Cesta SNP, prechod cesty SNP vo smere Devín - Dukla - Nová Sedlica

Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (10)

Štvrtok 20. august 2015 (Žobrák - Hervartov - Bardejov - Stebnícka Magura - Zborovský hrad)

Ráno sa preberiem na zvonenie budíka ešte pred východom slnka. Útulňa je prázdna, chlapci sa večer zrejme presunuli do tej susednej. Musel som spať naozaj tvrdo, nezaregistroval som žiadny obraz ani zvuk. Alebo boli proste ohľaduplní a nechceli ma zobudiť. Možno to s tou našou mládežou nie je až také zlé.

Zo dverí sledujem východ slnka. Najprv žeravá žiara za vzdialeným kopcom. Napäto čakám až vykukne ohnivý kotúč. Nakoniec sa dielo podarí a i tentokrát slnko úspešne zvláda svoj ranný rituál. Neopakovateľný zážitok - napokon ako vždy. Raňajkám moc nedám, najem sa niekde po ceste. Z vrcholu Žobráka je to do dediny Hervartov asi 3 km s prevýšením (respektíve klesaním) cez 500 metrov. Takže strmo dolu a v závere ešte strmšie.

Hervartov je pekná dedinka s mnohými zachovanými pôvodnými domčekmi. Perlou dediny je však drevený kostol sv. Františka z Asissi zapísaný na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Pochádza z konca 15. storočia - je to údajne najstarší drevený kostol na Slovensku. A taktiež patrí k najzachovalejším. Vnútornú výzdobu si zavčas rána nepozriem. Nevadí, ešte sa sem istotne vrátim - už dlhšie mám v hlave plán precestovať východ Slovenska a objavovať zapadlé dedinky s ich drevenými cerkvami. Spoznať zabudnutý svet minulosti, než sa úplne rozplynie a vytratí v dnešnej modernej dobe.

Čtěte také: Předchozí část článku Cesta SNP: Devín - Dukla - Nová Sedlica (9)

Z Hervartova to je kus po asfaltke a dolu z kopca. Ranné slnko je príjemné, oteplilo sa a obloha je jasne modrá. Z cesty nad Kľušovskou Zábavou odbáčam na lúky a stúpam strmo smerom na Bardejovský Miháľov. Čím som vyššie, tým lepšie vidím masívnu hradbu pohoria Čergov. Netrvá dlho a som hore v dedine, respektíve v miestnej časti Bardejova. Do mesta klesám po asfaltovej ceste.

V Bardejove plánujem dlhšiu prestávku. Táto perla východného Slovenska zapísaná v UNESCO si to rozhodne zaslúži. Nádhernému historickému námestiu s malebnými meštianskymi domami dominuje bazilika sv. Egídia a radnica. Gotika a renesancia sa tu snúbia v dôvernej jednote a dýchajú na vás doslova z každého kúta.

Na rohu zavadím pohľadom o dve dámy stojace za malým pultíkom s bližšie neindetifikovaným tovarom. Pohotovo využijú očného kontaktu a nadväzujú rozhovor. Okamžite viem, koľká bije. Ale však čo, aspoň sa pobavím. Najprv ma nastriekajú nejakou voňavkou nevábneho odéru. A potom ďalšou. Trpezlivo znášam ich úsilie. Následne uspejem vo vedomostnom kvíze, ktorému ma podrobujú a ktorý pochopiteľne nie je príliš ťažké vyhrať. Stáva sa zo mňa šťastný výherca oných vzácnych produktov za predpokladu, že si jednu z tých neodolateľných voňaviek zakúpim za zvýhodnenú cenu 50 euro. V tej chvíli nasádzam smutný výraz poukazujúc na svoj plný batoh na chrbte.

S ľútosťou musím konštatovať, že ani keby mi uvedený tovar zadarmo núkali, nemôžem ho prijať. Nemal by som ho totiž najbližší týždeň kde nosiť. Sami uznávajú, že mám pravdu, nuž im plnú náruč exkluzívnych parfémov vraciam späť na improvizovaný stolík. Ale na druhej strane, keď sme sa takto pekne spoznali, mohli by mi poradiť nejakú reštauráciu, kde sa dá dobre najesť. Aj keď sa žiadny biznis nekonal, ochotne mi poradia. Akurát som odsúdený i naďalej putovať smradľavý.

Okolo desiatej sadám do jednej z miestnych reštaurácií. Obedové menu ponúkajú až za hodinu a pol, tak čašníčku požiadam o uschovanie batoha a sám naľahko sa poberám na prehliadku mesta. Po troch týždňoch šliapania sa bez batoha cítim ľahký ako pierko, už iba vzlietnuť. Hodinku venujem prehliadke gotického kostola. Nenechám si ujsť výhľad z veže, z ktorej mám celé námestie, mesto i široké okolie ako na dlani.

V uvedený čas sa vraciam do reštaurácie. Na toaletách zo seba zmývam pot a prach, nabíjam mobil i foťák. Polievku mi prinesú na stôl vo veľkej mise. Nezdráham sa a dávam si dvakrát doplna. S pocitom mierneho studu im misu vraciam prázdnu. Bravčovina s ryžou a hranolkami je už iba čerešničkou na torte. Nuž čo narobím, posledné dni je telo mimoriadne žravé. Výborný obed splachujem pivom a zdvíham sa k odchodu. Na Bardejov budem mať len a len pozitívne spomienky.

Cez vilovú štvrť sa dostávam na lúky za mesto. Po neveľkom stúpaní sa prehupnem do lesa a som v Bardejovských Kúpeľoch. Už to tu poznám, pred rokom som tu v miestnom parku nocoval (v stane, nie na lavičke). Dnes sa tu dlho nezdržujem, letmo si obzriem ospalé kúpeľné mestečko a naberám vodu z verejných minerálnych prameňov na námestí. Čaká ma stúpanie na Stebnícku Maguru. Turistov je v týchto končinách minimálne, cestou nahor stretám iba skupinku násťročných dievčeniec zďaleka sa smejúcich. Vrchol neposkytuje žiadne výhľady, je tu iba veľký vysielač. Dávam krátky oddych v altánku a zapisujem sa do vrcholovej knihy.

Zostup je strmý a krúti sa v nekonečných serpentínach. V týchto častiach je pekný prales ponechaný svojmu osudu. Dolinou po lesnej asfaltke zbieham až na hlavnú cestu I/77 spájajúcu Bardejov so Svidníkom. Červená turistická značka vedie do Zborova. Absolvoval som ju minulý rok, včetne prechodu skrz známu rómsku osadu. Tentokrát si to odpúšťam a skracujem trasu po žltej rovno na Zborovský hrad.

Je príjemný neskoré popoludnie, svetlo žltne a osvetľuje mestečko Zborov i okolité kopce. Prichádzam na hrad, tu budem dnes nocovať. Ruina je to monumentálna, má niekoľko pásov opevnenia a niekoľko nádvorí. Z vrchných partií je parádny výhľad na podvečerný Zborov. Na hrade prebiehajú konzervačné práce, ktoré tu vykonáva dobrovoľné združenie. Už možno vidieť prvé výsledky ich mravčej práce, niektoré múry a bašty sú pekne opravené. Obrovskú časť je však ešte treba vykonať. Je tu práce ako... na hrade.

Ešte sa tu trúsi zopár návštevníkov, tak odkladám batoh a obzerám ideálne miesto na nocľah. Sú tu veľké sklepné priestory opravenej bašty hradu, nechce sa mi však spať v zatuchnutej kobke na tvrdej zemi plnej jemného prachu. Akonáhle posledný turista schádza do civilizácie, staviam stan na mäkkom trávniku dolného nádvoria. Kochám sa zapadajúcim slnkom, fotím, varím večeru.

Ešte za svetla sa naťahujem v stane a píšem blízkym domov. Z kľudu ma vyruší akýsi hulákajúci a alkoholom podgurážený párik, striedavo slovensky a nemecky vykrikujúci rozličné nadávky. Dobrú pol hodinu sa ozývajú kdesi z druhej strany hradu. Potom utíchnu, tak dúfam, že už bude kľud. Posledné dva dni mám za sebou náročné, takmer 40 km dlhé etapy. Unavený zaspávam.

Okolo jedenástej ma budí neobvyklý zvuk. Rozospatý chvíľu nechápem, čo sa deje. Niekto kričí z amplióna, evidentne dakoho hľadajúc. Ostro bliká modré svetlo majáku. Onen párik, Slovenka so svojim rakúskym priateľom, z hradu neodišiel. Popíjali, dokiaľ mali čo a potom už za tmy nevedeli zliezť dolu. Navyše Rakúšan spadol do akejsi šachty, odkiaľ sa nevedel dostať. Nuž zalarmovali policajtov. Tí ich nakoniec našli a odviedli dolu do bezpečia. Rakúšana i s poranenou rukou. Našťastie môj stan na hrade im nevadil. Dychovú skúšku mi nerobili - ten večer som beztak nemal čo piť - teda okrem výbornej bardejovskej minerálky.

Všetko okolo konečne potemnelo a stíchlo. Vypínam čelovku a dvíham hlavu hore. Mesiac ešte nevyšiel, zato pás Mliečnej dráhy svieti cez celú oblohu. Úžasný pohľad na Galaxiu. V horách vraj vidieť voľným okom viac ako dvetisíc hviezd, v meste iba niekoľko desiatok - ak vôbec nejaké. Myriády hviezd spočítať neviem, ale živo si predstavujem nekonečné hlbiny vesmíru tam hore. Nad hlavou mi ticho šelestia netopiere. Zaliezam späť do stanu a okolo polnoci po druhýkrát zaspávam. Tentoraz sa budím až ráno.

Piatok 21. august 2015 (Zborovský hrad - Kurimka - Svidník - Kapišová)

Ráno vstávam zavčasu, budia ma hlasy ľudí. Prví dobrovoľníci a aktivační pracovníci prichádzajú pracovať na hrad. Už sú oboznámení s večernou akciou, v dedine sa šíria správy rýchlosťou blesku. Naraňajkujem sa a zberám sa ďalej. Dnes nemám presný plán, k am prísť - okolnosti ukážu. Zrána idem po zarosených lúkach - kupodivu topánky so svojimi prasklinami vodu príliš nepúšťajú.

Chodník ma vytiahne na vrchol priľahlého kopca Jedlina, tu však nieto žiadnej značky, tak svoj omyl musím skorigovať. Nakoniec bez problémov prichádzam do obce Andrejová. Z nej letmo líznem iba horný koniec, značka totiž zahýba od dediny preč. Po krátkom asfaltovom úseku treba z cesty odbočiť doprava a prudko hore lúkami do lesa smerom na Kohútov. Na lúke značenia ani chodníka niet, tak idem do jej najvrchnejšieho kúta, kde očakávam pokračovanie turistického chodníka. Chodník tu naozaj nachádzam. Avšak značenie v tejto oblasti je bezpochyby najhoršie z celej trasy SNP

Niekoľkokrát značku namáhavo hľadám a horšie neblúdim len vďaka tomu, že tento úsek som šiel v opačnom smere už vlani. Nakoniec to predsa len vzdávam a nechám sa zvážnicou vytiahnuť až na vrchol Kohútova. Z neočakávaného výhľadu vidím mesto Bardejov a Čergov v pozadí. Ďalej idem po hrebeni, na ktorý sa červená skôr či neskôr musí pripojiť. Asi po kilometri sa tak skutočné deje.

Ale má takýto úsek aj jednu výhodu - všade je tu doslova záplava zrelých černíc. Pri prvom kríku oberám čo môžem, pri druhom vyberám už len tie najväčšie a najsladšie plody, pri ďalších už iba čo - to zobnem, aby sa nepovedalo. A to ešte netuším, čo ma čaká na východ od Dukly. S občasnými prestávkami na kŕmenie míňam Spálený vrch s dožívajúcou turistickou tabuľkou, Kohútov (číslo 2) a dostávam sa na dostrel obce Kurimka. Dvojjazyčný názov naznačuje, že som v rusínskej oblasti.

V Kurimke prestávku nerobím - čaká ma Čierna hora. Nie tá balkánska, ale východniarska. Nad dedinou sú pekné lúky, ktoré ma privedú pod Makovicu. Omrknem malú drevenú útulničku so studničkou hneď vedľa. Prudším stúpaním v lese sa driapem na vrchol ku svätému Floriánovi. Je tu veľká lúka s množstvom prístreškov a lavíc. Zrejme sa tu konajú náboženské púte či zhromaždenia. Dnes tu nie je ani nohy.

Pokračujem ďalej po hrebeni, najprv klesám do sedla pod Makovicou a potom pozvoľným stúpaním cez bukové lesy dosahujem vrchol Čiernej hory. Stojí tu drevená rozhľadňa a luxusná murovaná útulňa. Krátko oddychujem a potom sa štverám po strmom rebríku na vrchol rozhľadničky. Počasie je pekné a výhľady panoramatické v okruhu 360 stupňov. Na severe vidieť pohraničné hory, na východe v opare Vihorlat, na západe v diaľke Čergov.

Nakuknem aj do útulne. Mal som tu možnosť prenocovať presne pred rokom. Tentokrát však týmto luxusným nocľahom pohrdnem. O druhej hodine poobede je príliš zavčasu končiť etapu. Navyše síl mám dosť a rád by som si dal vo Svidníku nejaké dobré jedlo. Preto sa pohýnam ďalej. Hrebeň Čiernej hory je zakončený nevýrazným lúčnym kopcom zvaným Hoľa, Za ním sa vnáram do lesa a prudko klesám do Svidníka.

Svidník je posledné mesto na trase. Ďaleký východ aj pre Košičana. V meste nič priveľmi zaujímavé nie je. Čaká ma tu posledný veľký nákup potravín a rád by som sa i dobre najedol. Za Svidníkom sú síce malé dedinky, ale väčšinou bez krčmy či obchodu. A za Duklou ma čakajú štyri dni divočiny - najbližšia civilizácia až v Novej Sedlici.

V potravinách nakupujem veľa vecí, aby som vystačil s proviantom až do konca. A začínam hľadať nejakú dobrú reštauráciu. Vždy keď som v cudzom meste, tak sa spýtam domácich, čo by mi odporučili. Vo Svidníku toho na výber moc nie je. Miestna postaršia pani ma posiela do reštauračného zariadenia s názvom Vermex. Názov je to podivný, pripomína lieky na hlísty, ale dám na jej radu. Podnik je príjemný, takže vyberám z ponuky a objednávam si kompletný neskorý obed alebo skorú večeru - ako chcete. Medzitým sa samozrejme očistím a skultúrnim, pohľadám zástrčky na dobitie mobilu i fotoaparátu, prezúvam sandále a môžem usadnúť ku stolu. Nesklamal som sa, jedlo je výborné, bol by hriech nespláchnuť ho dobrým čapovaným pivom.

Posilnený a zregenerovaný sa dvíham k odchodu. Ťažko skúšané pohorky sú bezpečne pripútané na batohu, sám si vykračujem po Svidníku v sandáloch. V týchto miestach trasu trošku mením. Nejdem ortodoxne podľa značky cez Nižnú Jedľovú, po hlavnej ceste smerujem rovno na Kapišovú.

Deň už sa nachýlil k večeru a tak dúfam, že dakde v dedine zoženiem ubytovanie. Od Košíc spím vonku a pravdepodobne i najbližšie 4 dní budem. Neškodilo by trošku pookriať v mäkkej posteli a užiť si očistu v horúcej sprche. Zo tri kilometre šliapem po hlavnej výpadovke zo Svidníka. Dokonca mi zostavuje auto s francúzskou ŠPZ-tkou - vidiac môj veľký batoh mi núkajú odvoz. Posunkom poďakujem a naznačujem, že smerujem do tunajších blízkych hôr. Nuž, vo svojej domovine sú zrejme na podobných pútnikov zvyknutí a nezdráhajú sa pomôcť.

Pri odbočke do dediny Kapišová a tzv. Údolia smrti je známy pamätník pozostávajúci zo sovietskeho a nemeckého tanku, pričom ten sovietsky sa chystá rozdrviť nemecký stroj. V podvečernom žltom svetle si ho fotím spolu s dvomi čajočkami sediacimi na veži tanku, zatiaľ čo ich galáni postávajú dolu dávajúc ostentatívne najavo znudený nezáujem.

Následne sa poberám do Kapišovej. V dedine sa mi žiaľ ubytovanie nájsť nedarí. A do susedných obcí sa mi zachádzať nechce. Som z toho rozmrzený, ale neostáva mi nič iné, ako pokračovať ďalej a nájsť nejaké kľudné miestečko na bivak či stan. Za Kapišovou je odbočka do Údolia smrti a hneď vedľa pekná lúka pri potoku. Neváham, vyberám rovné miesto a staviam stan. Z cesty ešte dolieha hukot áut, ale okolo desiatej prevádzka utíchne a ja sa môžem uložiť k nerušenému spánku.

• Pokračování článku

Starohorské vrchy křížem krážem, dvoudenní túra po…

Starohorské vrchy jako soused mnohem známější Velké Fatry resp. Nízkých Tater stojí tak trochu…

Na Elbrus přes Pik Terskol, výstup na nejvyšší horu Kavkazu…

"Ne! Nechci si to ulehčovat, ani náhodou! Do lanovky mě nikdo nedostane, takový kopec by mě ani…

Klima v době ledové v České republice, vrcholná fáze…

Poslední doba ledová (tzv. würmský či viselský glaciál, podle toho hovoříme-li o alpínském a nebo…

Toulání v Bílých Karpatech, trojdenní putování částí…

Bílé Karpaty jsou pohoří táhnoucí se podél česko - slovenské hranice, konkrétně od měst Púchov či…

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.