Poľana na bicykli, parádne slovenské hrebeňovky

Okolo Poľany, pod Poľanou, tadosť šliapať do pedálov (2)

Po necelom kilometri zjazdu v obci Sihla stláčame brzdové páčky a odbočujeme doľava k veľmi sympatickej krčme, správnejšie povedané k Bistru L. Nomilner. Pred krčmou je pekný trávnik s posedením a rôznymi výtvormi z dreva. Na múriku prázdneho jazierka sedí švárna dievčina, z ktorej sa vykľuje krčmárka. Ihneď ide do útulnej krčmy, vybavenej masívnym dreveným nábytkom a točí nám pohonné hmoty.

Na stole vonku nasávame nielen mok, ale aj letno-novembrovú atmosféru a dokonalý kľud a pokoj. Prosíme krčmárku, aby nás odfotila. Navrhuje nám foto na veľkom drevenom volovi, ktorý je pred krčmou so zapriahutým vozom, tzv. rebrinákom. Na otázku či nás vôl udrží odpovedá: "Nebojte sa, na ňom už bolo aj 15 ľudí!"

• Předchozí část článku

Po prijatí tejto ponuky debatujeme s milou a mladou krčmárkou Jankou o tunajšom živote, ľuďoch… Zrazu nám ponúka knihu - akože o miestnych cyklochodníkoch. Keď zoberiem brožovanú knihu do ruky a zbežne ju prelistujem, je mi jasné, že ju kupujem! Kniha s názvom Vrchárske chodníčky popisuje miestne túry a tradície vrchárov na Sihlianskej planine. Jej podtitul je: 300 rokov od príchodu prvých obyvateľov do Lomu nad Rimavicou, Drábska a Sihly. Títo prišli zväčša z Oravy a hovorili goralským nárečím.

Čtěte také: Okolo Poľany trochu netradične

Tri obce planiny majú dohromady 770 obyvateľov a stále si zachovávajú vďaka svojej polohe rázovitosť. Konajú sa tu tradičné preteky volských záprahov a široké okolie medzi dvomi Veprami (Klenovským na východe a Ľubietovským na západe) je ideálne pre lyžiarsku turistiku. Už teraz uvažujem o návštevu tohto kraja v zime a snovám itineráre túr.

A ešte jeden citát zo spomínanej knihy o tejto lokalite: "Ktorý milovník prírody by nechcel v priebehu jednej hodiny navštíviť pramene štyroch riek a zároveň uzrieť Nízke Tatry, Vysoké Tatry, Poľanu a Klenovský Vepor?" Tými prameňmi sú Kamenistý potok, Rimavica, Slatina a Ipeľ (s dĺlžkou 232 km tretia najdlhšia slovenská rieka po Váhu a Hrone).

Veľmi príjemne sa nám sedí na lavičke pred krčmou, novembrové dni sú však krátke a tak sa musíme so Sihlianskou planinou rozlúčiť. Už teraz však viem, že táto lokalita bude pre mňa znamenať stálu výzvu na čo jej najčastejšie návštevy. Táto moja v poradí štvrtá návšteva totiž spôsobila stav zlomu (odborne sa tomu hovorí break point) - Sihliansku planinu som si zamiloval. Lúčime sa goralsky: "Idzeme, ľebo nas us cakajo na Chate pod Hrbom. S panem Bogem ostavajce!".

Na začiatku dlhej Kamenistej doliny ideme popri meandroch Kamenistého potoka, ktoré by mohli byť dobrým ilustračným fotom do geologickej učebnice. Vychutnávame si zjazd po kvalitnej úzkej klesajúcej asfaltke (pre autá uzavretej). Po 12 km zo Sihly míňame vľavo vodnú nádrž Hronček, ktorá niekedy slúžila na splavovanie dreva.

Na rázcestí pri horárni Endreska (640 m) odbočujeme doľava hore. Tu začína dobrá tvrdá lesná cesta. Strmším stúpaním traverzujeme vrch Gazdov a potom klesáme na rázcestie Tri vody (710 m), kde je lesnícka osada a pozostatky vysokej pece na železnú rudu z roku 1795, jednej z najstarších v bývalom Uhorsku.

Chata pod Hrbom

Z Troch Vôd ostáva na Chatu pod Hrbom (1 068 m) šesťkilomerový úsek. Ideme lesnou asfaltkou popod Mojžišov vrch. Tento úsek pravidelne šliapeme na našich cykloakciách Karpatiatour a mám ho veľmi rád - cesta je kvalitná, stúpanie primerané, okolie povznášajúce vďaka relatívnej divokosti a úplnému tichu. Je pol štvrtej popoludní, v týchto hustých lesoch sa začína už stmievať. Keď prichádzame na Červenú jamu - muničku (860 m), kde končí asfaltka, zažíname svetlá.

Nasleduje strmšie stúpanie, ktoré po prvej ľavotočivej zákrute graduje na 25 percentné - najväčšie na celom okruhu Okolo Poľany. Po druhej pravotočivej serpentíne sa sklon už zmierňuje. V šere sa objavuje známa silueta vrchu Hrb. Atmosféra vo mne evokuje obdobné pocity ako na prvej Karpatiatour, keď sme sa za svitu Mesiaca štverali na chatu touto cestou. Ibaže vtedy bolo leto a o päť hodín viac (a šesť rokov menej).

Na Chatu pod Hrbom prichádzame o pol piatej, už je skoro úplná tma. Chatár Jozef nás hneď víta, veď sme starí známi. Ochotne nás ubytováva v tradičnej izbe č. 13 na prvom poschodí napriek tomu, že chata je teraz mimo prevádzky. Na chate sme jediní hostia, ticho a kľud sa dajú krájať. Dávame si večeru (lahodná Hrbovica ako aperitív nesmie chýbať!), debatujeme a potom spokojní ideme spať v strede Slovenska.

Ráno na Chate pod Hrbom je teplé, obloha má však divné závoje. Z balkóna izby obzerám vrch Hrb, ktorý je v našom turistickom pláne na úvod dňa ako spestrenie našej cyklotúry. Zdá sa, že dnešné výhľady z vrcholu nebudú dobré.

Po výdatných raňajkách sa vydávame pešo po červenej značke na Hrb. Ten sa však medzičasom zahalil do hustej hmly. Vchádzame do prírodnej rezervácie Ľubietovský Vepor. Stúpame ďalej dúfajúc, že hmla sa rozplynie a z vrcholu sa nám obnažia očakávané ďaleké výhľady.

Prichádzame pod vysoké bralo, hmla a divoká príroda s rôznymi tvarmi stromov v nás vyvoláva dojem strašidelného lesa, v ktorom každú chvíľu sa môže objaviť obor a zvaliť na nás nad nami visiace balvany. Obchádzame vrcholové bralo až dosahujeme vrchol.

Sme na kopci Hrb (1 255 m), presne v geografickom strede Slovenska. Hmla však neustupuje, a tak sa mierne sklamaní vraciame naspäť na chatu. Celý výstup hore a dole nám trval necelú hodinu. Tentoraz sa Hrb asi rozhodol vytrestať nás za to, že som tu siedmykrát a len teraz prvýkrát som sa chcel pokloniť jeho majestátu.

Druhá etapa

Lúčime sa s chatárom aj s miestnymi prítulnými mačičkami a sadáme na biky. Dovidenia milá Chata pod Hrbom, dovidenia a vyjasnenia pyšný Hrb! Serpentínami schádzame po lesnej ceste do Ľubietovskej doliny. Počasie sa začína vylepšovať, objavuje sa aj zubaté slniečko. Pri odbočke na Strelníky je už úplne jasno, tak ako včera.

Ideme kľukatou dobrou cestou hore-dole ako na húsenkovej dráhe popod Kováčov Majer, naokolo sú pekné lúky, senníky a lesíky - kraj ? la Švajčiarsko. Krátkym zjazdom prichádzame na rázcestie Periská (640 m) v doline potoka Hutná. Tu odbočujeme doľava hore dolinou. Je tu aj rázcestník, ale smerovka je zlomená, obdobne ako smerovky na predošlom rázcestí. Na detvianskej strane boli takmer všetky smerovky v poriadku. Tu asi demonštrujú niektorí Horehronci svoju silu - silu blbosti. Prečo nie je Slovensko Švajčiarskom - aj preto! Našťastie cestu poznám a tak nás neoblbnú.

Malebnou dolinou v čerstvom rannom voňavom vzduchu sa mi ide veľmi dobre, v duchu si hovorím - pod Poľanou radosť šliapať do pedálov! Po 1,8 km od Perísk prichádzame k nenápadnej odbočke doprava - z minulosti si pamätám, že cyklocesta pokračuje po nej. Petrovi sa to nepozdáva, ale po pár prieskumných metroch nachádza cykloznačku a tak ideme cyklotrasou ďalej. Neznalým turistom však táto nevyznačená odbočka môže spôsobiť zablúdenie, i keď s pomocou podrobnej mapy (VKÚ, Shocart) je možné sa zorientovať.

Ideme tesne pod lesom, pod nami sú opäť lúky, stromy, senníky a lesíky - nádherný pohľad! O chvíľu sa nám otvára ďaleký výhľad na otvorenú krajinu. V pozadí dobre vidno hlavný veporský hrebeň, na kraji ktorého sa vyníma Hrb. Akoby nám hovoril: "Vidite chlapci, aký som krásny a jasný, som stredom Slovenska - skúste prísť inokedy, možno sa vám odhalím". Neboj sa Hrb, stal si sa našou veľkou výzvou. Ešte sa vrátime a dúfame, že sa dohodneme, však sme horali!

Veľká dolina a medokýš

Prechádzame cez obec Strelníky a opäť pekným zvlneným terénom vchádzame do Povrazníka, na začiatku ktorého vo výške 670 m odbočujeme doľava hore strmým kopcom. Sme už na území Ponickej vrchoviny, vo výške 760 m končí asfaltka i stúpanie. A opäť sa nám ponúkajú pekné pohľady na malebný kraj, opäť fotíme, opäť sa tešíme z okolitej krásy.

Pomalou jazdou, prerušovanou fotozastávakami, prichádzame na asfaltku v Martinovej doline (750 m). Viem, aký dlhý parádny zjazd nás čaká, a tak to Petrovi zvestujem. Sprvu širšia dolina sa postupne zužuje a mení názov na Veľkú dolinu. Robíme plánovanú zastávku pri prameni medokýša (minerálky). Železitá chutná voda nám dodáva silu. Petrovi zvestujem, že na tieto pohonné látky vydržím až do Hrochote.

Psík

Krátko zastavujeme v centre Ponickej Huty (485 m), kde končí 8 km dlhý zjazd. Zrazu ku mne prichádza miestny psík s jablkom v pysku, kladie ho na zem a veľavravne na mňa pozrie. Rýchlo pochopím o čo ide, môj malý bradáč Bleky ma naučil psej reči. Beriem jablko a hádžem ho, psík za nim okamžite šprintuje a prináša mi ho späť. Chvíľu sa takto spolu bavíme, až musím dať psíkovi ahoj. Smutne sa pozerá za nami. Je dosť bystrý na to, aby pochopil, o čo ide. Skrátka: Já nejsem zdejší, jen projíždím…

Miernym stúpaním prichádzame na rázcestie s tyčou, na ktorom sú opäť len pozostatky smeroviek. Doprava sa ide do obce Poniky, možno že miestni sa boja novej invázie Turkov a tak smerovky pre istotu polámali. My ideme vľavo po ceste, ktorú lemujú jablone s množstvom neobratých jabĺk.

Neodoláme týmto zvodom a trháme tento plod, ktorému ani Adam neodolal. Jablko je výborné, šťavnaté - klasická jonatanka. Napadá ma nezmysel globalizácie, keď v našich obchodoch sú napr. juhoafrické jablká a naše jablká zhnijú na stromoch, alebo v lete sa predávajú drahé holandské paradajky bez chute… Našťastie skvelá atmosféra ma nateraz rýchlo zbavuje týchto myšlienok.

Hrochoť

V obci Dúbravica (428 m) zastavujeme pri miestom kostolíku s nápisom " V neštastí pomáhaj". A v šťastí nezáviď - v duchu rozvíjam peknú myšlienku. Na rázcestí v Čačíne (400 m) odbočujeme doľava na Hrochoť, tu stretávame prvého (a ako sa ukáže aj posledného) cyklistu na našej podpolianskej púti.

Po prekonaní 3,2 km a 200 výškových metrov vchádzame do známej veľkej obce Hrochoť, na začiatku ktorej sa fotíme. Upútava ma erb obce, v korom sú medveď, polmesiac a šesťcípa hviezda - chcelo by to výklad heraldika. Pôvodné obyvateľstvo v 15.storočí malo zvláštny štatút, bolo slobodné a malo funkciu kráľovských poľovníkov. Neskôr tu žil a pôsobil na fare Andrej Sládkovič. Hrochoť je známa aj typickým ľudovým krojom a hovorí sa, že je "hniezdom súcich chlapov".

Zastavujeme na plánované občerstvenie povyše kostola v hostinci. Dávame si miestny mok - bystrický Urpiner, ktorého vzhľad, pena i chuť nás potešuje. Krčma je však dosť ošumelá. Nazriem do vedľajšej miestnosti, kde ma fascinuje veľký plagát na stene, zobrazujúci púšť s ojedinelými zelenými palmami. Tak toto by som v krčme v zelenom srdci Slovenska ozaj nečakal! Peter nachádza vysvetlenie v tom, že pohľad na Saharu vyvoláva pocit smädu a tak sa krčme zvyšuje obrat, ktovie… Je krátko popoludní, počasie je opäť letné. Zo školy vracajú školáci, niektorí sú v hrubých vetrovkách. S Petrom skonštatujeme, že veď je november, tak je to logické.

Opúšťame rázovitú Hrochoť, tesne za ktorou odbočujeme vľavo smerom do 16 km dlhej Hrochoťskej doliny, vedúcej priamo do stredu kaldery Poľany. Zjazdom prichádzame do údolia rieky Hučavy, kde v časti Dolina opúšťame lákavú Hrochoťskú dolinu a ideme vpravo po cykloceste mierne do kopca. Cez les a neskôr cez podpolianske polia prichádzame po 9 km z Hrochote do ďalšej veľkej rázovitej obce Očová (399 m), kde sa v r.1684 narodil známy polyhistor Matej Bel. Na jej okraji robím rozlúčkové foto vzdialenej Poľany.

Zvolenská kotlina

Z Očovej ideme takmer rovinatým terénom otvorenej Zvolenskej kotliny, neskôr mierne stúpame cez obec Dúbravy až do Kostolnej. Robíme záverečné fotky podpolianskej krajiny, teplomer ukazuje neuveriteľných 20 stupňov. Mierne klesáme do Detvy, kde sa uzatvára celý Okruh okolo Poľany.

Do odchodu vlaku máme ešte čas, hľadáme nejakú možnosť stravovania. Zrazu vľavo, ešte v starej Detve, vidíme na prvý pohľad sympatický podnik "Pivnica pri studni". Vonku sú stoly, ku ktorým si sadáme, personál z podzemnej pivnice nás ochotne obsluhuje.

Dávame si zaslúžený výdatný obed, slniečko napriek nízkemu horizontu príjemne hreje a umocňuje blažené pocity záveru skvelej túry. Tu si uvedomujeme, že na celom okruhu sme stretli len jedného cyklistu. A čo obzvlášť teší, počas celej túry sme našli pomerne zachované a zdravé lesy, žiaden holorub či skládku dreva. A to sa len tak ľahko na Slovensku nevidí.

O štvrtej popoludní nastupujeme do vlaku na železničnej stanici v Detve - smer Košice. Bicykle nám do vlaku nakladá ten istý zábudlivý sprievodca ako včera. Teraz sa zaprisaháva, že v Košiciach vystupuje aj on, a že na bicykle nezabudne. V Košiciach sa presviedčame o pravdivosti jeho slov. Nezabudol, podobne ako my nezabudneme na krásnu podpoliansku túru v novembrovom lete. A prajeme si, aby dnešný deň bol základom novej tradície jázd Okolo Poľany. Takže: nech dlho žije, podpolianske putovanie!

Info

• Základné údaje o trase Okruh okolo Poľany: dĺžka 130 km, prevýšenie 2 730 m, čas cca 9 hod.
• Itinerár (km spolu, prevýšenie spolu, čas spolu): Detva - Biele Vody 34 km, 900 m, 2:30 hod. - Chata pod Hrbom 67 km, 1 885 m, 5:15 hod. - Hrochoť 103 km, 2 520 m, 7:30 hod. - Detva 130 km, 2 730 m, 8:55 hod.

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.