Karpatiatour - Podpolanie a Cerová vrchovina na bicykli

Cykloakcia Karpatiatour 2007 (2), etapa Podpolianska

• První část článku

Deň druhý, etapa Podpolianska (104 km, 1 925 m)

Budíme sa do pekného slnečného rána, ktoré je v súlade s dobrou dlhodobejšou prognózou počasia. Schádzame na prízeme penziónu na raňajky, dvere sú však zamknuté. Otvárajú nám nakoniec až o trištvrte na osem s odôvodnením, že v potravinách nebol ešte chlieb. Polhodina pre turistu môže byť významná strata, na týchto Dolniakoch si to však sotva uvedomujú. Nehovoriac o dohode. Nuž čo, musíme sa s tým vyrovnať.

Zisťujem, že som zabudol so sebou zobrať podrobnejšiu mapu tejto oblasti (v mierke 1:50 000), a tak sa pri ceste ďalej musíme spoliehať na Radovu menej podrobnú veľkoplošnú mapu (1:200 000). Na základe jej štúdie sa rozhodujeme ísť smerom na Večelkov (290 m).

Po asi kilometri tesne pred dedinou odbočujeme doprava na poľnú cestu popri Čomovskom potoku smerom do Cerovej vrchoviny. Cesta popri potoku je sprvu príjemná. Po chvíli však opúšťame údolie potoka vpravo na cestu, ktorá sa začína strmo dvíhať. A čo je horšie, jej povrch sa rapídne zhoršuje, ideme po dosť veľkých kameňoch. A navyše do chrbta nám už začína pražiť pravé letné juhoslovenské slnko, a tak výstup dáva poriadne zabrať.

Dosiahnutím pásma lesa sa stúpanie zmierňuje, lepší sa aj povrch cesty. Ide sa nám už podstatne lepšie. Po chvíli prichádzame do sedla na veľmi peknú lúku pod Dunivou horou (555 m) s výhľadmi na okolitú Cerovú vrchovinu. Cerová vrchovina je chránená krajinná oblasť a v rebríčku najvyšších slovenských pohorí jej patrí predposledné 52. miesto s najvyšším vrchom Karanč (posledná 53. v poradí je Myjavská pahorkatina – 543 m).

Robíme fotky a tešíme sa z pekného a pre nás nového prostredia, ktoré merané pôvabom vôbec nevyzerá ako predposledné. Dobrou poľnou cesrou pozdĺž lúky prichádzame k usadlosti či salašu Rovné. Tu sa miestnych chlapov dopytujeme na cestu do Šiatorskej Bukovinky. Odkazujú nás na cestu do mierneho kopca, my by sme normálne favorizovali cestu nadol. Stojí tu aj auto s francúzskou poznávacou značkou. Na moju zvedavú otázku ohľadne tejto značky dostávam úžasné vysvetlenie: "To máme len tak, aby sme nechodili bez značky." Ktovie, kde ju splašili…

Po krátkej úvahe sa radšej držíme ich rady, po zdolaní malého stúpania ďalej klesáme dobrou poľnou cestou. Zrazu sa nám otvárajú pekné výhľady na typickú siluetu hradu Šomoška, ležiaceho na slovensko - maďarskej hranici a v jeho čiastočnom zákryte vidno ďalší (v Maďarsku ležiaci) hrad Salgó. Prichádzame pod les a po chvíli sa napájame na červenú turistickú značku. Tu máme problém ako ďalej. Po krátkej porade ideme doľava, až prichádzame cez známu rezerváciu Mačacia (lávové polia a bývalý kameňolom) k rázcestníku. Ten ukazuje smer Šiatorská Bukovinka presne smerom, odkiaľ sme prišli.

A tak sa otáčame a dôsledne po ceste – červenej značke prichádzame do Bukovinky (290 m). Cyklopočítač ukazuje dnešných 13,5 km a 350 prekonaných výškových metrov, čistý čas jazdy 1:22 hod. Tu v zjazde nachádzame veľmi peknú štýlovú krčmu, kde sa samozrejme zastavujeme na občerstvenie. Od pani krčmárky či majiteľky sa dozvedám, že otvoriili len nedávno toho roku a zatiaľ im to veľmi nejde. Utešujem ju, že také pekné prostredie iste vojde do povedomia, chce to len čas. Pani uspokojene pritakáva a asi z vďaky za povzbudzujúci marketingový postreh mi čapuje pivo hodne nad rysku…

Občerstvení sadáme na tátoše, po chvíli prichádzame na štátnu cestu, vedúcu zo Šiah do Zvolena. Tu odbočujeme doprava a po štyroch kilometroch odbočujeme pre zmenu doľava na vedľajšiu cestu, ktorou prídeme do Čakanoviec (241 m). Ďalej ideme asfaltkou, ktorá je značne rozbitá a má silný nádych terénnej cesty. Vľavo ma upútava pohľad na idylickú samotu pod lesom so zaujímavým názvom Galamba.

Pred obcou Šikov (220 m) odbočujeme doľava na poľnú cestu, ktorá vedie pekným prostredím. Táto cesta nás dovedie do lúčneho sedielka, z ktorého sa nám otvárajú zaujímavé pohľady na východnú i západnú stranu. Dokonca nachádzame aj cykloznačku. Vychutnávame si vďačný terén: dole, trochu hore a opäť dole, pričom pocity z jazdy sú umocňované peknými výhľadmi.

V obci Pleš (240 m) nás miestne paničky usmerňujú na cestu do Mučína. Miestni chlapi nám zase odporúčajú inú paralelnú cestu okolo krčmy, ale my tentoraz poslúchneme paničky. Aj tak je vraj ešte zatvorené, a tak niet čo banovať. Cesta je dobrá a mierne nadol, mne sa ide veľmi dobre. Až tak, že v obci Rapovce (175 m) dobieham cyklistu na cestnom bicykli, ktorý okolo mňa prefrndžal pred pár kilometrami.

Po krátkej občerstvovacej zastávke v Rapoviach ideme takmer rovinatým úsekom až do Lučenca (190 m). Po prechode okrajom Lučenca popri veľkom mestskom parku a cez južné sídlisko odbočujeme na Halič (274 m). Tu nás zláka pekná reštaurácia pod hradom s názvom Zbrojnica, jej názov a tvar zrejme odzrkadľuje bývalú funkciu. Dávame si dobrý a výdatný obed. Obzvlášť kapustnica je výborná a najmä Radovi veľmi chutí, nevie si ju vynachváliť.

Posilnení ideme ďalej mierne stúpajúcou vedľajšou cestou smerom na obec Tuhár (368 m), tesne za ktorou odbočujeme doprava do kopca a cez sedlo vo výške 400 m (tu je odbočka vľavo na Budinú) zjazdujeme dole do obce Divín (265 m), kde sa nachádza aj známy hrad. V Divíne na rázcestí Kudlovci zastavujú a oznamujú mi ich aktuálny (a ako sa ukáže aj nezlomný) plán: kúpanie v neďalekej vodnej nádrže Ružiná. Sú tri hodiny odpoludnia a mne sa tento zámer vzhľadom na dnešné časové straty javí ako nevhodný.

Rozdielnosť názorov na ďalší postup sa snažím riešiť osvedčeným karpatským spôsobom, ktorý sme v minulosti používali s Karčim – hodením mince. Rado však tento spôsob riešenia odmieta, je pevne rozhodnutý ísť sa kúpať. A tak sa po dvojkilometrovej odbočke nakoniec kúpeme v Ružinej. Ja odchádzam skôr a čakám Kudlovcov v Divíne. Tu ma miestni informujú, že Ružiná je vraj veľká stoka… Snažím sa dúfať,že celková časová kúpacia strata (asi poldruha hodiny), nám nebude chýbať. Po dobrom Staroprameni sa mi toto moje dúfanie zdá reálnejšie.

Ideme ďalej do Mýtnej (256 m), kde sa odbočením vpravo napájame na hlavnú cestu Zvolen - Lučenec. Hneď za Mýtnou odbočujeme doľava smerom na Poľanu. Prechádzame Kotmanovú (295 m), za ktorou bočíme vľavo (vo výške 330 m) na novoznačenú horskú cyklocestu, ktorý som objavil na internete. Tu máme za sebou 73,9 km, 865 m a čas 4:43 hod. Stúpanie cez les je veľmi strmé, miestami cez 20 percent. Po troch kilometroch dosahujeme lúčnatý hrebienok vo výške 700 m s peknými výhľadmi na Podpoľanie aj Lučeneckú kotlinu. Pekná okolitá scenéria je umocnená mäknúcim svetlom podvečerného letného slnka.

Po šiestich kilometroch horská (dá sa povedať extrémna) cyklocesta končí - prichádzame na asfaltku pri Vrchdobroči. Tu zisťujem, že lepšou alternatívou ako sa dostať na Podpoliansku vrchovinu bolo ísť z Dobroča údolnou cestou Dobročského potoka. Alebo z Kotmanovej ďalej údolím Vrbinského potoka cez sedlo Prieraz, ako nám v Kotmanovej odporúčal miestny chlapík. Úsek po detvianskych lazoch a cestách v otvorenej krajine s Poľanou v pozadí je veľmi pekný a cyklisticky ozaj lahôdkový. Akurát slniečko je čoraz nižšie.

V Detvianskej Hute (821 m) sa občerstvujeme. Tesne pred obcou Látky odbočujeme doľava na známu cyklocestu Okolo Poľany. Stále ešte asfaltkou prichádzame na Bratkovicu (880 m), kde asfalt končí. Po menšom zblúdení nakoniec nachádzame pokračovanie cyklocesty, ktoré ide prudko doprava hore. Po kratšom stúpaní nasleduje zjazd, až dôjdeme na asfaltku, vedúcu na Biele Vody. (Inak: úsek Látky - Bratkovica - Biele Vody je v mesiacoch apríl - máj a október - december zatvorený pre vnadisko medveďa, v tom čase sa používajú do Lomu nnad Rimavicou alternatívne cesty cez Polianky alebo asfaltkou cez Vrchslatinu).

Medzičasom sa značne zošerilo, úsek z Kotmanovej bol nielen fyzicky, ale aj časovo hodne náročný. I keď sme odtiaľ prešli len 25 kilometrov, šli sme to vyše dve a pol hodiny. Keď prechádzame cez Biele Vody (900 m) popri penzióne, je už vyše deväť hodín večer. Do cieľa dnešnej etapy osady Drábsko nás čaká už len päťkilometrový úsek podpolianskou cyklocestou cez Lom nad Rimavicou, ale je to terénom cez les a stmieva sa. Ideme do kopca smer Lom, pomerne rýchlo začína preberať moc pani noc. Zažíname svetlá a pri cykloznačke na rázcestí máme problém, ktorou cestou pokračovať. Ani po prieskumných jazdách nenachádzame pokračovanie. Medzičasom je už dobrá tma – veď je po desiatej večer. Otáčame bicykle naspäť. Pokračovať ďalej cez hustý les, známy medvedí rajón, by bola úplná hlúposť. Chceme zísť asfaltkou dole na cestu, vedúcu z Hriňovej do Lomu nad Rimavicou.

Schádzame späť k penziónu Biele Vody za tmy o štvrť na jedenásť večer. Tu sa dopytujeme na ubytovanie. Máme veľké štastie, zatvárajú síce o desiatej večer, ale chatárka tam ešte bola a ubytovala nás. A ešte nám aj dala zopár fľaškových Staropramenov, ktoré si berieme do malej, ale čistej izbičky. Volám pani Wagnerovej do Drábska, kde sme mali rezervované ubytovanie. S výčitkami svedomia jej oznamujem, že sme boli nútení ubytovať sa na Bielych Vodách a dnes už neprídeme. Karpatský mok nám uľahčuje znášať ťažobu dnešného dňa i zaspávanie.

Deň tretí, etapa stredoslovenská (118 km, 2 210 m)

Cesta z Lomu ďalej cez Sihliansku planinu poskytuje široké a ďaleké výhľady na celý masív Poľany. Dosahujeme sedlo Tlstý javor (1 068 m). Tu krátko koketujeme s myšlienlou odbočiť do doliny Brôtovo, vedúcej do Dobroče (časti Baloga), čo sa javí ako dobrá skratka. Vzhľadom k neznalosti terénu však opäť radšej volíme asfaltovú istotu v podobe parádneho dlhého zjazdu v dĺžke 11 km po hlavnej ceste až do Čierneho Baloga (550 m). Je predpoludním pol dvanástej a letné slnko aj v tomto horskom prostredí už poriadne páli.

Cestou cez dlhočizný Balog, ktorý je pozliepaný z mnohých miestnych častí, uvažujeme o skorom obede v osvedčenom penzióne Aquarius. Keďže tento otvárajú až na pravé poludnie, pokračujeme ďalej pekným a tichým údolím potoka Šaling smerom do sedla pod Chlpavicou. Touto cestou sme išli na doterajších ročníkoch Karpatiatour už trikrát, ale vždy opačným smerom dolu.

Tentoraz ideme hore, čo má nepopierateľne aj svoje kladné stránky. Je tak možné lepšie vnímať okolitú malebnú prírodu, pričom najmä množstvo všelijakých veľkých a krásnych motýľov upútava moju pozornosť. Ako laik poznám jedine všeobecne známu bábôčku pávookú, ale aj ostatné menej známe druhy sú ozajstnými prírodnými klenotmi! Keby som bol motýľkár, asi to tu zapichnem a budem sa venovať len týmto krásavcom. Ja som však karpatský vlk, ktorý pokračuje ďalej karpatskou cyklocestou.

Na rázcestí pri chate Boldiška (650 m) ideme vľavo, cesta vpravo (zároveň modrá turistická značka) vedie do sedla Machniarka (1 040 m) cez bývalú Jilemnického horáreň. Pomývačnou dolinou prichádzame do malebného sedla Chlpavica (891 m). Tu stretávame dvoch mladíkov z Čierneho Baloga na bicykloch, ktorí skúmajú krásne okolie svojho bydliska. Pekný to počin! Po obligátnych fotkách ideme cez sedlo Diel (822 m) až do centra Pohronskej Polhory (620 m), kde sa (ako inak) občerstvujeme.

Z Polhory stúpame smerom do sedla Zbojská. Po asi 700 metroch od odbočky na Diel, ktorou sme prišli, odbočujeme doľava na vedľajšiu cestu popri horárni Jánoškovo. Cesta vedie popri horskej železničnej trati a chate Zbojská ďalej do doliny Kopačno. Stále lesnou asfaltkou zužujúcou sa dolinou prichádzame k rázcestníku Pekárove jamy (985 m).

Tu opúšťame žltú značku, ktorá ide ďalej priamo do sedla Fabovej hole, a pokračujeme ostrou pravotočivou zákrutou hore po tvrdej lesnej ceste. Aj úsek sedlo Zbojská - sedlo Burda sme na Karpatiatour už išli trikrát, ale obdobne ako Chlpavicu vždy opačným smerom. Mám trochu obavy, či nájdeme do sedla Burda tú správnu cestu. Tá totiž nie je značkovaná a turistické mapy túto oblasť zachytávajú katastrofálne zle. Napríklad dobrá lesná cesta, ktorou teraz ideme, nie je zakreselná na mape VKÚ Harmanec ani na mape Shocart (i keď táto mapa je trochu lepšia ako VKÚ, napr. sú na nej Pekárove jamy…).

Kudlovci sa plne oddávajú mojej navigácii, čo ma teší i zaväzuje zároveň. Keď prichádzame k zákrute na lúke so samotou s dvomi budovami už viem, že sme stále na správnej stope. Esíčkom vľavo sa dostávame na ďalšie rázcestník Kučalach (1 140 m), odkiaľ ukazuje šípka so zelenou značkou Fabova hoľa (1 439 m), turistický čas 1:00 hod. Od tohto rázcestníka už len mierne klesáme, cestou sa nám sem tam ukazujú pekné pohľady na husté rudohorské lesy.

V sympatickom sedle Burda (1 006 m) robíme nejaké fotky. Pohľad do údolia riečky Rimavy je okulahodiaci a vždy stojí aj za zvečnenie. Zo sedla ideme cyklocestou (vedúcou z Tisovca) dole do Závadky nad Hronom. Je to staršia asfaltka, miestami dosť rozbitá. Zrazu nás zasiahne teplotný šok. Vo Veľkej Fabovej doline, ktorou prechádzame, je akási mikroklíma - teplota je tu nižšia možno aj o desať stupňov. Napriek tropickému letnému dňu pociťujeme až nepríjemný chlad! Pri horárni Pätina (789 m) je už klíma bežná letná. Za rázcestím pri horárni Klátna vo výške 748 metrov (tu sme prišli na druhej Karpatiatour zo Studne na Muránskej planine) sa dolina Hronec rozširuje, pred nami vidno hrebeň Nízkych Tatier.

Po dvanásťkilometrovom zjazde zo sedla Burda prichádzame do Závadky nad Hronom (627 m), kde odbočujeme doprava na štátnu cestu. Po štyroch kilometroch sme v známej a rázovitej slovenskej obci Heľpa (695 m). Vlastne aby som miestnych neurazil musím uviesť, že Heľpa je mesto, ako sa spieva v pesničke "Tota Heľpa, to je mesto…". V centre Heľpy obedujeme v reštaurácii Annapolis na Hlavnej ulici. Obsluha je pomalšia, a tak sa tu zdržíme asi poldruha hodiny vzácneho času. Na biky sadáme okolo šiestej večer. Začíname stúpať na najnižšie nízkotatranské sedlo Priehyba, cez ktoré prechádza tvrdá lesná cesta na Liptov. Pekná krajina po dobrom obede pri slnečnom podvečernom počasí pôsobí na mňa ako elixír.

Cestou sa občerstvujeme výborným chladným minerálnym prameňom, tzv. medokýšom. Ten však len pomaly odkvapkáva, a tak čerpáme stojacu vodu zo studničky. V sedle Priehyba (1 190 m) sme asi okolo siedmej večer, z Heľpy sme vystúpali 520 výškových metrov počas 8,7 kilometrov. Vidno tu stopy po veľkej veternej kalamite v novembri 2004, ktorá sa najviac prejavila vo Vysokých Tatrách. Ale ani ostatné slovenské pohoria neostali vtedy veľmi ušetrené ničivého vetra, či už Nízke Tatry, alebo Muránska planina a Spišská Magura. Akurát sa o tom toľko nehovorilo a nepísalo, jednoducho ostali v tieni väčšej katastrofy.

Spomínam na dávnejší peší prechod nízkotatranského hrebeňa. Vtedy to vyzeralo hodne inak - boli tu zdravé statné smreky, pod ktorými sme aj spali. Z Priehyby nasleduje dlhý pätnásťkilometrový zjazd na rázcestie Čierny Váh (745 m) cez veľmi pekné prostredie najprv dolinou Ráztoky a potom dolinou Ipoltice okolo viacerých horární. Míňame malé jazierko na Ipoltici, v ktorom sa chceli Kudlovci kúpať. Je však už značne šero, a tak na túto dobrú myšlienku neostáva čas. Dnešné časové straty sa plne prejavujú.

Z Čierneho Váhu (kde sú pochovaní moji prastarí rodičia, ktorí tu pôsobili v horárni) ideme za stále hustnúcej tmy do Liptovskej Tepličky. Mobilom oznamujeme pani Kopčovej, kde máme rezreváciu, že prídeme dosť neskoro, pričom nachádzame plné pochopenie. Čiernovážska dolina je idylická, na okolí sú husté smrekové lesy. Ideme po ceste, ktorú vybudovali v svahu po zrušení čiernovážskej úzkokoľajky. Železnička išla dole v údolí potoka.

Pamätam si ju ešte z detstva (šesťdesiate roky minulého storočia), chodili sme na nej na výlety pod Kráľovu hoľu. Slúžila najmä na zvoz dreva, mala jednoduchý princíp: hore parou – dole samospádom. Hlavná vetva viedla z Kráľovej Lehoty cez Tepličku tesne pod Kráľovku, ale mala ešte ďalšie vetvy (spolu sedem) do iných dolín. Komančovia ju však zrušili, čo bola obrovská škoda! Týchto železničiek bolo na Slovensku hodne, zachovať sa podarilo (aj to len čiastočne) čiernohronskú a oravskú úvraťovú. Teraz by z toho bola nielen ekologická doprava, ale aj skvelá turistická atrakcia.

Poznámka

V čase, keď dopisujem túto reportáž, získal som veľmi zaujímavú obrazovú (českú) knihu Karpatské lesné železnice. Sú v nej fotografie a základné fakty 46 lesných karpatských železníc, z ktorých je 8 slovenských, 2 poľské, 5 maďarských, 12 ukrajinských a 19 rumunských. Čiernovážska železnička svojou celkovou dĺžkou 126 km zaujíma 4. miesto zo všetkých úzkokoľajok. Pre zaujímavosť, Čiernohronská železnička dĺžkou 132 km je druhou v celkovom poradí, prvé a tretie miesto patrí ukrajinským lesným železničkám (Svaljava 190 km, Usť Čorna 130 km), rumunské početné železničky ostali v pozadí. Čiže bravo a vivat (žiaľ zašlým) slovenským železničkám! A na záver len tak pre zaujímavosť, zo 46 železničiek je v súčasnosti aspoň čiastočne zachovaných len 12. Z toho je 5 maďarských (t.j, všetky maďarské!), 4 slovenské, 1 poľská a 2 rumunské.

S rastúcim súmrakom zažíname svetlá. Míňame odbočku do Vyšnej Šuňavy a mierne stúpajúcou cestou za hustnúcej tmy ideme do cieľa dnešnej karpatskej etapy – Liptovskej Tepličky. Štyri kilometre pred Tepličkou je napravo od nás bývalá horáreň Kolesárky (850 m). Je už slušná tma, a tak budovu vnímam len veľmi nejasne. Zdá sa, že je stále opustená. Aj tu pôsobili niekoľko desaťročí od roku 1880 moji predkovia po maminej strane ako horári. Do Tepličky (920 m) prichádzame o desiatej večer. Vysmädnutí sa zastavujeme v peknej štýlovej reštaurácii v strede obce a občerstvujeme sa. Od barmanky sa dozvedáme, že naše ubytovanie u Kupčov v časti Záhrady je len neďaleko hore po ceste.

Čoskoro nachádzame naše ubytovanie. Domáci nás očakávajú a sú veľmi milí. Biky ustajňujeme v drevárni. Na našu prosbu ju domáci pán aj zamyká, pričom poznamenáva, že sa nemusme báť, aj keby sa to nezamklo. Toto znie veľmi sympaticky, pripomína mi to dovolenky v rakúskej Salzkammergut, keď autá aj bicykle boli bežne nechané cez noc otvorené či voľné. Istota je však istota… Na izbe vychutnávam fľaškový Prazdroj, kúpený v reštaurácii. Kudlovci sa išli ešte navečerať. Jedlo podávajú do polnoci, čo je tiež sympatické a má to nádych európskej únie. Mlaďý Peťo, častý účastník cyklomaratónov, na záver dňa konštatuje: "Bola to kvalitná etapa!" Usíname unavení a napriek časovému stresu dnešnej etapy aj spokojní.

• Pokračování článku Karpatiatour 2007

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.