Naprieč Slovenskom, horská turistika a najkrajšie prechody na Slovensku

Sever/juh (2)

Na bočnom lúčnatom hrebienku pod Sochovým vrchom krátko odpočívame a posilňujeme sa zo zásob borovičkového elixíru. Ďalej pokračujeme asi 1,5 km po vrstevnicovej ceste striedavo lesom a lúkami až do sedla medzi Balkovským grúňom a Náveterným vrchom.

Aj keď cesta netrvala ani polhodinu scenéria, ktorá sa pred nami objavila je dostatočným dôvodom na ďalšie občerstvenie počas ktorého ovplyvnení výhľadmi opäť korigujeme trasu a po lúkach priamo klesáme k Beňadovskému potoku, aby sme od neho za necelú polhodinku sotva znateľným chodníčkom vystúpili na lúčnatú kótu Chovancovka (863 m).

• Předchozí část článku

Chodenie týmito lúčnatými poľnohospodárskymi pozemkami v nadmorskej výške okolo 700 - 800 m začiatkom mája, keď sa tráve, v týchto zemepisných šírkach, ešte akosi nechce ukazovať svoju jasnú zeleň je pôžitkom. Na oblom vrchole Chovancovky sa priam tešíme, že sme neschádzali do Beňadova.

Čtěte také: Nejen hřebenovkou Oravské Magury - Paráč, Kubínská hoľa, Budín

Na severe v zníženine hraničného hrebeňa Oravských Beskýd vidíme skupinu najvyšších vrcholov poľských Žywieckych Beskýd Romanku 1 365, Rysianku 1 322, Lipowski Wierch 1 324, Boraczy Wierch 1 244. Smerom na západ v hraničnom hrebeni nachádzame Úšust 1 155, Rycierovú 1 225, Veľkú Raču 1 236. Na juhozápad Malú Fatru, v popredí hrebeň Oravskej Magury, ktorá nás čaká zajtra, trochu vľavo Choč 1 611 s hrebeňom "svojich vrchov" a celkom vzadu, aj keď v silnom opare, ešte Nízke Tatry. Juhovýchodný horizont clonia vyššie vrcholky Podbeskydskej vrchoviny, no na severovýchode stále tróni Babia hora. Tak za toto tá malá zmena trasy určite stála.

Užasnutí nad krásou tohto krája si kladieme otázku: prečo je takmer celá Horná Orava bez turistických značiek. Pri tejto debate si vybavujem nášho okresného šéfa značkárskej komisie, ktorý mi asi pred tridsiatimi rokmi na návrh akéhosi nového značkovaného chodníka povedal, "aby sme neznačkovali všetko, aby sme si nechali niečo aj pre seba". A možno, že to vtedy počuli aj Oravci.

K tomu, aby ste túto krásu mohli obdivovať je preto treba vybrať sa sem na túlačky po neznačkovaných chodníkoch a cestách - pri troche priestorovej orientácie určite nemôžete a ani nemáte kde zablúdiť.

Po dvadsiatich minútach strávených na tomto výhľadovom bode začíname schádzať do Duľova (obec Mútne) a za ďalších 20 minút sme pri predajni potravín. Jano, ktorý nám od rána hryzie uši tým, že to balí a ide najbližším autobusom domov nakoniec ten autobus, ktorý sa práve pripravuje na odchod zo zastávky pri obchode - veľkodušne ignoruje. Ale aj tak sme všetci celý čas vedeli, že by nikde nešiel.

Počasie nám praje, prestávky sú potrebné, miesto je tu ideálne: stôl aj lavice vedľa predajne v ktorej je dostatok nám potrebného tovaru a my sa navyše nemáme kde ponáhľať - veď sme na dovolenke. Tak tu v pohode trávime rovnú hodinu.

Po 15 minútach chôdze v smere toku Mútnianky odbočujeme z hlavnej cesty doprava. Mostíkom ponad Mútnianku sa dostávame do ďalšieho orografického celku Hornej Oravy, ktorým je Podbeskydská vrchovina - horský celok tiahnuci sa južne od Podbeskydskej brázdy. Povrch má prevažne vrchovitý, strmo rezaný charakter. Priečne kotliny, vytvorené eróziou, sú úzke, so strmými svahmi a veľkým spádom. Značná časť vrchoviny je zalesnená prevažne smrekovými lesmi. Podbeskydská vrchovina sa delí na nižšiu juhozápadnú časť a na vyššiu severovýchodnú časť, ležiacu na území doliny Bielej Oravy smerom na Rabču.

Popri domoch v Novotskom Duľove (obec Novoť) začíname stúpať smerom na Kurčinku. V stúpaní po hranicu lesa sa pri spätnom pohľade opäť vyžívame vo výhľadoch na veniec Oravských Beskýd. Po 35 minútach zastavujeme pri retranslačnej stanici. Krátky odpočinok - veď sme prekonali 150 výškových metrov a vydávame sa hľadať kótu Kurčinka 820 m.

Na vrchol prichádzame po celkom dobrej "vozovej" ceste za nie celú štvrťhodinu. O tom, že sme na správnom mieste nás presviedča drevená tabuľka s nápisom Kurčinka pripevnená na smreku. Bez zastávky zatáčame prudko vľavo a začíname klesať.

Po piatich minútach vychádzame z lesa na okraj lúk odkiaľ si vďaka zlepšujúcej sa dohľadnosti vychutnávame Roháče a Nízke Tatry. Neponáhľame sa. Do Zakamenného je to "čo by kameňom dohodil - a ostatné došiel" a tak vychutnávaniu výhľadov a občerstvenia obetujeme celú pol hodinu.

Počas odpočinku sa sústreďujeme na spev škovránka poľného (alauda arvensis). Tento sťahovavý vtáčik, ktorý žije po celom Slovensku na lúkach a poliach, či pieskovitých stepiach, k nám prilieta hneď po zídení snehu a je známy svojim spevom počas ktorého stúpa hore. Podľa odborných odhadov ho na Slovensku hniezdi 200 až 400 tisíc párov. A tu na Hornej Orave sa mu asi darí mimoriadne, pretože toľko spievajúcich škovránkov ako dnes som asi ešte nepočul.

Hrebeň medzi Mútniankou a Kliniankou od Kurčinky po Zakamenné je bez zveličovania pravou lahôdkou. Viac lúkami ako lesom, v nadmorskej výške 800 až 880 m v peknom počasí s dobrou dohľadnosťou a peknými výhľadmi si turista hádam ani nemôže viac želať.

Za hodinu a 10 minút sme ale opäť na asfalte - v Poriečí, miestnej časti Zakamenného. Cesta na Nižný koniec obce nám zaberie takmer pol hodinu počas ktorej telefonicky zisťujem, kde že sa to nachádza tá naša ubytovňa. Správa od majiteľa nie je moc optimistická - bude treba prejsť ešte 2,5 kilometra po hlavnej ceste smerom k Oravskej Lesnej.

Na Nižnom konci sa nedá prehliadnuť útulná Pizzeria v ktorej sa po takmer 25 kilometroch usádzame krátko po pol piatej so zámerom - doplniť energiu. A vďaka kvalitnému personálu kuchyne sa to v plnej miere podarilo.

O 18.10 sa po ďalších 2,5 kilometroch prejdených po asfalte stretávame s "našim domácim" a vyberáme si postele. Ubytovanie je veľmi slušné a tiež za prijateľnú cenu. Jano ešte na Nižnom konci kúpil asi 2,5 kg balenie špekáčiek - že na večerné opekanie. Napokon sa ich samozrejme spotrebovala ani nie polovica.

Na ráno plánujeme praženicu s údenou slaninou a tak sa Miro poberá zháňať vajcia po susedných domoch. Podarilo sa mu to a ešte prišiel aj k fľaškovému pivu - samozrejme, že za úhradu.

Aj keď to máme od nášho ubytovania do najbližšej krčmy niečo vyše kilometra, po špekáčkach si s Mirom kvôli pivu dožičíme ešte aj túto večernú vychádzku.

Tretí deň: Zakamenné - chata na Kubínskej holi

25 km, z toho 14 km bez značenia, 872 m stúpania, 492 m klesania, celkový čas 9:25 hod. z toho 6:46 hod. chôdza a 2:39 hod. prestávky.

Včera podvečer začala ubúdať oblačnosť až na úplne jasno. Ráno je pekné slnečné. Na raňajky máme teda praženicu, príprava ktorej nebola taká prácna, ako následné umývanie kastróla po jej skonzumovaní.

Počas prípravy raňajok ešte stále špekulujeme nad mapou, ako sa vyhnúť spiatočnej ceste po asfalte na Nižný koniec Zakamenného odkiaľ bolo plánované pokračovať do Krušetnice. Nakoniec sa spoločne rozhodujeme prejsť popri toku Bielej Oravy do Lomnej. O 8.10 po vyplatení ubytovania majiteľovi turistickej ubytovne, ktorá sa nachádza v miestnej časti Zakamenného zvanej Oravice, sa vydávame k najjužnejšiemu okraju dediny, kde prechádzame mostom na pravý breh Bielej Oravy.

Asfaltovou cestou, ktorá kopíruje vodný tok, absolvujeme za príjemne chladného rána po jej brehu 2 km z jej celkovej dĺžky 37 km (meranej od sútoku potokov Flajšová a Nová rieka v nadmorskej výške 801 m nad obcou Oravská Lesná po vtok do Oravskej vodnej nádrže v Námestove), v úseku, kde sa meandrujúc tromi mohutnými oblúkmi prediera Podbeskydskou vrchovinou.

V meandrovitom oblúku zarezávajúcom sa do juhozápadného svahu Kamenného vrchu (938 m) prechádzame popri rozostavanej malej vodnej elektrárni a o pár sto metrov ďalej zase z koryta rieky vyčnievajú zbytky pilierov mosta a na oboch priľahlých brehoch sa nachádza ešte vcelku zachovalé teleso bývalej Kysucko - oravskej lesnej železnice, ktorá patrila medzi najvýznamnejšie lesné železnice na Slovensku.

Vznikla v roku 1926 spojením už existujúcej Kysuckej a Oravskej lesnej železnice s rozchodom 760 mm, ktoré boli vybudované v rokoch 1915 až 1918. Kysucká lesná železnica viedla Bystrickou dolinou a spájala Oščadnicu s dolinou Chmúra v chotári obce Nová Bystrica, časť Vychylovka. Bola postavená rakúskou firmou Aktiengesellschaft fär Mählen und Holzindustie a mala dĺžku 29 km.

Následná doprava dreva z Lokce do Kraľovian sa však musela uskutočňovať plťami alebo povozmi, čím sa cena dreva predražovala. Preto Oravský komposesorát v rokoch 1925 - 1926 vybudoval spojovaciu železnicu s dĺžkou 10,5 km, ktorá spojila oravskú a kysuckú lesnú železnicu.

Spojovacia trať viedla z lokality Gontkula do Chmúry pričom najvyšší bod 939 metrov dosiahla v sedle Beskydu. Náročný bol najmä úsek na Kysuckej strane, kde trať prekonáva na krátkej vzdialenosti (vzdušnou čiarou 1,5 km) prevýšenie 217 metrov. Projektant (ružomberská firma Dipl. Ing E. a L. Gál) problém vyriešila vložením 3 hrotových úvratí do trate, ďalšie dve vznikli v staniciach Chmúra a Beskyd-sedlo. V úvratiach vlak menil smer jazdy - lokomotíva súpravu striedavo tlačila a ťahala (rušeň bol umiestnený spravidla v strede vlaku).

Po vybudovaní spojovacieho úseku bola dĺžka hlavnej trate z Lokce do Oščadnice, kde sa napájala na košicko-bohumínsku železnicu 61km. Na túto hlavnú trať naväzovali početné odbočky, ktoré umožňovali ťažbu dreva v menších dolinách. Spolu s nimi mala kysucko - oravská lesná železnica v čase najväčšieho rozmachu koncom 20-tych rokov dĺžku 110 km. V zime 1945 bola trať poškodená partizánmi, ktorí chceli zabrániť jej využitiu okupačnými jednotkami fašistického Nemecka.

Organizácia prevádzky bola až do roku 1949 rozdelená dve časti: správa kysuckého úseku (Oščadnica-Chmúra) mala sídlo v Starej Bystrici, správa pôvodnej oravskej časti sa nachádzala v Lokci; neskôr bola presunutá do Zakamenného. Po majetkovom zlúčení oboch častí v roku 1949 správa celej KOLŽ sídlila v Zakamennom, kde sa nachádzali aj hlavné dielne. Ďalšie depá boli v Oščadnici, Lokci a na Tanečníku.

Železnica slúžila prakticky výlučne na dopravu dreva. Pohon zabezpečovali parné lokomotívy vyrobené lokomotívkami MÁV, Henschel, Orenstein und Kopel, ČKD, Kraus s a ďalšími. Začiatkom 60. rokov ich plne nahradili motorové rušne výrobcov Deutz, Stavostroj či Rába Györ.

Po ďalších asi 700 m sme v Lomnej. Obec leží v Podbeskydskej vrchovine na sútoku Bielej Oravy s potokom Lomnica. Nadmorská výška v strede obce je 690 m n. m. a v chotári 680 - 1 260 m n. m. Severná vrchovinná časť chotára má mierne modelované odlesnené stráne a široké chrbty, južná časť prechádza do masívnej hornatiny Oravskej Magury (Paračská Magura). Založená bola koncom 16. storočia na valaskom práve.

Prvá písomná zmienka o nej je z roku 1609 ako Lomna. Patrila Oravskému panstvu, spravovali ju dediční richtári. V roku 1618 poddaní ušli, ale násilne ich privliekli späť. Spustla za kuruckých vojen, ale v roku 1715 už mala asi 200 obyvateľov, v roku 1778 mala 323 obyvateľov, v roku 1828 mala 102 domov a 665 obyvateľov. V 18. storočí tu bol pivovar, liehovar, neskôr valcha. Za I. ČSR sa obyvatelia zaoberali chovom dobytka a oviec, drevorubačstvom, šindliarstvom, domácou výrobou súkna, plátna, dreveného riadu atď. Obyvatelia pracovali v lesnom hospodárstve po celej republike.

Občerstvenie v miestnej krčmičke, nachádzajúcej sa vedľa predajne potravín - kde sme si trochu doplnili zásoby, nám historkami z čias minulých spríjemňuje jeden čiperný dedko až do chvíle, keď si ho prišla vyzdvihnúť jeho životná družka, ktorá jeho výkon, alebo to, že naňho musela čakať vo dverách krčmy kým sa nevyrozpráva, odmenila hneď za bráničkou celkom slušným buchnátom medzi lopatky.

Po vyjdení zo zástavby v Lomnej nás čaká dosť strmé stúpanie trvalými trávnatými pozemkami popri lyžiarskom vleku k okraju lesa, ktoré zvládame za necelú štvrťhodinku. Po ďalšom krátkom stúpaní lesom prichádzame na križovatku lesných ciest. Tá správna zachádza smerom doľava za hrebienok, no nám sa to akosi nepozdáva a preto volíme stúpanie furmanskou cestou po nevýraznom hrebeni.

Na to, že sme sa rozhodli nesprávne však prídeme až o chvíľu neskôr, keď na smrekovým náletom zarastajúcich pasienkoch v akomsi nevýraznom sedielku pod kótou Zhoreliská (901 m) odbočujeme z furmanskej cesty vľavo a sotva znateľným chodníčkom sa stúpaním po spádnici dostávame po 10 minútach na spomínanú kótu. Aj ďalej sa, síce už len veľmi miernym stúpaním, kľukatí iba sotva znateľný chodníček, ktorým sa nakoniec dostávame na tú "správnu cestu" a po nej za 5 či 6 minút už pohodlne do sedla pod kótou Galanky (942 m) na hrebeni vo východnej časti Paráčskej Magury, severne od obce Hruštín.

• Pokračování článku

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.