Naprieč Slovenskom, Šípska Fatra v pohorí Veľká Fatra - prechod Slovenaka

Sever/juh (4)

5. deň Párnica - Ľubochňa

26,4 km, z toho 21,5 km bez značenia, 799 m stúpania, 794 m klesanie, celkový čas 7:37 hod. z toho 4:49 chôdza a 2:38 prestávky

Po v pohode zvládnutej prvej časti Putovania stále uvažujeme ako zorganizovať ďalší úsek z Párnice po chatu pod Borišovom. Janko Romančák navrhuje, vypustiť pôvodne zamýšľaný úsek trasy turčianskym hrebeňom Veľkej Fatry z Ľubochne, aj s prechodom Kopy, na chatu pod Borišovom a prejsť to za jeden deň Ľubochnianskou dolinou.

• Předchozí část článku

Zdá sa mi to najprijateľnejšia verzia a tak sa, vzhľadom na to, že netreba ďaleko cestovať, rozhodujeme v sobotu 21. júna prejsť ako jedno dňovku z Párnice do Ľubochne a potom za štyri dni počas predĺženého víkendu koncom augusta z Ľubochne až do Žiaru nad Hronom.

Čtěte také: Přechod hlavního hřebene Velké Fatry

Juraj s Jankom II. sú síce časovo zaneprázdnení, no rozhodnutí, že si kôli kompletnému absolvovaniu trasy prejdú túto etapu podľa nášho popisu neskôr.

A tak sa v sobotu 21. júna 2008 ráno stretávame na železničnej stanici v Čadci len štyria. Ráno nebolo doma kedy a keďže rýchlik má ohlásené meškanie využívame čas a narýchlo raňajkujeme v bufete na železničnej stanici.

Meškanie rýchlika sa medzitým zvýšilo a tak sa vraciame do bufetu ešte raz a stíhame ešte po jednom. Možnože to bol ten na šťastie, pretože v rýchliku nás kontroluje polícia a v debate, ktorá sa rozprúdila, sa im akosi nepodarilo zistiť to, čo zistil Miro, že si totiž nechal doma občiansky preukaz. Bol by mal asi po výlete.

"Oravka" v Kraľovanoch čakala a tak o 7.40 vystupujeme v Párnici. Miro pečiatkuje a my s Janom kupujeme v obchodíku vedľa stanice koniferku. 7.55 odchádzame.

Vyzerá to, že počasie by nám malo vyjsť. Momentálne je obloha polojasná s vysokou riasnatou oblačnosťou. Po 400 m odbočujeme z hlavnej cesty smerom na Žaškov a opäť sprevádzaní veselým spevom škovránkov si opakujeme úsek po most do Žaškova, ktorý od roku 1956 nahradil dovtedy premávajúcu kompu.

Zakrátko prechádzame úzkym vstupom - bránou, do doliny Žaškovského potoka. Pri pohľade zo severu to vôbec nevyzerá, že sa za ňou skrýva široká dolina, obkolesená zo západu a juhu strmými zalesnenými svahmi veľkofatranskej Šípskej Fatry a z východu odlesnenými, malebne zaoblenými chrbtami Oravskej vrchoviny.

V tomto čarovnom prostredí sa nachádza Žaškov, obec ktorá si práve v prvý májový víkend tohto roku oslavami pripomenula 620. výročie prvej písomnej zmienky v listine kráľa Žigmunda, ktorý v roku 1388 uložil kastelánom a vicekastelánom zámku Orava, aby nerušili práva, ktoré má Michal, šoltýs osady Zsaszkow, a ktoré dostal jeho otec Mikuláš za panovania kráľa Ľudovíta od kastelána Oravského zámku Michala Stegela.

Ale keď už v roku 1388 mala obec šoltýsa, ktorého otec už predtým "dostal práva", potom je asi pravdou, že Žaškov vznikol v r. 1380 na obchodnej ceste z Liptova cez Komjatnú a dostal žilinské práva.

Juraj Thurzo, pán Oravského hradu, podporoval v duchu zásady "Cuius regio eius religio" - čie panstvo toho náboženstvo - všetkými silami šírenie reformácie na Orave a tak aj preto sú v obci dva kostoly - rímskokatolícky kostol sv. Gallusa - opáta z roku 1626 a kostol evanjelický postavený v roku 1792.

V súčasnosti je Žaškov, čo sa počtu obyvateľov týka, s 1 707 občanmi druhou najľudnatejšou obcou v okrese Dolný Kubín.

Takmer hodinu nám trvá prejsť 4 kilometre dlhou dedinou na jej vyšný koniec, kde zastavujeme u malej jednotárskej predajne, opečiatkujeme dokumentáciu, čo-to prehryzneme a zapijeme jedným fľaškovým Zlatým bažantom. Aj keď je len málo po deviatej hodine Janov teplomer už ukazuje 25 °C, čomu asi nebude koniec, lebo Slnko sa po takmer jasnej oblohe ešte stále pomaly posúva vyššie k zenitu. Zmenu však avízuje aj barometer klesaním atmosférického tlaku.

Za poslednými domami, pod areálom poľnohospodárskeho družstva, odbočujeme vpravo proti toku Žaškovského potoka. V prehriatom vzduchu sa šíri omamná vôňa rozkvitnutej čiernej bazy, ktorej sa tu darí. Zhruba po 700 metroch prechádzame hneď za malou chatkou stojacou medzi cestou a potokom na druhú stranu potoka a lúkami stúpame k okraju lesa, do miesta kde sa na okraji lesa jasne črtá lesná cesta.

Pri pohľade späť sa núkajú pekné pohľady na dedinu a Oravskú vrchovinu smerom ku Kubínu, v opare sa črtajúce Roháče a dominujúci Choč.

Širokou lesnou cestou, v príjemnom tieni bukového porastu, potom stúpame severným úbočím Ostrého (1 067 m) do Žaškovského sedla. Na lúčnatých pasienkových plochách s nádychom škrapových polí obdivujeme v záverečnom stúpaní hojný počet pekných jalovcov - svetlomilnej borievky obyčajnej - Juniperus communis, a počas oddychu v rozložitom, lúčnatom sedle sa občerstvujeme skvapalnenou formou jej aromatických plodov.

Vľavo idylické zátišie salaša s pasúcimi sa ovečkami, pred nami, ponad Škutovú dolinu, masív Kopy (1 187 m) a vpravo na nás čaká Šíp - 1 170 m. Tak sa s ním teda ideme popasovať. Napájame sa na žltú značku zo Stankovian, vnárame sa do lesa a za zvukov až sem doliehajúcej hlasnej, "svadobnej"? hudby zo Žaškova pomaly znižujeme výškový rozdiel medzi nami a jeho vrcholom.

Zhruba na polceste sa štveráme na osamelú skalu s výhľadom na Ľubochňu a Váh, ktorý sa v úzkej doline tiesni spolu s hlavnou cestou a "košicko-bohumínskou" železnicou a vzájomne netrpezlivo čakajú na ďalšieho spoločníka plánovanú D-jednotku.

Od nášho odchodu zo sedla uplynulo presne 76 minút kým sme výškový rozdiel medzi nami a našim hostiteľom zrovnali na nulu. Za ten čas došlo k výraznej zmene aj na oblohe - z polojasna je oblačno, zatiahnuté vysokými, kopiacimi sa oblakmi a počas polhodinovej prestávky na vrchole sa nám takmer stratili z dohľadu aj "rohaté kopce" (Roháče). Fascinujúci pohľad z vtáčej perspektívy, z najvyššieho kopca Šípskej Fatry dole pod kopec, do údolia Váhu so Stankovanami a Ľubochňou je však stále ničím nerušený.

Sedielko, krátke stúpanie, opäť sedielko, ešte jedno stúpanie a stojíme na Zadnom Šípe v nadmorskej výške 1 143 m u kríža postaveného v roku 2005 na mieste pôvodného - "koľkatého už", keď podľa povesti tu stával kríž už za čias Cyrila a Metóda.

Chvíľu sa kocháme výhľadom popri čom stíhame aj špekulácie nad technológiou a počtom brigádnikov potrebných pri stavaní kríža a začíname dlhý, alebo dokonca až dlhočizný, zostup prerušený len v osade Podšíp, kde nás počas fotografovania dreveničiek s vkusne upraveným okolím oslovujú návštevníci jednej z chatiek a pozývajú na štarmprlík hruškovice s ospravedlnením, že pivo sa im už minulo. V debate sa dozvedáme, že chatka v ktorej sedíme je vlastne niekdajšia márnica zo stankovianskeho cintorína, ktorú zachránili hasiči pri výstavbe novej a premiestnili ju sem. Nuž čo, ďakujeme, hruškovica bola dobrá.

Pri odchode nám hostitelia ešte vysvetlia kade vedie chodník do Stankovian a my začíname druhú časť zošupu do údolia Váhu. Obloha je už takmer zamračená ťažkými, búrkovými mrakmi, ktoré akoby sa boli usadili na temenách dvoch nerozlučiteľných susedov Stohu a Veľkého Rozsutca.

Z kopca nebrzdíme a za 29 minút sme pri železničnej trati na makadamovej ceste, ktorá nás popod trať a po pravom brehu Váhu vedie cez celé Stankovany. V centre, aby sme neurazili, neobchádzame reštauráciu a pretože do odchodu vlaku z Ľubochne máme dosť času tak tu pri kofole a pive trávime takmer hodinu.

Obec Stankovany predstavuje spolu s obcou Rojkov, ležiacou na protiľahlom brehu Váhu, najzápadnejšiu časť dolného Liptova a keďže tadiaľto preteká rieka Váh, ktorej povodie zaberá celú Liptovskú kotlinu, sú s najnižšou nadmorskou výškou 430 m súčasne aj najnižšie položeným miestom Liptova. Traduje sa, že z týchto dvoch obcí pochádzali najlepší pltníci na Váhu.

Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1425, no Stankovany vznikli už na sklonku 14. storočia. O ich existencii sa dozvedáme v spojitosti s udelením šoltýstva v Gombáši (od 11.7.1948 súčasný názov Hubovej) Petrovi, synovi Stankovmu, šoltýsovi v Stankovanoch. Pravdepodobne to bola osada organizačno-hospodárska, súvisiaca so sútokom Váhu a Oravy. Kráľ Žigmund v roku 1426 dal výsadné právo Jánovi Mikulášovi a Petrovi Byster de Zirin loviť ryby na Orave od Žaškovského potoka a na Váhu od Komjatského potoka po sútok Váhu a Oravy.

Cestou do Ľubochne nás predišli Janko s Mirom a tak si s Janom pokojne kráčame, obzeráme okolie, debatujeme, fotíme až kým nás asi 100 metrov pred prvými domami Ľubochne z tejto pohody nevytrhne Janko s veľkým krikom a jemu vlastným slovníkom, ktorým nás nabáda pridať do kroku, lebo po príchode na železničnú stanicu zistil, že nám o chvíľu odchádza vlak. Vlak naozaj odchádzal o dve minúty po tom ako sme dorazili na železničnú stanicu, lenže všetok ten rozruch bol úplne zbytočný, pretože v Žiline sme potom aj tak museli hodinu čakať na spoj do Čadce.

Ale, koniec dobrý, všetko dobré a už aby tu bol koniec augusta.

6. deň Ľubochňa - chata pod Borišovom

31,2 km, z toho bez značenia 17 km, 872 m stúpania, 15 m klesania, celkový čas 11:24 hod., z toho chôdza 7:52 hod, prestávky 3:32 hod.

Využívajúc víkend predĺžený o dva štátne sviatky pokračujeme treťou, tentokrát štvordňovou, etapou tohtoročného Putovania naprieč Slovenskom z jeho najsevernejšieho bodu na najjužnejší.

Ubytovanie po trase máme rezervované už vyše mesiaca a tak ďalší záujemcovia z Kysuckého Nového Mesta, ktorí sa ozvali "oneskorene", by na chate pod Borišovom museli spať vo vlastných spacákoch a preto to radšej vzdávajú so želaním pekného počasia a turistickej pohody.

V piatok 28. augusta ráno cestujeme autobusom o 4.40 hod. z Turzovky, aby sme sa, s prestupom v Martine, relatívne včas dostali do Ľubochne. Z autobusu, ktorý pokračuje do Tatranskej Lomnice, vystupujeme o 7.47 hod. Je nás šesť - Janko, Janko II. Jano, Juraj, Miro a ja.

Asfalt na ceste je vlhký po slabej rannej prehánke, ale obloha je takmer jasná, len so slabým oparom po daždi. Batohy skladáme pod jednu z mohutných líp pri reštaurácii, ktorá sa ani nemôže volať ináč ako, Pod lipami, ktorú však otvárajú až o desiatej. Štyria hneď odchádzame na železničnú stanicu Ľubochňa, aby sme "pre poriadok" začali presne tam, kde sme ukončili predchádzajúcu etapu. Po pečiatkovaní našich dokumentov sa zase niečo vyše kilometra vraciame späť do centra. Zachádzka nám trvala 24 minút.

V miestnych potravinách potom ešte dopĺňame zásoby a po štvrťhodine čakania na Mira s Jurom, ktorí išli raňajkovať do bistra, už máme čakania akosi dosť a tak o 8.50 hod. odchádzame s tým, že Janko II. ostáva pri batohoch a potom nás všetci traja dobehnú, alebo na nich počkáme na odbočke k chate Lúčka.

Za túto krátku dobu od nášho príchodu do Ľubochne sa jasná obloha zmenila na polooblačnú a na oblohe sa objavili kopovité búrkové oblaky.

Najstaršia známa písomná zmienka o Ľubochni je z roku 1287 - v listine Ladislava IV. sa hovorí o rieke Lubochňa a vrchu Havran. V Ľubochnianskej doline sa ťažilo hlavne drevo, ktoré sa potom splavovalo v koryte rieky Ľubochnianky. V minulosti bola Ľubochňa známa ako osada hájnikov, rybárov a drevo robotníkov.

V 17. storočí bola v Ľubochnianskej doline sklárska huta Likavského panstva, mlyn, v bočných dolinách sa pálilo drevené uhlie, boli tu píly na vodný aj parný pohon, neskôr aj na pohon elektrický. Začiatkom 18. stor. vzniká železný hámor na spracovanie surového železa dovážaného z Liptovského Hrádku na pltiach a potom povozmi proti toku Ľubochnianky do huty, ktorá stávala v spodnej rozšírenej časti doliny.

Prívodný kanál, ktorý privádzal vodu na vodné kolesá skujňovacieho hámra (vodné kladivá), využili po jeho zrušení aj stavitelia vodnej elektrárne, čím sa využila lacná vodná sila riečky Ľubochnianky. Vyrobená elektrina sa využívala na elektrifikáciu štátnych, súkromných hotelov a víl, na verejné osvetlenie, úzkokoľajnú železnicu, elektrickú pílu ale aj pre obyvateľov v celej Ľubochnianskej doline.

V roku 1903 - 1904 tu bola totiž postavená hydroelektráreň ako súčasť úzkokoľajnej lesnej železnice - prvej elektrifikovanej v strednej Európe. Elektráreň bola síce v roku 1963 zrušená, no po rekonštrukcii v r. 1993 slúži dodnes a v jej priestoroch sú inštalované obrazové panely, na ktorých je zobrazená celá história malej vodnej elektrárne a lesnej železnice.

Výstavbu lesných železníc začali štátne lesy (erár) neskoršie ako súkromní podnikatelia. Nevie sa presne, na čí podnet sa výstavba ľubochnianskej lesnej železnice začala. No bola prvou na Slovensku a postavili ju štátne lesy v rokoch 1903 až 1904. Zároveň bola prvá a tiež jediná lesná železnica u nás, ktorá mala elektrickú trakciu.

Pri rozhodovaní o elektrickom spôsobe pohonu rozhodlo to, že Ľubochňa bola rekreačným a kúpeľným miestom. Bolo obľúbené pre zdravé horské prostredie s čistým ovzduším. Riečka Ľubochnianka, ktorá má celý rok dostatok vody, bola vhodná na pohon vodných turbín na výrobu elektriny.

Celý dopravný komplex sa uviedol do prevádzky 9. júna 1904. Dopoludnia o 11. hodine sa vypravil prvý vláčik hore Ľubochnianskou dolinou a na koniec trate vyšiel za 2 hod. 20 min.

Ľubochnianska lesná železnica mala podobne ako väčšina stavieb tohto druhu na Slovensku rozchod 760 mm. V roku 1942 bol hlavný elektrifikovaný úsek dlhý 19,5 km, dĺžka odbočiek dosahovala 9,97 km. V roku 1954 dosiahla Ľubochnianska lesná železnica dĺžku 28 km. Prevádzku zabezpečovali dve dvojnápravové lokomotívy. Mala skratku LŽĽM - Lesná železnica Ľubochňa - Močidlo. (na niektorých vozidlách ako Ľubochnianska lesná železnica - LLŽ).

Železnica slúžila nielen na zvoz dreva, ale aj na osobnú prepravu robotníkov a od r. 1921 až do zrušenia v roku 1966 i na prevážanie turistov a kúpeľných hostí. Ľubochniansku železnicu využívali aj vzácni a vysokopostavení hostia, ktorí veľmi často navštevovali Ľubochňu.

V letných mesiacoch premávali pre návštevníkov odkryté lavicové vagóny vyrobené v dielňach na Píle. V roku 1953 LŽ odviezla 57 tisíc plnometrov dreva a bolo na nej prepravených 98 tisíc osôb!. Ako zaujímavosť možno spomenúť, že LŽ mala dva školské spoje, ktoré slúžili na dopravu detí - ráno z doliny do školy v Ľubochni a poobede naspäť do doliny.

Na trati boli zriadené nasledujúce zastávky: Ľubochňa, Huty, Salatín, Raková, Čierňavy, Nižná Lipová, Vyšná Lipová, Blatná, Nižný Tajch, Vyšný Tajch a Čierny Kameň teda v miestach, kde stávali horárne.

V 70. rokoch minulého storočia, keď sa začala v odvoze dreva presadzovať rentabilnejšia automobilová doprava, ktorá postupným budovaním lesných ciest skracovala prácnejšiu a nákladnejšiu približovaciu vzdialenosť sa postupne vytvárali podmienky pre zánik dopravy železničnej, až napokon v roku 1965 túto raritu zrušili a následne rozobrali.

Celú lesnú železnicu definitívne zlikvidovali v r. 1967. Správa o tomto nerozumnom čine sa publikovala až v Amerike. Zo strojového zariadenia železnice sa nič nezachovalo a aj unikátne elektrické lokomotívy vyrobené v Budapešti skončili v šrote. Koľajnice sa odviezli do šrotu.

Bola to krutá daň budovaniu lepších zajtrajškov s takýmto radikálnym a neuváženým vysporadúvaním sa so všetkým čo doslúžilo.

Koncom 19. storočia sa Ľubochňa začína stávať letoviskom o čo sa hlavnou mierou zaslúžil gróf András Bethlen, známy aj ako zakladateľ Tatranskej Lomnice, s ktorou má Ľubochňa podobnú architektúru. Boli postavené štátne hotely, sieť súkromných víl, parky, vodoliečebný kúpeľný dom, tenisové kurty a plaváreň. Výstavba bola realizovaná v secesnom štýle s drevenou hrazdenou architektúrou. Vtedy vysadená lipová aleja je dnes chráneným prírodným výtvorom.

Do Ľubochne sa chodili rekreovať hostia z celého Rakúsko-Uhorska a neskôr aj z bývalého Československa. Členovia uhorskej vlády tu mali postavenú prekrásnu vilu (terajšie laboratóriá NEDÚ Schneider - villa). Pravidelní hostia sem prichádzali z Budapešti, Bratislavy, Viedne, Brna, Prahy, o čom svedčí množstvo pohľadníc, ktorí títo hostia posielali z Ľubochne svojim známym.

Vydávame sa teda hore Ľubochnianskou dolinou za dnešným vzdialeným cieľom - chatou pod Borišovom.

Prechádzame známou lipovou alejou, obdivujeme architektúru liečebných domov z konca 19. storočia, v starých budovách na konci Ľubochne tušíme pozostatky niekdajšej ĽZ a prechodom popod 6 elektrovodov VVN sa na dlhé desiatky kilometrov lúčime s trvale obývaným ľudským sídlom.

Miro nás dobieha niekde za pásom elektrovodov a Janka II. s Jurom musíme chvíľu počkať pri dohovorenej odbočke k chate Lúčka. Uvažujeme čo s chatou. No po zistení, že sa od chaty bude treba vrátiť tou istou cestou napokon ideme k chate len dvaja s Mirom. Chatka je síce zatvorená, ale chatár nás vonku na terase ponúkne fľaškovým Martinerom a v kľude sa naraňajkujeme. Dlho sa nezdržiavame a po 25 minútach odchádzame.

• Pokračování článku

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.