Salkantay trek, treková trasa na legendami opředenou magickou horu Machu Picchu v jihoamerických Andách

Cesta Inkov na Machu Picchu

Päť dní a osemdesiat kilometrov. Dažďový prales i stúpanie do výšky takmer päťtisíc metrov nad morom. Tak znie ortieľ turistickej agentúry, kde si vyberám Salkantay trek, jeden z turistických chodníčkov, ktorý vedie rozsiahlym územím vysokých Ánd a na konci skrýva oslnivý poklad indskej kultúry - Machu Picchu.

Ako v rozprávke

Jedno je isté, Inka si za sídlo svojej ríše vybral skutočne úchvatne miesto. V popredí sa tiahne hradba zasnežených štítov pohoria Salkantay, ponorená v hmlistom opare mračien. Pod nohami šuští trávnik, ktorým by nepohrdol ani golfový hráč. Ovce ho spásli dokonale. Nad hlavou sa občas mihne kondor, mohutný vták, ktorého rozpätie krídiel dosahuje až tri metre.

Indiáni veria, že sú v ňom prevtelení duchovia ich predkov. Keď si myslíte, že idylke už nič nechýba, cestu vám skríži kúzelná dedinka, postavená z kamenných domov. Z okien zvedavo vykúkajú ženy v pestrofarebných krojoch s dlhými vrkočmi. Radi vám zakývajú na pozdrav.

Ale aj život v malebných dedinkách má svoje tienisté stránky. Prekukne ich iba ten, kto v krajine žije dlhšiu dobu. Česká učiteľka Olga Vilímková pôsobiaca v Pucamarca mi hovorila, že rodičia na ťažké práce často krát nútia aj svoje deti, hoci tie by mali sedieť v školských laviciach. "Mala som študenta, Ronalda, ktorému nakázali pásť kravu a nemohol sa zúčastňovať vyučovania. Tak som mu povedala, nech ju zoberie so sebou. Zviera sa páslo na dvore a chlapec sa mohol učiť spolu s nami."

Planý poplach

Úzka cestička sa kľukatí cez údolia, potom začne prudko stúpať. Občas treba preskočiť potok, občas obísť lenivú kravu, ktorej sa najideálnejším miestom na odpočinok zdá práve stred cesty.

Tridsiatnik Lucas robí sprievodcu už štyri roky. Začínal ako nosič a neskôr si dorobil potrebný turistický kurz. V ústach prevaľuje hrudu listov koky, ktorá indiánom slúži v týchto vysokých nadmorských výška na zmiernenie nevoľnosti. Dýcha zhlboka, podobne ako všetci účastníci výpravy. Pre prípad komplikácii nesie v ruksaku dve kyslíkové bomby.

"Prednedávnom som mal v skupine jednu Angličanku, ktorá už po dvoch hodinách výstupu potrebovala kyslík," spomína. Neskôr sa príhoda zopakovala. Dievča začalo prerývane dýchať a točila sa jej hlava. "Strachoval som sa, veď sme išli táboriť vo výške 4 600 metrov. To už pre nedostatočne aklimatizovaných ľudí nie je žiadna sranda. A beda. V noci ma zobudili trhavé vzdychy z jej stanu. Tak som tam utekal s bombou, kým nebude po nej. Lenže, rozopnem zips a čo nevidím. Tie vzdychy! Ona si to tam rozdávala s dvoma Holanďanmi," smeje sa s odstupom času.

Úcta k ženám

Sexualita hrala veľkú rolu aj u Inkov. Kto navštívi múzeum keramiky v Cusco, uvidí, že vôbec najčastejšie indiánski umelci znázorňovali mužský úd, a to zväčša rovnako veľký ako - zrejme menej dôležitý - zvyšok teľa.

Američan Henry Brown, stredoškolský profesor, jeden z účastníkov treku mi rozprával, že manželstvo sa u Inkov vytváralo skôr z hospodárskej nutnosti než z lásky. Dvorenie bolo neznámym pojmom. "Ak muž potreboval ženu, vyhliadol si nejakú, začal chodiť do domu jej otca, pomáhal mu pri práci a s dievčaťom udržiaval predmanželský pohlavný styk. Na panenstvo sa nekládol zvláštny dôraz. Kto tak neurobil, tomu ženu vybrali. Ostať starým mládencom nebolo zvykom, ba ani to nebolo dovolené."

Sobášny obrad prebiehal jednoducho. Snúbenci si podali ruky a vymenili si sandále. Podľa Henryho slov, ktorý indskú kultúru študuje už dve dekády, bežný indián žil v monogamii a smrť družky bola preňho veľkým nešťastím. "Mnohoženstvo existovalo iba v aristokratických kruhoch. Inka mal vyše sedemsto súložníc. Ako prvú si za svoju právoplatnú manželku však musel zobrať pokrvnú sestru, s ktorou mal dieťa."

Indiáni pristupovali k ženám otvorene, po sobáše sa nestávali ich bezprávnymi konkubínami. Na druhú stranu, netreba si o nich robiť ani prehnane romantické predstavy. Španielov veľmi znepokojovali "výstrelky" indiánov s domácimi zvieratami, ktoré získali od nových pánov svojej krajiny.

Rituál koky

V Peru sa cez obdobie sucha stmieva rýchlo. Do tábora prichádzame potme. Nie je ťažké pochopiť, prečo bolo pre Inkov symbolom boha práve slnko. Príjemná letná teplota po jeho zapadnutí rýchlo klesá až pod bod mrazu. Dvaja kuchári už pripravili večeru, ryžu, trochu zeleniny a plátok mäsa z alpaky. Objavia sa aj pohoniči s mulami. Rozložia stany a ja si už čoskoro gratulujem, že som si zobral spací vak do plus dvanásť stupňov…

Ráno stúpanie pokračuje. Že ste sa dostali na vrchol sedla spoznáte ľahko. Všade naokolo sa týčia malé pyramídky z kameňov poukladaných na seba. Je to obyčaj rozšírený nielen v Peru. Domáci a turisti prostredníctvom neho vyjadrujú úctu bohom hory. Tu sa k nemu navyše pripája aj rituál koky.

"Sullpayqui apu salkantay," opakujú všetci svorne po sprievodcovi Lucasovi, čo v preklade znamená "ďakujeme duchom hory", a potom vložia tri zelené lístočky pod spodný kameň, ktorý si všetci zobrali ešte dole v údolí a vyniesli ho až sem. Každý z listov reprezentuje jedno z z troch posvätných indiánskych zvierat - kondora, pumu a hada.

Okolitá scenéria sa postupne mení a cesta klesá do hustého dažďového pralesa. Medzi stromami sa častejšie objavujú kvetiny orchideí, kávovníky, pomarančovníky a iné exotické druhy rastlín. Mnohé z nich sú liečivé, iné naopak jedovaté.

"Obzvlášť pri tejto si dajte pozor, aby ste sa nedotkli bieleho mlieka v stonke. Inak vás budú za chvíľu páliť prsty," upozorňuje Lucas a ukazuje pri tom na nenápadnú rastlinu. Potom dodá, že bylina sa volá Hatupa a raz mal v skupine aj takého experta, ktorý ju použil miesto mlieka na opaľovanie. "Natrel si ňou tvár! Vravím mu, že to rovno mohol použiť feferónky. Ešte dva dni potom bedákal a chodil červený ako rajčina."

Veľké výročie

Hoci pevnosť Machu Piccu nie je žiadnou mladicou, toto leto ubehlo presne sto rokov od jeho objavenia. Písal sa rok 1911, keď americký historik Hiram Bingham zostal stáť s otvorenými ústami. Mesto postavené z bielej žuly je zasadené medzi dva špicaté vrcholy, ktoré tvoria akési terasovité sedlo. Tmavé zelené kopce vyrastajú z hlbokého údolia rieky Urubamby.

A ľudia zostávajú stáť s otvorenými ústami dodnes. Ten pohľad stojí za tu niekoľkodennú námahu. Najmä skoro ráno okolo šiestej hodiny, keď do mesta začnú prenikať prvé slnečné lúče.

Domy sú vybudované na úzkych terasách, príbytky sú prepájané úzkymi uličkami. Námestia bývali v strede osady, kým po okrajoch sa rozprestierali rozľahlé výbehy pre dobytok a stupňovité terasy na pestovanie kukurice.

O účele pevnosti koluje medzi vedcami mnoho dohadov. Bolo to zimné sídlo panovníka? A či astronomické observatórium? Ktovie. Mesto pravdepodobne obývali zväčša ženy. Zo 173 nájdených kostier bolo ich iba 13 mužských. Niektorí preto špekulujú, že Machu Piccu bolo postavené pre Panny Slnka.

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.