Šiša Pangma (8 046 m), horolezecká expedícia do Tibetu na osemtisícovku

Tibet a horolezectvo

Motto: Každý horolezec, ktorý neráta so smrťou ako možným dôsledkom veľkej expedície, je blázon.

Jeden zo štrnástich osemtisícových vrcholov Himalájí sa osamelo vypína z päťtisíc metrov vysokej tibetskej náhornej plošiny takpovediac ako cudzie teleso - solitér. Jeho meno je Šiša Pangma 8 046 m a je to jediná osemtisícovka, ktorá je celá na území Číny, lepšie povedané Tibetu. Túto horu si vybrala za svoj cieľ jediná slovenská expedícia usporiadaná v r. 2003 na vrchol vyšší ako 8 000 metrov.

Slováci na ňu vystúpili len dvakrát a zahynul na nej pri zostupe Štefan Sluka. Osemčlennú výpravu zorganizoval Žilinský vysokohorský klub. Boli v nej horolezci z celého Slovenska - Jozef Zábojník, Jano Krchnavý a František Michalička zo Žiliny, Jano Doležal z Dolného Kubína, Ivan Kanka zo Sliaču, Ivan Kováčik z Partizánskeho, Jozef Opatovský z Trenčína a Miloš Kuchárek z Malaciek.

Zo Slovenska sme odišli 10. septembra. Cestovali sme cez Prahu a Frankfurt do bangladéšskej Dháky a ďalej do hlavného mesta Nepálu - Káthmándú. Tu nás zdržal maoistami vyhlásený trojdňový štrajk. Odporcovia kráľovstva zastavili chod krajiny. Pod hrozbou bombových atentátov nie sú otvorené obchody a nejazdí ani hromadná doprava. V novinách sme sa dočítali, že len v prvý deň štrajku bolo zabitých päťdesiat ľudí a vojaci hliadkujú na každom kroku.

Od začiatku maoistického povstania za zvrhnutie konštitučnej monarchie v r. 1996 zomrelo už vyše 9 600 Nepálčanov. Okrem mŕtvych pri bojoch zomierajú ľudia aj pri bombových útokoch alebo popravách, ktoré svojvoľne vykonávajú rebeli aj vládne vojská. Je ťažko povedať, kto je horší. Po celej krajine je hustá sieť kontrolných stanovíšť, kde sú ľudia preverovaní a prezerá sa im príručná batožina. Ešte že na bielych sáhibov takéto prehliadky neplatia a tak sa potulujeme mestom a riadne sa nudíme.

Po deviatich dňoch strávených v Nepále sa dostávame konečne do Číny. To bola cesta. Sami nevieme uveriť, že sa nám ju podarilo prekonať. 145 km dlhú trasu na hranice sme terénnym autom prešli za 9 hodín. Monzúnové dažde rozmočili prašné cesty a my sa pomaly prebíjame hlboko vyjazdenými koľajami a mazľavým bahnom. Dokonca tesne pred pohraničným mestečkom Kodari prechádzame cez celkom slušný vodopád. V tomto mestečku končí Nepál a cez Most priateľstva prechádzame do Číny. Za 200 dolárový úplatok colníci prižmurujú oči nad tonou našej batožiny, ale meraniu teploty kvôli onemocneniu SARS sa nevyhneme.

Prudkými serpentínami sa asi za pol hodinu dostávame do mestečka Žangmu, kde sa ubytovávame. Keďže je pokročilá poobedňajšia doba máme už v reštaurácii hotela pripravenú večeru. Všade sa tu stoluje za okrúhlym stolom, na ktorom je v strede otáčací, tiež okrúhly pult. Naň sa kladie jedlo a každý si naberá do malých misiek. Základ tvorí samozrejme ryža a k nej sú rôzne prílohy, podobne ako v Nepále.

Môžeme si vybrať medzi bambusovými výhonkami, rôznymi zeleninovými a cibuľovými prívarkami. Z mäsa sa tu je hlavne baranina, kozľacina, hovädzina a hydina. Často sa tu používa huba Šii take u nás zvaná "Judášove ucho". Po večeri vyrážame do ulíc. Jedná sa vlastne o jednu serpentínovite sa hadiacu cestu v prudkom svahu, okolo ktorej sú uniformné (socialistické) činžiaky. So socializmom nám len nejako nesedelo obrovské množstvo erotických salónov. Na každom kroku svietia nad vchodmi červené lampičky.

Naša ďalšia zástavka bola v Nyalame v nadmorskej výške 3 800 m. Tu sme pobudli tri dni, aby sme sa aklimatizovali na výšku nad 5 000 metrov. Nyalam je ideálnym miestom pre aklimatizáciu. Všade dookola sa vypínajú vrcholy s nadmorskou výškou päťtisíc a viac metrov. Dva dni trávime ich zdolávaním a tretí deň odpočívame a chystáme sa na zajtrajší odchod pod našu horu.

Dňa 25.9. vyrážame z Nyalamu. Naše terénne Toyoty a nákladiak s tonou materiálu sa predierajú polopúštnou krajinou, ktorú tvorí Tibetská náhorná plošina s priemernou nadmorskou výškou 4 877 m a rozlohou 2 500 000 km². Bezútešnú krajinu oživujú kostry jakov, ojedinelé trsy vyschnutej trávy a tibetské ženy zbierajúce jačí trus.

V základnom tábore – 5 000 m n.m., ktorý je východzím miestom pre výstup na Šiša Pangmu, sme sa zdržali dva dni a odtiaľ sme sa potom pomocou 21 jakov presunuli do tábora A.B.C. do nadmorskej výšky 5 700 m. 20 km dlhá cesta nám trvala 8 hodín a spestrovalo nám ju zvláštne monotónne popiskovanie pohoničov jakov, ktorí takto povzbudzovali svoje zvieratá.

Dva dni nám trvalo vybudovanie tábora, v ktorom sme potom strávili viac ako tri týždne. V tejto výške sa už ľudské telo nedokáže aklimatizovať a organizmus pomaly chradne. Človek si neodpočinie ani v spánku. Ani pod Mt. Everestom nemajú horolezci základný tábor v takejto veľkej nadmorskej výške.

Maximálna výška, ktorej sa ľudské telo ešte dokáže na dlhšiu dobu prispôsobiť, je 5 300 m n.m. Navyše sa jednalo o miesto, kde sme boli neustále bičovaní studeným severným vetrom z Tibetu. Všade sme mali prach a piesok. Ani na púšti som nezažil podobné podmienky a drahú fototechniku som musel chrániť pred poškodením v troch obaloch.

V tábore staviame kuchyňu, spoločenský stan, záchod a stany na spanie. Ďalej triedime a pripravujeme materiál na vybudovanie výškových táborov. Celkove sme ich postavili tri. Prvý tábor sme vybudovali vo výške 5 900 m n.m. Cesta viedla po ľadovcovej moréne náročným skalným terénom, ktorý sme pre jeho rozlámanosť nazvali kameňolom. Stále tu hrozia kamenné lavíny. V prvom tábore, ktorý sme pomenovali "Depo" staviame dva stany, ktoré nám potom slúžili ako zásobáreň pre budovanie ďalších táborov.

Cesta do druhého tábora do výšky 6 400 m n.m. viedla orientačne zložitým ľadovcovým terénom a strmé úseky bolo treba zabezpečiť fixnými lanami. Problémy nám robilo aj zlé počasie. Často snežilo a tak sme museli vždy čakať, kým čerstvý sneh neuľahne a nebude hroziť nebezpečenstvo lavín. Jedna z nich len o vlások minula náš druhý tábor.

Tretí tábor staviame vo výške 6 800 m n.m., no kým sme sa tu stihli udomácniť, prekvapilo nás sneženie s neskutočnou víchricou. Nádejná prvá vrcholová dvojica na toto doplatila snežnou slepotou, pretože keď ich víchor a sneženie prinútili na ústup, cez ľadovcové okuliare v tomto počasí jednoducho nič nevideli a museli si ich dať dolu. To sa im vypomstilo bolestivým zápalom spojiviek.

Vrcholový útok sme nakoniec na prosbu Talianskej expedície naplánovali spoločne s ňou. No už v druhom tábore sa Taliani obrátili na ústup so slovami, že v takom strašnom počasí ďalej nepokračujú. Počasie nakoniec rozhodlo za nás a náš útok na vrchol skončil vo výške 7 600 m n.m. kvôli čerstvo napadnutému hlbokému snehu a silnej víchrici. Behom sneženia zahynuli v lavíne dvaja horolezci zo susednej výpravy a celkove v tomto období umrelo aj na iných himalájskych vrcholoch 11 ľudí.

Nechali sme pri pokusoch o vrchol všetky sily, čo boli v nás a navyše na ďalší útok na vrchol už nemáme ani čas, nakoľko by sme museli čakať minimálne týždeň na to, až na hore uľahne kyprý sneh a popadajú lavíny. Podľa zväčšujúcej sa hrúbky ľadu, ktorý musíme každý deň presekať, aby sme sa dostali k vode v jazierku vedľa tábora A.B.C. vidíme, že sa neúprosne blíži himalájska zima a teploty v tábore A.B.C. klesajú na –18 °C. Likvidujeme tábor a s pomocou jakov sa ako posledná expedícia presúvame z hory do B.C. do 5 000 m n.m. a odtiaľ cez čínsku hranicu späť do Nepálu.

Čas do odletu trávime v Káthmándú prehliadkou pamätihodností. Na brehu rieky Bágmatí stoja kamenné pohrebiská. Tu hinduisti na hraniciach z dreva spaľujú svojich mŕtvych a popol potom zametú do rieky. Na spálenie tela človeka vraj treba 350 kg dreva. Drevo je drahé. Keď pozostalí nemajú peniaze, spraví sa menšia hranica a tak okrem popola padajú do rieky aj nespopolnené kusy tiel, na ktorých si potom pochutnávajú supy. Do hinduistických chrámov s pozlátenými strechami môžu vstúpiť len vyznavači tohto náboženstva.

Po chrámovom komplexe pobehujú opice a ich drzosť je nesmierna. Všetko si treba držať, aby to neuchmatli. Aj buddhistické chrámy (stúpy) majú svoje neopísateľné čaro. Jednou z najuctievanejších stúp je Bódhanát, ktorá patrí k najvýznamnejším monumentom tibetského buddhizmu. Bola postavena v 5. stor. Na jej vrchole sú do štyroch svetových strán namaľované vševidúce Buddhove modré oči a po celom okolí sa z reproduktorov nesú modlitby. Nad tým všetkým čnejú k nebu zasnežené šesťtisícové vrcholky pohoria Ganesh Himal.

Po čínskej invázii do Tibetu v r. 1949 sa okolie stúpy stalo domovom tibetských uprchlíkov. Stúpa Swajambhunát - opičí chrám, na opačnej strane Káthmándú, je zasa symbolom nepálskeho buddhizmu. Okolo stúpy sa nachádza veľké množstvo chrámov, svätýň a obchodíkov s upomienkovými predmetmi a starožitnosťami. Atmosféru miesta doplňujú pomaľovaní svätí muži (sádhuovia) v červených a žltých tógach. Zdá sa, že ich jediným cieľom je lovenie turistov, ktorí sa potom s nimi za menší úplatok nechávajú vyfotografovať.

150 km na juh od hlavného mesta sa rozprestiera Národný park Čitván, ktorý je zaradený UNESCOm do svetového dedičstva ľudstva. Dá sa sem dostať niekoľkými spôsobmi a to letecky, autobusom alebo časť cesty absolvovať po rieke Trisuli. My sme si vybrali poslednú možnosť a tak sme prežili dva nezabudnuteľné dni na 47 km dlhom rafte po perejach tejto rieky, ktorá je hodnotená vodáckou obťažnosťou WW 3. Okrem perejí s priliehavými názvami Pingpong alebo Highway sa na brehoch rieky stretávame so zlatokopmi, ktorí tu v primitívnych podmienkach ryžujú zlato.

Druhý deň našej cesty, tesne pred západom slnka prichádzame k rieke, za ktorou sa rozprestiera NP Čitván. Tu na hraniciach s Indiou žijú volne v džungli tigre, slony, nosorožci, krokodíly a 25 druhov hadov (kobry, pytóny atď.). V NP žije ako rarita pytón dlhý 10 m. Niekoľko dní sme v tomto parku pobudli a presúvali sa džungľou na slonoch.

Najnebezpečnejším zvieraťom tu je nosorožec. Sprievodcovia nám hovorili, že nosorožci ročne zabijú 6 až 8 ľudí. Nám sa dokonca jedno z týchto zvierat objavilo v noci v záhrade medzi našimi bungalovami a personálu dalo robotu nosorožca odohnať. Zážitok sme mali aj pri brodení rieky. Náš slon pred vstupom do vody naraz zastal so zdvihnutou ľavou prednou nohou. Keď sme sa pozreli nadol, čo sa deje, zbadali sme hada silného ako ruka a asi 1,5 m dlhého, ktorý mal v papuli obrovskú žabu. Had sa bleskurýchlo plazil k rieke a zmizol pod hladinou.

Náš pobyt v Nepále pomaly končí. Jeseň v krajine pokročila a pri našom odchode práve prebieha žatva ryže. Ryžové steblá sa ručne mlátia o hrany veľkých stolov a slama sa ukladá do stohov. Ryžová slama sa potom používa na pokrývanie striech, stelie sa dobytku, vyrábajú sa z nej vynikajúce metly a má ešte nesčíselné množstvo využitia.

Na Slovensko sa vraciame komplikovanou cestou cez Bangladéš, Saúdskú Arábiu, Rím a Frankfurt. Letíme moslimskou leteckou spoločnosťou a behom letu sme zažili menší incident. Jeden turista popíjal priamo z fľaše pálenku a našim moslimským spolucestujúcim to vadilo. Fľašu musel odovzdať a bola mu vrátená v papierovom sáčku, aby nerušil útlocit prívržencov Allaha. Potom už mohol piť v pohode ďalej. Hranice našej krajiny prekračujeme v posledný októbrový deň v skorých ranných hodinách.

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.