Trek po hranici po trase Legnava a Lysá Poľana

Tilak Treking 2005; soutěžní článek č. 6

Ješte pred odcestovaním v máji do Bardejova, zabezpečil som ubytovanie pre mňa s manželkou v hoteli Komako. Keď sa mi podarilo úspešne doraziť až do Legnavy, po návrate domov som sa pustil do príprav rodinnej dovolenky a zároveň ďalšom šlapaní po poľskej hranici. Musel som kúpiť novú mapu Vysokých Tatier, nakoľko trasa Lysá Poľana–Osturňa už nebola na mape Spišskej Magury. Kúpil som ďalšiu KB.

Cestovali sme ráno 18.6.2005 7,10 vlakom do Popradu a z tade autobusom do Starej Ľubovne. Z balkóna hotela vidíme Vysoké Tatry i výkupňu druhotných surovín a zo spálne hrad i veľkosklad minerálok. Neskôr nám pán Kormaník – majiteľ, poukazuje aj ostatné ešte nedorobené časti hotela. Má tam byť kadečo, no my to už asi neuvidíme. Slovensko je veľké a v tomto kraji sme už druhýkrát za posledné štyri roky. Večerali sme v penzióne U Jeleňa, práve tam bola svadba. Ceny sú prijateľné.

1. deň: Legnava – Malý Lipník – penzión Miro – Malý Sulín – Závodie – Medzibrodie – Kače – Mníšek nad Popradom; 21,7 km 4,19 hod. 110 m prevýšenie

Deň bol krásny slnečný, ako napokon celá dovolenka. Vstávali sme o 5 hod., lebo autobus šiel 6,05 hod. Ukazovalo sa byť rozumnejšie ísť peši z Legnavy do Mníšku, lebo odtiaľ chodia autobusy častejšie. Hoci som plánoval raňajkovať v chate U Financa v Malom Lipníku, naraňajkovali sme sa v Legnave pri potravinách, tam kde som ja skončil v máji. Samozrejme, že zase bolo zatvorené. Potom sme sa pobrali po asfaltke, povedľa rieky Poprad. Hneď za dedinou je odbočka v výdatnému minerálnemu prameňu. Skoro každá miestna obec má minerálku. Za hodinu sme pohodlne boli u chaty v Malom Lipníku.

Na začiatku obce sme prešli mostíkom vpravo na druhú stranu a miernym stúpaním sme došli k chatám Verlišky. Manželka nechcela ísť skúšať, či majú otvorené, no keď sme v klesaní videli odbočku k penziónu Miro, zašli sme tam. Mali zatvorené, ale počuli nás a otvorili nám. Dali sme si čaj a kávu. Porozprávali sme s majiteľom o podnikaní v cestovnom ruchu, povedal nám o zaujímavej vodnej elektrárni, keď tunelom popod kopec Oltárik spojili Poprad medzi sebou a pokračovali sme v ceste.

Čoskoro sme prišli k budove nad minerálkou Sulínka. Nabrali sme si z vodovodného kohútika. Je slaná, perlivá a chladná. Rozhodne lepšia, ako kupovaná. Pred Veľkým Sulínom sme opäť odbočili doprava a prešli cez most ponad Sulínsky potok. Úzkou asfaltkou popri Poprade sme pokračovali k pár domom v Závodí.

Na poľskej strane je vlaková stanica, no tu je koniec sveta a o pár rokov už nebude ani asfaltka. Ešte pár povodní. Pred obcou je prameň so svätými obrázkami. Cesta ďalej bola už len hlinená a zarastená.

Prišli sme do Medzibrodia. V krčmopotravinách sme si kúpili posledných 5 voľných rožkov, kofolu a naobedovali sme sa. Posťažovali sa nám, že tam vôbec nechodí autobus a deti musia 5 km voziť do školy vlastnými autami. Za obcou je bývala škola, dnes CVČ Starej Ľubovne. Dá sa tu bývať, len sa treba vopred dohodnúť. Hraničné kamene sme videli málokedy, hranica vedie prostriedkom rieky.

Pokračovali sme do obce Kače. Je dosť veľká, no autobus chodí len na otočku pred ňou. Na poľskej strane je železnica a normálna cesta. Vyšli sme na kopček, zišli k zástavke a ukázali sa prvé domy Mníšku nad Popradom. Popri potravinách a kostole sme prišli k plotu, oddeľujúcemu colný priestor od normálnej cesty. Aj tak vyšiel colník a skontroloval nás. Zašiel som na Obecný úrad po pečiatku. Autobus nás cez sedlo Vabec odviezol do Starej Ľubovne.

2. deň: Stráňany – sedlo Stráňany – Vysoká - Vrchriečky – sedlo Rozdiel – Grúnik - Obidza – Eliášovka – Swinigron – Zaczerczyk – Piwowary – Krčmárska hora – Mníšek nad Popradom; 23,01 km, 5,11 hod. 700 m prevýšenie

Vstávali sme o piatej a autobusom 6,25 hod. sme šli do Stráňan. V obchode som si vypýtal pečiatku a po zelenej sme vykročili asfaltkou do sedla Stráňany. Pri stúpaní pod Vysokú pekné spätné výhľady. Našiel som podkovu a začalo nám byť teplo. Cestou sú lavičky. Lesom sme vyšli na turistický hraničný prechod Stráňany – Jaworki. Dali sme sa vpravo po modrej. Pekné výhľady na poľskú stranu. Cesta sa moc nevlní a za hodinu klesáme do sedla Rozdiel. Sú tu salaše, prechod Litmanová – Jaworki a pri pohľade späť objavujeme veľký dom v lese.

Na tabuli s mapou som si skoro zabudol okuliare a tak sa vraciam pre ne. Po žltej je to do Litmanovej za 40 min. Chceme sa najesť a tak hľadáme vhodné miesto. Stúpame lesnou cestou rozrytou pasákom a prechádzame aj okolo malých polomov. Jeme na strome u bodu II/70. Na poľskej strane počuť ťažbu. Udivene sledujeme, že mraveniská sú chránené akoby strechami, no len z trámikov. V podstate po rovine prichádzame k smerovníku. Ideme doprava k obci Obidza. Je tu bufet s občerstvením a po ceste sa za chvíľu príde k prameňu. Hrebeň je Poliakmi husto obývaný. Je tu značená cyklocesta a aj pre snežné skútre.

Na Eliášovku je to trochu stupák, no potom už len klesáme. Stretáme mníšku - turistku a začína popŕchať. Ukrývame sa pod stromy a jeme. Ide okolo HS na štvorkolke. Prezliekame sa, no hneď prestáva pršať a tak na prechode Piwowarówka sa opäť prezliekam. Opúšťame zelenú a ideme neznačene po hraničných kameňoch. Napokon opúšťame aj tie a lúkou s kopou jahôd klesáme na lesnú cestu a ňou vychádzame v Mníšku priamo u pošty. Pýtam si pečiatku, píšem bratovi, nakupujeme potraviny a začína pršať. V autobuse nám to nevadí.

3. deň: sedlo Stráňany – sedlo pod Vysokými skalkami – Vysoké skalky – Durbazska – Wysoki Wierch – Rabštín – Lazná sklala – Witkula – Šafranovka – Lesnické sedlo – chata Orlica – Dunajec – ústie Lesnického potoka– Červený Kláštor; 26,51 km, 6,59 hod. 730 m prevýšenie

Opäť autobusom 6,25 do Stráňan. Tento raz nám zastavil v sedle u kríža. Vystúpili sme k prechodu a doľava po hranici lesom pod Vysoké skalky. Museli sme trošku liesť aj po skale, no dalo sa. Fantastický rozhľad na kraj pod nami. Posedeli sme poobdivovali a začali zostupovať dolu. Cestička je ku koncu vyložená kameňmi a je tam aj zábradlie.

Stretli sme sa s modrou a cesta často strieda výšky, no napokon ideme po lúkach a po hrebeni. Čisté výhľady na poľskú stranu. Opúšťame modrú a stúpame na Vysoký vrch. Fotím panorámu V. Tatier. Nad nami krúži šesť havranov. Kúsok nižšie hraničný prechod z Veľkého Lipníku - žltou 35 min. na červenú. Vpravo pod nami salaš.

Zišli sme na lúku a chodník sa stáča vpravo, lenže hranica ide oblúkom vľavo hore na Rabštín. Nuž sa lesom šplháme k pätníkom a vystúpime na Rabštín. Pre stromy obmedzený výhľad a riskovať sa mi nechce. Prudko klesáme dolu mimo kameňov a vychádzame opäť na lúku. Ideme oblúkom doľava do lesa, nachádzame studničku a po vyjdení na ďalšiu lúku zostávame sa najesť.

Hranica sa oblúkom stretá s modrou, ktorá prichádza z pravej strany. Napájame sa na ňu a už ju neopúšťame. Cesta sa vlní, fotím sa na skale s pätníkom a vystupujeme na Šafranovku. Z vyhliadky pekný pohľad na chatu s bobovou dráhou. V diaľke kúpele Szcawnica a vidno, ako Dunajec opúšťa Slovensko.

Zišli sme do Lesnického sedla k prechodu, z kade sme pred štyrmi rokmi začínali túru. Necháme sa spolu vyfotiť a klesáme k chate Orlica. Cestou prameň, neskôr potok. Chata je to veľká aj s lezeckou stenou. Potom zídeme na asfaltku, zastavíme sa v informačnom stredisku PNP a prichádzame k hraničnému prechodu.

Colne sa odbavíme a po červenej popri Dunajci sledujúc pltníkov kráčame k Červenému Kláštoru. Kačice naháňajú plte, vidíme veľké ryby, ako sa slnia tesne poď hladinou. Stretáme kopu turistov, bicyklistov. Sú tu dve studničky u kameňov 99/1 a II/101. Chcel som si odfotiť čierneho bociana, no prichádzajúca plť ho odplašila. Bol som celkom rád, keď sa objavil kemp. Už som toho mal v teple plné zuby.

V reštaurácii sme si dali kofolu, potešil nás telefón od dcéry, že spravila skúšku. V múzeu som si vypýtal pečiatku a šli sme do Ľubovne. Na stanici ŽSR sme si dali večeru za pár korún.

4. deň: Spišská Stará Ves – Lysá nad Dunajcom - hrad Niedzica a späť na bicykloch a peši 14 km, 3 hod. prevýšenie 200 m, S. S. Ves – Majere – Červený Kláštor 6,71 km, 1,17 hod. 20 m prevýšenie

Vybrali sme sa autobusom do Spišskej Starej Vsi a že z nej pôjdeme peši si pozrieť hrad Niedzica. Na križovatke k hranici sme našli novo postavený hotel Eland, ktorý ponúkal fantastické množstvo aktivít a aj bicykle za 50 Sk/hod. Nahovoril som ženu na bicykle, no ukázalo sa to ako nie dobrá myšlienka. Bála sa áut, bolo jej teplo a nevládala šlapať do kopca.

Obišli sme spodnú priehradu dookola a potom sme sa vrátili na hlavnú cestu a dosť veľkým stúpaním sme došli k priehradnému múru pod hradom. Tu manželka odmietla ísť ďalej. Sadla si do tieňa aj s bicyklami a ruksakom a ja som šiel fotiť hrad.

Na prehliadku som sám nechcel ísť a ani sme nemali zloté. Po návrate k žene som sa najedol a šli sme vrátiť bicykle. Stálo nás to 300 Sk, no neľutujem. Potom sme sa po asfaltke vybrali popri Dunajci k Červenému Kláštoru. Cestou sme sa zastavili na kofolu v penzióne U Franca v Majeroch.

Ráno šla s nami v autobuse kopa turistov na splav a spolu sme aj cestovali späť. V kempe sme sa navečerali, pozreli sme si nezmyselný hraničný turistický prechod cez Dunajec, kde sa pri brodení skoro utopil moderátor TV JOJ. Zostali nám už len dve etapy po hranici, aj keď tie najťažšie dostupné spojmi.

5. deň: S.S.Ves – Peklo – Žlaby – Rufuska – Frankova hora – THP V.Franková/Kacwin – Veľká Franková – Zubrovka – Malorovka – II/153 – Osturňa; 25,37 km, 7,04 hod. 825 m prevýšenie

Nechcelo sa nám po ceste kráčať na hraničný prechod Lysá nad Dunajcom a tak sme vystúpili v S.S.Vsi a prvou odbočkou doprava sme začali stúpať na kopce nad mestom. Kým bola lúka pokosená, šlo sa dobre, no potom sme šli vľavo na poľnú cestu a ňou dolu k potoku a salašu. Ujko sa veľmi čudoval kam ideme a vravel, že hranica je 3km za obzorom a dvomi kopcami.

Vybrali sme sa šikmo vľavo vysokou a mokrou trávou. Vystúpali sme na hrebeň k hore, no do nej sa mi nechcelo a tak popri nej zase dolu. Narazili sme na lesnú cestu a po nej vľavo. Našli sme jahody, prešli potok a zase stúpali lúkou dohora. Rúbaniskom oblúkom vľavo do hory, až sme vyšli na vrch s 840 m n. m. Podľa mapy tam mala byť hranica, no nič som nevidel a začal som sa obávať, kde sme.

Po pár krokoch vpravo som našiel pätník 130/11 a bol som rád. Najedli sme sa a priesekom kráčali až k pätníku 136/1. Tu bola ohrada a dolu tiekol potok. Chodníkom povedľa neho mi bolo divné ísť a tak sme šli lúkou šikmo doprava. Zišli sme k napájadlu, bažinám a za kríkmi tiekol potok. Na druhej strane pokosené poľské lúky.

Predrali sme sa na vyvýšeninu a pod nami sa objavil Turistický hraničný prechod. Ísť rovno sa nedalo, lebo potok Kacwinianka bol široký a do Poľska sa nám nechcelo. Poľnou cestou po červenej sme došli do Veľkej Frankovej. Potraviny ani krčma neboli otvorené a tak sme sa vybrali po asfaltke smerom na Osturňu.

Pri moste sme našli stavidlo, ktorým odvádzali niekam časť vody. Za zákrutou sme šli poľnou cestou vpravo hore. Tá dlho stúpala rovno hore a raz som nevedel kde vlastne ideme. Žena ma upozornila na zmiju. Odfotil som ju a šťastlivo sme ju obišli.

Cesta skončila u vyťaženého polomu. Museli sme zase začať klesať a keď už som si zúfal, zbadal som pätník 151/II. Nebol tam priesek, no dalo sa to sledovať. Našli sme studničku u pätníka 152/4 a za ňou sme vliezli do polomu. Už dlho som nemal taký strach, aby sa nám niečo nestalo. Manželka dokonca padla chrbtom doňho, no nič vážneho sa jej nestalo.

Na poľskej strane bola cesta, no nevedeli sme sa vymotať. Po pol hodine sme konečne vyliezli a po chodníčku šli vpravo k nej. Keď sa zase zjavil polom, zavelil som späť a šli sme do kopca a pod ním sa ukázala Osturňa. Prišli sme k potoku a ponad neho drevený vodovod privádzal vodu tečúcu po skalách.

V dedine je veľa dreveníc a stavajú nové. Pozreli sme si kostolík, páčil sa mi zoznam, kto koľko a kedy prispel a skončili sme v krčme na kofole a zmrzline. V zákrute akurát opravovali cestu a šofér autobusu sa rozčuľoval, že toho neopravili viacej. Starosta povedal, že VÚC Prešov mu viacej nedá a šofér zase, že tak tam zrušia linku a bude pokoj. Vystúpili sme v Spišských Hanušovciach a cez sedlo Magura nás autobus zaviezol do Spišskej Belej a z nej do Ľubovne.

6. deň: Strednica – sedlo pod Príslopom – Podspády – Tatranská Javorina – Lysá Poľana – Čikovská – Tiborová – Vojtasová – Stredniak – Suchý potok – Gajnik – Pálenica – Wyzni Koniec – Malé jazerá – Osturňa; 24,29 km, 5,07 hod. 410 m prevýšenie

Vstávali sme 4,20 a v Poprade sme boli po šiestej. Šofér nás nepotešil, keď prehlásil, že ide len po Strednicu a ďalej až po 1.7. Konečne sme videli skazu Tatier a veru to vyzerá strašne. V Strednici sme vystúpili a pobrali sa po asfaltke peši. Časom sme chytili stopa, no ten nás zaviezol len po Podspády. Do Tatranskej Javoriny sme došli peši. Na pošte sme podali pohľadnice do Čiech a popri kostolíku začali zákrutou stúpať ďalej. Za ňou sme opäť chytili stopa – terénny Landrover. Doviezol nás až na colnicu, kde sa colník veľmi čudoval, že sa poberáme späť. Bol veľmi milý a ukázal nám na mape cestu, vybavil pečiatku.

Vrátili sme sa k asfaltke idúcej vľavo do lesa, no najprv sme sa naraňajkovali. Potom mierne klesajúc sme šli nad hraničným potokom dolinou Bialki. Po čase sa cesta skrútila doprava a klesli sme k ceste na hraničný prechod. Prešli sme cez most a pred horárňou Vojtasová sme šli zase doprava asfaltkou hore. Keď začala klesať, odbočili sme lesnou cestou vľavo hore. Časom zmizla a tak len úbočím hore, až sme vyliezli na asfaltku a u stĺpov el. vedenia objavili pätník II/180. Stále po ceste doprava klesajúc k potoku a od neho zase doľava a napokon doprava, kde u ohrady a chatky skončila. My sme šli vľavo strmo hore lesnou cestou na hrebeň a potom doprava po ňom. Pekné výhľady na Belianske Tatry.

Na hrebeni vľavo sa zjavili poľské dediny a my sme narazili na pätník 167/2 a ukázal sa aj koniec Osturne. Chvíľami sme šli lesom, chvíľami poľnou cestou povedľa pokosených lúk. Prišli sme k strmému zrázu a tak sme šli lúkou hore na poľské územie, až sme prišli do dediny na modrú značku. Bola tam ale aj čierna k hranici a tak po nej k začiatku rezervácie. Keďže opäť šla hranica do zrázu, rozhodli sme sa ukončiť putovanie po nej, lebo sa blížil aj známy polom. Najedli sme sa a po lesnej ceste došli k chránenému územiu Malé jazerá. Sú to vlastne mokriny.

Potom sme pokračovali poľnou cestou do Osturne a stihli sme skorší autobus 15,12 do Spišských Hanušoviec, z nich do Spišskej Belej a z nej do Starej Ľubovne. Podarilo sa nám prejsť plánovanú trasu a z poľskej hranice mi zostáva už len úsek Lysá poľana – Volovec, čo chcem ísť koncom septembra. Hodne mi žena pomohla, tým že mi robila spoluturistu. Šli sme síce kratšie úseky, no bola pohoda bez stresu. Pobalili sme sa a na druhý deň ráno vlakom odcestovali cez Poprad do Bratislavy.

Použité mapy: VKÚ Harmanec 1 : 50 000 č.104 Čergov, č. 103 Spišská Magura - Pieniny, č. 113 Vysoké Tatry
Doprava: Bratislava – Stará Ľubovňa a späť vlak, inak SAD

Popis oblasti: pohybovali sme sa v nadmorskej výške od 453 m do 1 050 m v Ľubovnianskej vrchovine, NP Pieniny, Spišskej Magure a Ždiarskej brázde.

Internet: www.staralubovna.sk
Ubytovanie: v Starej Ľubovni, obciach pod Pieninami je množstvo penziónov a hotelíkov