Treking > Treky, turistika > Výstup na horu Aconcagua (6 961 m n. m.), nejvyšší andskou horu, normálkou
Výstup na horu Aconcagua (6 961 m n. m.), nejvyšší andskou horu, normálkouAconcagua - na najvyšší vrchol Južnej Ameriky normálkou25.1.2019 | NA
Výškový mozgový edém (HACE) sa vyvinie vždy z miernej, stále sa sťažujúcej výškovej choroby a jeho symptómy sa začínajú prejavovať už po 12 až 24 hodinách. Túto chorobu spôsobuje nadmerné množstvo tekutiny v hlave, ktorá stláča mozog a čiastočne ovplyvňuje jeho riadiacu funkciu. Mozgový edém končí skôr či neskôr smrťou. Jeho hlavným prejavom je narušenie koordinácie pohybu… boli prvé slová, ktoré som čítal o vplyve výšky na ľudský organizmus. |
||||||||||||||||||||||
Vedel som, že budem musieť vypadnúť, ujsť z tohto sveta… Sveta, kde sa len naháňame za niečím, čo v skutočnosti nemá hodnotu, stresujeme sa pre nezodpovednosť a ľahostajnosť iných a snažíme sa tváriť, že nás to tu baví a usmievať sa, aj keď nechceme. Prstom na mape som precestoval vysnené lezecké destinácie ako Pakistan, Nepál a Indiu. Začal hľadať spolulezca, aby som mohol vypadnúť do krajiny s dobrosrdečnými ľuďmi a zasneženými panenskými horami. No mal som šťastie ako slepý v labyrinte a moja šanca, že niekam pôjdem, mizla. Až kým jedného dňa… Prvý pohľad k vrcholuŠtandard, vyhriata Cafe stena a my trénujeme, akoby sa ani zima neblížila. Počujem Maťa ako niekomu hovorí, že na jeseň idú do kopcov. Naskytá sa šanca a viem, že ju treba využiť. Maťo súhlasí, nevyzerá, že by bol z mojej účasti nejako nešťastný. 19. novembra letíme do Argentíny, cieľ Aconcagua. Až dva dni po tom, keď som zaplatil letenku, som si uvedomil, kam idem. Mal som v pláne ísť niekam, kde budem liezť po skale, no šliapanie na skoro sedemtisícovku s batohom na chrbte, v zime a vetre, tak o tom sa mi ani nesnívalo. Nasledovalo študovanie materiálov o Argentíne, Aconcague, výške a chorobách v nej, výstroji a iných v tej chvíli pre mňa dôležitých veciach. Dovtedy som už počul o výške, tréningu na ňu, taktike, no i o odvrátenej stránke hôr. Doposiaľ to však bola iba teória, a tá mala teraz prejsť do praxe. Postupom času som tento výlet začal brať ako výzvu a možnosť naučiť sa v partii skúsenejších lezcov veľa nového, čo ma určite v budúcnosti posunie v lezení ďalej. Steaky, Vente Bianco a MalbecV priebehu ďalších týždňov dávame dokopy nevyhnutné množstvá materiálu, stravy a oblečenia, aby sme to mohli 19.novembra u Maťa doma všetko zložiť, prebaliť, naložiť do áut, vo Viedni nacheckovať a čakať vo Wine & more na odlet a dúfať, že batožina príde celá a načas. Santiago de Chile. Chvíľu nám trvá, kým sa tu zorientujeme a vlastnosti ako naivita a dôverčivosť premeníme na obozretnosť a predvídavosť. Smog, teplo, samé taxíky, policajti, špina a vojaci, to je Santiago cestou na autobusovú stanicu za pomoci shuttle busu. Kupujeme prvé lístky do Mendozy. Autobusová sieť a kvalita autobusov v Chile a Argentíne (aj v Peru) je na veľmi vysokej úrovni a za prijateľné ceny. Hneď po nastúpení do autobusu sme dostali deku, vankúšik a niečo na zahryznutie. Keby som vedel, že tých 300 kilometrov pôjdeme 10 hodín, tak si niečo aj ušetrím. Do Mendozy prichádzame neskoro večer. Viktor mal vybraté nejaké hostely, a tak po pár telefonátoch sa presúvame taxíkmi do hostela Confluencia. Mendoza bola pred niekoľkými desaťročiami zničená zemetrasením, a tak ju nanovo postavili. Od prvých chvíľ obdivujem obrovské platany, ktoré lemujú každú ulicu a zahaľujú ju tak potrebným tieňom. Bez nich si neviem ani predstaviť pohyb po Mendoze. Ulice sú plné kaviarničiek, reštaurácií, obchodíkov a vinárničiek. Strávili sme tu nevyhnutné 3 dni na to, aby sme sa zorientovali a nakúpili potraviny a plyn. Mali sme v pláne ísť sa aklimatizovať do pohoria Cordon del Plata, kde najvyšším vrchom je Plata s výškou tesne pod 6 000 m. Prenajatým džípom, ktorému po ceste vyvrela voda z chladiča, sa dostávame do výšky zhruba 2 900 m. Odtiaľto už len po vlastných… Na chrbty nakladáme batohy pripomínajúce indické náklaďáky ovešané z každej svetovej strany. Čakali nás približne tri hodiny piánko tempa do výšky 3 600 m, kde sme rozložili stany a navarili vodu. Podvečer sa v rámci budovania aklimatizácie naprázdno prejdeme ešte do 4 000 m. Po príchode sa spoznávame s Američankou Kelly, ktorá prišla do Argentíny zlyžovať Aconcagu. Rozlyžovala sa v Antarktíde a teraz je tu, aby sa aklimatizovala a ešte si aj zalyžovala. Ja osobne som spal ako bábätko, až na ten stan, ktorý mi vďaka silnému vetru celú noc ležal na tvári. Radosť. Ráno sa neponáhľame, síce fučí, ale užívame si pobyt tu, na mieste, kde je málo ľudí, nie je tu signál a všetko závisí len od nás. Presúvame sa do výšky 4 200 m, ktorá sa na najbližšie dni stane naším domovom. Patrične ukotvujeme stany, vyrovnávame zem pod nimi, všetko tak, aby sme to tu mali čo najprívetivejšie. Večer opäť vybehneme do 4 600 m a vrátime sa. Nasledujúci deň máme v pláne vystúpiť ako najvyššie sa bude dať. V noci je zima a budíme sa do veterného rána. Sme nabudení, radi, že môžeme kráčať, prečistiť hlavy aj napriek vetru, ktorý nami občas lomcuje. Vychádzame len do 5 150 m, do sedla, kde sa nedá ani stáť, fučí ako besné, a tak otáčame. Prichádzame premrznutí ako sobolie hovno. Potrebujeme ďalší deň rest, už tri dni neustále šliapeme. Nechceme to prepáliť. Čo nás čaká ráno? Vietor a navyše vlhká hmla, a tak leňošíme, varíme a jeme. Poobede sa do nášho mikrostanu vtesná aj Maťo a hráme kocky, celkom zážitok. Chalani nevedia obsedieť, a tak idú poobede na hodinovú prechádzku. Ja im zatiaľ uvarím polievku, za ktorú som menovaný za hlavného kuchára. Zajtra chceme skúsiť vyjsť až na Platu, je to viac ako 1 700 m, tak uvidíme. Viktor vyráža o siedmej, my hodinku po ňom. V sedle, kde sme boli predvčerom, nefúka, a tak pokračujeme ďalej. Lekári vravia, že mužské semenníky sú mimo tela z toho dôvodu, že potrebujú byť v prostredí, ktoré je zhruba o 4 °C chladnejšie ako teplota tela. Zhruba vo výške 5 300 m som začal cítiť nie chladenie ale mrazenie. Môj postup sa spomalil. Bol som dobre oblečený, no vietor bol mrazivý, a tak každých 10 -15 minút som musel zastaviť, kľaknúť si a na striedačku ich zohrievať. Ešteže som mal tie páperové rukavice od Milettu (vďaka Saly). Okolo 14:00 som v 5 600 m a rozhodujem sa neísť ďalej. Je dosť hodín, ešte sa treba vrátiť dole. Dnes to stihol Maťo a asi hodinu po ňom Viktor. Pacho otáča asi 200 m pod vrcholom. Čakám chalanov, nech sa nerozdelíme a v prípade potreby si vieme pomôcť. Spoločne počkáme ešte na Viktora a zostupujeme dole. Pri stanoch sme s Maťom prví, rýchlo začíname variť vodu, dnes sme toho veľa nevypili. Kelly je už zbalená, lúčime sa s tým, že sa vidíme v Plaza Argentina. Nasledujúce ráno balíme aj my a schádzame. Začíname stúpať k vrcholuZlatá Mendoza. Sprcha, spánok, obrovské steaky, teplo a bezvetrie. Kontaktujeme sa s agentúrou Lanko, ktorá nám má zabezpečiť mulice a servis v base campe. Chalani sú ochotní, idú s nami vybaviť aj permit na kopec. Už nás čaká len nákup potravín a plynu, zbaliť to a presunúť sa do dedinky Penitentes, kde nás úž čakajú chalani z agentúry. Poobede balíme batohy, nepotrebné veci nechávame dole vo vreciach. Triedime, prebaľujeme, prekladáme do malých batohov, ktoré budeme niesť na chrbte tak, aby sme sa zmestili do 120 kg, ktoré odnesú mulice. Dnes prespíme tu, ráno vyrážame na dvojdňový trek do base campu. Nasledujúce dva dni boli asi najodpornejšie z celej našej výpravy. Čakalo nás 42 km chôdze po korytách riek, po nespevnených chodníkoch plných piesku, štrku a kamenia. Dva dni ani nie fyzicky, ale skôr psychicky náročného pochodu sú nakoniec za nami. Sme v Plaza Argentina vo výške 4 200 m. Priamo nad campom je Aconcagua aj s Poľským ľadovcom, ktorý je naším cieľom. Zabývame sa a spoznávame Argentínu. Je tu dievča z Lanka, ktoré tu bude celú sezónu, bude nám variť a zabezpečovať základný servis. Od rangerov fasujeme igelitové vrecká, vraj na hovná z výškových táborov. Chcel by som vidieť niekoho, kto vo výške a v tom vetre serie do tenkého igelitového vrecka niekoľko dní za sebou a potom to nesie z kopca dole a verí, že mu to niekde na batohu alebo v batohu nepraskne. Spíme dobre a ráno vstávame do slnečného dňa bez vetra. Doobeda trošku leňošíme a balíme sa, poobede chceme vyraziť do C1 vo výške 5 100 m. Už si celkom zvykáme na ťažké batohy, tak ani toľko nefrfleme, keď stúpame do C1. Camp je pomerne plný, máme trošku probléme nájsť miesto na stany. Nakoniec sme odkopali nejaký ten kus ľadu a skaly a naše stany sa zmestili tesne vedľa seba. Je už podvečer, slnko rýchlo zachádza za kopce, a tak rýchlo varíme výškovú stravu Travellunch, topíme sneh na čaj a aspoň ja celkom skoro zaspávam. V pôvodnom pláne sme mali, že vystúpime do C1 a ráno zídeme do base campu, no ráno je krásne a my koketujeme s myšlienkou ísť do C2 a nechať tam všetky veci… Viktorovi sa to veľmi nepozdáva, no nakoniec uznáva, že je to dobrý plán. A tak celkom uťahaný po dvojdňovom treku a dni šliapania, pokračujeme vyššie. Cesta do C2 je dlhá, nemá konca. C2 leží tesne pod 6 000 m a v závere výstupu nám ešte dáva zabrať posledných 70 výškových metrov. Máme dve možnosti: Maťo si vyberá prvú, obúva mačky a traverzuje po nepríjemnom ľade, my stúpame priamo hore zlou suťou. Tieto posledné metre z nás vyžmýkali aj posledné kúsky síl. V C2 zahrabávame pod kamene stany, spacáky, plyn, jedlo a lezecký materiál. Pevne veríme, že nás to tu počká. Máme v pláne dva dni oddychovať. Chceme len jesť, piť, spať a pozorovať náš kopec. Druhý deň, keď sa nad Aconcaguou stále preháňajú mraky a krásne vidíme ako hore duje jet stream, začíname riešiť predpoveď počasia. Nechceme nič nechať na náhodu, a tak sa v base campe snažíme zistiť predpoveď. Rangeri, ktorí sú tu na to, to majú celé na háku, mobilný signál tu nie je. Našťastie sa dozvedáme, že jedna agentúra tu má satelit s pripojením na internet. Najbližšie pripojenie je nasledujúci deň poobede, a tak čakáme. Zhruba po týždni sa konečne spájame s domovom a zároveň aj s Kazom, ktorý nám ochotne zisťuje predpoveď, ďakujeme. Zajtra má hore ešte fučať, no pozajtra má byť plech a aj vietor sa má utíšiť. Je rozhodnuté, ráno ideme do dvojky. Nie je to také jednoduché…Úplne naľahko vyrážame a je cítiť, že sme oddýchnutí. Pacho má svoj deň, letí ako blesk. V dvojke sme za necelých šesť hodín. Stany, spacáky a ostatné veci, ktoré sme tu nechali, sú tu, a tak hneď staviame a až do neskorého večera varíme hektolitre vody, aby sme sa zavodnili a pripravili na vrcholový útok. Cítim, že som pomerne dobre aklimatizovaný, spí sa mi dobre až do momentu, keď zazvoní budík o 3:00. Viktora nemusím ani budiť, hneď mi oznamuje, že mu nie je dobre a že ráno pôjde dole. Mrzí nás to, no musíme sa ponáhľať. Mám pocit, že ak vypijem tento 1,5 l čaju čo ma čaká v hrnci, takto skoro ráno, tak sa nikam nepohnem. Skoro to aj tak bolo, pri každom dúšku ma napínalo viac a viac, no účel svätí prostriedky. Dobrá rada, pokiaľ máte Spantiky, tak ich na noc nenechávajte pred stanom, dajte si ich aspoň do predsienky, inak ich ráno neobujete ako ja, alebo sa s nimi budete trápiť v holých rukách a potom si ruky nebudete dve hodiny cítiť. Okolo piatej vyrážame. Je ešte tma, kryštáliky snehu sa odrážajú v svetle čeloviek, mačky škrípu v suti a my, každý ponorení do svojich myšlienok, pomaličky stúpame k nášmu cieľu. Každý z nás má svoje tempo, a tak sa čoskoro medzi nami vytvoria rozostupy. Zhruba vo výške 6 300 metrov vidím, ako Pacho spomaľuje, neskôr sa dozvedám, že ho najprv prepadla hnačka a potom zvracanie, a tak to zodpovedne otočil. Už sme len dvaja, Maťo a ja. Strácam na Maťa asi hodinu, netrafil som chodník, a tak som blúdil v suti a pomaličky naberal výšku. Prichádzam pod Canaletu, ktorá na fotkách vyzerá ako sutinový žľab, v ktorom človek naberie rýchlo výšku. Pozerám sa hore a začínam pochybovať, či dnes ten vrchol dám. Canaleta je strmý sutinový žľab, áno, potiaľto to sedí, no na fotkách nie je vidieť, že tá suť nie je absolútne spojená. Maťo je tesne pod vrcholom, vidíme sa. Počas toho, ako stúpam hore, sa začína zaťahovať, mierne pofukovať. Maťa stretávam na zostupe, vraj ešte hodinka hore, čo sa mi nechce veriť, no nakoniec to bolo tak. Z Canalety treba pretraverzovať po zasnežených a zľadovatených policiach úplne doľava, kde ma na záver čakal ľahký mixový bouldering na vrchol. Je jedna hodina a ja stojím na vrchole, sám. Je to úžasný pocit stáť tam, vedieť, že nikto iný tu v tejto chvíli nie je, že nikto ma sem nevytiahol, že jediný, kto to dokázal, som len ja. Nasleduje zostup, ktorý sa pre mňa stal asi najťažšou časťou dňa. Už pri prvých krokoch ma rozboleli kolená, začalo ma v nich pichať a štípať a tento fantastický pocit ma neopustil, až kým som sa doslova nedoplazil do dvojky, kde ma už Maťo netrpezlivo ako na ihlách, čakal. Jemu to sem trvalo maximálne tri hodiny, mne šesť. Dnes už nestihneme zostúpiť, a ani nechceme. Ostávame tu, skúsime sa dať dokopy a ráno pôjdeme do base campu. Maťo varí vodu, ja zaspávam v ľahkej letargii. Môj žalúdok nie je ochotný príjmať žiadnu vodu a ani jedlo, všetko grcám, ešteže je ten ešus v predsienke…Noc je celkom pokojná, len cítim, že mi je zima na nohy. Nič som nevypil, to je tým. Ráno je brutálna zima, ani nechcem tipovať, koľko bolo pod nulou. Masírujeme si nohy, aby sme si ich aspoň trošku cítili, balíme všetky veci do tých malých batohov. Keď zostupovali chalani, nechali nám tu všetko, čo by sa nám mohlo zísť, a tak tu máme kopec plynu, jedla a iných drobností, ktoré teraz nemáme kam dať. Zostupujeme vyfľusnutí, ovešaní ako vianočné stromčeky a ešte aj ten opaľovací krém nám zamrzol. Okolo obeda sme v base campe. Čaká nás už len Pacho, Viktor ráno vyrazil dole. Lejeme do seba litre čierneho čaju, z mojej pôvodnej diéty neostalo nič, poobede do seba už tlačím sladké, slané a večer pol kila mäsa. "Letíme domov"Nasledujúce ráno vyrážame na náš obľúbený 42 kilometrový trek. Po deviatich hodinách chôdze bez prestávky padáme do prachu pri ceste, kde by nás malo čakať auto a odviezť nás do civilizácie, tam, kde už ani krok nespravíme. Nohy máme napadrť, otlačené, krvavé, svaly zachvacujú kŕče. Asi po trištvrte hodine sa dovalí červený Ford aj s vysmiatym Viktorom. Mňa a Maťa nakladajú na korbu a počas cesty máme pocit, že prežívame smrť zo záchrany. Posledné tri dni mimo domu trávime v Santiagu. Obžierame sa v miestnych reštauráciách, jeme letné ovocie, o ktorom sa Vám tu doma ani nesnívalo a myslím, že všetci sa už celkom tešíme domov. Prekvapenie nás čakalo až na Parížskom letisku, kde sme sa stretli s Paľom Barabášom a spol., ktorí sa vracali z jachty na Martinique. Našu spoločnú radosť prerušil až kapitán v lietadle, keď nám oznámil, že náš let sa ruší. Asi si pamätáte na správy spred Vianoc, kedy parížske, londýnske a iné európske letiská nefungovali pre veľké mrazy a štedré nádielky snehu? Áno, my sme boli práve tam, a tak sa náš let posúval do nedohľadna. Po 32 hodinách na letisku a jednej noci v hoteli som sa konečne dostal domov. To, že mi neprišla žiadna batožina, ma až tak neprekvapilo, veď predsa mali na jej preloženie len niekoľko desiatok hodín… |
|
|||||||||||||||||||||
Po mesiaci som doma. Keď som odchádzal, tak som mal zmiešané pocity, no teraz som naozaj rád, že som tam bol. Veľkú zásluhu na tom majú hlavne chalani, myslím, že sme boli veľmi dobrá partia. Členovia expedície: Viktor Karabinoš, Milan Packo, Martin Heuger, Patrik Barjak. Poďakovanie patrí hlavne: Trekland (páperová bunda a rukavice od Milletu, spacáky od Sira Josepha, výšková strava Travellunch...), Trek Sport (novinka Tibet QEX 45, komplet oblečenie a spacák), Scandinavia (prádlo z Devold-u a páperový svetrík od Klattermusenu), za finančnú podporu firme Sloving a Bitunova a samozrejme aj mojej rodine a priateľom. Líbil se vám tento článek? |