František II. Rákoczi a stavovská povstání

Slovenské hrady a (ne)slávne obdobie Rákocziovcov

Na osudy väčšiny stredovekých hradov na Slovensku sa rozhodnou mierou podpísalo obdobie stavovských protihabsburských povstaní, kde hlavnú úlohu hrali príslušníci rodu Rákocziovcov. Mnohé z nich po obsadení povstalcami alebo kráľovským vojskom boli zbúrané a stali sa z nich ruiny alebo celkom zanikli. Súčasný turista, ktorý ich navštívi, by mal byť tak trochu aj historikom. Vyzbrojený dejepisnými znalosťami ľahšie chápe ich mnohokrát nezvratný koniec.

Prvotne malá šľachtická rodina Rákocziovcov pochádzala zo Zemplína. Ako uhorský šľachtický rod sa stal známy až v 1. polovici 16. storočia. Ich spoločenský vzostup nastal v bojoch počas tureckých vojen, čím si urobili jej členovia v 16. storočí dobré meno a vďaka tomu sa dostali k veľkému bohatstvu. Všetko to začal Žigmund, keď získal panstvo Felső Vadász.

V priebehu 16. a 17. storočia získal rozsiahle majetky v Uhorsku a Sedmohradsku. Na Slovensku od roku 1601 vlastnil panstvo Makovica a Šariš, neskôr aj Štítnik, Púchov a Lednicu na Považí a Hrušov - Topoľčianky. Tým dal rodu Rákoczi meno a vážnosť. Význam rodu vzrástol v 17. storočí a zač. 18. storočia, keď jeho členovia boli sedmohradskými kniežatami a vodcami protihabsburských stavovských povstaní. Felsővadászska vetva rodu vymrela r. 1756 Jurajom III. st., rákocziovska už r. 1754 Andrejom.

Žigmund Rákoczi (1544 Felső Vadász – 5.12.1608 tamtiež), sedmohradský vojvoda, zakladateľ bohatstva a slávy rodu. V roku 1567 kapitán v Jágri (Eger), účastník mnohých bitiek proti Turkom. Za vojenské zásluhy získal v r. 1588 barónsky titul a postupne obrovské majetky, o. i. aj Mukačevo. V roku 1604 sa pridal k povstaniu Š. Bočkaja a stal sa miestodržiteľom Sedmohradska. Po smrti Bočkaja bol r. 1607 na sneme v Alba Iulii zvolený za sedmohradského vojvodu, o rok neskôr sa vzdal v prospech G. Báthoriho.

Juraj I. Rákoczi (8.6.1593 Szerencs – 11.10.1648 Alba Iulia), sedmohradský vojvoda, vodca protihabsburského stavovského povstania. Syn Žigmunda, pôvodne ónodský kapitán, od r. 1615 župan Boršódskej stolice. V r. 1616 získal vlastnou svadbou so Zuzanou Lorántfiovou mesto Sárospatak, tamojší hrad sa stal základom čoraz rozsiahlejšieho bohatstva Rákocziovcov. Sídlo malo v 17. storočí ďalekosiahly kultúrny a umelecký vplyv. V r. 1640 došlo k rozsiahlemu budovaniu paláca, ich majiteľ nechal komplex budov rozšíriť a skrášliť, aby zodpovedal kniežaciemu postaveniu. V hodnosti generála sa zúčastnil povstania G. Bethlena, po smrti ktorého sa v r. 1630 stal sedmohradským kniežaťom a súčasne najbohatším protestantským magnátom Horného Uhorska.

V poslednom období tridsaťročnej vojny (1618 - 1648) sa v diplomatickom spojení s Francúzmi a Švédmi postavil do čela protihabsburského povstania, ktoré po ňom dostalo pomenovanie povstanie Juraja I. Rákocziho. V r. 1644 vtrhol s početným vojskom zo Sedmohradska na územie Slovenska, ktorého sa v krátkom čase zmocnil. Cisár Ferdinand III. v dôsledku bojov so svojimi nepriateľmi na západe nemal dostatok síl zastaviť jeho postup a v r. 1645 bol nútený s ním uzavrieť Linecký mier.

Po ňom sa Juraj I. utiahol na svoje majetky, podporoval cirkevné školstvo a puritánske náboženské sekty anabaptistov a sobotistov. Juraj I. Rákoczi so svojou ženou patrili k veľkým patrónom kalvínskej cirkvi a podporovali aj jej školy a kníhtlačiareň. Rozkvet uhorských kalvínskych vysokých škôl, ktorý nasledoval po Sárospataku v 17. storočí, bol vďaka ich podpore.

Juraj II. Rákoczi (30.1.1621 Sárospatak – 7.6.1660 Oradea), sedmohradský vojvoda, vodca protihabsburského odboja. Syn Juraja I., v r. 1640 veľkovaradínsky kapitán a župan Biharskej stolice, v rokoch 1648 - 60 sedmohradský vojvoda, vodca odboja proti Habsburgovcom. Usiloval sa vytvoriť anglo – švédsko - holandskú protihabsburskú koalíciu, výdatne mu v tom pomáhal Jan Ámos Komenský, ktorý bol za jeho vlády povolaný do Blatného Potoka (Sárospataku). Toho času najväčší pedagóg tu dokončil svoje základné dielo "Orbis sensualium pictus", čím položil základný kameň pre modernú pedagogiku. Juraj II ženbou so Žofiou Bátoriovou získal bátoriovské majetky a prostredníctvom poľskej koruny ako nástroja vlády Š. Báthoriho v Poľsku chcel zjednotiť Sedmohradsko s Uhorskom.

V roku 1649 sa spojil s kozáckym hejtmanom Bohdanom Chmelnickým, r. 1653 si podrobil Moldavsko a Valašsko, r. 1656 napriek výslovnému zákazu svojho lénneho pána, tureckého sultána, tiahol proti poľskému kráľovi Jánovi Kazimírovi a v spojení so Švédmi zajal Varšavu. V r. 1658 vystúpili vojensky proti nemu Turci, zajali jeho armádu a pozbavili ho vlády. Padol v boji proti Turkom. Po smrti svojho manžela vrátila sa Žofia Báthoriová so svojím synom Františkom do Sárospataku a obaja prestúpili na katolícku vieru.

František I. Rákoczi (24.2.1645 Alba Iulia – 8.7.1676 hrad Makovica-Zborov), sedmohradský vojvoda. Syn Juraja II., v r. 1652 zvolený za sedmohradského vojvodu, po smrti otca stratil kniežací prestol. Helena Zrínska, manželka Františka I. Rákocziho bola dcérou vplyvnej chorvátskej rodiny. Na hrade v Sárospataku, podľa tradície v tzv. Sub Rosa - Erker, prebehli rokovania protihabsburských sprisahancov, medzi vedúcich ktorých patril aj František I. Rákoczi. Účastník Vesselényiho sprisahania v roku 1670, ktoré bolo kruto potlačené. Vďaka obrovskému výkupnému bol omilostený cisárom Leopoldom I.

František II. Rákoczi (27.3.1676 Borša – 8.4.1735 Radošto), sedmohradský vojvoda, vodca protihabsburského povstania. Syn Františka I. a Heleny Zrínskej. Detské roky prežíval v časoch osloboditeľských protitureckých bojov v Uhorsku. Ako mladý šľachtic sa zo začiatku zúčastnil bojov na strane svojho nevlastného otca Imricha Thőkőlyho a dva a pol roka strávil na obliehanom hrade Munkács (Mukačevo). S matkou 14.1.1688 vydal pevnosť Mukačevo, poslednú baštu Thökölyho povstania, cisárskemu generálovi A. Caraffovi. V rokoch 1688 - 92 mu bol tútorom ostrihomský arcibiskup L. Kolonič (Kollonich), ktorý ho dal na výchovu jezuitom v Prahe a v Jindřichovém Hradci. U nich získal na svoju dobu vynikajúce vzdelanie. Od r. 1692 žil vo Viedni.

Po zahraničných štúdiách sa r. 1694 vrátil domov, v tom istom roku bol menovaný županom Šarišskej stolice. Usadil sa v Uhorsku a spolu so svojou manželkou, Šarlotou Amáliou z Hessenu - Rheinfells, venoval sa v Sárospataku hospodáreniu na svojom kniežatstve. Nemilosrdný výstup vlády Leopolda I. viedol k oživeniu kuruckého hnutia v celej krajine. Aby sa vyhol účasti na kuruckom povstaní, vrátil sa do Viedne. Vodca povstaní Tomáš Esze nadviazal styk s Rákoczim. Ten sa v r. 1700 pokúšal pre svoje mocenské ciele získať francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., zradou francúzskeho poverenca sa r. 1701 dostal do väzenia vo Viedenskom Novom Meste, z ktorého ušiel do Poľska. Zdržiaval sa u príbuzných na hrade Brezan, kde už v r. 1702 začal organizovať žoldnierske vojsko pre odboj proti Habsburgovcom. V r. 1703 ho navštívili vyslanci zatiských povstalcov a ponúkli mu velenie vojsk sedliackeho povstania.

Dňa 16.6.1703 prišiel do Uhorska a postavil sa na čelo sedliackeho vojska, ku ktorému sa v krátkom čase pridala aj značná časť sedmohradskej a uhorskej šľachty a lokálne povstanie prerástlo v otvorený odboj proti Habsburgovcom, nazývaný podľa svojho vodcu povstanie Františka II. Rákocziho. Jadro kuruckej armády tvorili Thőkőlyho vojaci, niekdajší strážcovia hraníc a povstalci zo sedliackeho stavu, roľníkov. Rákoci sa usiloval organizovať modernú, normálnu armádu. Už v r. 1703 jeho vojská dobyli stredoslovenské banské mestá a zmocnili sa aj západného Slovenska (okrem Bratislavskej stolice).

V r. 1704 mal v moci celé územie dnešného Slovenska. Popri rozsiahlej diplomatickej činnosti na európskych panovníckych dvoroch, kde sa pokúšal získať podporu pre povstanie, a súčasne neúspešnej snahe uzavrieť s Habsburgovcami výhodný mier, osobne viedol viaceré vojenské výpravy a bitky povstaleckého vojska. V r. 1704 na sneme v Alba Iulii ho prívrženci zvolili za sedmohradské knieža, v r. 1705 na sneme v Sečanoch (Szécsény) za knieža spojených uhorských stavov. Vyhlásila sa aj sloboda vierovyznania.

Rákoczi v roku 1707 zasadol v Marosvásárhely aj na sedmohradský kniežací trón. Vrchol moci dosiahol na ónodskom sneme, ktorý detronizoval Habsburgovcov. O rok neskôr, v Sárospataku dostali nevoľníci, ktorí ako vojaci slúžili v armáde, slobodu. Toto opatrenie prišlo však neskoro. Kuruci boli donútení stiahnuť sa z hornej časti územia Tisy. Došlo k voľnému rokovaniu so zástupcami panovníka. Ani v ďalšom priebehu povstania sa Rákoczimu nepodarilo získať európskych panovníkov pre vstup do vojny proti Habsburgovcom. Poskytli mu len vojenskú a materiálnu pomoc. Iba s ruským cárom Petrom Veľkým uzavrel v r. 1707 tajnú, varšavskú dohodu, ktorou mu cár ponúkol poľský trón. Po nečakanej porážke v bitke pri Trenčíne 3. augusta 1708 začalo povstanie upadať a postupne sa rozkladať.

V r. 1711 sa František II. opätovne pokúšal získať vojenskú pomoc v Rusku. Počas jeho neprítomnosti vojvoda Alexander Károli uzavrel v r. 1711 v Satu-Mare s Jánom Pállfym mier (Satmarský mier), ktorý ukončil najväčšie a zároveň najväčšie stavovské povstanie v Uhorsku. Bol to kompromis medzi uhorskou aristokraciou a Habsburgovcami, zabezpečujúci stavovské práva. František II. tento mier neuznal, zdržiaval sa v Poľsku, od r. 1713 vo Francúzsku na kráľovskom dvore vo Versailles a v kláštore v Gros Bois. Jeho nádej, že samostatnosť Sedmohradska na záver španielskych bojov o následníctvo na trón sa stane skutočnosťou, sa nesplnila. V r. 1717 odišiel do Turecka v nádeji, že turecko-rakúska vojna mu umožní pokračovať v boji proti Habsburgovcom. Po Požarevskom mieri v r. 1718 ho turecká vláda internovala v Radošte (turecky Tekirdag), kde 8. apríla 1735 aj zomrel. V Radošte napísal pamäti Mémoires … sur la querre de Hongrie (Haag 1739).

Pochovaný bol vedľa svojej matky v Konštantínopoli v kostole svätého Benedikta. Telesné pozostatky kniežaťa a jemu najbližších rodinných príslušníkov a spoluexulantov sa 29. októbra 1906 vrátili domov a boli uložené v Alžbetinom dóme v Košiciach. V špeciálnej krypte boli uložené nielen pozostatky Františka II. Rákocziho, ale aj jeho matky Heleny Zrínskej, jeho syna Jozefa Rákocziho, jeho druha užhorodského župana grófa Mikuláša Berczényiho s manželkou grófkou Kristínou Czákiovou, generála grófa Antona Esterházyho a dvormajstra Mikuláša Šibrika.

Stavovské povstania boli ozbrojené hnutia uhorských a sedmohradských stavov proti vláde Habsburgovcov. Zapríčinilo ich presadzovanie habsburského absolutizmu, obmedzovanie stavovských privilégií a potláčanie reformácie spájané často s konfiškáciou majetkov nekatolíckej šľachty a meštiactva. Ich základňou bolo Sedmohradsko, ktoré si zachovalo väčšiu mieru nezávislosti od viedenského dvora. Čiastočné úspechy dosahovali iba v spojení s Turkami alebo so zahraničnou protihabsburskou opozíciou počas tridsaťročnej vojny:

• Bočkajovo povstanie 1604-1606
• Bethlenovo povstanie 1619-1629
• Povstanie Juraja I. Rákocziho 1643-1645
• Povstanie Juraja II. Rákocziho 1648-1660
• Thökölyho povstanie 1678-1687
• Povstanie Františka II. Rákocziho 1703-1711

Stavovské povstania sa skončili uzavretím Satmarského mieru v r. 1711, ktorým si Habsburgovci ubránili uhorskú korunu, uhorské a sedmohradské stavy zase politickú a hospodársku moc v krajine, náboženské slobody i svoje privilégiá.

Kurucké povstanie viedli bývalí velitelia povstaleckej armády Imricha Thökölyho proti Habsburgovcom v r. 1697 v oblasti Tokajských hôr a východného Slovenska. Povstalci 1.7.1697 obsadili pevnosť Tokaj a Blatný Potok (Sárospatak). Za svojho vodcu usilovali sa získať šarišského župana Františka II. Rákocziho, ktorý spoluprácu odmietol a ušiel do Viedne. Za podpory poddaných a mestskej chudoby plienili feudálne sídla. Podnikali výpady do predmestia Košíc a chceli sa zmocniť Prešova. Cisárske vojsko 20.7. dobylo Tokaj späť, o tri dni aj Blatný Potok. Začiatkom októbra 1697 bolo povstanie úplne zlikvidované.

Kuruci – takto sa nazývali príslušníci povstaleckých vojsk I. Thökölyho a Fr. II. Rákocziho. Pomenovanie pochádza pôvodne z označenia križiakov (lat. crux - kríž), bojovníkov proti Turkom, neskôr sa v Uhorsku preniesol na vzbúrencov a povstalcov. Jadro kuruckého vojska tvorili poddaní, za Fr. II. Rákocziho pozostávalo z jazdeckých a peších plukov a delostrelectva.

Ónodský snem – snem uhorskej povstaleckej šľachty v dňoch 31.5.-22.6.1707 v mestečku Ónod, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia stolíc a slobodných kráľovských miest z územia ovládaného Františkom II. Rákoczim. Zhromaždené stavy pozbavili habsburgovcov trónu, čím sa vodcovia povstania snažili získať finančnú a vojenskú pomoc Francúzska, ktoré však v dôsledku porážok v r. 1708 - 09 vo vojne o španielske dedičstvo túto očakávanú pomoc neposkytlo. Odhlasovali aj zvýšené dane na ďalšie vedenie povstania. Šľachticom, ktorí by sa nepripojili k povstaniu, mali byť skonfiškované všetky majetky.

Tridsaťročná vojna bola vojnovým konfliktom medzi rakúskou a španielskou vetvou Habsburgovcov a meniacou sa koalíciou ich odporcov. Jej začiatkom bolo české stavovské povstanie (1618) proti Habsburgovcom. Napriek sympatiám celej Európy získalo len malú vojenskú a finančnú podporu a skončilo sa porážkou v bitke na Bielej hore (8.11.1620). Vojnové akcie sa potom preniesli do Nemecka, boli namierené proti dedičným krajinám českého tzv. zimného kráľa Fridricha Falckého (falcká vojna 1621 - 1623). Na jeho podporu vystúpili Nizozemsko a Dánsko (dánska vojna 1625 - 1629).

Protireformná činnosť cisárskeho dvora v Nemecku a jeho expanzívne ciele v Pobaltí viedli k vystúpeniu Švédska (švédska vojna 1630 - 1635) a Francúzska (švédsko-francúzska vojna 1635-1648) na strane protihabsburskej koalície. Kompromisný Vestfálsky mier vojnu skončil, zosilnil postavenie Švédska, Francúzska a nemeckých kniežatstiev na jednej strane a znamenal úpadok cisárskej moci v Nemecku, a tým aj vedúceho postavenia Habsburgovcov v Európe na strane druhej. Členmi protihabsburskej koalície boli aj sedmohradské kniežatá Gabriel Betlen a Juraj I. Rákoczi.

Prameň

• Encyklopédia Slovenska, I.-VI. zväzok, Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava 1981
• Die ruhmereiche Zeit der Rákóczis, Rákóczi museum, Sárospatak
• www.rakoci.webex.sk

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.