Túra na Montagne Sainte-Victoire alebo horu Svätej Viktórie v regiónu Aix-en-Provence

Túra na horu Svätej Viktórie (2)

Aby som sa pripravil na túru, kúpil som si túristického sprievodcu. Francúzsky Zväz pešej turistiky FFRP (Fédération française de la randonnée pédestre) vydáva TopoGuides® - teda turistických sprievodcov s podrobnými mapami. Ja som siahol po "La Montagne Sainte-Victoire … a pied" (Hora Svätej Viktórie … pešo). Je v ňom opísaných 28 turistických a vychádzkových trás s rôznou obtiažnosťou od ľahkej až po úseky s lezením obtiažnosti 4b.

Na turistických informáciách ma vybavili orientačnou mapou regiónu, na ktorej však nie sú vyznačené turistické chodníky. Ale na základný prehľad je postačujúca. Tiež mi dali cestovný poriadok dvoch liniek autobusov: 110-ka premáva južnou stranou a 140-ka severnou stranou úpätia hory sv. Viktórie.

Ja som si vybral hneď prvý itinerár Aix-en-Provence - Vauvenargues, avšak trochu pozmenený. Odveziem sa do dediny Vauvenargues a odtiaľ sa vyberiem na horu ale nie po "chemin des Venturiers" ako uvádza sprievodca, ale po "chemin des Plaideurs", pretože týmto druhým chodníkom sa dostanem na hrebeň hory oveľa východnejšie a nie až takmer na jeho západnom konci. No a potom sa budem vracať, smer západ, späť až do hotela v Aix-en-Provence. Taký je teda môj plán.

Čtěte také: Montagne Sainte-Victoire (1), túra po stopách majstra Cézanna

Ráno si do batoha ukladám slovenskú klobásu, fľašu francúzskeho ružového, 2litrový vak s vodou Ťavohrb, ktorý som si kúpil v minulú sobotu v Marseille, spomenutého turistického sprievodcu, kompas, nožík, vrecko na smeti, rukavice a kuklu. Predpoveď počasia je -2 °C, slnečno, mierny vietor. Včera sa prihlásili dvaja kolegovia, že sa ku mne pridajú.

V sobotu ráno o 8.30 jeden z nich klope na dvere. Spolu teda ešte za tmy odchádzame na autobusovú stanicu. Cestovné je tu jednotné - 1 € - či sa zveziete jednu zastávku, alebo na koniec trasy, takže nie je nutné zadať cieľovú zastávku. Ja to však šoférovi oznamujem, lebo to tu nepoznám, aby mi tam určite zastavil.

Na nasledujúcej zastávke nastupuje skupina francúzskych turistov. Tí potom chceli vystúpiť poblíž turistického chodníka k priehrade Bimont, ale tiež sa nevyznali a neskoro to oznámili šoférovi, tak ich trochu previezol. Nám zastal presne v dedinke Vauvenargues.

• chemin des Plaideurs vedie východnejším smerom a končí na chrbáte asi v polovici dĺžky horského hrebeňa. Ten som vybral pre našu dnešnú túru, lebo som si chcel túto horu čo najviac prejsť a keďže nie som nejaký veľký a pravidelný turista, chcel som sa otestovať, nie však zničiť.
• chemin des Venturiers vedie západnejším smerom a končí na západnej strane hory, na mieste kde hrebeň už začína klesať. To by som ale prišiel o to najzaujímavejšie a najkrajšie.

Už pri ceste na parkovisko sme si všimli poblíž dediny celkom zaujímavý hrad. Vtedy sme však nevedeli, čo je to zač, ani v dedine neboli žiadne informačné tabule, čo nebýva vo Francúzsku zvykom. Neskôr som sa dozvedel, že je to hrad, ktorý si kúpil maliar Pablo Picasso, pretože mu pripomínal jeho rodný španielsky kraj. Tam sa však odmietal vrátiť, pokým bude diktátor Franco nažive. Slávny maliar je na tomto hrade aj pochovaný. Hrad je v súkromnom vlastníctve a verejnosti dostupný momentálne nie je.

Hora Sainte-Victoire sa tiahne od východu na západ, jej severná strana pozvoľne stúpa až k hrebeňu, zatiaľ čo južná strana je po väčšine jej dĺžky akoby uťatá, príkra strmina. Na svoje si tu prídu aj skalolezci a milovníci padákového lietania.

My sa teda uberáme na hrebeň hory zo severného úpätia. Na parkovisku sa k nám pridáva mladá čierna mačka. Od parkoviska sa vydávame po lesnej ceste dolu k potoku, za ktorým sa potom chodníky rozchádzajú. Odbočujeme vľavo po zelenej značke na chemin des Plaideurs.

Chodník je úzky a vedie riedkym lesným porastom. Čierna mačka nás vytrvalo nasleduje. Až tak vytrvalo, že sa nám motá pod nohy. Na zmrznutej a šmykľavej tráve a kameňoch je to dosť nebezpečné. A tak ju naberiem na topánku a odhodím do jarku. Chcem jej naznačiť, nech sa drží ďalej od našich nôh, aby sme jej a ani sebe neublížili. Nedá si však povedať a stále sa nám nebezpečne pletie pod nohy. Trochu ju zdržujú iba plytké brody potôčikov.

Najprv mňaučí ale napokon sa predsa prebrodí nepríjemne chladnou vodou a vždy nás dobehne. Kolega aj čosi začal o nešťastí a čiernych mačkách, ale ja som si to bral z tej lepšej stránky. Šla s nami možno dobrý kilometer a zastavil ju až tretí, dosť hlbší brod. Už sme nemuseli dávať pozor či sa nám nepletie pod nohy.

Nadchýnali sme sa krásnym slnkom zaliatym ránom, stromami, horou a ďalekými štítmi Álp na obzore. Trasa je značená celkom dobre a až keď sme vystúpili nad hranicu lesa, značky na skalách zakryl asi 2-3 cm poprašok snehu. V sprievodcovi sa uvádza stredná obtiažnosť tejto trasy. No veru ja som teda v určitých úsekoch prudkého stúpania skoro vypľul moje netrénované pľúca, lapajúc po dychu. Ale nedal som sa zlomiť.

Pred vrcholom sme na zasnežených skalách trochu zišli z vyznačeného chodníka, ale potom sme sa naň vrátili, keďže sme mali nádherný výhľad hore i nadol a vedeli sme, ktorým smerom ideme. Vychutnávali sme si panorámu smerom dolu na dedinu s hradom, ako i smerom hore na chrbát hory. Konečne sme sa dostali na hrebeň hory v priesmyku zvanom "col de Subéroque" vo výške 941 m n. m. a zastali sme pri navŕšenej mohyle kamenia. Týmto spôsobom je tu hore značený chodník.

V určitých úsekoch fúkal dosť nepríjemný severný vietor. Zateplenú čiapku som si vymenil za tenšiu kuklu, lebo som mal spotené a mokré vlasy. Aj na vetrovke som si rozopol zips a zapol som ju len suchými zipsami, aby mi vietor lepšie odvetrával pot. Takto som sa cítil pohodlnejšie. Len prsty mi omŕzali, keďže som často fotil a pri fotení som si dával dolu rukavice.

Tu hore na chrbáte Svätej Viktórie, vo výškach okolo 1 000 m sme sa kochali nádherným výhľadom na severnú stranu, ale hlavne na južnú, kde hora prudko klesá niekoľko sto metrov strmými bralami a tak máme výhľad ako z lietadla.

Kde-tu stretávame aj iných turistov či bežcov v kraťasoch a ľahkej vetrovke. Pri pohľade na nich mňa naobliekaného striasa od zimy… Keďže často fotím a niekedy sa kvoli záberu vraciam späť, aby som mal čo najlepší výhľad, kolega ma necháva ďaleko za sebou. Tu hore kráčame od jednej kamennej mohyly ku ďalšej kamennej mohyle. Pod pojmom mohyla si nepredstavujte niečo veľkého. Je to len väčšia či menšia kôpka skál - 40 až 80 cm vysoká - na ktorej je namaľovaná turistická značka v príslušných farbách.

Association des amis de Sainte Victoire, čiže Združenie priateľov Svätej Viktórie, spolu s inými združeniami a zložkami tu vyznačili a udržiavajú viac ako 20 turistických chodníkov, treba si však dať pozor, lebo ich farby nezodpovedajú obtiažnosti chodníka. Hrebeňom hory vedie červenobiela značka chodníka GR 9.

Ale už vidím bod nášho stretu. Je ním la Croix de Provence, alebo Provensálsky kríž, ktorý sa týči na najzápadnejšom pyramídovom vrchole hory. Kríž sa zdá síce blízko, ale je ešte treba prejsť viac než kilometer klesaní a stúpaní horského hrebeňa. Neďaleko kríža si všimnem do hrebeňa hory vsadenú nenápadnú mramorovú tabuľku, poznačenú časom i nečasom : "A GABY TOMBE ICI LE 17. 4. 1993 TES AMIS" (Gabymu, ktorý tu spadol dňa 17. 4. 1993, Tvoji priatelia). Nuž strmé bralá Svätej Viktórie neradno podceňovať…

Ja sa ku krížu blížim od východu, obchádzam ho severnou stranou a vystupujem k nemu zo severozápadnej strany. Pri kríži je samozrejme vždy živo, každý sa tu chce odfotiť a niektorí si sadnú na jeho podstavec, oddychujú a vyhrievajú sa na slniečku v závetrí jeho južnej strany. Je tu aj malá plošinka so zábradlím a nádherným výhľadom do priepastných hlbín južnej a západnej strany vrchu a širokého okolia. Aj my s kolegom sme sa tu pravdaže jeden po druhom pofotili a nabažili krásneho panoramatického výhľadu.

Provensálsky kríž má za sebou niekoľko storočnú históriu. Prvý príbeh hovorí o istom námorníkovi - stroskotancovi potopenej lode, ktorý v tejto ťažkej životnej chvíli sľúbil, že ak sa zachráni, na prvej hore ktorá mu príde do cesty postaví kríž. Prvým, kto na tomto mieste postavil kríž bol teda zachránený námorník. Kríž bol z dreva a na zemi ho podopierali dve námornícke kotvy a k tomu nápis "Symbole d'espérance et expression de reconnaissance" symbol nádeje a vyjadrenie uznania.

Podľa iných zdrojov v roku 1785, alebo 1775 je tento kríž, zaiste dosť poškodený zubom počasia, nahradený ďalším dreveným krížom. Za jeho zhotovenie a stavbu zaplatil istý Jean Laurens, obyvateľ Aix, pochádzajúci z Toulouse 400 libier. Venoval ho francúzskemu kráľovičovi.

Tretí kríž nasleduje v roku 1842. Zase ho vyrobili z dreva, neskôr je silno poškodený pútnikmi, ktorí si z tohto pútneho miesta chcú odniesť úlomok kríža ako relikviu. Stavba súčasného kríža bola schválená v roku 1871. Najväčšiu zásluhu má na tom abbé Meissonnier, farár z neďalekej dediny Rousset. Jeho motívom je vďaka za ochranu kraja Provence pred Pruskou vojnou, ktorú francúzsky kráľ prehral a tak krajina prišla o územie Alsaska a Lotrinska a tiež pred epidémiou kiahní (variola).

Tento farár rozbehol veľkú - dnes by sme asi povedali reklamnú - kampaň kázní a podarilo sa mu vo vyše stovke farností získať 22.000 darcov, ktorých mená sú dodnes uchované v medenom srdci tohto kríža. Podarilo sa mu tak zhromaždiť väčšinu sumy potrebnej na výstavbu pamätníka na ťažko dostupnom mieste. Celý monument je vysoký 19 m a skladá sa zo železného kríža - 7 m - (liatinové rúry a profily) na kamennom podstavci položenom na stĺpe z pálených tehál a podstavci z vápenca. Jeho stavbu dokončili v roku 1874 a vysviacka sa konala 18. mája 1875.

Na každej zo štyroch svetových strán stĺpa je jedna tabuľa vyrytá v jednom z historických jazykov kraja Provence. Obrátená na juh ku kozmopolitnému obchodném feníckemu mestu Marseille, text v gréčtine hovorí: "Hľa, námorníci - váš maják, kupci - váš zisk, robotníci - vaše spočinutie a vaše bohatstvo."

Východná strana obrátená k Rímu po latinsky hovorí : "D.O.M. O CRUX! DEI VIRTUS ET NOSTRA SALVE. LUX TUA, CORDIBUS JESUM AMANTIBUS DULCIS. HEU! NON AMANTIBUS MISERICORS LATÉ SPLENDEAT." Dobrý a veľký Bože. Ó kríž, božská sila a naše spasenie! Nech tvoje svetlo - také sladké srdciam milujúcim Ježiša, a také odpúšťajúce tým, ktorí ho, žiaľ, nemilujú - žiari do diaľav.

Severná strana obrátená k Parížu hovorí tiež latinsky : "CROIX DE PROVENCE, BENITE PAR MGR THÉODORE-AUGUSTIN FORCADE ARCH D'AIX ARLES ET EMBRUN LE 18 MAI 1875" Provensálsky kríž, posvätený Monsigneurom Theodor-Augustin Forcadem, arcibiskupom z Aix, Arles a Embrun dňa 18. mája 1875.

Západná strana, obrátená k Aix hovorí samozrejme v provensálčine toto : "O CRUS AVE! SOVRGENT D'INMORTALO LVMIERO! EMÉ LOV SANG D'VN DIÉV O TESTAMEN ESCRI! LA PROVVENÇO ATI PED SE CLINE LA PROVMIERO: ASSOVSTO LA PROVVENÇO O CROVS DE I.-C. "Buď pozdravený, ó kríž! Prameň večného svetla, s krvou jedného Boha, ó zapísaný v písmach, Provence sa ku tvojim nohám prvá skláňa, ochraňuj Provence, ó kríž Ježiša Krista."

Kríž bol niekoľko krát opravovaný, z toho naposledy v roku 2004, keďže v rokoch 2002 a 2003 ho 3× zasiahol a vážne poškodil blesk. Poškodenie bolo takého veľkého rozsahu, že vyvstala otázka, či tento pamätník zbúrať, alebo investovať do jeho obnovy. Pamätník teda prešiel najprv hĺbkovým vyšetrením pomocou radaru a sondážnych vrtov a potom riadnou spevňovacou generálkou pri použití moderných technológií injektáže betónu a nahradením vonkajších častí podstavca železobetónovým plášťom. Niečo materiálu vyniesli na svojich chrbtoch ľudia, niečo mulice a pomohol aj vrtuľník… Inaugurácia vynoveného kríža sa konala 28. mája roku 2005.

Od kóty kríža vo výške 946 m n. m. nasleduje fáza zostupu. Dvesto metrov východne od kríža sa v skalnom prielome, vo výške 888 m n. m. nachádza "le Prieuré de Sainte-Victoire", opátstvo Svätej Viktórie. Podľa turistického sprievodcu som vedel, že tu nájdeme aj nejakú útulňu a predpokladal som, že sa tu budeme môcť naobedovať. Toto opátstvo je oázou pokoja. Pred vetrami a v lete aj pred horúčavami je chránené vysokými skalami aj múrmi. Len z južnej strany je otvorené do nádhernej vyhliadky "la breche des moines".

Nachádza sa tu kaplnka Notre Dame de la Victoire (Matka Božia Víťazná) a malá budova kláštora, obnovená a zmenená na nestráženú horskú útulňu. Miestnosť je 12,5 m dlhá a 5 m široká. Na oboch kratších stranách sa pri stenách nachádza akýsi široký lavicový schod pokrytý drevenými parketami, kde sa vyspí 2 × 7 osôb. V strede miestnosti stoja robustné stoly a lavice. Uprostred dlhšej steny od nádvoria sa nachádza veľký železný krb a po jeho stranách dvoje dverí. Podlahu tvoria drevené parkety, len okolo krbu je betónová plocha.

V útulni bolo asi 10 ľudí, ale pri stole sa mi ušlo voľné miesto. Tak som sa posadil aj ja. Vyberám svoju poživeň, teda klobásu, slaninku, čerstvý chlieb, fľašku ružového, poháriky a nôž. Oproti mne sedia dve francúzky a kolega sa s nimi rozpráva anglicky. Ja sa tiež pridávam mojou francúzštinou a ponúkam ich pohárikom ružového. Vďačne ho prijímajú, ale mám iba jeden zvyšný pohár, lebo som ich zobral len tri. Nevadí im to. Tak si s nimi spolu s kolegom pripíjame. Jedna z nich je z neďalekého Marseille a druhá až hen z Bordeaux.

Po výdatnom obede a oddychu sa ešte poobzerám v okolí kláštora. Na nádvorí je vysadených niekoľko stromov. Pod nádvorím sa nachádza cisterna, čiže nádrž na zachytávanie vody. Na južnej strane prielomu je skala odstránená a je tu spravená krásna vyhliadka. Zo severnej strany je priestor nádvoria ohraničený kaplnkou. Dnes je však zatvorená, dá sa do nej nazrieť cez mrežové dvere. Je jednoducho zariadená oltárom a lavicami. A keďže je ešte január, je tu aj malý provensálsky betlehem. Vonku, hneď mimo areálu kláštora, kúsok nižšie sa nachádza moderná suchá toaleta v prefektnom čistom stave, bez toho, že by ju tu niekto strážil.

Celé toto opátstvo vzkriesili z ruín členovia Association des amis de Sainte-Victoire, teda Združenia priateľov Svätej Viktórie. Toto združenie vzniklo v roku 1955 a minulom roku slávil svoje 60. výročie. Jeho zakladateľom bol marseilleský klenotník, neúnavný turista provensálskych hôr a bojovník za zachovanie a obnovu opátstva - Henri Imoucha.

Historické pramene uvádzajú, že na tomto mieste stála už v 5. storočí pustovňa a potom v 13. storočí kaplnka. Putovali sem ľudia zo širokého okolia Provence. Najväčšia premena sa tu udiala v 17. storočí, 1651-1664. Vďačíme za ňu dvom osobnostiam: abbé Jean Aubert, kňaz katedrály Saint Sauveur (Sv. Vykupiteľ) v Aix-en-Provence, ktorý sa rozhodol oživiť a obývať toto miesto. V jeho úsilí ho podporoval bohatý mešťan Honoré Lambert, ktorý ťažko chorý vyslovil sľub, že ak sa uzdraví, venuje svoje peniaze a úsilie na tento účel.

Pred začatím prác mal skalný prielom celkom inú podobu: bol vlhký a zarastený vegetáciou. V kúte bola na skalu, ktorá bránila výhľadu na juh prilepená jednoduchá malá kaplnka. Cieľom týchto prác bolo umožniť pobyt malému spoločenstvu 4 mníchov, ich predstavenému a dvom vyššie spomenutým zakladateľom, slúžiť náboženské obrady a prijímať pútnikov, ktorí sem po vynovení miesta začali prichádzať v ešte hojnejšom počte.

Rekonštrukčné práce celkom zmenili a vylepšili tvár miesta. Abbé Aubert a Honoré Lambert sa nezľakli obrovských prác, ktoré si toto miesto vyžadovalo. Asi najväčšou a najviditeľnejšou zmenou je otvorenie prielomu smerom na juh. Bolo treba odstrániť celú skalnú stenu, desiatky kubíkov skaly.

Robotníci priviazaní na skalnej stene pomocou sekáčov dlabali do skaly diery, umiestnili strelný prach, odstrelili, odpratali kameň, a tak dokola. Až sa im podarilo odstrániť celú južnú stenu, predĺžiť nádvorie a vytvoriť nádhernú vyhliadku pre silné zážitky návštevníkov a kontempláciu mníchov. Pozorné oči si tento pravidelný " zárez " v brale hory môžu všimnúť aj pri jazde neďalekou diaľnicou A8-E80.

Skalný prielom vyčistili, splanírovali a zrovnali. Nádvorie na južnej strane podopreli múrom. Vyčnievajúce skaly na severnej strane znížili. Na zrovnanom a presvetlenom teréne vybudovali budovy opátstva: kaplnku, kláštor, krížovú chodbu a priľahlé budovy. Na juhu nad starou kalpnkou nádvorie prechádzalo do vyhliadkovej terasy.

Všetko bolo premyslené tak, aby kláštor mohol materiálne aj duchovne fungovať v tejto drsnej prírode: visuté skalné záhrady s olivovníkmi a figovníkmi na južných bralách, ktorých zvyšky sa ešte i dnes dajú obdivovať; na severnej strane to je "pré des Moines" Mníšska lúka, ktorá slúžila ako pastvina, dômyselný systém a cisterna na zachytávanie vody, úchvatný panoramatický výhľad a stará podzemná kaplnka na meditáciu, prijímanie a starostlivosť o pútnikov…

Treba poznamenať, že abbé Aubert ani Honoré Lambert neboli žiadnymi teoretickými intelektuálmi. Svoje až bláznivo odvážne, racionálne a do detailu premyslené stavebné plány sa im podarilo uskutočniť iba za cenu obrovského zanietenia, vôle a viery.

Keď bola stavba kláštora dokončená, všetky pokusy obývať toto miesto mníchmi postupne stroskotali. Karmelitáni tu pobudli niekoľko mesiacov, tak isto skončili aj Kamaldulci. Po smrti oboch zakladateľov sa opátstvo pomaly ale isto rozpadávalo. Ubudlo aj pútnikov. Posledný z niekoľkých pustovníkov Elezar odtiaľto odišiel v roku 1875. Potom sa sem zatúlali už iba niekoľkí pútnici a turisti. A pasúce sa ovečky. Tie premenili opustenú kaplnku na salaš.

Po utíchnutí Druhej svetovej vojny tu zostali len ruiny : kaplnka v zúboženom stave, rozpadávajúce sa obvodové múry kláštora… Ostatné stavby ako krížová chodba, skalná kaplnka, vstupná brána, schody, parapety vyhliadky, izby… boli zasypané alebo zrúcané.

Oslobodená a vojnou zničená krajina začala vstávať z popola. Toto odľahlé a rozpadnuté miesto si obľúbil odvážny muž - Henri Imoucha, ktorý sa nezľakol ruín a obrovskej práce. Dnes, po 60 rokoch neúnavnej práce jeho, ako i stoviek členov Združenia priateľov Svätej Viktórie vidíme a používame nádherný výsledok ich úsilia.

Opátstvo opúšťame západnou bránou a pokračujeme v zostupovaní po modrej značke chodníka "sentier Imoucha". Ako ste si mohli všimnúť, tento chodník je pomenovaný podľa Henriho Imoucha, zakladateľa Združenia priateľov Svätej Viktórie. Chodník vedie po dosť strmo klesajúcom hrebeni hory. Môj kolega zase získava dosť veľký náskok. Ja sa však v pokoji oddávam fotografovaniu vzďaľujúceho sa vrcholu s Provensálskym krížom. Terén je kamenistý, holý, len kde-tu porastený kríkmi, či zakrpatenou dubinou.

Na úrovni lesa kolegu dobieham. Ide v skupine dvoch mladých turistov z Marseille. Pridávam sa k nim i ja a bavíme sa spolu o všeličom možnom, našich nedávnych socialistických dejinách i terajšej svetovej politike… Cestou stretávame oproti idúcu mladú dvojicu tlačiacu bicykle. Pýtajú sa nás, či sa to dá zvládnuť aj na bicykloch. Odpovedám, že pokiaľ majú vytrénované svaly a dobrú úrazovú poistku tak možno aj áno. Ale vidiac ich drobný vzhľad víkendových turistov podotýkam, že je to priam samovražedný pokus. Tak sa radšej otočili a odfrčali.

My sme sa dostali až ku priehrade Bimont. Na severnej strane hrádze je veľké priestranstvo s nádherným výhľadom na horu Svätej Viktórie, je tu aj stôl s mapou širokého okolia. Naši marseilleskí spoločníci nás tu opúšťajú, majú tu zaparkované auto a vracajú sa späť domov. Na parkovisku je aj niekoľko jazdeckých koní a prívesných vozíkov pre odvoz konských pasažierov. Aj mnohé konské " značky rozsypané po ceste " svedčia o tom, že tu prebehla nejaká konská akcia. Popoludnie sa už pomaly ale schyľuje k večeru a tak koníkov odvážajú domov.

My pokračujeme teraz už širokým turistickým chodníkom GR 653A, ktorý je aj Jakubským chodníkom, smerom k pahorku Bibémus. Od priehrady je už chodník relatívne rovný a široký a stretávame aj skupinky cyklistov. Už to nemá nič spoločného so skalnatým chodníkom hory. Po ceste míňame smerovú tabuľu k menšej priehrade, ktorú postavil pán Zola a stále pokračujeme k lomu Bibémus.

Slnko už zašlo za obzor, ale svetlo nám ešte dovoľuje pohodlne kráčať ďalej. Míňame pieskovcový lom a klesáme úzkou asfaltkou " chemin de Bibémus " k mestu. Potom ešte využívame úzku nenápadnú skratku Jakubského chodníka GR 653A, ktorý nás privádza až do centra Aix-en-Provence, k soche kráľa Reného na course Mirabeau. To je už ale úplná čierna tma. Do hotela prichádzam niečo pred dvadsiatou hodinou.

Podľa GPS si robím rekapituláciu : spolu až do hotela som dnes prešiel 25 km, čo mi zabralo 7,5 hodiny + hodinu prestávka na obed. Nerátajúc tie 3km na autobusovú stanicu. Som so sebou spokojný a teším sa z nádherných turistických zážitkov.

Zhodnotenie: Táto túra je dosť náročná, prevýšenie +500 m, -700 m, dostupná autobusom č. 140 z centra Aix-en-Provence do Vauvenargues, zastávka Mairie (obecný úrad), alebo autom z Aix po D 10 smer Vauvenargues parkovisko (N 43°33,310' E 05°36,354'). Treba sa dobre vystrojiť podľa počasia, na hrebeni vo výške 1 000 m môže byť chladnejšie, ako na úpätí.

V letných mesiacoch pozor na horúčavy, odporúčam dobrú turistickú obuv, aj keď kolega to prešiel vo vysokých teniskách, ale jeho nohy mu to isto pripomínali aj v nasledujúcich dňoch. Treba si so sebou vziať dostatok vody, najmä v lete a tiež občerstvenie. V letných dňoch môže hroziť požiar a tak je možné že akákoľvek turistika bude po niektoré dni úplne vylúčená. Neodporúča sa v daždi a pri silnom vetre, sledujte predpoveď počasia.

Mapy

• Sainte-Victoire a pied, ktorú vydáva Association des Excursionnistes Provençaux (www.aepasso.com), odolná vode, cena 4€. Sú na nej vyznačené turistické trasy a je dostať v turistických informáciách
• IGN 3244ET - Montagne Sainte-Victoire (http://loisirs.ign.fr) cena 11,90€. Podrobná turistická mapa 1:25.000
• IGN Provence, Ste-Victoire, Ste-Baume, Calanques (http://loisirs.ign.fr) cena 9€. Je to mapa celého regiónu 1:75.000 s výrezmi 1:25.000, s vyznačenými turistickými trasami

Internetové stránky

• www.amisdesaintevictoire.asso.fr
• www.amisdesaintevictoire.asso.fr
• www.amisdesaintevictoire.asso.fr
• www.amisdesaintevictoire.asso.fr
• www.grandsitesaintevictoire.com
• www.aixenprovencetourisme.com

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.