Tri fatranské vrcholy a tri doliny, túra na Malej na Fatre - 50 km a 3 500 m +

Malá Fatra má stále čím prekvapiť

Celé to začalo tak, že brácho si naklikal nejakú trasičku na internete cez digitálnu mapu a link poslal mne a dvom kamošom, že či by sme si nedali? No á že dali, priznám sa, že som si to veľmi nepozeral, pretože viem, že z dielne môjho brata vychádzajú dosť dobré horsko - bežecké projekty. Videl som prevýšenie a videl som dĺžku trasy, 50km a 3 500 m prevýšenie a je jedno, kde to bude v prírode je všade krásne.

Začali sme z Vrútok, zľahka cupitali / kráčali k nástupu smer Minčol od Karvaša - Bláhovca (časť Vrútok pod horami). Chvíľu sme museli postáť lebo brat chytal gps signál do svojich super funky - mega naspídovaných hodiniek. Vyzeralo to ako yogínska asána, lebo sa uprene otočil na východ a znehybnel. Ja som zapol svojho verného outdoorového smartfon kamaráta so softvér dušičkou "Locus" a mohli sme valiť. Preskočili sme potok na začiatku, a valili hore.

Čtěte také: Beh Fatrou 50 km 3 200 m +, malofatranská hrebeňovka netradične

Začiatok, Piatrová (515 m n. m.)

Všetko bolo v pohode, trošku sa šmýkalo na blate, trochu sme pozhovárali lesných pracovníkov lebo nechali nesekané konáre na zvážnici, ktorá je časťou turistickej značky (mimochodom som tade včera bežal a po týždni tam stále sú), a je ich dosť, že ich skoro preliezate. Robíme fotečky celkom veľa kecáme, čo nemáme až tak vo zvyku, skôr haluziť, ale to v neskorších fázach behu a príbehu, veď dočkajte.

Minčol (1 364 m n. m)

Som zabudol dodať, že sme vyrazili o 11:00, čo je fest neskoro, lebo brat bol po áfterke a sa nevedel vymotať, ja som nebol po áfterke a tiež som sa nevedel vymotať. Využívame externé služby nášho tatka, ktorý nás na modernom gáziku (Nissan - xtrail) vyvezie až na Karvaša - Bláhovca.

Ale späť na hrebeň. Brácho nechcel ísť kvôli času až na Minčol, ale po krátkej vzájomnej debate valíme predsa až na vrchol, je to iba +15 min k nášmu času hore dole. Porobíme fotky na vrchole s mottom "počkaj!!! to budeš mať hustú profilovku"… aj tak sa dá.

Ja bežím v tielku a brat v tričku, dosť solídne fučí, ále ja som predvídal a vyťahujem tenké bežecké Karrimor rukavice, a valíme dole smer Saračníky. Počas behu dole brácho hovorí, že ho chytajú kŕče, čo je dosť haluz lebo on má natočený neuveriteľný objem oproti mne. Myslím, že to je tým, že ma kraťasy a odhalené stehná, na ktoré mu poprchá studený dážď. Dáva soľnú tabletu a valíme ďalej.

Trasa ide dolu ako po blate, rýchlo a šmykľavo, kto nie je zvyknutý moc by si to neužil, naopak kto áno, vždy zabudne ako rýchlo ho vie šmyknúť až dostane kŕč krížom cez chrbát. Kľudne to môžete aj popísať ako kŕč od pätky až po ucho. Ale musí to byť ľavá pätka a pravé ucho.

Brácho prešiel na nejakú low - carbo dietu a stále uráža cukry, dokonca aj tie zložené (pečivo, cestoviny, ryža), a chce si dať zmes olejov (konopný + repkový + ešte nejaký). Vravím mu vyčkaj trošku a dáme si v sedle Javorina, ja sa trošku napijem nápoju o sile "tisícich jakú" a on sa napije trošku oleja. Nakoniec v sedle Javorina, upíjam z oleja po prvý raz aj ja a celkom sa mi to pozdáva. Vidno, že sme bratia.

Sedlo Javorina (967 m n.m.)

Zo sedla valíme dole, k sedlu Rakytie (709 m n. m.), tam ho hľa dobieham brata lebo som zaostal, keď som sa musel noooo odľahčiť. Nachádzam ho však v kompromitujúcej situácií, ako zase usŕka z oleju. Na moje prekvapenie však si pýtam tiež usŕknuť.

V tomto momente vzniká zaujímavá hláška, ktorá nás sprevádza počas zvyšku dňa, citujem: "Sa mi zdá, že práve ubehli 2 minúty, čo už stojíme" a tak sme sa bleskovo zbalili a valíme ďalej. Po chvíli sa mi zdá na črievku, že som si nejako navyše logol z olejíku. Chvíľkou koncentrácie na tráviacu časť tela zaháňam však mrákoty.

Dobiehame pod Strečnianský nový hrad, kde stretávame na sobotňajšej prechádzke tri mladé páriky, asi tak po 30tke. Celkom nechápu, prečo bežíme. Smejeme sa, kecáme, sme od blata, máme elasťáky, k tomu ja bežecké tielko a rukavice zároveň. Nič to niekdy nie je neskoro na to, aby sme počas života videli nejakú nám nepochopiteľnú haluz.

Bufet pod hradom (370 m n. m.)

Rozhodne sa s bratom ale na chvíľku zastavujeme u milého pánka v Bufete pod Hradom. Hádžem do seba pivo s kofolou, kde brat kričí "nieéé to mu nedávajte, hnusné cukry". Má pravdu, ale trošku som si chcel fuknúť, a milý pánko vraví" ale veď, keď to má rád tak nech si dá".

Kukáme s bráchom na seba, že ubehlo asi aj 10 minút a ja som si ešte nedopil pivo s kofčou, tak to hádžem do seba, lúčime sa s milým pánkom a cupitáme ďalej. Pomaly sa dostávame ku potoku pod Starým hradom, tam si to skracujeme priamo na hrebienok, ktorý nás povedie ponad meander. A zase budú pekné fotky.

Chata pod Suchým (1 075 m n. m.)

Dobiehame na Chatu pod Suchým, kde sme sa nehorázne dlho zdržali, asi 20min, ale tam sme sa už museli najesť. Stretávame veselú partičku a aj môjho kamaráta z horolezeckého odielu Peťa H. aj s jeho verným psíkom. Hovoria, že spali na Magure a prišli sa trošku občerstviť a prejsť na chatu pod Suchým (nejaká borovičôčka a iný materiaľek).

Vyťahujem svoj (puerh + sojove mlieko + kardamon), partáci zagúľajú očami, ochutnajú a tvária sa kadejako. Vysvetľujeme im, že sme s bratom tučni a nesmieme žrať. V rámci spoločného smiechu s bratom však naraz dodávame, že hlavne brácho je tučný.

Hodím do seba rýchlo polku žemličky s masielkom a medom, na to z pravého boku sa hneď ozve "fuj hnusný cukor" a lúčime sa s veselou partou. Cupitáme smer Suchý, medzi tým mi volá horolezecký parťák Baribal, že na Magure sa už lúči so slobodou a kde som. Vravím, že prídeme do 5 hodín, nech skúsi vydržať pri vedomí.

Vybiehame na Suchý, spravíme dve fotky, pokukáme hore dole, doľava, doprava, skonštatujeme, že sme tam už dve minúty, zasmejeme sa a valíme dole zase smer chata. Pod Suchým na Javorinu (1 150 m n. m.).

Javorina

Odtiaľ valíme po zelenej značke. Tu sa drahí priatelia začína druhá časť príbehu, ktorá bude založená na sprostých rozhodnutiach v pre nás neznámom teréne. Samozrejme, že vás ale nesklameme s bratom, a ducha 2min oddychu a dosť, budeme ďalej dodržiavať. Ba čo, dokonca začne nám, rozumejte hlavne mne, dochádzať pitivo, a jedlo.

Jedno zo skvelých rozhodnutí je isť čo najdlhší variant trasy po zvážniciach a kade tade, stoj čo stoj po tej zelenej do sedla pod Jedľovinou, keď sme to mohli mať o 3 km kratšie. Pred sedlom nachádzame pozostatky uhynutého zvieraťa, kopa srsti a spodná časť čeluste. Vzdáme pietnu vspomienku zvieraťu uvedomujúc si, že tu fakt šlo o život.

Pokračujeme ďalej a búšime dlhší variant smelo po mokrých lúkach v tenisôčkach, aby dobre bolo. Na druhej strane to začalo naberať botanický rozmer, ktorý ako neskôr prečítate vyvrcholí v blízkosti hrebeňa.

Dobiehame na začiatok Kurskej doliny (550 m n. m.), do záhadného developerského miesta, plného nových kamiónov a novej techniky.

Kurská dolina (550 m n. m.)

Tak táto dolina totálne prekvapila, vyzerala veľmi podobne ako naša Gaderská, ale bola predsa len iná. Po ľavej aj po pravej strane sme videli jaskynky, do jednej sme aj nakukli a dal som chabý pokus so svojom foťakom z telefónu niečo zachytiť. Tie fotky už poznáte, čo sa všade zdá, že je použitý filter "sépia" a pritom on to tak stále fotí.

Sú tam pekné mini kaskádičky , ktoré sú prírodou vytvorené. Človek sa tiež nenechal zahanbiť a vyvoril krásne… ako by som to nazval, neviem či je na to už definíci… nooo… ahá, rozrýpaniska, aby mohol dobre ťažiť drevo, veľmi pôsobne k tým kaskádam. Rozhodne to je ináč ale krásna dolina, ktorá je lemovaná po stranách skalami zarastenými machom.

Dolinka sama o sebe má okolo 3 km, a ďalšie tri sú to na hrebeň k sedlu Priehyb. Ku koncu doliny máme poslednú 2minútovú zastávku, kde zisťujem, že mám tak ešte 2 glgy môjho mocného mix nápoja a tak neváham dať jeden glg, a druhý nechať na zvyšok hrebeňu cca 3 hodiny. A stúpanie len začína.

Drahí priatelia, toto rozhodnutie je proste skvelé, pretože mám super čistý potok po ruke, kde si môžem nabrať liter parádnej vody. Ale nieee… však načo by som si ho nabral. V tomto momente sa zrejme začali rodiť turčianske základy ultra bežeckého asketizmu. Totálne naľahko a už ani vodu nepiť, nedajbože by boli gramy navyše v žalúdku.

A presne za takýchto okolnosti vchádzame do vyššieho pásma lesov a chápeme, že stretneme čarodejníka ktorý nám už pred tým nastražil v lese pasce. Tie sme však hravo zvládli a teraz zrejme na kurskej strane hrebeňu nám položí tri záludne otázky, na ktoré budeme musieť odpovedať, aby nám otvoril inú dimenziu.

Abyste tomu lepšie rozumeli, sú rôzne prejavy dehydratácie a nedostatku cukru v mozgu, jedna je, že vás začne kosiť totálne k zemi a budete sa opúšťať. Táto je dosť nevhodná v horách, jej rozšírenie vedie väčšinou k zásahom HZS. Tá druhá je však iná a veselá. Ako je to možné? No v prvom rade, ak ste skúsení tak viete, čo sa deje a viete, že tie stavy nie sú pravdivé. Ďalej keď vám je ťažko tak prečo si z toho nejako nespraviť srandu, a v tom prišiel čarodejník vhod.

Príchod do blízkosti hrebeňa pred Ťavými hrbmi, Priehyb

Aj keď to bola všetko sranda, už asi 5× vynorený strmák, ktorý nasledoval po prekonaní predošlého ma chcel zraziť k zemi stoj čo stoj. Mne to však prišlo tak smiešne, že som začal bratovi bájiť o tom, ako sa mi to páči že to stúpanie v 7 hodine beho/ chôdze. A stupák sa nekonči a len sa sťažuje. Do toho sa mi však primiešalo šmýkanie na blate, na čo som sa ukľudnil zo svojej eufórie a chvíľu mi to prišlo aj ľúto, ale ináč fest špica.

Hladinu cukru v mozgu bola už taká mizerná, že som potreboval jesť, napríklad tú buchtičku čo mi mamča chcel pribaliť na cestu, ale doma jej bolo lepšie (aj tak mi potom neušla). No a práve na tomto mieste v malebnej oblako - hmlovine som zbadal žlté krásne kvietky plne vody a sladu. Áno boli to kašky "prvosienky" a hybaj ho aké chutné k tomu.

Tu som začal celkom fajne spásať kvetiny, až som sa prepracoval k čučoriedčiu a začal jesť kvety čučoriedok, ktoré boli sladučké. K ním som začal prijedať aj ich listy, samotne boli kyslasté a chutili ako slivky. Po tom, ako brat na mňa zakričal už 2× opúšťam už pastviny a vybieham na hrebeň do sedla Priehyb.

Sedlo Priehyb (1 452 m n. m.)

Špica, konečne na hrebeni, brat zrejme uhádol otázky čarodeja a pustil nás ďalej. Tu dávame znovu olej do seba a brat vyťahuje tyčinku. Ja mu však pripomínam, že ju nesmie jesť ak nechce byť tučný a musí ju dať mne. Smutne na mňa pozerá a hovorí, že aspoň centimeter. Povoľujem mu a zvyšok zjem ja. Zase sa náramne smejeme, ale teraz aj preto, že prišiel cukor do mozgu.

Plný prekvapenia objavujem u brata skoro celý syr parenica. No aspoň som mal šalátový základ a brat si dáva 100 g šunky, čo si kúpil na chate. Dobiehame na Malý Kriváň (1 671 m n. m.). Je 20:10 min, robíme dve fotky a valíme preč smer Magura. Júj ako som sa tešil na niečo na zjedenie a minerálku.

Trpaslík strážca lesov na našej strane hrebeňa

Bežíme opäť do sedla Priehyb a tade traverzom do Sedla pod Suchým. Zistili sme, že nás po tme sleduje trpaslík, ktorý sa nevie dočkať než nás na niečom nachytá. Ale my sme už ostrieľaní od čarodejníka. A tak valíme čo to dá na Chatu Kľačianska Magura.

O hodinu neskôr ako sme mysleli, ale aj tak fajn. Priebeh už nejdem fakt popisovať, ale uhádli sme všetky Trpošové otázky, pričom myslím že ma trochu uriekol potom, lebo mi začalo byť na zvra… Trošku.

Chata na Klačianskej Magure (1 145 m n. m.)

Na chate nachádzame partičku okolo rozlúčky so slobodou v plnom prúde "spievať", Baribal keď nás zbadal, tak sa tešil a plesal radosťou, že sme ozaj prišli. Očividne asi neveril moc v náš príchod, ale môže to byť tým, že sme sa dostavili na chatu asi cca 22:15 z hrebeňa.

Najprv si poriadne popodávame všetci ruky na to si dávame nealko s bratom, potom pýtame pivo, ja halušky s kapustou a brat si zrejme dáva nejakú mäsitú polievku. Ešte mi stále zle, a tak si dávam aj vína červeného, a hľa ako sa polepšilo.

Ľudkovia sú tu už značné nadšení, a keďže beží nejaký zápas vo futbale, je tam akási fanúšikovská atmosféra. Chvíľu sedím na zemi opretý o gauč, keď ma odchytí Baribal, nech sa idem pretláčať (prečo je to vždy keď nemám nič nazhybované, takto som takmer predurčený k prehre).

S Baribalom teda robím dohodu, že O.K. aj keď moc nevládzem, ale nesmú sa pretáčať zápästia. Dohoda je uzavretá, štartujeme pravačkou. Baribal nahadzuje atraktívnu fialkastú farbu do tváre, zatiaľ pohoda, kde tu zrazu… Baribal ohýba zápästie, mňa začína vytáčať ku stolu a z posledných síl sa domáham spravodlivosti. Hovorím "Baríb to nie je fér, mali sme dohodu" v tom akoby sa Baribal prebral a hovorí "bože, Tyger fest sorry, ja som fest chrapúň, že som ťa ukecal na pretláčanie, po 50km behu" tak sme sa na tom pobavili.

Chvíľu na to už tlačíme ľavačkami o seba. Ostalo to nerozhodné, Barib je dosť mocný zver. Priebežne kecáme s partičkami, aj s chatovým personálom, vždy sú nám veľmi nápomocní keď prídeme polo malátni z hrebeňu. Ináč držíme palce Miňoškovi, ktorý bude mať túto sobotu svadbu. S bratom sa však nechystáme spať na chate a tak padáme, ako pozerám podľa fotky tak 02:50 nad ránom domov. Za hodinu sme doma a líhame si na spanie. To bol trip…

Použitý matroš na trase:

• Tenisky: XA PRO 3D ULTRA 2 gtx
• Bunda: Camp MAGIC 4 RUNNER / ultra ľahka bežecká bunda
• Batoh: Ruksak Ferrino X- track 15

Další související články:

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.