Gerlachovský štít (2 655 m n. m.), výstup na najvyššiu horu Tatier aj Slovenska

Túra na Gerlachovský štít, najvyššiu horu Vysokých Tatier

Nikdy neviete, čo vás bude inšpirovať, aby ste sa vybrali na najvyššie miesto na Slovensku. Či je to príbeh kamaráta, ktorý vám o výstupe so vzrušením rozpráva alebo si chcete dokázať, že na to máte. Verte mi, keď sa rozhodnete vystúpiť na Gerlachovský štít, o zážitok na celý život máte postarané. A ten vám na rozdiel od materiálnych vecí nikto nikdy nevezme ani neukradne.

O výstupe na Gerlach som snívala roky, ale nikdy sa nenaskytla "vhodná chvíľa". Človek mieni a život mení. Ani som nemala som takú "kondičku", aby som po výstupe ešte týždeň neležala a nechodila ako s plienkami. Čas bol ale v tomto prípade zhovievavý.

V poslednom čase som veľa bicyklovala a plávala a začala aj ako tak behať. To bol len prvý krok. Cez kamaráta som sa dostala k lezeniu a zoznámila som sa s osmičkovým uzlom, sedákom, expreskami a formami istenia na skale. Ak si chcete výstup užiť, odporúčam, bez akejkoľvek kondície na najvyšší tatranský štít zabudnúť. Alebo si môžete objednať rovno vrtuľník.

Chcem a musím sa prekonať, sú dve najčastejšie skloňované slovesá pred výstupom, ktoré si môžete hovoriť alebo na ne myslieť, aj keď si budete umývať zuby alebo medzi počítaním ovečiek. V tesnom závese je slovo verím si a netreba sa preceňovať. Pri výstupe som mala v mysli len slovo verím si a verím aj vodcovi respektíve kamarátovi Martinovi, ktorý sa podujal vziať mňa s kamarátom Rasťom napoly horolezeckou cestou alebo povedzme inou cestou ako chodievajú bežne turisti.

Ako to začalo…

Sliezky dom - tam sa to začalo aj skončilo. Prvý krát sme chceli ísť na najvyšší vrch Tatier už pred rokom, presnejšie v polovici októbra, keď sme boli ubytovaní na Sliezskom dome, kde cez okno, keď si ľahnete do postele, vidíte štíty ako na dlani. Ale počasie v Tatrách je neúprosné. Zo dňa na deň napadlo asi pol metra prachového snehu a výstup bol tým pádom bezpredmetný.

Ako nádhradnú trasu sme zvolili cestu na Východnú Vysokú (2 429 m), čo v týchto podmienkach tiež nebol úplný med lízať. Po napadnutom snehu sme sa dolu spúšťali ako medvede po šmýkačke. Ešteže kamaráti nezabudli na cepiny. Druhý krát sme dúfali, že predpoveď silného vetra a hmly sa nezrealizuje. Aj keď nie úplne, ale viacmenej predpoveď našim meteorológom vyšla. Vrch Gerlachu ostal namrznutý a výstup by bol z našej strany "minimálne" smrteľne nebezpečný. A tak som mohla ďalej snívať.

Deň D…

Život sa nedá ale predpovedať. O týždeň v sobotu sme boli na Sliezskom dome opäť, respektíve stáli pred ním. Aj keď som mala ešte v piatok v očiach slzy, lebo ubytovanie z piatka na sobotu som musela zrušiť. Ale podarila sa alternatíva presvedčiť kamarátov ísť o pol štvrtej ráno na otočku, keďže slnečné a bezveterné počasie na nasledujúci deň už bolo isté. Aj keď v Tatrách nikdy nemôžete vedieť.

Vstávať o tretej ráno bol veľký boj, lebo deň predtým som bola dlho v práci. Ale prekonala som sa a aj tešila. Šoférovať z Piešťan takmer celú cestu v hmle a tme nebola sranda, ale do našich veľhôr sme prišli na svitaní, šťastne bez nehody a, čo bolo dôležité, tri minúty pred odchodom transferu z Tatranskej Polianky na Sliezsky dom. Miesta v aute tiež neboli vôbec isté, lebo za pekného počasia chodia úplne plné. Ale kto prv príde… Tak sme sa zmestili.

Ranná kávička medzi raňajkujúcimi hotelovými hosťami na Sliezskom dome a dlhá cesta do strmých kopcov sa mohla začať. Alternatíva ísť cez Gipsyho ferratu a Tetmajerovo sedlo pri zadnom Gerlachu, čo navrhol náš "vodca" kamarát Martin, sa nám pozdávala, aj keď sme nevedeli do čoho ideme. Tak detailne Tatry ako on pozná ozaj len veľmi málo ľudí.

Smerom na Poľský hrebeň do pol cesty a potom cez kamene a suť smerom k štandu sa dalo zvládnuť, aj keď v strmých miestach sa kamene dosť hýbali a bolo si treba dávať pozor na vytknuté členky. Pri Gipsyho ferrate, pomenovanej po známom horolezcovi Vladovi Tatarkovi, ktorý nešťastne zahynul v roku 2001 v Tatrách, keď ho istila jeho vlastná dcéra, sme sa ale stretli s ďalšími dvoma výpravami.

Nie je nič horšie ako keď niekto pomalší sa pchá dopredu… No ale to je realita. Čakať na trojicu, ktorých ferratou vodca doslova vytiahol vlastnou silou na lane sa zdala nekonečná. Ale podarilo sa, predbehli sme ich o kúsok vyššie a už nás nedobehli.

Strmé suťovisko a padajúce kamene, to bola prvá časť výstupu na Zadný Gerlach. Druhá bola horolezecká, s naviazaním na lano. Treba sledovať každý krok nášho vodcu, skaly sú naklonené a ostré ako britva a hrozí päťstometrový pád až dolu. Koniec výstupu na zadný Gerlach a preštrikovanie sa po úzkych skalách až na vrchol.

Sme hore. Odtiaľ sa nám však naskytol úžasný pohľad, aký majú len vtáky. Pred nami Gerlachovský štít, hlboko pod ním zelené oko Tatier, jedno z najkrajších plies - Batizovské pleso, údolie s Váhom a Liptovský Mikuláš, po ľavej strane Východná Vysoká a Lomnický štít, v pozadí Belianske Tatry. Po pravej strane Batizovský štít a národný symbol Slovenska - Kriváň. A to počasie, už lepšie sme si nemohli priať. Pravé babie leto, stačia nám len krátke rukávy a keby som mala aj tenšiu dolnú vrstvu, veľmi by som sa nenahnevala.

No tadiaľto pôjdeme, ukazuje nám chodník Martin. Schádzame k Tetmajerovmu sedlu a nad ním by sa mala objaviť cesta, ktorú ale ako pozerám, nevidím. Konečne zazriem troch ľudí, ako sa ledva driapu po skale hore. Pôjdeme spoločne naviazaní, bez postupového istenia, hovorí Martin. "Janka?, pýta sa ma, je to na tebe, ale podľa mňa to zvládneš v pohode". Super, už nič lepšie, ako keď ti niekto takto priamo povie.

Výstup po strmých skalách ma bavil a zvládla som ho v pohode. Bola to najkrajšia časť výstupu s neuveriteľnými výhľadmi na okolitú krajinu a hrdo týčiace sa slovenské štíty. Ale bez lezeckých skúseností by to bolo len trápenie.

Už vidíme cieľ našej cesty. Len pár desiatok metrov po hrebeni a sme tam. Lenže hrebeň má na šírku pol metra a občas ide aj "dole kopcom". Treba dávať strašný pozor, hrozí pád až úplne do doliny. Počúvam, že keby sa niekto z nás šmykol, treba sa hodiť na opačnú stranu. Hm, rozmýšľam, či by som to stihla a či by chytili aj mňa. Najvyšší štít Vysokých Tatier je tesne predo mnou.

Gerlach je nádherný, odráža sa od neho svetlo a na jeho vrchu sa týči kríž. Posledné metre a sme tam. Vrava ako na pešej zóne a asi pätnásť ľudí s vodcami, ktorí prišli Velickou alebo Batizovskou próbou. Niektorí sú bledí a vyzerajú ako tesne pred kolapsom. "Ale dali to." Ešte ich však čaká zostup. No neviem si to celkom predstaviť. Ale ten čaká aj nás.

Celkom sa teším. Ale ešte predtým treba pozrieť všetky štíty, ktoré sa z výšky 2 655 metrov zdajú akési menšie. Na vrchu je krásne, užívame si babie leto a vôbec sa nám nechce dolu. Ale už sa treba pobrať. Ešte nás čaká niekoľko kilometrov po vlastných nohách v exponovanom teréne a zopár stoviek na aute do Piešťan. Povinné fotografovanie a keksíky so sušenými slivkami, treba doplniť energiu a ide sa.

Cesta dolu nie je vôbec príjemná. Robíme opatrné a dlhé kroky po skalách, občas je potrebné zliezť aj otočený naopak, bruchom k stene. Reťaze, ktoré podľa miestnych odmontovali tamojší horskí vodcovia, chýbajú. Ostali len torzá. A zostupový žľab je zasypaný snehom, čo som vôbec nečakala pri dvadsiatich stupňoch. Ale ideme a občas sa šmýkame.

Po ceste stretávame aj ďalšie výpravy, spomedzi ktorých nás najviac zaujme Milanko s kolegom, ktorého meno sme sa nedozvedeli. Pravdepodobne to bude ale jeho nadriadený, ktorý Milanka neustále skúša a bombarduje otázkami. Zostup mu veľmi nejde a okrem toho sa bojí a ostávajúce časti reťazí, ktorých sa chytí, necháva úplne mokré. Ale aj tých obiehame.

Dolu exponovaným terénom dáva každý veľký pozor, ale dolu sme zišli šťastne. Tam nastala menšia zvada kvôli vode, keďže liter a pol na osobu nestačil, ale problém sme vyriešili jej načerpaním z neďalekého vodopádiku. Konečne sme na chodníku a voda v Batizovskom plese je zrazu modrá a tesne pred nami.

Hurá, konečne sa vyzujem z ťažkých topánok a uľavím uboleným nôžkam. Iná možnosť ako ísť do vody, je vyzliecť sa do spodnej bielizne. Je mi to jedno, že okolo postávajú ľudia, som odhodlaná ísť do vody, ktorá má určite pod desať stupňov. Ale pri namočení nôh po kolená som rýchlo zmenila názor. Stačí len ovlaženie.

Cítim ako sa mi prekrvujú nohy. Je to super pocit. Vyleziem na skalu ako jašterica a vychutnávam si posledné lúče teplého slnka. O chvíľu k plesu prichádza aj Milanko s kolegom. Milanko má určite hlavu ako televízor. Kolega mu neustále opakuje, že má boľavý otlak a ako je rád, že už sú pri plese. Tak ich radšej nechávame samých.

Nemáme pitnú vodu a treba sa pomaly poberať. Mám slinu až po kolená a trištvrte hodinka na Sliezsky dom sa mi zdá nekonečná. Medzitým už lieta aj záchranný vrtuľník, asi niekto na Gerlachu. Neskôr sa ale dozvedáme, že to bola horolezkyňa, ktorá spadla z jednej z Granátových veží a už jej nebolo pomoci. Tatry sú už raz také, krásne, ale neúprosné.

Vidím strechu Sliezskeho domu, Velické pleso a vodopád. Teším sa na kofolu a ako sa poriadne najem. Cestu do dediny neriešime, prvoradé je jedlo. Keď už je bruško plné, začíname riešiť ako sa dostaneme do Polianky. Prichádza transfer. Bude to tlačenica. A nemýlim sa. Dvadsať minút v hrkotajúcom a preťaženom jeepe, jednou časťou tela nalepení na okne a druhou na sedadle, ale sedíme. Konečne v dedine. Ešte peniaze vodičovi transferu a šup do vlastného auta.

Máme všetko, s čím sme prišli a navyše nádherný zážitok, ktorý nám nikto nevezme. Zapadá Slnko a v spätnom zrkadle vidím osvietené červené štíty. Ideme domov, posádka spokojne spí a ja si hovorím, že rozhodnutie stálo zato. Vidieť Tatry ako na dlani a stáť na najvyššom mieste našej rodnej zeme - ten pocit by som naozaj dopriala každému.

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.