Motýle - z denníka strážcu prírody

Deň v srdci Narodného parku Nízke Tatry

Toho roku podľa starej tradície od Medarda neprestajne pršalo už vari šesť týždňov. Zem bola presiaknutá vodou. Všade stekali potôčky kalnej vody, ktorá sa svoujou farbou celkom podobala na kávu. Ponad hory sa neustále prevaľovali chchvalce bielej hmly, stúpali majestátne k oblohe, aby sa o chvíľu znova z nich vyliali prúdy dažďovej vody. Dovolenkárom sa počasie vôbec nevydarilo, iba hubári rozťahovali ústa do širokého úsmevu, lebo úroda hríbov následkom daždivého, ale veľmi teplého počasia, bola naozaj mimoriadna. Rástli ešte i tam, kde som ich ani ja nikdy predtým nenašiel.

Keď konečne jedného dňa vietor zosilnel a zahnal šedivé mraky kdesi do neznáma, vykuklo na oblohe letné slnko, a akoby sa hanbilo za dlhé lenošenie, intenzívne vysielalo svoje teplé papršteky na zarosenú zem. Všetko ožilo. Zo svojic úkrytov kdesi v hustých porastoch trezalky, zvončekov, papradí, horcov, zlatobylí, starčekov, materinej dúšky a všetkých horských bylín povylietali mračná nádherných motýľov. Nastal čas ich zásnub. Celý les bol odrazu plný neviest a ženichov. A všetky bábočky, piadivky, jasone, mramorovky, pestrone, perlovce, okáne i žltáčik, a všetky ostatné druhy motýľov, ktoré stvorila príroda, sa vyrojili a predvádzali ojedinelé, tiché svadby, aké v živočíšnej ríši nemajú obdobu.

Tak motýlie samičky vypúšťajú do vzduchu lákavú omamnú vôňu, ktorá je samozrejme pre ľudský čuch nepostrehnuteľná, ale pre ich samčekov je taká vytúžená, že ju zaregistrujú i na vzdialenosť niekoľko sto metrov. Motýli samček má k tomu prispôsobené tykadlá, orgány čuchu, a nimi celkom bezpečne a neomylne rozpozná tú svojú vyvolenú. A lietajú bláznivo v povetrí, plachtia jako vetrone, potom sa strmhlav spustia na zem do trávy a tam prebieha ich skrytá, tajomná svadba.

Čtěte také: Zabudnutá tvár Tatier alebo Tatry v čase monarchie

Od chlapca som s údivom pozoroval a obdivoval motýle. Ale kráľom horských lesov a polôh je jasoň červenooký. Aje jeho latinský názov - Parnassius apollo je taký zvláštny, až exotický. Sledovať toho krásavca jako v lete plachtí nad skalnými úbočiami, vysokohorskými lúkami a alpínskymi hoľami je nezabudnuteľný zážitok. Je to nádherný, neobyčajne krásny motýľ.

Jedného letného dňa som sedel v tieni starého smrekového lesa v koberci zeleného čučoriedia, keď ma odrazu vyrušil kvílivý zvuk automobilu. Uprostred Národného parku Nízke Tatry, v samom srdci prekrásnej vysokohorskej prírody. Zastavilo neďaleko mňa, vystúpila z neho celá rodinka a chystala sa k odpočinku.

Zatiaľ čo rodičia niečo k obedu, ich asi desaťročný chlapec vytiahol luxusnú sieťku na motýle a začal po blízkom okolí chytať všetko, čo malo krídla a lietalo práve vo vzduchu. A s náramnou radosťou vytrhával motýľom krídla a potom ich beztvaré nevládne telá zahadzoval do rozmočenej trávy. Vyhľadal som vo vreckách kabáta preukaz i odznak štátne ochrany prírody, nachystal som si trestné bloky k pokute. Kým som však došiel k nim, všetko som si napokon inak rozmyslel. A potom som aj podľa toho konal.

Čo to robíš chlapče? - na moju otázku iba začudovane a nechápavo krútil hlavou. Asi ma zrejme vôbec nepočul, lebo mal na hlave slúchadlá od volkmenu. Ani jeho rodičia nemali pre mňa príliš veľa času a porozumenia, z útrob auta zahraničnej výroby revala moderná hudba, ktorá by prebudila i mŕtveho. Novodobý trend duševného oddychu, prebehlo mi hlavou a namiesto pokuty som im porozprával jeden príbeh, ktorý som čítal ešte kedysi v destve.

Jeden veľký, svetoznámy a uznávaný horolezec, keď sa raz ocitol pod vrcholom vysnívanej alpskej hory, našiel na tvrdom firnovou snehu skrehnuté nevládne telo malého motýľa. Vzal ho do dlaní a tak dlho naň dýchal svoje vlastné teplo, až ten motýľ ožil. A veľký horolezec, majúci na dosah vrchol svojej milovanej hory, sa ho vzdal. Vrátil sa dolu do ľudských obydlí a živého motýľa, ktorému tak zachránil život, vypustil z dlaní…

Novodobí turisti sa zbalili a bez slova odišli. A mňa prepadla nostalgia za dávnymi časmi môjho detstva, keď bola horou ešte horou, pôda pôdou a voda v horských potokoch čistou vodou. Keď úcta k životu, i tomu najmenšiemu, mala celkom iný rozmer. Dnes na jeden hríb pripadá desať hubárov, čučoriedky, maliny a brusnice sa zbierajú do vedier, na každej skale sadí vykrikujúci turista, za každým kameňom stromu číha po zuby ozbrojený pytliak či zlodej…

V slovenských horách niet oddychu, niet ticha, niet pokoja, niet spočinutia. Všade sa ozýva krik a rev tranzistorov, ľudia chodia po horách so slúchadlami na ušiach, aby i tu počúvali hluk světa, a pritom si chcú konečne od neho oodýchnuť. Niet úcty k životu, k blížnemu človeku, k sebe samému a člověk sa bojí počúvať svoj vnútorný hlas, ktorý je ešte v nás a ktorý nemožno nikdy ničím umlčať…

Smutný, presmutný som sa vracal domov. Keď som prechádzal okolo schátralej Božej muky, ktorá ešte stojí medzi úzkymi pásikmi lúk a políčok našich otcov a materí, kľakol som si do mokrej trávy a celkom nahlas som sa modlil za znivočenú, vykorisťovanú a žalujúcu prírodu…A kdesi z oblohy vzlietol krekrásny motýľ - jasoň červenooký, perla tunajších lesov, pristál na mojich založených rukách a modlil sa spolu so mnou.

Dlho predlho sedel na mojich dlaniach, presúšal si na teplom slnku svoje zmáčané krídelká, lebo práve před chvíľou drobne mrholilo. A on zháňal v mokrých kvetoch svoj každodenný Boží chlebík, nebom vaňajúci nektár. Keď napokon odlietal, vypustil mi na dlaň malilinkú kvapku sladkého moku. Oblizol som ho, a akoby ukrýval v sebe zázračnú liečivú moc, mne sa odrazu uľavilo na duši a naplnený novou radosťou som rezko kráčal k dedine…

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.