Zakarpatská Ukrajina a cykloturistika

Na bicykli na Zakarpatí. Tilak Treking 2004; soutěžní článek č. 7

Nočným rýchlikom opúšťame Bratislavu, aby sme sa ráno stretli v Michalovciach s Janom a spoločne vydali na bicykloch na cestu okolo Zakarpatskej Ukrajiny a zároveň hranice 1. ČSR. V Sobranciach si dávame posledný slovenský obed a na colniciach vo Vyšnom Nemeckom sa zdržiavame len pol hodiny. Hneď za hranicou pri monumentálnom pamätníku absolvujeme vstupné foto a prípitok.

V Užhorode prechádzame popri historickej budove sídla Županátu, v ktorej je teraz Zakarpatské múzeum umenia, k pešej zóne. Cez ňu tlačíme do kopca bicykle popri pekne zrekonštruovanom kostole, starých budovách s množstvom obchodíkov na prízemí.

Prichádzame k hlavnej užhorodskej gréckokatolickej katedrále, odkiaľ je to na užhorodský hrad len kúsok. Pod ním sa nachádza i skanzen rusínskej kultúry. Zjazdom k rieke Už míňame botanickú záhradu. Chodníkom za mostom proti rieke ideme k lávke pre chodcov do mesta, odtiaľ vyrážame von z mesta smerom na západ. V Šišlivcoch prehliadame odbočku a tak sa musíme z Batfy vrátiť.

Cez Galoč ideme do Malých Slemencov. V minulosti to bola jedna dedina, teraz sú to dve, oddelené v strede hraničným plotom. Keď som tu bol pred štyrmi rokmi na ceste Okolo Slovenska (www.vesta.sk) zo slovenskej strany, tak to na mňa zapôsobilo, že som si predsavzal, že sa sem vrátim z opačnej - ukrajinskej strany. A to sa mi teraz splnilo.

V Siurte prichádzame na hlavnú a hlavne kvalitnú cestu z Užhorodu do Čopu. Pri pýtaní sa na lacné ubytovanie prijímame pozvanie staršej pani k nej do bytu. Obývačka, kde nás uložila bola čistá, o kúpelni, WC a kuchyni nebudem radšej hovoriť. Sprchovanie sme si radšej odpustili. Ale pani bola zlatá. Večer nám urobila i pečené zemiaky a čaj. Na úvod sme prešli 88 km.

Srdečne sa lúčime s domácou a vyrážame z Čopu, najnižšieho miesta Zakarpatia (100 m n.m.), do chladného, ale slnečného rána smerom na Červone. Stojíme až vo Veľkej Dobroni, kde odbočujeme na Bátovo. V Dijde míňame penzión s internet café a za dedinou odbočku do kempingu. Obedujeme v Berehove, kde ma zaujali mostíky cez riečku a v pešej zóne palác v rekonštrukcii. Tiež pekný, jednoduchý, na bielo vymaľovaný kostol, bez oltára, s dvomi chórmi.

Mesto opúšťame zlým smerom, tak odbočujeme až na Veľkú Baktu a z Geče ideme poľnou cestou do Vari. Z tejto dediny, ktorá je celá vydláždená mačacími hlavami ideme na Četfalvu viac poľnou, ako spevnenou cestou, i keď je to asi cesta 3. triedy. Nasýtení miestnych ciest z Viloku už pokračujeme priamo na Vinogradov s množstvom kostolov. Za ním pokračujeme cez prvý slušný kopec do Chustu. Prechádzame pustým centrom a už potme nachádzame na kopci oproti železničnej stanici turbázu Narcis. Izba je strašná, ale je tu vaňa s teplou vodou a my máme za sebou 130 km.

Ubytovňu opúšťame oddýchnutí, vykúpaní a s opranými vecami. Po včerajšom výkone ma občas pichá v ľavom kolene. Blízko sa tu nachádza zrúcanina Chustského hradu a v máji nám odporúčali navštíviť údolie narcisov, druhú najväčšiu lokalitu na svete za Kanadou. Za Chustom odbočujeme doprava a prvýkrát prechádzame cez rieku Tisu. Má peknú čistú vodu a viacero ramien s veľkými ostrovmi. Míňame odbočku do Šajan, kde pramení Šajanská minerálka, ktorú si budeme na ceste často kupovať. Po pravici nás sprevádzajú celkom vysoké hory, vystupujúce z hmly do slnečného dňa.

Cez celý Vyškov nám mačacie hlavy masírujú zadky a ruky. Za ním sa mostom cez Tisu vraciame na hlavnú cestu do Tiačivu. Pred Slatinou je v kopci hrozná dedinka Nižnij Apši: zo samých gigantických domov-zámkov, inak nevkusných gýčov miestnych zbohatlíkov, zväčša ešte nedostavaných. V Slatine pri soľných jazerách (sú tri) je množstvo nových chatiek "báz oddychu". Mnohé sa ešte budujú, sú oddelené plotmi, s vlastnými bazénmi a prístupmi k jazerám, v ktorých je 230% obsah soli a teplota horúceho prameňa je 35 st. C. Je tu i nemocnica a chodia sa sem liečiť a kúpať pacienti z celej Európy. Vrch vody pod hladinou je studený, ale dole je príjemne teplá.

Nik nerátal, že sa budeme 6. októbra kúpať a opaľovať. Dúfame, že to krásne počasie ešte dlho vydrží. Správca bázy Delfín nám sľubuje, že nám vybaví návštevu soľnej bane, len musíme počkať. Potom nás odváža autom s ešte nejakými známymi k bani. Vonku je to škaredé, zhrdzavené železobetónové monštrum. Aj tu chvíľu čakáme, kupujeme na pamiatku kryštály soli a fárame z výšky 275 m do hĺbky -90 m pod morom. Cestou míňame vstup do sanatória, kam vozia k pobytu chorých na dýchacie cesty. Všetky zariadenia, výťah, potrubia, sú zhrdzavené, alebo od soli. Pôsobí to depresívne.

V podzemí sa popri malom jazierku dostávame do veľkých chodieb a obrovskej haly, vysokej do 20 m, vyrazených obrovskými raziacimi strojmi zanesenými vrstvou soli. Vraj je tu soľ hrúbky 60 m. Raziace frézy vytvárajú na stenách nádherné obrazce. Bola to zaujímavá exkurzia a to zdržanie určite stálo za to.

Je už tma, keď sa vraciame na našu bázu oddychu a zostávame tu spať v jednej drevenej chatke, do druhej zamykajú naše bicykle. Dnes sme prešli síce len 68 km, ale sme si oddýchli a videli aj niečo zaujímavé. Po tých zahrievacích kilometroch po rovine nás od zajtra čakajú už aj kopce.

Z bázy Delfín vyrážame za chladného rána, ale do pekného dňa. Vo Veľkom Bičkive kupujeme v stánku mapu s vrstevnicami. Potom stojíme až za Dilovom pri ukrajinskom geografickom strede Európy. Stretávame tu aj autobus s českými turistami, získavame od nich cenné informácie k našej trase. Za ním nás prvý a posledný raz kontrolujú vojaci.

Cesta pomaly stúpa pekným údolím rieky Tisa už s obydliami normálnej drevenej architektúry, s nádherne upravenými lúkami a svahmi za domami. Jesenné farby vytvárajú nádherné fotopanorámy. V Rachive v kníhkupectve dostávame najlepšiu mapu akú majú 1:100 000. Nachádzame tu turbázu Tisa a obzeráme pekný kostol v zákrute pri moste.

Za Rachivom odbočujeme doprava a popri toku Bielej Tisy pokračujeme strašnou cestou cez Bohdan do Luhov, kde sa rozhodujeme pre cestu na Čiernohorský hrebeň cez vrch Čierna hora (2022 m). Skoro nás strážca pri závore bez priepustky nechce pustiť ďalej, ale nakoniec vďaka okolo idúcemu vedúcemu-náčelníkovi dostávame ústne povolenie. A tak sa trmácame blatovými cestami, rozrytými autami, čo zvážajú drevo, až do večera. V menšej stavbe lesného objektu pri minerálnom prameni sa po 88 km už takmer za tmy rozkladáme na podlahe. Vďaka piecke je nám tu príjemne teplo, ktovie ako bude ráno, keď tu už mrzne.

Ráno vyrážame dobre naobliekaní hore dolinou. Popri zničenej a opustenej hospodárskej usadlosti prechádzame cez potok po rozpadnutom klzkom moste. Popri potoku pokračujeme až na koniec cesty a zároveň otočky lesných strojov. Podľa sprievodcu je tu naozaj odbočka pre peších turistov vpravo na Čiernu horu, ktorá svojím terénnym sklonom s bicyklami neprichádza v úvahu.

Ani lesná cesta pri potoku už svojou kvalitou neprichádza v úvahu, iná tu nie je a tak sa vraciame, i keď šofér od lesníkov tvrdil, že hore vedie cesta, ale kade, to nevieme. Pri hospodárskej usadlosti chcem tento raz potok prebrodiť ako chlapci, dostávam v ňom však šmyk a zadné naplnené cyklobrašne mi dvíhajú predok bicykla. Aby som ich nenamočil, vrhám sa dopredu na riadítka a tým nohami do studenej vody. Vibramy do hôr sú úplne mokré, tak sa prezúvam do tenisiek.

Do Luhov sa vraciame na obed, už bez zdržovania pri závore. V blízkom potoku umývame bicykle od riadnej vrstvy bahna. Po obede vyrážame vojenskou cestou na Hoverlu. Pri bráne do parku nás opäť zastavuje strážca. Platíme vstupné a dostávame potvrdenie o zaplatení s dátumom i zaplatenou sumou, ktorú ale na svoju polovicu ústrižku už nepíše. Podrobne nám opisuje cestu, čo by každému nemusel, keby tu mali riadne značenie, a púšťa nás cez bránu.

Míňame vpravo malé, ale mohutné vodopády, minerálny prameň s altánkom, krásne koníky a dômyselné senníky, tvorené pohyblivou strieškou po štyroch koloch. Cesta je zlá a často zabahnená. Ide mi to pomaly. Musím kvôli kolenu často odpočívať a Peťo čaká so mnou. Fotíme sa pri 300 ročnej najvyššej jelši (výšky 52,8 m a s polomerom 1,52 m) a najvyššom buku (35 m, 0,64 m).

V sedle na hrebeni na nás už hodinu čaká Jano so zemiakmi a cibuľou, ktoré tu náhodou nechali aj so smeťami ich turisti. Až do tmy tlačíme bicykle do výšky 1865 m a dnešného 41 km po peknú novú turistickú chatku-útulňu, ktorú sme videli už zdiaľky pod Hoverlou. Kúsok pod ňou dokonca pramení potôčik.

Chlapci skoro ráno vyrážajú na Hoverlu (2 061 m), najvyšší bod Zakarpatia a našej cesty. Ja zatiaľ strážim veci a bicykle. Prinášam novú vodu a varím čaj. Keď prišiel Peťo, vyrážam hore zase ja. Za 15 minút som na vrchole. Jano je stále tu, aby mohol nafilmovať aj mňa. Fotím nádherné panorámy, len neviem, čo z toho bude, lebo je málo svetla kvôli zatiahnutej oblohe.

Z vrcholu pekne vidno na juhu včera nezdolanú Čiernu horu s observatóriom. Je 8.00 a sú tu aj miestni turisti, ktorí prišli z veľkej chaty na východe. Na vrchole sa nachádza obrovský betónový ihlan, pamätná tabuľa, zástavy a kúsok pod vrcholom je starý hraničný pätník z 1. ČSR. Keď sa stále nevyjasňuje, spúšťame sa z vrcholu.

Míňame obrovskú jamu plnú plastových fliaš, sklených od piva a šampusov a ďalších smetí. Tu je to asi normálne, ale mali by s tým niečo robiť. S týmto ich do Európy tak skoro nevezmú. Po raňajkách opúšťame chatku, tlačiac bicykle späť do sedla na vojenskú cestu. Z kopca to ide ale už rýchlo a nevadí ani menšie stúpanie do sedla pod vrch Petros.

Vyjasňuje sa, je tu krásne a tak fotíme a filmujeme okolie a stráne posiate salašmi. Kúsok pod sedlom míňame peknú chatku a pod ňou v stráni za potokom opustené maštale a salaš. Neskôr ďalšie drevenice v ktorých študenti naberajú sily k výstupu na Hoverlu. Tuším tam bolo viac dievčat, ako chlapcov.

Po 16 km zjazdu prichádzame na chatu s lacným ubytovaním v závere doliny. Tak táto strana vojenskej cesty bola pre bicykle zlá i na zjazd, tobôž na výstup. Nevedomky sme si zvolili výhodnejšiu stranu a smer putovania. Vrchná časť tejto strany pod sedlom je veľmi strmá a nižšie sú veľké koľaje a kamenistý stred.

Po pár kilometroch od chaty prichádzame k závore, kde sa nás pýtajú, či máme zaplatené. Presvedčivo tvrdím, že áno. Doteraz však neviem, či sa za vstup do parku platí jednorázovo, alebo za každý deň pobytu. V Lazeščine v motoreste pri hlavnej ceste si dávame konečne neskorý obed a posielame domov SMS-ky o zdolaní najvyššieho bodu Zakarpatia.

Trochu zasýtení pokračujeme po asfaltke do Jasine, kde sa po 32 km pýtame na turbázu Edelvajs priamo pred jej vchodom. Všetky izby majú obsadené a s drahou izbou nesúhlasíme. Pýtam sa teda aspoň na lacnú miestnosť, kde by sme mohli spať vo svojich spacákoch. Vykúpaní už len v studenej vode ideme do mesta na slávnostnú večeru a prípitok. Konštatujeme, že sme akási abstinentská expedícia. Na bázu ideme za mierneho dažďa a dúfame, že sa do rána vyprší. Bolo to dobré rozhodnutie zostať tu spať.

Neprší a tak si ideme v Jasini po vysutej lávke cez riečku Tisa pozrieť nádherný drevený gréckokatolický kostolík. Práve je v ňom omša a tak dnu nejdeme. Cestou späť sa zastavujeme v obchode a potom pokračujeme na Čiernu Tisu popri rovnomennom potoku.

Obdivujem drevenú architektúru domov, i keď sú tu aj domy obložené plastmi a s modernými krytinami na strechách. Dvory za domami sú obohnané drevenými plotmi a spasená trávička vytvára dojem udržiavaného trávnika. Túto romantiku dopĺňajú pasúce sa kone, kravy, ovce. Na konci dediny je brána a budova lesnej správy. Mladý muž nás bez problémov púšťa na cestu do sedla (na pereval).

Na to, že je po daždi, cesta nie je zlá a tak pomaly stúpame s častými zástavkami na fotenie. Po nových mostoch míňame zopár usadlostí, kde by sa dalo v núdzi ukryť. V 1 050 m vďaka neexistujúcemu značeniu dlho rozhodujeme, kade ďalej. Opúšťame potok Čierna Tisa a ostrou zákrutou na západ sa púšťame do kopca. Táto cesta nás naozaj privádza do sedla. Je tu i opustená zamknutá budova a zničené prístavby.

Obedujeme chlieb so slaninou a dorážame paštéty s vierou, že do večera budeme v civilizácii. Cesta dole, v mape vôbec nezaznačená, je zase horšia, ako tá nahor. Na dôvažok nám začína pršať. Vyjazdené koľaje, veľa prekážok a pňov cez cestu. Stredom koľají bicykle viacej tlačíme, ako sa vezieme. Narážame na prvé podvaly úzkokoľajky, o ktorej sme vedeli z mapy, že tu bude.

Cesta je zlá, rozbahnená, úzka, niekde sa ide po podvaloch, v lepšom prípade po zelenom páse v jeho strede z naplavenej zeminy a zarastenej trávou. Míňame opustenú hospodársku usadlosť a lesnícku chatku s altánkom. Pod ňou strácame cestu nadobro a tlačíme bicykle lesom nad potokom. Vidíme pokračovanie železnice na druhej strane potoka a tak 1,5 hodiny staviame z podvalov a kmeňov stromov mostíky cez dosť dravý a široký potok. Spoločne po nich presúvame bicykle a batožinu na druhý breh. Potom bicykle tlačíme po podvaloch, kým tie neústia i s koľajami do potoka.

Stmieva sa, tak ukrývame bicykle v lese a s batožinou sa vraciame cez našu lávku späť k poslednej chatke. Tu už za tmy vliezame cez okno dnu a zapaľujeme v peci oheň. Keď sa konečne rozhorí, prezliekame sa do suchého a všetko mokré vešiame po izbe. Varíme si zemiaky s cibuľou, čo sme tu našli. Máme ešte ovsené vločky na ráno a ryžu, keby sme ani zajtra nedošli do civilizácie. Uvidíme. Dnes sme ušli len 36 km.

Vstávame skoro. V truhlici nechávame peniaze za minuté zemiaky a drevo. Dlhé úseky najprv prenášame batožinu a až po spoznaní cesty prenášame bicykle. Niekde si ich podávame, hlavne na skalách nad vodou. Našťastie ide sa len po jednej strane a nemusíme brodiť potok. Často nás sprevádzajú koľajnice vedúce potokom.

Pred 9,00 nám začína aj snežiť a až po troch hodinách driny vidíme prvých ľudí, robotníkov budujúcich mosty a novú lesnú cestu do sedla. Aj pršať prestáva a ukazuje sa slniečko. Cez posledný brod prevážajú bicykle a mňa pásovým vozidlom. Ďalej by už nemali byť problémy. Pokračujeme popri opustených i obývaných usadlostiach dolu na Usť Turbat, Lopuchov s množstvom píl a Usť Čornú. Na jej začiatku pri opustenej rotunde opäť umývame v potoku bicykle od blata a potom ideme do centra.

V kafe Tetiana si dávame riadny obed i s vodkou a pivom. Veď si zaslúžime. Po nájdení nemeckého kostolíka pokračujeme smerom na Ruskú Mokrú do Koločavy cez ďalší pereval. Táto štátna cesta je lesná cesta, snáď horšia, ako tie doobeda. Bicykle už od závory viacej tlačíme koľajami plnými vody. Cesta tu ide korytom potoka a tak si i ja obúvam mokré vibramy, ktoré sme v Usť Čornej prezuli za suché veci.

V strmom kopci si navzájom pomáhame tlačiť bicykle, lebo sa nám ich nechce odstrojovať. V sedle sme za šera, na cestu nevidno a navyše tu dostávam prvý defekt expedície. Tak pod ním blízko senníka zostávame stanovať. Varíme 3 balíky ryže s medom a vo vode z nej instantnú polievku. Vyzerá, že bude zima. Peťov stan je letný, nedá sa hermeticky uzavrieť. Obliekame všetko, čo máme. Suché striedam s vlhkým. Dnes sme najazdili 46 km a prešli 5 km peši.

Bez raňajok v strašnej zime schádzame zo sedla. Jano spal v senníku, my s Peťom sme mrzli v stane. Vôbec sme sa nevyspali od zimy (v stane len 1°C) a rachotu, ktorý robil vietor s tropikom. Cesta je zamrznutá, ruky po balení a oprave defektu sú skrehnuté. V dedine sme za chvíľu, večer by to trvalo dlho, nehovoriac, že by som musel spotený v tej zime a tme urobiť najprv defekt.

V Koločave sa zastavujeme pri prvom kostole u pamätníka spisovateľa A.V.Duchnoviča, ktorý tu pôsobil. V prvom otvorenom obchode robíme nákup a dole v bare objednávam k raňajkám horúci čaj. Pokračujeme až na hlavnú cestu, kde je škola, v ktorej navštevujeme múzeum spisovateľa Ivana Olbrachta (autora Nikola Šuhaj Lúpežník).

Fotíme si drevený kostolík a pokračujeme do Sineviru, na ktorého konci hľadáme turbázu. Správkiňa má prísť neskôr, tak si v kolibe oproti objednávame hubovú polievku a šašlik-opečené mäso na ražni. Prijímame ponuku jedného chlapca, ktorý nás vedie na privát. Je ním samostatný domček určený na prenajímanie.

Potom naľahko vyrážame po prerušovanom asfalte hore dolinou popri troch hoteloch, množstve besiedok a prameňov k Sinevirskému jazeru (900 m). Obchádzame ho na bicykloc a po čaji v bare Morské oko sa rozchádzame. Peťo ide dole a ja s Janom pokračujeme do dediny Sloboda pozrieť, či nebude vidno hrebeň. Z konca dediny ho bolo vidieť, ale bol ďaleko. V Sinevire už za tmy zháňame obchod s chlebom a cestovinami. Dnes máme najazdených 76 km.

Ráno opúšťame chalúpku za asistencie babky, mladej dievčiny a nášho malého dohadzovača. Asi sa báli, že odídeme bez zaplatenia. Po zaplatení podľa dohody chcela babka pridať ešte za teplú vodu, ale myslíme si, že za tú ľadničku dostali až moc. Vyrážame hneď do kopca smerom na Mežgorje.

V polovici je sedlo, v ktorom mi Jano opravuje prehadzovač. Prezliekam sa tu do suchého, lebo nás čaká zjazd a je riadna zima, i keď je jasná obloha a slnko svieti. V Mežgorji mením v banke bez dokladu USD, ktoré sa tu oplatí zamieňať najviac. Potom v obchodnom dome zháňame mapu tejto oblasti. Posielajú nás na trh, kde aspoň lacno kupujeme všeličím plnené koláčiky.

Posilnení vyrážame s vetrom v chrbte cez Kelečin a Izki na Volovec. Vo Volovci hneď v prvom moteli zastavujeme a obedujeme. Pýtame sa na ubytovanie, je síce drahé, ale idú dolu s cenou, lebo vedia, že by sme išli na turbázu. Nakoniec berieme spanie v spacákoch v krásnom drevom obkladanom podkrovnom apartmáne. Oni sú radi, že nás majú a my tiež tomuto luxusu, drahšiemu len o 5 Hrivien od predchádzajúcej chladničky. Hneď zhadzujeme batožinu z bicyklov a vyrážame popri železnici na Skotarskoe do sedla Beskit. Vrch cesty tlačíme, lebo je strašne rozbitá.

Zo sedla ideme na západ po bývalom hraničnom hrebeni, z ktorého vidno krásny hrebeň poloniny Boržava nad Volovcom, na blízky kopec. Z neho sú pekné výhľady na náš hôľnatý hraničný hrebeň a hlavne do Ivanofrankovskej oblasti. Bývalé hraničné pätníky z 1. ČSR tu však už nikde nenachádzame.

Cesta na západ po tomto peknom hrebeni v túto neskorú hodinu nemá zmysel. Jano ešte vybieha na ďalší kopec, ktorý zakrýva výhľady na západ s tým, že nás dobehne, alebo zbehne dolu inou cestou. Tak sa i stalo, lebo v dedine nás dobehol po bočnom hrebeni. Vraj sú tam úžasné výhľady, ale cesty nie sú pre naše plne naložené bicykle. Vo Volovci už potme robíme nákup a kupujeme si aj 1/4 litra vodky, aby sme neboli trápny. Dnes sme najazdili 87 km.

Opúšťame najluxusnejšie ubytovanie na našej púti a po 2 km do mesta nás od križovatky čaká stúpanie do sedla nad Volovcom. Potom sa spúšťame riadne naobliekaní dolu kopcom do Nižných Vrát. Pokračujeme nadol vedľa Latorice na Podpolozziu. Z nej doprava na Ždenievo s motelom a lyžiarskym vlekom. V Kičernom v obchode desiatujeme a spoznávame tu i chlapca, čo býva v Bratislave a každému domácemu hneď objednáva vodku.

V Raztoke končí asfaltka a do nášho posledného sedla ideme po poľnej ceste. Výhľad z neho je nádherný, hlavne na západ na výrazný hrebeň poľských polonín. Už od Ždenieva ideme dolinou, kde po našej pravej ruke vedie krásny hôľnatý hrebeň našej bývalej hranice z 1.ČSR a tu sme k nemu veľmi blízko.

V zjazde dostáva Peťo defekt, náš druhý a zároveň posledný na celej ceste. Cez Husnyj prichádzame do Užoku na hlavnú cestu a odtiaľto už viac z kopca popri rieke Už letíme domov. Vo Volosianke v krčmo-obchode za križovatkou nám v mikrovlnke prihrievajú obed. Posilnení si to valíme hupákmi hore dolu popri Uži.

Oddychujeme po polhodine, keď sa každý vystriedame po 10 minútach na čele. Už nie je čo obdivovať, architektúra tu už nie je zaujímavá. Velikyj Bereznyj je škaredé mesto, až Perečín sa mi zdá celkom útulný. Je tu motel Briezka, v ktorom dojednávame izbu za USD vo vlastných spacákoch. Ideme do mesta na nákup. Perečín je čisté, moderné a sympatické mestečko. Dnes sme zvládli 129 km.

Vstávame veľmi skoro a ešte za šera vyrážame smerom na Užhorod. Chlapci chcú zameniť v banke USD, ale musia vraj chvíľu počkať, kým vyhlásia oficiálny kurz. Skúšame rôzne banky, ale všade treba čakať. Tak si v pešej zóne typujeme, kam potom pôjdeme nakupovať darčeky domov.

Po zámene peňazí prvé navštevujeme kníhkupectvo a kupujeme tu na pamiatku lacné turistické mapy v mierke 1:100 000. Odtiaľto ideme do suvenírov, potom do obchodu s CD-čkami ukrajinskej ľudovej hudby. Nakoniec do potravín minúť posledné peniaze za vodku a sladkosti.

Pri hraničnom pamätníku sa fotíme tentoraz zarastení a pochudnutí. Potom predbiehame všetky autá čakajúce v rade a za 15 minút už sme na našom území. Na stanici v Michaľovciach sme po 65 km na poludnie. Obloha je síce zatiahnutá, ale nezapršalo nám.

Kupujeme lístky na vlak a 12,40 ešte spoločne nasadáme do osobáku do Košíc. Tu sa lúčime s Janom (smeruje domov do Detvy) a nastupujeme na vlak do Bratislavy. Snáď budeme ešte dnes doma. Živí a zdraví. Už teraz sme bohatší na skúsenosti z prekrásnej, i keď chudobnej krajiny a s ľuďmi nám rečou tak blízkych. Ľudí skromných, ochotných poradiť a pomôcť. Vďaka tomu sme mohli často stráviť toto chladné obdobie aspoň pekne v suchu.

A čo sa stravy týka, netreba tam nič voziť. Vo veľkých mestách majú v& potravinách všetko, ako u nás. Na dedinách je výber skromnejší. Ceny sú aj v reštauráciách o niečo nižšie ako u nás. Ešte je toho veľa, čo sme nestihli navštíviť a už sa teším na návrat do tejto krásnej krajiny, hoci i bez bicykla.

• Mapy: Zakarpatská oblasť 1:250 000 (Budapešť), Topografická mapa č.165/184 1:100 000 (Kiev)
• Sprievodca: Zakarpatská Ukrajina (M. Kleslo - O. Brandos)
• Viac informácií slovom i obrazom Vám ponúkame na našich stránkach: www.vesta.sk, www.cykloturista.sk, www.cyklo.sk