Čiernovážska lesná železnica

Spomienky na mašinku spod Kráľovej hole

Spomienky z detstva bývajú hlboké a pekné. Takými, trochu nezvyčajnými, sú aj moje spomienky na ozajstné vláčiky. Ako malého chlapca ma viezli hlbokými dolinami cez voňavé ihličnaté lesy popri zurčiacej riečke. Očarenie z tejto jazdy mám dodnes v živej pamäti.

Tie vláčiky už zväčša nechodia, zachovalo sa z nich len torzo. Lesné železnice však boli v minulosti veľmi rozšírené v celých Karpatoch. Boli unikátne z celosvetového hľadiska. Hlboké karpatské doliny a husté lesy boli ideálne pre úzke koľajničky, po ktorých premávali vláčiky - zmenšeniny bežných veľkých železníc.

Trate mali rozchod zväčša 760 mm - niečo viac ako polovicu normálneho rozchodu 1 435 mm. V čase ich najväčšej slávy v prvej polovici 20. storočia tvorila sieť lesných karpatských železníc úctyhodnú dĺžku vyše 10 tisíc kilometrov, z toho najviac v Rumunsku.

Čiernovážska lesná železnica

Aj na území súčasného Slovenska bolo lesných železničiek hodne. Ich počet nie je presne zistený, mne sa ich podarilo narátať 82. V čase ich "zlatej éry" mali dĺžku 1 200 kilometrov. Používali sa hlavne na odvoz bieleho zlata - dreva, ale slúžili i osobnej preprave. Prekonávali aj strmé stúpanie - 70 promile, výnimočne až 100 promile. Poháňali ich parné a neskôr aj motorové rušne.

Čtěte také: Oravská lesní železnice - Tanečník, tip na výlet s dětmi

Vagóny boli zakryté i odkryté, nákladné i osobné, niektoré vyslovene originálne. Okrem vagónov a drezín existovali špeciálne konštrukcie s využitím karosérií áut. Medzi slovenskými železničkami boli i technické unikáty: Ľubochnianska - prvá elektrifikovaná v strednej Európe a úvraťová vo Vychylovke na Kysuciach. Najdlhšie z nich boli Čiernohronská a Čiernovážska lesná železnica.

A práve na čiernovážsku železnicu mám nádherné spomienky. I keď som sa touto železničkou neviezol tak často ako "rodnou" Korytničkou (premávala ako úzkokoľajka na trati Ružomberok - Korytnica), vďaka jej výnimočnému charakteru a čaru mám na ňu o niečo hlbšie spomienky.

Celková dĺžka Čiernovážskej lesnej železnice, ktorú ľudia nazývali jednoducho mašinka, bola 107 km. Oficiálne bola označovaná skratkou ČVLŽ (teraz sa zvykne označovať ako PLŽ - Považská lesná železnica, avšak tento názov nie je pôvodný ani príznačný). Hlavná trať (Liptovský Hrádok 637 m - Liptovská Teplička 919 m - Veľký Brunov 1 065 m) viedla až pod Kráľovu hoľu a s dĺžkou 42 km bola najdlhšou úzkorozchodnou železnicou na Slovensku.

Spolu mala ČVLŽ sedem vetiev. Okrem brunovskej viedla trať do hlbokých nízkotatranských dolín s koncovými stanicami: Staníkovo (najvyšší bod železnice vo výške 1 100 metrov pod Ždiarskym sedlom), Kremeniny, Dikula, Snežná (pod Veľkým Bokom, osobná doprava išla len po horáreň Ráztoky pod sedlom Priehyba), Chmielenec a Malužiná.

Hore kopcom ťahali mašinku parné rušne. Volali ich "maďarky" pretože boli vyrobené v Budapešti (firmou Mawag). Neskôr pribudli aj dieselelektrické rušne. Dolu kopcom to išlo takmer samo, bolo treba najmä brzdiť. Jazda v otvorenom vozni bola fascinujúca a pre mňa znamenala ponorenie sa do rozprávky v reálnom svete. Avšak myslím, že aj dospelí sa razom prehupli do úplne iného čarovného sveta.

Staré fotografie

Nedávno sa mi dostali do rúk staré fotografie Čierneho Váhu, ktoré oživili spomienky na mašinku. Autorom týchto unikátnych fotografií z obdobia okolo roku 1928 je Martin Červenka, brat mojej starej mamy - vynikajúci botanik a vášnivý fotograf. Fotografie boli urobené na platni 6×9 fotoaparátom zn. Zeiss Ikon Compur, ktorý sa zachoval funkčný dodnes.

Čierny Váh, ktorý je na dobových fotografiách zachytený, bol významnou zástavkou s výhybkou do doliny Ipoltice, ktorá sa ďalej vetvila na dve časti: východnú dolinu Dikula a západnú Ráztoka. Na Čiernom Váhu a v okolitých horárňach (na Ráztokach, Dikuli a nakoniec na Kolesárkach) pôsobili od roku 1860 takmer 80 rokov moji predkovia. Viem si predstaviť ich vzrušenie, obavy i nádeje, keď mašinka ako nejaký lesný drak prvýkrát prifrčala pred horáreň Kolesárky a zastala. Tam si odfúkla a odpočinula, možno aj nabrala vody z Čierneho Váhu. A frčala ďalej do 4 km vzdialenej Liptovskej Tepličky.

Na súčasné pomery šla mašinka veľmi pomaly, cesta z Liptovského Hrádku do Liptovskej Tepličky v dĺžke 33 km trvala dve a štvrť hodiny. Avšak vtedy to bola slušná rýchlosť a mašinka značne uľahčovala život tunajším ľuďom. Čiernovážska železnica fungovala od roku 1916, posledný brunovský úsek bol postavený v roku 1940.

Zrušená bola v roku 1972. Napriek tomu, že mala mnohých zástancov a bojovníkov za jej záchranu a Národné technické múzeum ju označilo po Solivare za najvýznamnejšiu technickú pamiatku na Slovensku. Tvrdé srdce vtedajšej hluchej a slepej štátostrany to neobmäkčilo. Zachovali sa len zbytky z tejto železnice, ktoré sú teraz umiestnené v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline. Veľkú zásluhu na tom majú nadšenci vrátane jej posledného správcu Ľudovíta Gereka.

A tak nech tieto unikátne fotografie Čiernovážskej železnice - mašinky spod Kráľovej hole ostanú aspoň nostalgickou spomienkou na krásny čas lesných železníc. A možno sa tu nejaká mašinka znovu objaví - veď osudy hôr i ľudí sú často nevyspytateľné.

Čierny Váh, turistická mapa

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.