Tanečnica a Zborov, zaujímavosti na Slovensku

Tenkrát na východe

S Paľom sme kamaráti od detských rokov. Spolu sme chodili do jednej školy, spolu sme naháňali dievčatá a spolu sme aj zakladali našu trampskú osadu. Lenže on odišiel na štúdia do Bratislavy a po skončení tam aj zostal. Oženil sa, založil rodinu a darilo sa mu celkom fajn.

Vídali sme sa len zriedka, keď prišiel do Skalice za rodičmi na návštevu, na Skalický jarmok, na vinobranie a podobne. Lenže rovnako ako ja, aj Paľo už je dôchodca a času je zrazu viacej. A veru sa mi zdá, že ho to stále viac a viac ťahá do Skalice. A tak je aj viac príležitostí si posedieť spolu na pive, porozprávať sa, zaspomínať si a vypočuť si čo sa komu stalo na jeho "ceste" životom.

Raz si tak sedíme v krčme a spomíname a v tom sa ma Paľo spýta: "A vieš ty kde je Zborovský hrad? A Zborov poznáš?"

Čtěte také: Ožívajúci hrad Zborov, kam na východnom Slovensku

Najprv sa mi vybaví onen Zborov, kde bola kedysi veľká bitva v priebehu 1. svet. vojny a ktorá bola inšpiráciou pre starú vojenskú pieseň "Hoši od Zborova, dávno v zemi spíte". Ale potom si spomeniem, že sme sa kedysi na východnom Slovensku pozerali do mapy a určovali si z Čergova hrady, ktoré sme videli a tam bol tuším aj hrad Zborov. A tak odpovedám: "Kdesi na východe, nie?"

"Správne", hovorí Paľo, "a tam som veru zažil niečo, na čo asi tak ľahko nikdy nezabudnem."

"A kde si sa tam nabral, prosím ťa, veď to je kdesi úplne bokom".

"No, bol som niekedy okolo roku 2005 na liečení v Bardejovských kúpeľoch. A pretože som mal fúru voľného času, tak som si povedal, že keď už som tu, tak aspoň spoznám okolie.

Príroda je tam naozaj krásna, tak som sa začal túlať. Človeče, v tej oblasti je niekoľko vojenských cintorínov, ktoré navrhol architekt Jurkovič, to je ten čo postavil aj mohylu na Bradle. A u Zborova je tiež jeden, tak som bol naň zvedavý. Videl som ho, ale stav cintorína nie je žiadna sláva. Večná škoda. Ale je tam aj hrad, či lepšie povedané ruiny hradu. A tak jedna z mojich prvých túr viedla na hrad Zborov.

V recepcii liečebného domu som dostal doporučenie odviesť sa autobusom do dedinky Dlhá Lúka a odtiaľ vystúpiť po žltej značke na hrad. No a potom zasa zbehnúť žltou ku štátnej ceste, kde bola zastávka autobusu. Tak som sa tam vybral, trasu prešiel, ale bolo to tam vychodené kúpeľnými hosťami ako v zámockom parku, nič viac než taká lepšia vychádzka. Ale potom som si zohnal mapu a videl som, že kľudne by som sa mohol spustiť priamo do obce Zborov, kde som si chcel prezrieť miestny kostol.

Bol tam síce kúsok cesty bez turistického značenia, ale v podstate nebolo kam zablúdiť. A tak som sa tam vybral znova. Z hradu som najprv schádzal po značke a keď sa zatočila doľava, spustil som sa viac vpravo, dolu takým slabučkým chodníčkom až som vyšiel najprv na lúky kde som naďabil na poľnú cestu a ňou som schádzal do Zborova. Cesta sa zavlnila medzi kríkmi a nad potokom a potom sa zrazu predo mnou vynorili akési šopy a chalupy a ja som ti bol odrazu v cigánskej osade. Bol si už niekedy na východe v cigánskej osade?"

"Nebol, veď čo by som tam robil ? Ale pár som ich už videl. Ale asi by som mal strach vstúpiť do nich."

"No poviem ti, že aj mne najprv poriadne lepilo, lebo som bol sám a nevedel som aké tu vládnu "pomery". Ale potom som sa spamätal a povedal som si, že čo už sa mi môže stať. A tak som vstúpil do "uličky", či "ulice" cigánskej osady, plnej detí, žien a tiež psov neuveriteľných rás a druhov.

Miestni cigáni najprv zostali zarazení, že niekto len tak mírnix-dírnix vstúpil do ich "teritória", ale inak nevznikal žiadny podozrivý a mimoriadny šum, či nebodaj zhon a tak som zdanlivo neohrozene postupoval dolu "ulicou" a bolo mi hocijako.

A potom sa to stalo. Začul som rytmickú hudbu a o chvíľu som sa ocitol na takom, akoby námestíčku. No a tam sedeli v kruhu starí a pupkatí cigáni, v starých kreslách od výmyslu sveta. Boli tam čalúnené kreslá, sedačky z auta i autobusu, staré obývačkové sedačky, a všetko obsadené. Na drevenom stole bol starý magneťák Sonet Duo, s akým sme aj my kedysi robili muziku, dva repráky, hotová diskotéka.

Ale to nebolo to hlavné. Hlavným programom bola prekrásna mladá cigánka, oblečená v ohnivo červených lesklých priliehavých šatách, siahajúcich tak dopoly lýtok a tancujúca ako španielska tanečnica flamenga. Dlhé čierne zvlnené vlasy, postava ako bohyňa a rytmus v tele, aký môžu mať asi len cigánky a Španielky. Chápeš o čom hovorím? Celkom určite to bola profesionálna tanečnica, ktorá bola v osade na návšteve, pretože jej tanec a aj oblečenie boli úplne výnimočné.

Ostal som stáť s vyvalenými očami a otvorenou hubou ako teľa a nevedel som, čo mám robiť. Bol som tam votrelec, nepatril som tam a cítil som, že musím vypadnúť. Cigáni, sediaci v kreslách nahlas povzbudzovali tanečnicu, tlieskali jej do taktu a z ruky do ruky si podávali fľaše rumu, z ktorých poctivo upíjali. A ja som ti im človeče zrazu strašne závidel tú ich pohodu, bezstarostnosť, vzájomnosť a slobodu, a tak som len takmer zahanbene pozdravil a s veľkou ľútosťou som obišiel toto "zhromaždenie" a bral som sa len pomaličky ďalej. Ešte som sa tak asi dva, či tri razy obzrel a poviem ti otvorene, že v tom momente by som dal rok života za jeden takýto deň. Ale neviem, človeče, či mi rozumieš čo chcem povedať?"

"Či ti rozumiem? Veď už teraz ti závidím. Paľo, ak neklameš, tak si zažil niečo, čo nie je každému súdené. Tak pokračuj, poďme ďalej", súrim Paľa.

"Ako som už povedal, strach z následkov ma už prešiel, ale zdalo sa, že predčasne. Pretože prechádzajúc osadou sa ku mne pripájali malé cigánčatá a s nimi aj ich psi, z ktorých som mal najväčší strach. Boli vypĺznutí, akoby prašiví a bolo mi jasné, že žiadny z nich nikdy nebol očkovaný proti besnote.

Ale statočne som postupoval osadou až som sa dostal na asfaltku, kde som objavil červenú značku ktorá viedla do Zborova. Poviem ti, že mi trošku odľahlo, ale bolo mi aj ľúto, že sa môj zážitok skončil.

Lenže nebolo to tak. Po asi 150 m som sa zrazu dostal ku štyrom bytovkám, ktoré boli obývané cigánmi. No ale mladými cigánmi. A to už bola iná liga. Sem tam ležal nejaký u cesty a spal, sem tam viedli dve cigánky jedného čo už nevládal na nohy, sem tam som stretol skupinku dvoch či troch mladých a tí veru neboli priateľskí. Aj na mňa čosi hovorili, ale ja som nereagoval a o chvíľu som bol v Zborove.

Prešiel som obcou až do centra a prezrel som si kostol. Bol si niekedy na východe v dedinských kostoloch? Človeče, to je niečo úplne iné ako u nás. Z kostolov vždy vycítiš históriu dediny a poznáš, či to bol bohatý alebo chudobný kraj.

Zastávka autobusu je priamo na námestí a pretože som mal ešte vyše pol hodiny čas, vliezol som do najbližšej krčmy. No to ti bola rana. Typická socialistická krčma. Jedna veľká miestnosť, výčapný pult a vnútri asi tridsať cigánov hralo karty o peniaze a pili rum a pivo.

Keď som vstúpil, najprv stíchli a obzreli si ma , ale keď som pozdravil ako sa patrí, pokračovali ďalej. A ja, aby som nenarušil atmosféru a dodržal miestny folklór a tiež aby som aspoň trochu dobehol to, čo som zmeškal pri tej tanečnici v červených šatách, objednal som si dvojitý rum a jedno pivo a rozprávajúc sa s krčmárom som si ho u pultu pekne popíjal. Hovorím mu:

Teda tí vaši cigáni si ale žijú. Hore v osade majú tanečnicu ako zo španielskeho filmu, tu sa zase hraje o peniaze ako v kasíne a rum tečie potokom. A on mi na to:

A čo, vy ste bol v osade? A tancuje tam taká mladá krásna cigánka? Tak to ešte majú nejaké peniaze. Ale už za dva dni bude po sláve. Tá tanečnica oberie tých starých, a týchto tu oberú zasa falošní hráči. A zasa sa budú zadlžovať a čakať na peniaze.

Trošku mi z takej informácie sklaplo, prehodnotil som svoj pohľad na veci, ale tá tanečnica mi dodnes utkvela v hlave. No a toto je môj zážitok zo Zborova".

"No tak to by sme si mali dať aspoň po rume, aby sme ten zážitok trošku zapili, čo povieš?"

Paľo sa zasmeje a povie: "Ale dvojitý, ako v Zborove".

Sedíme v krčme za stolom, popíjame ten dupľovaný rum, zapíjame ho pivom, chrúmame slané tyčinky a je nám dobre. A sme nesmierne radi, že nám život ponúkol toľko spomienok.

Další související články:

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.