Darjeeling, lehké treky v Indii a Nepálu

Trek v okolí Darjeelingu. Tilak Treking 2006, soutěžní článek č. 2

Trek, ktorý sme uskutočnili s manželkou na začiatku novembra tohoto roku bol pre nás veľmi poučný. Prvýkrát sme totiž vlastnými silami vystúpali do výšky nad 3 000 m a prvýkrát sme v tejto výške aj spali. Odhliadnuc od toho, že sme vôbec prvýkrát boli v takto odľahlých častiach sveta, bolo to pre nás jedno veľké dobrodružstvo.

Nebudem vás zaťažovať informáciami o Darjeelingu, je to zaujímavé mesto, ležiace samo o sebe vo výške nad 2 100 m nad morom, ktoré má veľmi príjemnú klímu, takže aj v tom čase tu bolo teplo (okolo 20 stupňov cez deň a okolo 10 stupňov v noci), príjemné okolie (čajové plantáže, výhľady až do Sikkimu a Bhutánu), neskutočný výhľad na masív Kančenčungy, tretej najvyššej hory sveta s 8 598 m a ako tradične v Indii šialenú dopravu. Budem sa radšej venovať podrobne treku, ktorý sme si objednali u miestnej cestovky, ktorá sa špecializuje na treky na Sandakphu.

V okolí Darjeelingu sme si vybrali trek, ktorý sa tam ide najčastejšie – 4dňový trek pohorím Singailia, ktoré vedie na hraniciach s Nepálom a z ktorého sú nádherné výhľady na Kančenčungu. Potom sme ale ľutovali, že sme si nevzali 6dňový trek, ktorý je pokračovaním tejto cesty, ale o tom až ďalej. Najvyšší bod tohoto treku je kopec alebo miesto zvané Sandakphu, ktoré leží vo výške 3 636 m nad morom. Celá trasa až do Sandakphu vedie skôr po prašnej a kamenistej ceste (dá sa tam ísť aj džípom), takže ani šialenú turistickú obuv k tomu nepotebujete. Ostatne naši nosiči a sprievodca išli v botaskách a na ceste sme stretávali nosičov, ktorí dokonca šli v gumákach alebo v šľapkách …

Po skúsenostiach z treku v trochu nižších výškach v Nepále, sme si objednali sprievodcu a nosiča, ktorý nám niesol časť batožiny. Sme síce z domácich luhov a hájov si to niesť sami, ale až tu sme to ocenili a hlavne nestojí to veľa (nosič na deň stojí cca 120 Kč). Tento trek sa dá zvládnuť aj bez toho, aby ste so sebou mali nosičov alebo sprievodcov, ale predsa len doporučujeme využiť miestnych špecialistov, ktorí majú zároveň dobré vzťahy na chatách a miestach, kde sme spali a jedli, a až potom sme ocenili, aké služby pre nás urobili.

V dohovorený čas sme stáli ráno o 7.30 pred hotelom Bellevue na námestíčku Chowrasta v Darjeelingu spolu s Austrálčankou Sylviou, aby sme vyrazili jeepom spoločne s našim sprievodcom Santoshom, nosičmi a ešte dvoma Američankami do Manebhanjangu, kde začínal samotný trek. Ešte o 7.45 nebol na námestí nikto zo zmieňovanej zostavy, takže sme začali mať obavy, či to skutočne bude alebo nie. Záloha sme zaplatili (aj keď po skúsenostiach z iných cestoviek len veľmi malú), takže by sme asi prišli len o pár šupov.

Konečne okolo 8.00 sa plný úsmevu dotrepe náš sprievodca a Američanky, ktoré to mali z hotela asi 50 m a ako keby sa nič nedialo sa vydávame smerom ku jeepu. Postupne sme na treku zistili, že pojem čas je v týchto končinách jav veľmi relatívny a že ak sa niečo povie, že začína o určitej hodine, vždy je to len pojem veľmi orientačný.

Do Manebhanjangu, ktorý leží vo výške 2 134 m nad morom sme sa dostali po strastiplnej ceste džípom za asi hodinu z Darjeelingu. Posledný úsek cesty bol v hroznom stave, takže sme boli vytrasení až hrôza. V mestečku sme sa najprv zaregistrovali na miestnej policajnej stanici, keďže skoro celý čas sme mali chodiť po hranici s Nepálom. Vystúpili sme z jeepu a hneď sme miestna atrakcia – 5 cudzincov, za nami prichádza ďalšia skupina, ktorá sa takisto stáva atrakciou.

Boli sme pripravení ihneď po zaregistrovaníí vyraziť, ale náš sprievodca nás zaviedol do reštaurácie, kde si máme dať raňajky. Už sme síce jedny mali tak narýchlo v Darjeelingu, ale videli sme, že s našimi sprievodcami nepohneme, tak sme si dali nejaký ten pouridge (ovsená kaša), momos (skvelé plnené knedlíčky) a čapátí. Úroveň reštaurácie je tak 5. cenová s obsluhou, aj s čistotou sa tu ešte asi nestretli, tak len dúfame, že žiadne žalúdočné alebo iné potiaže nás nestretnú, pretože sme tušili, že toalety na tejto ceste budú mať veľmi ďaleko do našich štandardov.

Konečne sme asi okolo 11.00 vyrazili poza domčeky a ihneď sme prudko stúpali po schodoch, aj keď sa dá ísť po kamenistej ceste, ktoré vedie až na Sandakphu. Mali sme príjemné počasie, takže sme sa tešili, až z vrcholu Sadnakphu uvidíme jeden z najkrajších výhľadov na Himaláje – pri dobrom počasí vidno štyri z piatich najvyšších vrcholov sveta – Mt. Everest, Kančenčungu, Lhotse a Makalu. No veď necháme sa prekvapiť. Na vrchole kopca nad Manebhanjangom stojí budhistický chrám a čhorten. Vyšli sme tam asi po trištvrte hodinke.

Nad kopcom vlajú modlitebné vlajky. Dali sme si prvú prestávku, aj keď dobre nášho sprievodcu nechápeme, lebo ani jeden z nás nebol unavený. Naši nosiči sú v nedohľadne, keďže šli po zmieňovanej ceste a nie skratkou ako my. Tak sme sa vydali ďalej a po pár minútkach sme prišli do prvého "občerstvovacieho" strediska na ceste, kde môžete dostať čaj alebo kúpiť balenú vodu. Ostatne, vodu a sušienky sa dajú kúpiť úplne všade na ceste, takže si ani nepotrebujete robiť veľké zásoby.

Náš sprievodca sa opäť zastavil a dával si čaj. Pozerali sme na neho, ale ostali sme. Keď sa prestávka natiahla na 20 minút a naši nosiči neprichádzali, začínali sme mať divné pocity. Tak sa náš sprievodca vydal za nimi. Takto ubehlo ďalších 15 minút a nič sa nedialo. Ešteže bolo pekne a mohli sme sa opaľovať. Po 10 minútach prišli nosiči, ale bez nášho sprievodcu. Niekde sa cestou minuli. Tak zase pre zmenu bežal jeden z nosičov pre sprievodcu. Ubehlo ďalších 15 minút.

Nosič sa vrátil a povedal nám, že sprievodca príde, že máme na cestu vyraziť sami, lebo je to po ceste, kde sa nedá zablúdiť. Zvláštne, ale zdvihli sme sa a vyrazili, pretože sme boli všetci nažhavení na trek. Cesta pokračovala pozvoľne do kopca, cez aleje rododendrónov (ktoré ale v novembri nekvitli, takže ideálna doba na trek je marec-apríl) až do dedinky Megma, ktorá leží vo výške 2 900m nad morom. V tejto dedinke je už stanovište armády, preto je tam obmedzené fotenie, ale nachádza sa tam pekný budhistický chrám.

Občerstvili sme sa v malej krčmičke, kde nám uvarili skvelú rezancovú (nudľovú) polievku. Ochutnali sme dokonca aj syr, ktorý sa tam všade sušil. Nic moc, museli sme priznať. Z Megmy sa dá pokračovať dvoma smermi – buď na vrchol Tonglu, ktorý je vo výške 3 070 m a kde je ubytovňa, vlastnená vládnou organizáciou, ale je v horšom stave. Alebo pokračovať po ceste do nepálskej dedinky Tumling, ktorá leží vo výške 2 970 m, ale kde je ďaleko príjemnejšia ubytovňa a hlavne tam skvele varia. Preto ďalším trekárom doporučujeme ísť až do tejto dedinky a ubytovať sa tam.

Celý prvý deň sa dá zvládnuť za cca 3,5 – 4 hodinky (9 km, prevýšenie cca 800 m) a doporučujeme tento harmonogram dodržiavať aj kvôli tomu, že sa už pohybujete vo vyšších výškach.

Tumling nás vítal mečaním kôz a veľmi príjemným ubytovaním, aj keď už bolo chladnejšie než v Darjeelingu. Aspoň tam majú na izbe tri deky. Prišli sme včas, aby sme stihli západ slnka, ale bohužiaľ hory nám ostali ukryté. Aspoň som nafotil nejaké pekné zábery okolia a zapadajúceho slnka. Po príchode naspäť do našej ubytovne (hotel sa tomu nedalo hovoriť ani náhodou) nás prekvapil nezvyklý ruch a krik.

Z asi 4 jeepov sa vyrojili indickí mladí muži a dámy, naobliekaní, ako keby bolo mínus 15. Pravdepodobne z juhu Indie. Ubytovali sa hneď vedľa našej ubytovne a mali sme neblahé tušenie, že nás budú sprevádzať až do Sandakphu. Večer prebiehal v pokľudnej atmosfére pri horiacom krbe, čítaním knižiek a prezeraním máp, a potom naprosto úžasnou večerou. Za celé ubytovanie a jedlo tu nezaplatíte viac než 300 rupíí za deň (kurz je cca 44 kč za 100 rupií), takže je to úplne ideálny trek.

Druhý deň ráno sme mali raňajkovať okolo 7.00, ale tušili sme, že to s dodržiavaním času nebude až také žhavé. Aj tak sa stalo. Raňajky boli pripravené až o 8.00, takže my všetci, čo sme nastavení na iné než indické a nepálske normy, sme už hodinu stepovali a čakali na jedlo. Dokonca nám doniesli aj teplú vodu na umytie aspoň niektorých častí tela, kedˇže intímne časti ostali bohužial k tomuto účelu jaksi nepoužiteľné. Ešteže existujú hygienické vreckovky, trefne nazvané mojim synom na jednom treku "vájolesk". Takisto ak poznáte Alpy alebo len Vysoké Tatry, veľmi vás prekvapí, že ešte aj vo výškach nad 2 500 m rastú stromy, je tam vegetácia, my sme mali skvelé počasie, takže sme mali asi 20 stupňov nad nulou a v noci neklesla teplota pod 10 stupňov.

Konečne sme vyrazili z Tumlingu okolo 9.00 a tešili sa na cestu, ktorá síce bola najťažšia a najdlhšia na celom treku, ale mala mať nádherné výhľady. Ako na potvoru sme mali zamračené počasie a celú cestu až do Sandakphu pred sebou, doslova a do písmena, keďže sme ju videli už od Tumlingu. Prvá časť cesty viedla z Tumlingu do dedinky Jaubari v Nepále, ktorá leží vo výške 3 000 m a potom sa schádza dole do dedinky Gairibas, ktorá leží vo výške 2 621 m nad morom. Tam sa opäť musíte prihlásiť na stanovišti armády a polície. Doslova zapísať, pretože pojem počítač je v týchto končinách ešte neznámy.

Celá cesta vedie po hrebeni, takže celý čas vidíte jednak Nepál na jednej strane, jednak Indiu a Bhután na druhej strane a pred sebou vidíte zväzový štát Sikkim, ktorý je tiež nádherný a kam by sme sa chceli vrátiť. Vzdialenosť z Tumlingu do Gairibasu je asi 9 km a zvládli sme to za cca 2,5 hodinky, aj prestávkami. Tu by sme chceli upozorniť, že sprievodcovia a nosiči sú na tieto prestávky dosť vysadení a pri každej možnej príležitosti sa zastavovali a dávali si čaj. Na naše európske pomery sme šli príliš pomaly, ale myslím, že miestni vedia, prečo takto chodia, keďže my sme si to v tých výškach neuvedomovali.

Z Gairibasu sme vyšliapali do prudkého kopca, cestou predbehli našich nosičov, ktorí sa nemuseli nikde registrovať a už sme ich čakali v ďalšej "občerstvovacej" stanici. Chceli sme vojsť aj priamo do kuchyne, ale hneď ako sme vošli, hneď sme aj vyliezli von. Miestnosť bola nevetraná, dnu sa prikladalo do pece a tak sme mali za pár sekúnd plno šťipľavého dymu v očiach. Tak sme radšej čakali vonku na múriku. Samozrejme pokľudnú chvíľku pri čajovom obrade narušili opäť jeepy našich indických študentov (ako sme sa dozvedeli), ktorí sa celú cestu až do Sandakphu viezli a veselo bavili. Tajne sme dúfali, že aspoň v Sandakphu budú ubytovaní v inej ubytovni.

Opäť sme vyrazili bez našich nosičov a pozvoľnejšie sme šli stále miestami, kde rastú rododendróny, asi 2 hodinky do dedinky Kalipokhari, ktorá leží vo výške 3 170 m nad morom. Názov dedinky v preklade znamená Čierne jazierko, ktoré sme aj hneď pri vstupe videli a jeho zaujímavosťou je, že jeho vody sú stále skoro čierne a že v zime nezamŕza.

V dedinke sme opäť museli navštíviť policajné stanovište, kde sme sa zapísali a kde nás skontrolovali. Pri vchádzaní do dedinky sme si všimli staršiu pani, ktorá čistila zubnou kefkou modlitebný valček. Aj napriek neskutočnej biede, bola usmievavá, tak ako aj väčšina ľudí z dedinky. Až na jedno dievčatko, ktoré k nám dobehlo a bolo nesmierne špinavé a malo zlovestný pohľad.

V strede dedinky je úplne nová ubytovňa (dokonca aj s tromi záchodmi!) a v nej sme si dali obed. Pýtali sme sa na cenu ubytovania – 150 rupií za izbu. No comment. V čase čakania na obed sme vybiehali poobzerať si okolie, začínalo sa vyjasňovať a vedľa sme videli čerstvo narodené kozľa. Bol to zvláštny pohľad, ako sa snaží dostať na nohy a ako mu v tom mama pomáha.

Po tibetskom (alebo skôr čínskom) obede plnom nudlí sme sa vydali na poslednú etapu dňa – do Sandakphu. Čakalo nás už len 2,5 hodiny najprv po rovinke cez miesto Bikhaybananyang a odtiaľ sme už len prudko do nekonečného kopca až na Sandakphu. Cesta vedie síce aj skratkami, ale už sme toho mali po celom dni dosť. Toto miesto je väčšinou na všetkých fotkých, kde je odfotená Kančenčunga, pretože odtiaľ je skutočne skvelý výhľad. Ako presne na potvoru len občas vykukli nejaké vrcholy, ale celý masív nam ostal ukrytý.

Naši indickí študenti už robili v ubytovni bordel, takže sme očakávali veľmi "príjemnú" noc. Ešteže sme zvyknutí nosiť si na tieto cesty špunty do uší. V týchto výškach už začína byť zima (no mrazu sme sa nedočkali), a tak sme si navliekli čapice a rukavice a sadli si do reštaurácie, kde nám doniesli na zohriatie uhlíky v starom disku od kolesa nákladného auta. A ochutnali sme aj miestne pivo. Chutilo, aj keď do európskych a obzvlášť Gambrinusu, malo teda veľmi ďaleko.

V Sandakphu, ktoré leží presne na hranici s Nepálom (takže časť je v Nepále a časť v Indii), je veľa chát, kde sa dá dobre prespať a najesť. Počítajte ale s tým, že už v týchto výškach je chladnejšie a aj keď teplota neklesne pod bod mrazu, tak v chatách nemáte kúrenie (topení), takže je tam dosť chladno a vlhko. Každopádne spacák sa hodí, čapica a rukavice tiež. V Sandakphu sa môžete rozhodnúť, ktorou cestou pôjdete ďalej.

Ako som spomínal, my sme si vybrali 4 dňový trek, ktorý v Sandakphu má konečný bod pohoria Singali a potom sa vracia smerom ku Darjeelingu, ale niektorí trekeri pokračujú ďalej pohorím Singali až na vrchol Phalut (3 600 m). Ak sa vydáte ďalej až na vrchol Phalutu, čo je ďalších 21 km prevažne po rovinke a malým stúpaním a klesaním do výšky 3 600 m, tak budete mať ešte krajšie výhľady na Kančenčungu, pretože je to bližšie ako Sandakphu.

Z Phalutu, kde sa dá prespať a ktorý už leží na hraniciach so Sikkimom, sa dá potom zostupovať dole cez Gorkhey až do Rammamu (2 560 m), kde sa dá prenocovať v jednoduchej ubytovni. Potom sa pokračuje dole do Shirikoly, ktorá leží vo výške 1 900 m a kde sa napája cesta, ktorá vedie zo Sandakphu. Tento trek je 6-7 dňový, záleží na tom, ako si rozvrhnete sily, ale doporučoval by som aspoň jeden deň ostať na Sandakphu alebo Phalute a užiť si tie nádherné výhľady a odpočinúť si.

Ale späť do Sandakphu. Ráno tretieho dňa som vyliezol ešte pred svitaním na najvyšší kopec v okolí – čo bol vrchol Sandakphu. Vytiahol som svoje náčinie – stojan a fotoaparát a čakal na príchod nového dňa. Trochu som si tam pripadal ako votrelec, keďže na vrchole sú rozmiestnené modlitebné vlajočky a ráno tam takisto miestny šerpa jednu vyvesoval. Požičal som si od neho teda aspoň vonnú tyčinku a v tichu sme ostali asi pár minút a privítali sme nový deň.

O chvíľu nás tam už bolo asi desať, keďže to je najlepšie miesto na výhľad. Ale ani Kanču (ako sme familiérne pomenovali Kančenčongu), ani masív Everestu sme nevideli. Tak sme sa aspoň pokochali pohľadmi na okolité kopce a dolinky. Pred chatou už prebiehala ranná očista Indov – umývanie zubov. Dozvedeli sme sa, že u nich neexistuje systém zubných kontrol a tak každý si umýva zuby ostošesť.

Naše raňajky sa opäť posunuli smerom dopredu (s čím sme už aj rátali) a potom sme sa s Američankami radili, čo ďalej. Austrálčanka pokračovala ďalej do Phalutu, ale my sme mali namierené naspäť do Darjeelingu. Padol návrh vydať sa kúsok po ceste do Phalutu a potom sa vrátiť a zísť dole do cieľa našeho tretieho dňa – Gudrunu. Na mapkách som síce toto miesto nenašiel, ale už som veril nášmu sprievodcovi, že tam kdesi bude. A že tam bude aj dobre. A dúfali sme, že tam nebudú naši indickí priatelia.

Náš sprievodca nás teda zaviedol asi 2 km smerom na Phalut do malého príbytku, kde pripravujú tradičné jačie maslo a ochutnali sme aj jačí čaj, o ktorom sme toľko počuli. Je to čaj s jačím maslom a soľou. Chutná to ako roztopená parenica. Nie je to zlé. Za čaj sme zaplatili 5 rupií … Nad chatrčou bola drevená lavička, kde je v prípade krásneho počasia výhľad na Everest. A na druhej strane sú krásne kopce a údolia Nepálu, kde vidno až na roviny dole pod Himalájami. Z tohoto miesta na Vás dýchne úžasný kľud a splyniete na chvíľu s prírodou.

Cesta zo Sandakphu až do Gudrunu, ktorý je vo výške cca 2 300 m, viedla dosť nezaujímavým lesom, ktorý ale v jarnom období musí byť krásny so svojimi rozkvitnutý bambusmi a rododendrónmi. Časť lesa je ešte po požiari, takže sme nemali ani žiadne výhľady. Na rozdiel od predchádzajúcich dní, keď sme na našeho sprievodcu museli čakať, tak teraz sme mu zase nestačili my. Nudná cesta trvala asi 4 hodiny, schádzali sme stále dole a dole (preníženie asi 1 300 m), takže aj kolená dostali poriadne zabrať. O to príjemnejší bol Gudrun.

Už z výšky sme videli pekne upravené miesto, plné kvetín a zelene spolu s malou gompou. Navyše pekné výhľady na okolité kopce a pokľudná atmosféra – to všetko robilo z tohoto miesta skutočnú oázu. A naviac vynikajúca kuchyňa miestnej domácej pani. Skutočne toto miesto by sme doporučovali navštíviť a ostať tam aj niekoľko dní, ak túžite po skutočnom oddychu. A navyše – neviedla sem kamenistá cesta, takže sme boli ochudobnení o našich indických študentov.

Ani posledný deň treku sa nám nepodarilo úplne krásne počasie s jasnou oblohou (čo sa stalo dva dni pred trekom a deň po ňom …), ale cesta bola o to zaujímavejšia. Najprv sme schádzali dole z Gudrunu miestami až tropickým pralesom s banánovníkmi a lianami do dedinky Shirikola (1 900 m), kde sme ako tradične zastavili na čaj a kde je tiež možnosť ubytovania v dvoch príjemných ubytovniach. Cena – 150 rupií za izbu…

Z Gudrunu do Shirikoly sú to asi 2 hodinky príjemnej chôdze až na to, že sa musíte vyhýbať koňom s nákladom, čo sa mi skoro stalo osudným, keďže ma jeden z nich vytlačil z cesty. Našťastie som spadol len do bahna. Z Shirikoly cesta pokračovala cez visutý most cez rieku, ktorý je ale v dobrom stave, na druhú stranu údolia, kde postupne stúpa až do Rimbiku, kde celý trek končí. Ale nepredbiehajme.

Na ceste zo Shirikoly až do Rimbiku (8 km, asi 2 hodinky) sme šli celý čas úbočím, kde sme mali skutočne úžasné výhľady na Sikkim po ľavej ruke. Po pravej ruke sme videli vodopády, zosuvy pôdy, dedinky z pozbíjaných plechov ale aj skvostne upravené domčeky. Cesta je asi nejakou hlavnou tepnou, kde nemôžu ísť autá, takže všetko sa nosí buď na zvieratách alebo nosičmi, ktorých sme stretávali každú chvíľu. Cesta bola nesmierne zaujímavá, keďže sme s každej menšej lokalite stretávali podivné postavičky, tak typické pre tento kraj na hraniciach so Sikkimom – mladých hráčov kriketu, dievča strihajúce si nehty, slečnu čistiacu si zuby, karbaníkov, chlapca umývajúceho riad.

Rimbik, ktorý leží vo výške 2 280 m nad morom, je ďalšie kúzelné mestečko. Jeho široká trieda, nazývaná ako všade v Indii – Bazar, je skutočným bazárom, kde sa predáva a obchoduje snáď so všetkým. Na konci mestečka, tam kde končí trek, je krásny hotel Sherpa, ktorý je skôr zhlukom malých domčekov v príjemnej záhradke a odkiaľ je výhľad na celý Sikkim a Darjeeling. Ubytovanie je tam za babku – 300 rupií za izbu. Tu náš trek končil a my sme sa vracali naspäť do Darjeelingu, čo obnášalo ďalších 3,5 hodiny cesty cez Manebhanjang, čo je len asi 54 km, ale po tragických cestách zjazdných skutočne len džípom. Po celom treku to bolo veľmi únavné a tak by som doporučoval cestovateľom ostať jeden deň v Rimbiku a prenocovať tam, a do Darjeelingu sa vrátiť v kľude na druhý deň ráno.

Celkovo: celý trek má asi 60 km, prevýšenia sú síce dosť vysoké, ale dajú sa zvládnuť aj nie veľmi trénovanými trekármi, bolesti z výšok sa neprejavili, príroda bola úžasná. Určite by sme doporučovali natiahnuť ten trek o niekoľko dní, aby ste si mohli vychutnať tu krásu, ktorú v takom rýchlom tempe ani nestíhate vnímať.

Existuje ešte jedna varianta treku, a to že sa vraciate buď zo Sandakphu alebo z Phalutu po tej istej ceste naspäť (t.z. Kalipokhari – Gairibas – Tumling – Manebhanjang), ale to by ste fakt prišli o skvelé výhľady na Sikkim, skvelú kuchyňu a oázu kľudu v Gudrune a Rimbick.

Dúfame, že sa v najbližšom období podarí miestnym cestovkám sprevádzkovať aj povolenia do Sikkimu tak, aby sa dalo skoro celé pohorie Singali prejsť z Manebhanjangu až do Sikkimu, čo by vyšlo na krásny asi 14 dňový trek, kde by sa išlo skutočne až priamo pod Kančenčongu.

Na záver: aj keď je to pre väčšinu z nás veľmi vzdialená časť, tak určite túto cestu doporučujeme, hlavne v spojení s návštevou Nepálu, kde sa dajú robiť takisto krátke a nenáročné treky v okolí Kathmandu, ale o tom až nabudúce.