Grossvenediger, Centrálne Alpy v Rakúsku - túra na najzaľadnenejší vrchol

Druhý pokus o výstup na Grossvenediger

Prešiel rok a s bratom a ďalšími členmi výpravy sme sa opäť vybrali podniknúť ďalší pokus o zdolanie najzaľadnenejšieho vrcholu v Centrálnych Alpách Rakúska. Dve výpravy pred nami bez problémov vyšli na vrchol v peknom jesennom počasí a ešte im ostal čas zdolať aj ďalšie pekné trojtisícovky. Lenže potom sme prišli my a s nami aj naše prekliatie. Bolo nás päť, ktorí sme tam boli aj minulý rok a po ktorých účasti pribudol k názvu podujatia dovetok Xtreme. Lebo sme so sebou prinášali smolu.

Samozrejme, aby sme tomu dovetku dali za pravdu, začalo behom výstupu stále viac a viac snežiť, takže obvyklý päť až šesť hodinový, ťažký, ale stále relatívne pohodový výstup, sa zmenil na nočné dobrodružstvo v snehu hlbokom miestami až po pás. Maťo Nemček, vedúci výpravy, len s ťažkosťami hľadal v tme vhodné trasy a nie raz sme sa museli vracať inou cestou aj kvôli stále viac hroziacemu lavínovému nebezpečenstvu.

No nakoniec sme nejako po jedenástich hodinách úmorného prešľapávania sa hlbokým snehom dorazili v nočných hodinách k horskej chate Defreggerhaus vo výške 2 963 m n.m. Tá býva síce zavretá, no je tam k dispozícii núdzová zimná izba. V nej sme potom strávili dve "natlačené noci", keďže osemnásť ľudí s kompletnou výbavou na tri dni v horách sa muselo zmestiť v priestore asi 4×4,5m. Ale aspoň bola sranda.

Už v noci sme vedeli, že výstup po ľadovci za takýchto podmienok nebude možný. Ľadovec je rozpukaný každým rokom viac a viac a keď zapadne snehom, ísť po ňom je obrovský risk aj s GPS navigáciou. Nehovoriac už o tom, že snehu napadlo veľa a hrozilo lavínové nebezpečenstvo. O tom sme sa presvedčili nasledujúci deň, keď sme všade navôkol videli padať menšie lavíny a neďaleko spadla aj jedna veľká, ktorú sme nevideli, no o to lepšie sme ju počuli. Takže sme vymysleli náhradný program. Aj keď doobeda bolo ešte hmlisté počasie, postupne sa vyjasnilo. Maťo urobil malú ferratu a ostatní si ju skúšali, stavali snehuliaka, guľovali sa...

Nám s bratom to predsa len nedalo a vyšli sme si aspoň na nejaké menšie kopce... Stala sa aj humorná príhoda, keď som sledoval čerstvé zvieracie stopy a vo výške vyše 3 200 m n. m. som zbadal veľkého tučného bieleho zajaca s čiernymi prúžkami na ušiach, ktorý vyzeral celkom spokojne. Tak to bola haluz! Okrem toho sme videli asi štyridsať-členné stádo kamzíkov a aj päť vzácnych a krásnych Belaní Tundrových, čo sú biele horské vtáky veľkosti niečo medzi holubom a sliepkou. A konečne sme po tej všetkej smole uvideli Großvenediger a porobili pár záberov pri zapadajúcom slnku.

Na tretí deň nás čakalo už iba balenie a zostup už v peknom počasí zasneženou krajinou. Cestou domov sme sa ešte zastavili pokochať sa pohľadom na Krimmelské vodopády, ktoré sú so svojou výškou 380 m najvyššie v Európe a piate najvyššie na svete.

Aj keď nám hory opäť nedovolili pokoriť ich vrcholy, bolo to aj tak inšpiratívne a vzrušujúce podujatie a určite sme tam neboli posledný krát…

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.