Kostarický Volcán Irazú, Kostarika a najvyššie sopky - je tu celkovo 122 vulkánov, no len 5 z nich je činných

K magickému zelenému oku sopky Irazú

Práve keď v tomto časopise uzrel svetlo sveta článok o Kostarike (3/03), kde bola aj stručná zmienka o kostarických sopkách, naša sedemčlenná česko-slovenská výprava cestovala po tejto exotickej krajine, pričom sme pozornosť venovali aj niektorým vulkánom. O množstvo aktívnych, spiacich i neaktívnych sopiek tu skutočne nie je núdza, evidovaných je tu celkovo 122 vulkánov, no len 5 z nich je činných.

Medzi tie, ktoré raz za niekoľko desaťročí vystrašia miestnych obyvateľov, patrí aj Volcán Irazú. Jeho názov je odvodený od indiánskeho pomenovania "arzatzu" - hrmiaca hora. S takmer tri a pol kilometrovou výškou (3 432 m n.m.) a rozlohou okolo 500 km², patrí tomuto stratovulkánu primát medzi aktívnymi kostarickými sopkami.

Dôvodom, prečo na ňu dodnes miestni obyvatelia pozerajú s bázňou, je aj 23 erupcií, ktoré boli dodnes zaznamenané od roku 1723. Napríklad len nedávno, v roku 1963, zasypala popolom aj hlavné mesto San José, ktoré sa nachádza vzdušnou čiarou asi 20 km západným smerom v centrálnom údolí. Naposledy sa táto sopka, ležiaca v centrálnom pohorí - Cordillera Central, prejavila v roku 1994 slabou erupciou, odvtedy len občas trochu zadymí alebo "zamrmle", takže je dovolené vystúpiť až na okraj jej krátera.

Čtěte také: Ráj zvaný Kostarika, turistika a příroda

Keďže predstavuje významnú atrakciu pre turistov z celého sveta, vybudovali Kostaričania až do nadmorskej výšky 3 200 metrov celkom pohodlnú cestu. Tá sem vedie z 32 km vzdialeného mesta Cartago a vraj po nej na sopku premáva pravidelne aj autobus. Preto mi prepáčte, že nebudem môcť farbisto vylíčiť strastiplnú cestu s ťažkým batohom na chrbte pri jej zdolávaní. V tritisíc metrovej nadmorskej výške by to asi bola poriadna fuška aj pre oveľa viac trénovaného turistu, než som ja.

Zdolanie najvyššieho kostarického vulkánu bolo teda úplne prozaické, pomocou vypožičaného auta. Vzhľadom na príjemnú klímu a slušné cesty by sa tu však dal urobiť celkom pekný "výšľap" na kvalitnom bicykli, no chcelo by to viac času. Určite by pri pomalšej jazde získal človek viac dojmov, musím však zdôrazniť, že aj my sme si urobili množstvo zastávok, aby sme sa pokochali krásnymi výhľadmi do centrálneho údolia i po okolitých svahoch s rozptýlenou zeleňou.

Horská krajina, ktorou sa odvážne kľukatila cesta, nám veľmi pripomínala kopaničiarsky kraj na slovensko-moravskom pomedzí. V oboch prípadoch boli totiž rozsiahle plochy pôvodného lesa zlikvidované, aby miestni farmári získali viac pasienkov pre dobytok. Napriek tomu pôsobila krajina na svahoch sopky veľmi pestrým dojmom, prekážali nám len všade prítomné oplôtky z ostnatého drôtu, ale na tie si musí návštevník zvyknúť v celej Latinskej Amerike. V nadmorskej výške okolo tritisíc metrov je však horský hmlový les takmer súvislý. Možno by tomu tak nebolo, keby sa vrcholová časť sopky v roku 1955 nestala súčasťou národného parku - Parque Nacional Volcán Irazú, s výmerou 2 309 ha.

Volcán Irazú na mapě

Keďže k vstupu do NP sme dorazili popoludní, odložili sme návštevu sopečného krátera na nasledujúci deň, aby sme si mohli našu prvú stredoamerickú sopku poriadne vychutnať. Po postavení stanov na šťavnatej horskej lúke sme sa oboznámili s najbližším okolím a snažili sme sa využiť nízke slnko na fotenie okolitých vrcholov, aj keď väčšinu z nich zahaľovali mraky. Len na chvíľu sa z nich vynoril už vyhasnutý Volcán Turrialba (3 328 m n.m.).

Ako Slnko kleslo za obzor, začínali sme tušiť, že naša tropická výbava sa do tejto nadmorskej výšky príliš nehodí a noc to v plnej miere potvrdila. Ráno teplomer ukazoval necelých 5 °C, preto sme postupne prehrabali batohy a poobliekali sme si takmer všetko oblečenie. Mohli sme dopadnúť aj horšie, pretože teploty tu môžu klesnúť až na -3 °C. Veľkým teplotným výkyvom sa musela prispôsobiť aj tunajšia flóra a fauna.

Slnečné lúče i ranný dúšok slivovice nás však zahriali a úplne nás prebralo vstupné do NP, ktoré pre celú skupinu a auto predstavovalo 52 $. Čo tam však po dolároch, hlavné bolo, že sme mali nad hlavou modrú oblohu a vrchol sopky s magickým zeleným okom - kalderovým jazerom, bol nadohľad.

Treba ale povedať, že Volcán Irazú má až päť kráterov, z ktorých najväčším lákadlom je Cráter Principal. Na jeho dne sa nachádza sírne jazero s takmer neskutočne zelenou vodou, vlastne roztokom kyseliny sírovej a iných zlúčenín. Mnohí pochybovači si myslia, že je na fotografiách umelo prifarbované, ale nie je to pravda. Príroda mu skrátka nadelila okrem unikátneho chemizmu aj jedovato zelenú farbu.

Zbehnúť takmer 300 m na dno kaldery k magicky sa lesknúcej hladine je samozrejme zakázané a zrejme to rešpektujú všetci návštevníci. Porušovať návštevný poriadok tohoto chráneného územia by sa nemuselo vyplatiť, nakoľko sa tu neustále pohybujú randžeri. A sú zrejme nekompromisní, o čom sme sa mohli presvedčiť pri fotení pásavca deväťpáseho, ktorému sme sa snažili zabrániť v úteku do podrastu. Ihneď bola pri nás uniformovaná strážkyňa, našťastie sme nerozumeli jej ostrým slovám, no gestá boli jednoznačné…

Tesne vedľa krátera s kalderovým jazerom sa nachádza rovnako veľký Cráter Diego de la Haya, na ktorého dne však jazero nie je. Iba v období dažďov, od apríla do decembra, sa tu zhromažďuje dažďová voda. My sme sopku navštívili začiatkom roka, keď bolo dno krátera suché, porastené riedkou vegetáciou. Menšie bariny dažďovej vody sme našli len na plochej prístupovej pláni, ktorá má príznačný názov - Cráter Playa Hermosa.

Zrážok tu spadne počas roka celkom slušné množstvo - až 2 158 mm, takže nedostatkom vody tunajšia vegetácia určite netrpí. Okrem toho nízke stromy a kry, ovešané epifytickými machmi, lišajníkmi, broméliami i lianami, ktoré tvoria ťažko priechodný buš, získavajú vlahu aj z hmly a mrakov. Boli sme radi, že na najvyšší bod sopky - okraj Cráter Diego de la Haya, bol presekaný chodníček, takže "dobytie" vrcholu nebolo vôbec dramatické. Väčšina domácich návštevníkov si však nedala ani túto námahu. Nuž, iný kraj, iný mrav.

Pre poriadok je ešte treba spomenúť dva menšie krátery - Cráter de La Laguna a Cono Piroclástico. Pre lepšiu predstavu o veľkosti sopky uvediem, že šírka najväčšieho z kráterov je 1 050 m, takže kaldera má celkom slušné rozmery, z čoho sa dá zároveň usudzovať aj na množstvo vyvrhnutého materiálu pri erupciách.

Okrem kalderového jazera sú miestami pôsobivé aj sopečné tufy, ktorých rôznofarebné vrstvy vytvárajú zaujímavé scenérie. S obdivom sme tiež sledovali silu tunajšej vegetácie, ktorá sa snaží kolonizovať sopečné pôdy bohaté na minerály. Okrem epifytov nás zaujali napríklad obrovské listy byliny Gunnera insignis, ktoré je možné použiť počas dažďa namiesto dáždnika, podobne ako u nás listy deväťsilu. S potešením sme zistili, že tu rastú aj zástupcovia niektorých rodov rozšírených aj v našich končinách - napr. žlto kvitnúci starček Senecio oerstedianus alebo čučoriedka (borůvka) Vaccinium consanguineum.

Pre tých návštevníkov Kostariky, pre ktorých by bolo ponižujúce zdolať takmer bez námahy najvyššiu aktívnu sopku tejto stredoamerickej krajiny, mám však na záver dobrý typ. Najvyšším vrchom je už vyhasnutá sopka Chirripó (3 819 m n.m.), ktorej chýba len kúsoček na to, aby sa zaradila medzi štvortisícovky. Škoda, že sa viac neposnažila a ešte trochu nezasoptila… Odborníci však konštatujú, že bude už len nižšia, preto tí, ktorí máte chuť a odvahu, vyrazte a napíšte ako bolo. Asfaltka na jej vrchol nevedie.

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.