Cesta SNP + prechod hrebeňa Bukovských vrchov: Devín - Dukla - Nová Sedlica (12)

Cesta SNP

Nedeľa 23. august 2015 (Kalinovské sedlo - Laborecký priesmyk Lupkowské sedlo - Balnica)

Ráno sa mi nevstáva príliš dobre. Po včerajšku som celý dolámaný, prvý raz cítim i svaly na nohách. Holt, včera som to trošku prepískol. Dnes ma čaká náročných 35 km - ak chcem prísť na Balnicu. Tam snáď nájdem i ubytovanie. Po náročnom týždni a limitovanej hygiene na východe Slovenska by som si veru zaslúžil trochu komfortu.

Vyliezam von zo svojho minipríbytku a rozhliadam sa po okolí. Pred útulničkou je latkový stôl s lavičkou. V sedle je i pamätník vojakom padlým v druhej svetovej vojne. A všade okolo hustý bukový les. Výdatne sa naraňajkujem - aspoň ubudne zo zásob i z hmotnosti batoha. Revidujem zásoby vody. Po včerajšku mi zostali luxusné 4 litre, takže dnes sa obmedzovať nemusím - ešte mi liter zostane ako železná rezerva pre prípad neočakávaných komplikácií. Navyše ani počasie nie je také horúce, ako bolo uplynulé týždne. Každopádne batoh je oproti včerajšku ľahší o dobrých 5 kíl a to je už poznať. Dnes sa mi pôjde ľahšie.

Vyrážam vpred. Počasie pod mrakom, príjemná teplota, bez dažďa. Najbližší kopec Paseky zdolávam za chvíľu. Na vrchole je historická vojenská pozorovacia veža, zrekonštruovaná v r. 2014. Chatrnej kovovej konštrukcii príliš neverím, nuž si výhľady z veže musím odpustiť. Ďalší úsek hrebeňa je monotónny a nie je na ňom nič príliš zaujímavého. Snáď okrem rozsiahlych porastov malinových kríčkov s množstvom zrelých plodov.

Čtěte také: Minulá část článku Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (11)

Prechádzam cez nevýrazný vrchol Daňovej a Stredného hrbu. Tieto hory sú ľudoprázdne, od Dukly som nestretol vôbec nikoho. Nekonečnými bukovými lesmi prichádzam do Laboreckého priesmyku. Vedie cezeň asfaltka z Medzilaboriec do Poľska. Pri ceste je malé posedenie, ale bohužiaľ i kôš s odpadkami, okolo ktorého zúrivo krúžia dotieravé osy. Chvíľku posedím a doplním tekutiny, dávam si i sladkú maškrtu. Po ceste prichádza zo Slovenska funiaci cyklista. Po dvoch dňoch vidím zase človeka. Nepristavuje sa a funí ďalej.

Kúsok nad sedlom je opäť malá útulňa - navlas rovnaká, v akej som spal uplynulú noc. Charakter hrebeňa sa nemení, nekonečné bukové lesy spestruje prírodná rezervácia Palotská jedlina. Jedľovobukový les je tu parádny, niektoré jedle sú naozaj obrovské. Do Lupkovského priesmyku mi to netrvá dlho. Popod priesmyk vedie tunel železnice medzi Slovenskom a Poľskom. Momentálne je trať dlhé roky mimo prevádzku. K portálu tunela zachádzku nerobím. V sedle je tretia zo série malých núdzových útulničiek. Aj túto podrobne zdokumentujem. Medzilaboreckým turistom a lyžiarom veľká vďaka!

Doteraz bol hrebeň síce monotónny a zdĺhavý, ale inak pohodlný a bez výraznejších prevýšení - dalo by sa povedať, že skoro vychádzkový. To sa má však zanedlho zmeniť. Od Kalinovského sedla po sedlo pod Ščolbom ide hranica i hrebeň prevažne južným smerom. Za Ščolbom sa znovu nenápadne stáča na východ. Terén tvoria nevýrazné pahorky s pozvoľným stúpaním i klesaním.

Kilometre na pomyselnom tachometri mi pribúdajú rýchlo. Pobaví ma názov kopca Hlboký vrch. Pekný oxymóron. Ešte tak nájsť vysokú priepasť či guľatú kocku a budem spokojný. Stretávam jediných ľudí - pracovníkov geodézie, ktorí obnovujú hraničné kamene. Najprv musia očistiť starú farbu, potom natrieť kváder na bielo, doplniť červenú čiapočku a nakoniec namaľovať čierne čísla a písmena. Mravčia práca - kameňov je na hranici neúrekom. Každá partia má na starosti svoj pridelený úsek hranice.

Po príjemnom rozhovore pokračujem ďalej. A začína ísť do tuhého. Prvé problémy spôsobuje Vysoký grúň, najvyšší vrchol Laboreckej vrchoviny. Verný svojmu menu dáva zabrať. Odteraz je hrebeň ako hojdačka. Každý kopec je nutné vyšliapať, aby som mohol zase klesnúť do hlbokého sedielka. Dostavuje sa únava z posledných dvoch dní. S každým ďalším stúpaním sú moje nohy ťažšie a ťažšie.

Postupne prekonávam niekoľko výrazných vrcholov - Vrch nad Lazom, Kýčerský grúň a napokon poslednú Rydošovú. Tá je obzvlášť výživná a neodpustí mi 150 metrov prevýšenia. V duchu hromžím na inžiniera, ktorý tu tie kopce tak ledabolo naprojektoval. Ale na Rydošovej moje trápenie končí - odtiaľto to mám už len z kopca. Po najprudšom klesaní ma víta tabuľa Národného parku Poloniny. Viem že na Balnicu to mám blízko. A skutočne, za pol hodinu som tam.

V Balnici je koncová stanica poľskej bieszczadskej lesnej železničky. Obvykle sa to tu hemží turistami a návštevníkmi. Dnes, verte - neverte, tu nieto ani nohy. Posledný vláčik zrejme odišiel a turistov vzal so sebou. Mierim rovno do miestnej chaty a staničky v jednom zvanej Przystanek Balnica. Mám malú dušičku, či tu vôbec dakto je.

Našťastie chatára dnu zastihnem, milý a ochotný chlapík. Za chvíľu síce odchádza do civilizácie, ale bez problémov ma ubytuje. Za zvyšné zloté si kupujem plechovky piva. Akurát že majú iba Corgoň! A to som sa tešil na ochutnávku skvelých poľských pív. Vraj ma predbehli českí turisti! Nuž aspoň že toho Corgoňa mi nechali.

Ubytujem sa vo veľkej miestnosti, kde je hromada matracov. V prípade potreby sa tu vyspí i 20 ľudí, ale dnes som v celej chate jediný nocľažník. Ako prvé mierim do sprchy zmyť zo seba niekoľkodňový nános prachu, špiny a potu. Neviete si predstaviť ten úžasný pocit. Ešte si preperiem zopár vecí, v ktorých budem cestovať domov. Nech vo vlaku nesmrdím ako starý zálesák.

Večer je dlhý, naťahujem sa na matračke a relaxujem. Totálny kuleváloš. To najťažšie mám za sebou. Do cieľa cesty zostáva zhruba 50 km. Poloniny si patrične užijem, už sa niet kam náhliť. Ale súčasne vo mne hlodá ľahký závan smútku. Zanedlho to celé skončí. A potom si človek uvedomí to podstatné - že samotná cesta je cieľ.

Pondelok 24. august 2015 (Balnica - Ruské sedlo - Jaslo - Pľaša - sedlo pod Ďurkovcom)

Skoré vstávanie dnes neplánujem, nech sa telo zregeneruje. Budím sa sám od seba pred šiestou. Rytmu svetla a tmy som sa za uplynulý mesiac dokonale prispôsobil. Nenáhlivo sa balím a raňajkujem z vlastných zdrojov. Dve zvyšné a dobre vychladené plechovky piva starostlivo balím do uteráka a membránovej bundy. Mám vyskúšané, že takto si udržia správnu teplotu i celý deň.

Nemusím sa ponáhľať, dnes mám pred sebou necelých 30 km. Čo to je oproti predošlým vyčerpávajúcim etapám? Na hrebeni Bukovských vrchov sú dve útulne na prenocovanie. V Ruskom sedle a pod Čierťažov. Ani jednu však tentokrát neplánujem využiť. Bude to moja posledná noc vonku, nuž chcem dačo štýlovejšie a exkluzívnejšie. A robím si nádej, že noc bude jasná a ja si naplno užijem karpatskú hviezdnu oblohu. Však tieto hory sú najtmavšou oblasťou nielen na Slovensku ale v celej strednej Európe. Kde inde je Mliečna dráha veľkolepejšia a žiarivejšia? Tak snáď mi bude šťastie priať.

Vydávam sa na cestu. Ráno je chladné a svieže, ale do kopca sa zahrejem i v tričku. Idem stále po lese, prvé vážnejšie stúpanie je až na kopec Černiny. Kúsok za vrcholom stretám dvoch trekerov. Postrašia ma, že pred hodinou zrejme stretli a vyplašili medveďa. Ale maco utiekol do doliny. Radšej by som bol, keby vyplašili dačo iné, ale pre istotu nasledujúce dve hodiny dávam o sebe hlasito vedieť. Medveďa ani žiadne stopy po ňom našťastie nenachádzam a bez problémov prichádzam na vrchol Stropu (poľsky názov Stryb).

Som vo výške 1 011 m a po piatich dňoch šľapania som sa znovu prehupol cez magickú hranicu tisíc metrov. Naposledy to bolo v Čergove! Za Stropom nesmelo začínajú prvé horské lúky zvané poloniny. Jednoliaty les sprevádzajúci ma 80 km od Dukly končí. Krajina je tu pestrejšia a malebnejšia. Lesné úseky striedajú lúky porastené bujnou trávou a čučoriedkami. O výhľadoch ani nehovoriac. Po troch dňoch v lese parádna zmena. Výrazné klesanie signalizuje, že sa blížim do Ruského sedla.

Cez sedlo vedie kvalitná lesná cesta spájajúca zaniknutú dedinu Ruské na slovenskej strane s Roztokmi Górnymi v Poľsku. Kúsok obďaleč v lese je turistická útulňa neformálne zvaná U plcha. Strechu už má ľahko nahlodanú zubom času, ale celkovo je zatiaľ v dobrej kondícii. Pobaví ma punkerský nápis na dverách PLCH'S NOT DEAD. Asi dakomu toto drobné zvieratko spríjemnilo noc v útulni. Čo sa týka vyjedania turistických zásob, nepoznám drzejšieho a vynaliezavejšieho tvora.

Pár metrov pod útulňou je prameň. Vody je málo, niekto odklopil ťažké veko studne, nuž naberám priamo z nej. S čerstvou zásobou vody sa poberám ďalej. Predo mnou je dlhé stúpanie na Kruhliak. V tomto úseku je hodne poľských turistov. Vačšinu z nich do kopca obieham i s plnou poľnou výbavou. Nieže by som chcel machrovať, je to jednoducho moje cestovné tempo. A po mesiaci putovania je dosť svižné a to aj s 20 kilovým batohom na chrbte.

Na Kruhliaku sa stretajú štyri (!) červené značky. K slovenskej červenej karpatskej magistrále sa tu pripája poľská červená značka, smerujúca jednak na vrchol Jasla a do Cisny (a ďalej až do 500 km vzdialenej Bielsko-Bialy), na druhú stranu pokračuje do Bieszcad na Smerek, Poloninu Wetlinsku a Tarnicu. Kruhliak poskytuje iba čiastkové výhľady južným smerom. Ale čo tak poľské Jaslo? Kruhový výhľad z tohto kopca ešte nepoznám. Je to naň iba kúsok po rovnom hrebienku a ja mám dnes času habadej.

Schovávam batoh do lesa kúsok od chodníka a vydávam sa do Poľska- za výhľadmi na Jaslo. Keďže hrebienok je skutočne ľahučký, za 15 minút stojím na vrchole. Bez ťažkého batoha na chrbte sa mi chce vzlietnuť. Výhľady sú naozaj parádne. Vidieť nielen zalesnený hraničný hrebeň Bukovských vrchov, ale na východe i malebné Bieszczady s odlesnenými lúčnymi masívmi. Ďalšie kopce a vrchy v hlbinách Poľska neviem identifikovať. Až sa nabažím výhľadov, poberám sa spať. Batoh nachádzam na svojom mieste. Dopĺňam tekutiny a poďho ďalej, tentokrát opäť s dvadsať kilovým hendikepom na chrbte.

• Dokončení článku

Corno Grande neboli Velký roh, túra na nejvyšší horu v Apeninách…

Hora Corno Grande (2 912 m, v některých mapách 2 914 m) je nejvyšší horou celých Apenin. Corno Grande…

Góry Bialskie: Neznámé sudetské pohoří v sedle kola

Jezdit na dovolenou na přelomu května a června je skvělé. Počasí přiměřené, v horách ani živáčka. Dokonce…

Starohorské vrchy křížem krážem, dvoudenní túra po…

Starohorské vrchy jako soused mnohem známější Velké Fatry resp. Nízkých Tater stojí tak trochu…

Na Elbrus přes Pik Terskol, výstup na nejvyšší horu Kavkazu…

"Ne! Nechci si to ulehčovat, ani náhodou! Do lanovky mě nikdo nedostane, takový kopec by mě ani…

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.