Treking > Slovenské hrady > Ožívajúci hrad Zborov v pohorí Ondavská vrchovina
Ožívajúci hrad Zborov v pohorí Ondavská vrchovinaKam na východnom Slovensku16.2.2012 | Alena Bodnárová, foto Alena Bodnárová a Daniela Tkáčová
Tento titulok by snáď lepšie pasoval k nejakému letnému výletu, ale ak by ste osobne navštívili hrad aj v týchto zimných dňoch, dáte mi za pravdu, že hrad Zborov skutočne "ožíva". Teda nie doslovne, ani návštevníkov tam nie je veľa (možno za to môžu aj tohtoročné kruté zimné mrazy), ale hlavne vďaka dobrovoľníkom, členom Združenia na záchranu hradu Zborov a podpore Ministerstva kultúru hrad akoby vstával z popola, ako ten bájny vták Fénix. Zrúcanina hradu nazývaného aj Makovica, leží na zalesnenom kopci južne od obce Zborov v nadmorskej výške 474 m (na SZ okraji Ondavské vrchoviny, pozn. red.). Hrad postavili na mieste starého hradiska pravdepodobne v 13. alebo začiatkom 14. storočia na ochranu uhorsko-poľskej cesty. Postupne bol majetkom Cudarovcov, Rozgonyiovcov, Tárczayovcov, Serédyovcov (títo tu vykonali rozsiahle stavebné práce, aby hrad vyhovoval novým fortifikačným požiadavkám, súvisiacim s obranou krajiny pred Turkami). V roku 1601 hrad i panstvo kúpili Rákócziovci. Čtěte také: Bardejov, historický skvost Šariše V období stavovských povstaní ho napadlo cisárske vojsko a v roku 1684 ho zbúralo. Jeho ruiny ešte ťažko poškodili boje v roku 1914 medzi ruským a rakúsko-uhorským vojskom. Z rozsiahleho, pôvodne stredovekého, renesančne prestaveného hradu sa zachovali múry, niektoré len v základoch. Iné sa zachovali do značnej výšky, miestami so zachovanými strieľňami, nárožným kvádrovaním, otvormi okien a dvier. Na niektorých múroch je renesančná omietka s jednoduchou grafitovou ornamentikou (podrobnejšie o histórii sa dočítate v iných zdrojoch). Združenie na záchranu Zborovského hradu má hlavnú zásluhu na tom, že zvyšky múrov a budov sa nerozpadajú ešte viac, ale rastú do výšky, ba dovolím si povedať, že aj do krásy. Niekoľko dobrovoľníkov každý víkend (niekedy aj v iné dni) meria cestu z Dlhej Lúky na hrad, aby tu pod vedením dvoch profesionálnych murárov (špecializujúcich sa na obnovu a reštauráciu historických budov - hradov) prikladali kameň na kameň na múry, čistili rumoviská, chodníky… aby hrad nadobudol pôvodnú podobu alebo sa k nej aspoň priblížil. Súčasťou týchto prác bolo aj spevnenie cesty z Dlhej lúky tak, aby po nej mohli na hrad vyjsť terénne vozidlá, ktoré tam vyvážajú potrebný materiál. Dostavujú sa oporné múry okolo hradného nádvoria a tiež budovy hradu a jeho veže. V niektorých sa v budúcnosti plánujú zriadiť turistické centrá, predajne suvenírov, prípadne malé kaviarničky… Okolo hradu sa plánuje vybudovať chodník Heleny Zrínskej - na pamiatku tejto odvážnej ženy, ktorá pochádzala zo starého chorvátskeho rodu Zrínskych. V roku 1666 bola zosobášená s Františkom I. Rákocim. Po smrti prvého manžela si podržala správu nad rákociovským majetkom v Regeci, Makovici a Mukačeve. Ondavská vrchovina patří do oblasti Nízkých Beskyd, provincie Východní Karpaty. Hlavní hřeben pohoří, které dosahuje rozlohy asi 1 800 km2, se táhne v délce 87 km při maximální šířce pohoří asi 45 km. Střední sklon hladce modelovaných svahů činí 6° až 14°. Ondavské vrchy jsou budovány převážně flyšovými horninami magurské jednotky, které jsou pro Východní Karpaty typické V roku 1682 si zobrala za manžela vodcu protihabsburského povstania Imricha Tökölyho, a aktívne sa do povstania zapojila. Helena Zrínska ako manželka I. Thökölyho sa zapojila do obrany zostávajúcej bašty povstalcov na Makovickom hrade v Zborove. Nedokázala odolávať so svojím vojskom cisárskemu, ktoré bolo v presile. Hrad bol 14. októbra 1684 dobytý a zbúraný. Preslávila sa svojou hrdinskou obranou hradu Mukačevo, ktorý pred cisárskymi vojskami bránila tri roky. Po zrade vlastným tajomníkom a pri presile cisárskych vojsk bol 14. októbra 1688 hrad dobytý a zbúraný a Helena bola internovaná v uršulínskom kláštore vo Viedni. Z viedenskej internácie ju po troch rokoch Tököly vyslobodil výmenou za zajatého generála podplukovníka Donata Heisslera. Potom žila 12 rokov so svojím manželom v tureckom vyhnanstve, až do svojej smrti (1703). Jej telesné pozostatky boli v roku 1906 prevezené do Košíc. Pochovaná je spolu so svojím synom Františkom II. Rákocim v krypte košického Dómu svätej Alžbety. Postupne sa obnovuje tiež historická dubová aleja. Pri rekonštrukcii hradu sa vyskytujú niekedy aj nečakané prekážky. Napríklad po zrekonštruovaní jednej z obranných veží chceli "záchranári" zakryť túto vežu šindľovou strechou a pamiatkari im to nechcú dovoliť s odôvodnením, že hrad je "registrovaný" ako zrúcanina a takým by mal aj zostať. Neviem posúdiť, kde je pravda, ale osobne si myslím, že keď sa dá, mali by sa povoliť aj rekonštrukcie striech (samozrejme v dobovej podobe), aby sa zakryté priestory dali využiť na účely, ako som spomínala vyššie. K hradu sa viaže viacero povestí. Jedna z nich hovorí, že keď raz sedmohradské knieža Žigmund Rákóczi prechádzal po cestách horným Šarišom, na dôkaz svojej úcty navštívil starého bojového druha Szerédyho na jeho hrade. Starý pán ho okázalo privítal a povodil po hrade. Ukázal mu všetky skvosty, ktorými vybavil hrad, ktorý obdivovali, ale mu aj závideli jeho priatelia. Pre svojho vzácneho hosťa usporiadal veľkú hostinu. Tokajské tieklo potokom. Uprostred veľkej zábavy Rákoczi navrhol Szerédymu, že kúpi jeho hrad. Szerédy nechcel o tom ani počuť. Napokon však súhlasil s predajom hradu ale s jednou podmienkou. Rákóczi mu musí priniesť do roka 80 000 zlatých dukátov razených v tom istom roku a na líci s jeho podobizňou. Starý pán hradu to povedal s úsmevom, lebo vedel, že v Sedmohradsku sa ani za desať rokov toľko dukátov nevyrazí. Rákóczi s tým súhlasil a stisol podávanú Szerédyho ruku. Po odchode kniežaťa si starý pán žil i naďalej pokojne a každému zo svojich hostí rozprával príhodu s Rákóczim a pochechtával sa nad tým, ako sa ho zbavil. Vôbec nepomyslel, že hrad i život užíva posledný rok. Rákóczimu sa hrad tak zapáčil, že zdanlivo nesplniteľnú sumu predsa len dal dokopy. Presne o rok sa stretli starí priatelia tak, ako sa dohodli na mieste, kde stojí teraz pomník. Po zvítaní sa nasledovalo účtovanie. Rákóczi dal vyložiť pred Szerédyho všetky dukáty tak, ako sa dohodli. Ten ich prepočítal, prekontroloval a s hrôzou zistil, že prišiel o svoj hrad. Vstal ešte raz sa po ňom obzrel, chytil sa za srdce a padol mŕtvy na zem. Toľko hovorí povesť. Pomník skutočne stojí na mieste, kde zomrel Szeredy. Ten ale nezomrel kvôli predaju hradu. Hrad bol predaný až 35 rokov po jeho smrti. Prístup k hradu je z viacerých smerov. Najjednoduchší je z obce Dlhá Lúka (obec leží niekoľko km za Bardejovom) po spevnenej lesnej ceste po žltej turistickej značke. Druhá možnosť je z obce Zborov tiež po žltej turistickej značke, ale tu vás čaká strmý výstup. A najdlhšia zo značených trás je z Bardejovských kúpeľov. Túto môžete využiť napríklad na spestrenie svojho pobytu v tomto kúpeľnom stredisku. Hrad Zborov, turistická mapaLíbil se vám tento článek? Diskuse k tomuto článkupřidat názor zobrazit celou diskusiDalší související články:+ Hrad Zborov+ Bardejov, historický skvost Šariše + Dřevěné kostelíky Slovenska (1) + Dřevěné kostelíky Slovenska (2) |
|