Ukrajinské Karpaty, dvojtisícovky Východných Karpát alebo putovanie na Podkarpatskej Rusi

Dvoutisícovky na poloninách, turistika na Černé hoře

"Bolo nás päť účastníkov: dvaja mládenci, slečna (skautka) a ja so svojou ženou. Mali sme päť batohov, tri prikrývadlá a revolver". Tak podobne spomína na prvé kroky plné obáv v horách na Podkarpatskej Rusi R. Vosyka v Krásach Slovenska z roku 1925.

Krajina v tom čase, pár rokov po skončení prvej svetovej vojny, patrila Československu. Pretrvávajúca neistota a chudoba priniesli so sebou mnohé nebezpečenstvá a riziká. Odvtedy prešlo viac ako osemdesiat rokov, mnohé, vrátane politického usporiadania sa zmenilo, mnohé akoby zostalo.

Snáď každý turista zatúžil pozrieť sa aspoň raz za naše východné hranice, okúsiť na vlastnej koži dobrodružstvo a romantiku zároveň, o ktorých už tak veľa počul, či čítal. Po skúsenostiach a dojmoch prvých odvážlivcov, a najmä po zrušení vízovej povinnosti, začali ukrajinské hranice prekračovať čoraz viac organizované skupiny turistov.

Čtěte také: Na ukrajinských silnicích - poplatky, dopravní předpisy, dokumenty

Aj na Strednom Považí silneli hlasy volajúce po zorganizovaní turistickej akcie do Ukrajinských Karpát. Týmto požiadavkám vyšiel v ústrety Trenčiansky vysokohorský turistický klub (TVTK) a do svojho plánu zahraničných ciest pre rok 2007 zaradil aj ukrajinské Karpaty.

Ako už tradične, aj teraz rozšíril rady účastníkov a okrem svojim členom ponúkol účasť aj ostatným členom Klubu vysokohorských turistov Slovenska (KVTS). Hlavným cieľom bolo zdolať čo najviac vrcholov nad 2 000 m n. m. Pri plánovaní ciest i v teréne nám výborne poslúžil turistický sprievodca Ukrajinské Karpaty z nakladateľstva SKY (2007).

Preprava a presun pod Čornu horu

V predposledný júlový piatok pohol sa večer z Trenčína zmluvený autobus tamojšej SAD, aby sa postupne v Považskej Bystrici, v Žiline, v Martine, v Kraľovanoch, v Ružomberku a nakoniec v Michalovciach napĺňal do posledného miesta. Dve hodiny po polnoci bolo 43 turistov a 1 vodič na ukrajinských hraniciach vo Vyšnom Nemeckom.

Za svitania obchádzame Užhorod, o hodinu aj Mukačevo. Pred povinným odpočinkom vodiča chceme stihnúť Solotvino. Podarí sa. Je deň plný slnka, väčšina účastníkov trávi čas pri soľných jazerách. O prípadných neplavcov sa netreba báť, tak značná je koncentrácia soli. Po vyjdení z vody je ňou pokryté celé telo, treba ju zmyť v špeciálnych sprchových boxoch (1 Hr). V čase, kedy u nás na Markíze začínajú televízne noviny, sme v Luhoch. Konečná. Na dva-tri dni sa rozlúčime s vodičom, autobus odchádza do Jasine.

Keďže podľa nášho času slnko v týchto končinách zapadá o hodinu skôr, treba sa čo najrýchlejšie dostať do bočnej doliny rieky Balcatul k chatám tábora Komen. Kým jedni zháňajú na odvoz "gruzovik" (majú teda čas aj na tunajšie pivo), netrpezlivá menšina sa dáva na dlhú cestu peši.

Po bývalej štátnej hranici

Ráno do tábora dorazila aj skupina peších, ktorých noc prinútila stanovať neďaleko sútoku rieky Balcatul s Bielou Tisou. Takmer spoločne sa vydávame na cestu proti toku rieky. V mieste, kde opúšťame rieku, nachvíľu sa ukáže prvý z plánovaných vrcholov, 2 020 m vysoký Pop Ivan. V lese ukryté serpentíny nás privedú cez skromný salaš na hrebeň, po ktorom viedla bývalá československo-poľská hranica.

Prichádzame k prvému smerovníku, pred nami je prvý výraznejší vrchol Vaskul (1 731 m, na vrcholovom smerovníku nesprávne 1 471). Z neho už vidno našu prvú dvojtisícovku, za ním aj ďalší hraničný kameň s číslom 15 z roku 1923. Ľahko sa píše, stúpanie na Pop Ivan (nazývaný aj Čorna hora) s nedokončenou budovou observatória však dalo zabrať. Kým zdatnejší už po oddychu opúšťajú vrchol, iní ešte len prichádzajú. Štyridsať tri turistov sa tak prirodzene rozdeľuje na malé skupinky.

Postupujeme po chodníku vyznačenom hraničnými kameňmi a pre istotu aj žltou pásovou značkou s číslom 14. Vpravo malé jazierko, ďalší smerovník a Dzembroňa, po necelej hodine ďalší výraznejší vrchol, aj keď "len" s 1 877 m. Okolo neho zreteľné zvyšky zákopov z 1. svetovej vojny.

Nasleduje Menčul (1 998 m), ktorý predznamenáva ďalšiu dvojtisícovku, Brebeneskul, prevyšujúci túto hodnotu o 36 m. Z nej sú na dohľad ďalšie ciele: na hrebeni mierne vpravo Rebra (2 001 m) a v bočnej rázsoche vľavo Gutin-Tomnatik (2 016 m). Pod vyšším z nich pleso, kam zamierili niektorí ukončiť dnešný deň (podľa pôvodného plánu). Ostatní pokračovali cez spomínané vrcholy k ďalšiemu plesu cez sedlo pod Turkulom (až sem vedie cesta, ktorú kedysi spravila Mackensenova armáda pre vojenské účely).

K najvyššiemu vrchu celej Ukrajiny bolo treba zdolať ešte tri menšie vrcholy v poradí Dancir (1 849 m), Poženevskaja (1 822 m) a skalnatý Breskul (1 912 m), aj keď niektoré traverzom.

Hoverla

Posledné sedlo, križovatka turistických chodníkov, prinieslo so sebou zvýšenú frekvenciu turistov. Okrem nás a domácej ukrajinčiny počuť ruštinu, poľštinu, maďarčinu a češtinu. Jedni schádzajú, iní idú ako my, hore. Ešte necelých 200 výškových metrov a je tu najvyššie položené miesto nášho snaženia.

Samotná vrcholová plošina má niekoľko objektov. Zrejme najstarším prvkom je kamenný pylón, na ktorom si viacerí zvečnili svoju prítomnosť, ďalej veľký jednoramenný kríž, pamätník so stožiarom a kovovou doskou so štátnym symbolom, v ktorom je vložená zem z každej administratívnej oblasti krajiny, pomník s kovovým oválom s menom prezidenta a odkazom do budúcnosti, viacero nezmyselných kovových prvkov ako nevkusná žrď, podivné stvárnenie zrejme štátneho znaku, kovový poloblúk pripomínajúci bránu, natiahnutá šnúra s uviazanými vypitými fľašami a igelitovými taškami, dokonca i niekoľko párov topánok, pomerne nízky "kamenný mužík". Priradiť k nim treba ešte smerovník, kde končí žltá značka pod číslom 14 od Pop Ivana (19 km) a strieda ju číslo 15 na Petros (6 km) a do obce Kvasy (14 km).

Posledná dvojtisícovka

Pri zostupe z Hoverly míňame útulňu, "ekologický bod Pod Hoverlou" ochrancov prírody (dvaja najrýchlejší z nás tu prenocovali), pri smerovníku sa napájame na bývalú vojenskú cestu. Prejdeme okolo stanového tábora, prameňa pitnej vody a klesneme do sedla Sedlovina (1 537 m). Je tu drevená kaplnka, smerovník a "ekologický bod Peremička", i keď zavretý. Vonku je však pomerne veľký stôl s lavicami, poskytnú oddych a občerstvenie viacerým. Pokračujeme prakticky bez klesania po spomínanej ceste do ďalšieho sedla Skopecka. Aj tu možno prenocovať, je tu prístrešok s pričňami.

Odtiaľto namáhavý výstup cez poľanu Golovčeska trvá poldruhe hodiny. Vrchol Petrosa (2 020 m) je poznačený nedávnou víchricou - neodolala mu veža drevenej kaplnky ani železný kríž. Zostup po hrebeni a cez kótu 1 757 m privedie do sedla, kde cesta vpravo vedie k rozsiahlemu salašu na poľane Minčil. Do Kvasov treba od objektov salaša prejsť ešte 6 km.

Jasiňa a pátracia akcia

Do Kvasov sa niektorí dostali až po troch dňoch (podľa pôvodného plánu), rýchlejší o deň skôr, preto stihli cez Dragobrat aj vrcholy Bliznice (1 882 m) v polonine Svidovec. Autobusom sa presunieme do Jasine, deň ukončíme v stanoch turbázy Edelvais. Jeden člen výpravy chýba, nik ho už 24 hodín nevidel (zásadná chyba, že je sám). Vedúci výpravy ho dobre pozná, verí, že sa ráno objaví.

Avšak ani ráno nebolo múdrejšie. Preto vedúci navštívil pobočku horskej služby v turbáze, prisľúbili pomôcť. Autobus odváža do Čornej Tisy záujemcov o výstup na Čornu Klevu (1 719 m) v Horhanoch. Tu prichádza aj auto horskej služby, nastupuje zopár dobrovoľníkov, pátracia akcia sa rozbehla.

Tí, ktorí nestihli, sa vyberú na Bliznicu, ostatní členovia výpravy trávia deň v Jasini - na tržnici, v pohostinstve, návštevou dreveného pravoslávneho kostola, alebo len tak odpočívajú. Popoludní priváža UAZ horskej služby z Dragobratu "nezvestného", zatúlali sa však iní dvaja účastníci (z výstupu na Bliznicu). Neskôr mobilom informujú, že čakajú na nás v obci Velikij Byčkiv. Vedia, že tadiaľ sa budeme presúvať autobusom do Koločavy.

Olbrachtova Koločava a Sinevirské jazero

Do centra turistov z bývalej prvej republiky prichádzame o polnoci, priamo pred základnú školu. V jej areáli narýchlo nocujeme. Na druhý deň po výstupe na Topas (1 548 m) v polonine Krásna sa bližšie zoznámime s Koločavou - Múzeum Ivana Olbrachta v škole, súsošie a hrob Nikoly Šuhaja, žandárska stanica, drevený kostol.

Po zaplatení za nocľah mierime cez Sinevirskú Poljanu k jazeru. Leží vo výške 989 m nad morom. Dve hrivny umožnia každej osobe jeho prehliadku. V nadživotnej veľkosti je drevené súsošie Siny a Vira, ktorí dali jazeru meno. Na noc rozkladáme stany v kempe a jeho okolí.

Polonina Boržava a návrat

Ďalší deň za Mižhirijou v obci Rička vysádzame z autobusu turistov, ktorí idú do Volovca s nocľahom na hrebeni poloniny Boržava. Ostatní sa presunú do Podobovca, aby cez vodopád Šipot, Velikij Verch, prípadne aj najvyšší vrch poloniny - Stoj (1 677 m) sa opäť vrátili k autobusu. Večer vodič zaparkuje za železničnou stanicou vo Volovci.

Keď sme na druhý deň kompletní, odchádzame do Mukačeva prezrieť si mesto a jeho významné budovy (najmä kostoly) a samozrejme hrad. V Užhorode má zastávka podobný charakter. Od hraníc odchádzame už za tmy smer Morské oko vo Vihorlate. Záujemcovia o odznak AVEK zajtra vystúpia na Sninský kameň. Pri ceste späť zastavujeme v rovnakých mestách ako pred deviatimi dňami, len v opačnom poradí. Pri rozlúčkach si sľubujeme, že sa stretneme najneskôr v novembri pri vyhodnocovaní všetkých tohtoročných zahraničných zájazdov.

A na záver, čo nemohlo ujsť našej pozornosti

Magazíny. Zvykajme si, že aj v týchto končinách možno kúpiť takmer všetko, sortiment je dostatočne bohatý a aj ceny, vzhľadom na kúpyschopnosť obyvateľstva, primerané a pre turistov "zo západu" naviac zatiaľ ešte stále výhodné. Zvykajme si tiež, že popri kalkulačke, prípadne registračnej pokladnici sa stále používa mechanické počítadlo - sčot. Je až neuveriteľné ako s ním vedia predávajúci narábať. Zvykajme si, že v malých obchodíkoch nám bude spoločnosť robiť aspoň štvorica domácich, sediacich pri stole a popíjajúcich.

Potvrdenky. Nič nie je zadarmo. Poplatky za služby, vstup do národného parku, do chránenej oblasti, miesto za stan, použitie sprchy, apod. si od vás nezabudnú vypýtať. Ako kvalitné sú je už iná otázka (v oficiálnom kempe pod Sinevirským jazerom vás vykonať potrebu pošlú do lesa).

Čakáte na potvrdenku o zaplatení? Zabudnite! Žiadnu "bumažku" vám nedajú, avšak ani zaplatenie nekontrolujú (veď ani niet ako). Registračnú pokladnicu neradi púšťajú, a keď o to požiadate, viditeľne znervóznejú. Ak nemáte hrivny, nevadí. Stačí pár dolárov, ktoré jedna ruka dáva do vrecka nohavíc a súčasne ukazovák druhej ruky ide na ústa (stalo sa pri jednom vstupe do NP). Nemajme im to za zlé, ekonomika je taká, aká je…

Ochota. Vraví sa, že čím chudobnejší, tým ochotnejší. Tu to stále platí, overili sme si niekoľkokrát. Neviete si s niečím rady, hľadáte niečo alebo smer? Či v meste, v dedine alebo v horách (pastieri), vždy vám pomôžu, nasmerujú. Aj len tak porozprávať sa im spôsobí radosť. Sami vás však prví neoslovia.

Neporiadok z odpadu. Zdá sa, že väčší v horách než v obývaných miestach. Dominujú plastové fľaše a igelitové tašky. Nevynímajúc ani najvyšší vrchol Ukrajiny, Hoverlu. Akoby si každý domorodec, ktorý vystúpi na túto národnú horu, pokladal za česť niečo tu po sebe zanechať. Človeku až ľúto príde, keď si vie soľné jazerá v Solotvino predstaviť aj v inom svetle.

Cesty. O nich sa popísalo a pohovorilo už dosť. Je pravdou, že v máloktorom mestečku (o vidieku ani nehovoriac) nájdete spevnenú (asfaltovú) cestu. Ani prístupové cesty k nim nie sú iné. Nanajvýš tak vydláždené makadamom ešte z čias, kedy nám za prvej republiky Zakarpatie patrilo. Avšak stavia sa. Budujú sa cesty hlavných ťahov, a to na európskej úrovni. Viac ekonomika štátu nedovolí.

Turistické značenie. Je len na najčastejšie navštevovaných pohoriach a poloninách, prakticky len žltou pásovou značkou s číslom trasy. Údaje na smerovníkoch (v domácom a anglickom jazyku) treba brať s rezervou, často nesúhlasí časový údaj, prípadne vzdialenosť, ojedinele aj nadmorská výška. Nájdu sa aj šípky smerujúce na opačnú stranu než v skutočnosti príslušný vrchol je (Tomnatik z Velikeho Verchu v Boržave).

V čase uverejnenia tohto článku môže byť už situácia iná, aktivitu v tomto smere vyvíjajú najmä poľské turistické organizácie a aj český Karpatský turistický spolok (ano, situace ve značení je opravdu značně jiná, přibylo množství turistických značek i rozcestníků, pozn. red.).

Další související články:

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.