Cesta SNP a prechod pohorí Bukovské vrchy: Devín - Dukla - Nová Sedlica (13)

Cesta SNP

Nasledujúca časť Bukovských vrchov patrí vôbec k najkrajším. Na hrebeni prevažujú typické lúky, najrozsiahlejšie na vrchole Pľaše a Ďurkovca. Práve na Ďurkovci hodlám zakončiť dnešný deň. Vychutnať si tu západ slnka, zažiť hviezdnaté nebo a ráno zase privítať vychádzajúce slnko. Úprimne sa nato teším.

Kúsok za Kurnikowym Beskidom stretám šľachovitého šedivého pána s mohutným bielym plnofúzom. V ruke palica, na chrbte klasický remienkový plecniak. Byť v Krkonošiach verím, že som stretol Krakonoša. Ale čo by robil Krakonoš na východe Slovenska?

V skutočnosti je to geodet, ktorý precestoval so svojou prácou polovicu sveta. Mimo iného vymeriaval plynovod na Sibíri a cez Ural. Slovenské hory a zvlášť Poloniny pozná ako vlastné boty. Dlho debatujeme, pýta sa ma na moju cestu. Sám sa zasní, že až bude starý, pôjde peši do Santiaga de Compostella. Ale z Košíc! Viem, že netára do vetra a verím, že sa mu to podarí. Ešte mi odporučí dobrý prameň pod Pľašou, ktorý nedávno vyčistil. Potom sa rozlúčime a pokračujeme každý po svojom.

Čtěte také: Minuláč ást článku Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (12)

Nenáhlivým krokom prichádzam na vrchol Plaše. Popoludňajšie slnko dáva lúkam zlatistý nádych. Zdržím sa a fotím. Kam sa ponáhľať - Ďurkovec mám na dosah. Po fotopauze sa dvíham, čerpám vodu v studničke pod Pľašou. Netrvá dlho a som v sedle pod Ďurkovcom. Je už podvečer, nikde ani živej duše, som tu úplne sám.

Fotogalerie

Zobrazit fotogalerii

Vyhliadnem si kus rovného miesta tesne pri chodníku vystlaného mäkkou vrstvou trávy. Staviam si svoj mobilný príbytok a chystám lôžko. Varím večeru, otváram pivko, užívam pohodu a ticho hôr. Keď slnko vstupuje do zlatej hodinky, vybieham na vrchol Ďurkovca a sledujem toto úchvatné predstavenie. Mám tieto hory dnes iba pre seba.

Po zotmení ležím v stane a čakám na hviezdy. Je jasná obloha, ale svieti i Mesiac v splne. Hviezdy v jeho silnom svetle pôsobia mdlým a unaveným dojmom. Nič to, pošťastí sa nabudúce. Stan mám presvietený mesačným svitom, na stenu sa premietajú pohybujúce sa tiene kríkov. Mierne hororová atmosféra mi nevadí, poberám sa do ríše snov.

Budím sa dačo po druhej. Stan je zrazu potemnelý. Nedá mi to a vyliezam von. Obraz, ktorý mám nad hlavou sa ťažko popisuje, ten treba vidieť na vlastné oči. Pochopíte, prečo človek odnepamäti dvíha hlavu ku hviezdam. A dnes v noci som sa dočkal i ja.

Útorok 25. august 2015 (Ďurkovec - Kremenec - Wielka Rawka - Nová Sedlica)

Ráno vstávam pred východom slnka. Je koniec augusta, takže slnko si už dáva trošku načas. Vybieham fotiť na neďaleký vrchol Ďurkovca. Potom zbalím príbytok, uvarím kávu a raňajkujem. Všetky ranné rituály si dnes užívam naposledy. Mesiac ubehol prirýchlo.

Dvíham sa k odchodu. Zostáva tu po mne iba trochu uležanej trávy, snáď mi to ochranári z miestneho národného parku odpustia. Vydávam sa po hrebeni ďalej. Od Ďurkovca je už ochranné pásmo Schengenu, pohraničníci ma tu môžu skontrolovať. Žiadnych nevidím - asi sú dobre skrytí.

Na Riabu skalu mi to trvá chvíľu. Na skalnej plošine je vyhliadka so zábradlím a popisnou tabuľou. Výhľad je iba čiastkový - smerom na Slovensko. Vedie odtiaľto žlto značený chodník do Novej Sedlice. Pre mňa je však ešte priskoro na zostup, ešte nie som na samom konci Slovenska. Charakter hrebeňa sa nemení, z lúčnych partií už pekne vidieť Poloninu Wetlinsku v poľských Bieszczadoch.

Tiahlym klesaním prichádzam do sedla pod Čierťažou. Je tu útulnička a slabučký prameň vody. Pred rokmi som tu nocoval a dodnes spomínam, ako mi vtedy drzá líška vyžrala zásoby potravín. Akurát sa balia k odchodu traja hrebeňoví turisti. Rád s nimi pohovorím - kontakt s ľuďmi mi už chýba.

Zo sedla ma čaká dlhé a únavné stúpanie na vrchol Čierťaže. Z vrcholu zase odbočka do Sedlice, tentokrát zelená. I po druhýkrát odolávam vábeniu - zostávam verný len a len červenej turistickej značke. Sledujem čísla na hraničných kameňoch. Neúprosne a vytrvalo klesajú k stále nižším hodnotám. Fotím si svoj kameň 9/6.

Cez Hrúbky vystupujem na Kamennú lúku. Kúsok pred sebou už vidím zalesnený vrchol Kremenca, vľavo bieszczadské kopce a v diaľke aj nejakú kostrbatú ukrajinskú poloninu. Kameň s označením 1/1 mi signalizuje, že na Kremenec to mám iba pár metrov. A konečne som tu. Po necelých 26-tich dňoch putovania. Skladám batoh.

Kremenec je trojhraničný kopec na rozhraní Slovenska, Poľska a Ukrajiny. So svojou výškou 1 221 m je najvyšším vrcholom Bukovských vrchov (táto najvyššia kóta sa nachádza mimo územia SR - na hranici PL-UA). Výhľady z vrcholu nie sú vzhľadom k tomu, že je kompletne zalesnený. Uprostred je žulový obelisk s nápismi troch štátov, ktoré sa tu stretajú.

Fotogalerie

Zobrazit fotogalerii

Z batoha robím improvizovaný statív a fotím sa pri pylóne. Ale na tomto, krajinársky nezaujímavom kopci sa mi moje putovanie končiť nechce. Však stačí zájsť kúsok do Poľska a k dispozícii je parádny výhľadový kopec - to bude skutočne dôstojné zakončenie celého treku.

A tak sa poberám na neďalekú Wielku Rawku. Najprv idem priesekom pozdĺž poľsko-ukrajinskej hranice, potom sa chodník odpája do vnútrozemia. Pridáva sa ku mne mladé poľské dievča. Pohovoríme chvíľku o horách i ľuďoch v nich. Vynárame sa z lesa a strmým lúčnym chodníkom prichádzame na vrchol.

Tu sa rozlúčime, ja si vyhľadám pohodlné miestečko v mäkkej tráve bokom od davov turistov. Mám výhľad na celé Bieszczady. Od Smereku a Poloniny Wetlinskej na západe cez Poloninu Carynsku oproti až po majestátny masív Tarnice a Bukoweho Berda v diaľke východným smerom.

Otváram poslednú plechovku piva ušetrenú ešte z Balnice. Z diaľky ku mne dolieha džavot turistov. Ja som však skôr ponorený do seba a do svojich myšlienok. Je mi smutno, že už to celé končí. Na druhej stane sa teším domov, na svojich blízkych. Už som dlho preč. Je čas k návratu. Rawka je pre mňa oným bodom, kde sa otáčam a mierim nazad. Tu začínam cestu domov.

Vraciam sa späť na Kremenec. Medzitým sa vrchol zaplnil zhlukom poľských turistov. Nemám dôvod sa tu zdržiavať. Držiac sa červeného chodníka mierim do Sedlice. Do cieľa mojej cesty.

Vnáram sa do Stužice, pralesnej rezervácie v najvzdialenejšom cípe Slovenska. Obdivujem velikánske jedle a ich torzá. Tieto obrovské, rozpadajúce sa kmene sa hrdo týčia k nebesiam aj mnoho desaťročí po svojej smrti. Postupným klesaním schádzam do doliny k Stužickému potoku. Dolina Stužice ústí na Ukrajinu, od Slovenska je oddelená hrebeňmi hôr.

Prírodná rezervácia s najvyšším stupňom ochrany predstavuje zachovaný komplex východokarpatského pralesného spoločenstva. Inými slovami - les ponechaný svojmu vývoju a osudu. A vidieť tu, že príroda si bez zásahu človeka radí veľmi dobre. Bez ohľadu na intenzívnu lesnícku propagandu, ktorá nás často presviedča o opaku.

Z doliny musím ešte vystúpať na Temný vŕšok. Úplne posledné stúpanie na trase idem v rezkom tempe. Odtiaľto ma čaká už len povinné klesanie po zvážnici až do Novej Sedlice. Po štyroch dňoch zase civilizácia. Fotím si prvý rodinný dom - táto rodina to má do Bratislavy z celého Slovenska úplne najďalej. Ale do krásnych hôr všade navôkol to zase majú najbližšie.

Pristavím sa ešte pri známej rozpadajúcej sa dreveničke omietnutej bielym vápnom a s doškovou strechou. Pripomína chalúpku z večerníčka. Autobusová zástavka Nová Sedlica - konečná je konečnou i pre mňa. Na turistickom stĺpiku sú štvorce červenej, zelenej i žltej značky signalizujúce koniec všetkých uvedených chodníkov. Tu končí Slovensko, Európska únia i západný civilizačný okruh. A presne tu končí i moja cesta.

V dedine vyhľadám penzión Kremenec. Ubytovanie mám rezervované už od včera, tak všetko prebieha bez problémov. Objednávam si večeru a miestne čapované pivo. Ani mucha bojujúca o život v mojej polievke mi nemôže pokaziť slávnostnú náladu. Ubytujem sa a vychutnávam si horúcu sprchu. Ráno budem odchádzať skoro. Čaká ma už len celodenné cestovanie domov. A nutnosť zaradiť sa späť do normálneho života. A to nebude ľahké.

Mám za sebou 880 km s prevýšením 36 km. Vkročil som do 21 pohorí: Malé Karpaty, Myjavská pahorkatina, Biele Karpaty, Strážovské vrchy, Malá Fatra, Žiar, Kremnické vrchy, Veľká Fatra, Starohorské vrchy, Nízke Tatry, Stolické vrchy (malý kúsok), Slovenský Raj, Volovské vrchy, Čierna hora, Šarišská vrchovina, Čergov, Busov, Ondavská vrchovina, Laborecká vrchovina, Bukovské vrchy a Bieszczady (PL). Schudol som asi 5 kg. Vypil som 40 pív. Na ceste mi mimoriadne prialo počasie, krátky dážď ma zastihol akurát na Ďurkovej a pod Kloptaňou. Kupodivu sa nedostavila žiadna výraznejšia fyzická ani psychická kríza. Nemusel som prekonávať svoje limity.

A načo som to vlastne celé robil? Rád by som odpoveď nechal otvorenú. Ale pokiaľ ste príbeh dočítali až sem a pocítili zmysel môjho snaženia, tak ste mi tak trochu nazreli do duše. A možno pochopili moju motiváciu lepšie, než ja sám dokážem slovami vyjadriť. V tom prípade som tieto riadky nepísal zbytočne. Mojim najsilnejším zážitkom a skúsenosťou bol úžasný pocit slobody. Pocit, ktorý som v takej intenzite ešte nikdy nezažil. Pocit, ktorý sa ťažko popisuje. Prajem vám ho zažiť.

Epilóg

Katka s Tomášom, ktorých som stretol pred Bratislavou, sa po absolvovaní SNP-čky zasnúbili.

Partia z Chrenovských lazov prišla z Novej Sedlice na Devin 18.8.2015 - po 35 dňoch putovania.

Marián z Ramže dorazil na Devín 25. augusta 2015 - iba hodinu pred mojim príchodom do N. Sedlice.

Majka s Marcelka z Telgártu došli na Devín 29. augusta 2015 - po 29. dňoch putovania.

Kolegovia spod Pipitky došli 21. augusta 2015 na Donovaly. Svoj pivný záväzok splnili - dokonca s predstihom a malou rezervou.

Turistické topánky zn. Hanwag nakoniec vydržali celú cestu. Firma vyhovela mojej reklamácii a poslala mi nové topánky. Za tými starými mi je napriek tomu trošku smutno.

A čo plyšový medveď z Rakovej? Po mesiaci som mal cestu okolo, nuž som nakukol na "starého známeho". Stále sedel v mokrej burine. Ani plyšový medveď by nemal na staré kolená zostávať sám, nuž som ho hodil do auta, vyčistil, pozašíval mu početné tržné poranenia a poskytol možnosť dôkladnej hygieny v automatickej pračke. Zatiaľ prebýva u mňa. Moc toho nezožerie, venčiť ho netreba, neobťažuje susedov hlukom, nepĺzne - je naozaj nenáročný. A možno ešte na sklonku svojho života dakoho poteší.

» Nejnovější články, archiv

Corno Grande neboli Velký roh, túra na nejvyšší horu v Apeninách…

Hora Corno Grande (2 912 m, v některých mapách 2 914 m) je nejvyšší horou celých Apenin. Corno Grande…

Góry Bialskie: Neznámé sudetské pohoří v sedle kola

Jezdit na dovolenou na přelomu května a června je skvělé. Počasí přiměřené, v horách ani živáčka. Dokonce…

Starohorské vrchy křížem krážem, dvoudenní túra po…

Starohorské vrchy jako soused mnohem známější Velké Fatry resp. Nízkých Tater stojí tak trochu…

Na Elbrus přes Pik Terskol, výstup na nejvyšší horu Kavkazu…

"Ne! Nechci si to ulehčovat, ani náhodou! Do lanovky mě nikdo nedostane, takový kopec by mě ani…

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.