Naprieč Slovenskom (9), Hornonitrianska kotlina - prechod Slovenska z východu na západ

Prechod Slovenska z najvýchodnejšieho bodu na najzápadnejší (9)

Situácia sa však mení v motoreste. Majiteľ motorestu nás prekvapil, podobne ako všetkých návštevníkov pred nami - obsluhou v ženskom odeve, ktorú "pokusne zaviedol" na zatraktívnenie zariadenia a podľa jeho slov mu to aj podarilo. Dôvodom na prípadnú návštevu nie je len pánska obsluha v ženskom odeve, ale najmä kvalitná a veľmi lacná kuchyňa. Nápis na panelovej reklame, že podávajú "banícke porcie", treba brať naozaj doslovne.

V debate po večeri nám majiteľ ponúka aj ubytovanie. Nie je to síce ešte "zrelé" na kolaudáciu, ale máme všetko čo potrebujeme - teplú vodu, postele a kľud. A hlavne, nebudeme musieť cestovať podvečer do Handlovej a ráno zase späť.

5. (19.) deň Dererov mlyn - Bystričany 2. mája 2012 - streda

Dohovorené raňajky sú pripravené na 7.30 a tak sa už krátko pred ôsmou lúčime. Prechádzame hlavnú cestu, za sebou zanechávame Žiarsku kotlinu a vydávame sa modrou značkou proti prúdu Lutilského potoka. Asi po pol druha kilometri značka zahýba vľavo do Kľackej doliny a pokračuje popri potoku Barina do vnútra pohoria Vtáčnik, v ktorom dnes na nás čaká najvyšší bod celej trasy z Novej Sedlice do Záhorskej Vsi - 1 346 m vysoký Vtáčnik, zároveň aj najvyšší vrch rovnomenného pohoria.

Čtěte také: Naprieč Slovenskom (8), prechod Slovenska z najvýchodnejšieho bodu…

Na jeho zdolanie však musíme prejsť takmer 12 km s prevýšením skoro 1 000 m. Najskôr mierne stúpame Kľackou dolinou v ktorej sme "zvetraní" majiteľom?, alebo nejakým iniciatívnym ochrankárom, za vstup na súkromný pozemok, na ktorom vraj nemáme čo robiť ani my ani turistická značka. Treba však povedať, že s takou úpravou prírodného prostredia sa hneď tak inde nestretnete.

Turistické značenie je, asi aj vďaka prístupu majiteľov, v mizernom stave (inak by to bola ostuda miestnych značkárov!). V závere doliny potom strácame aj tú biedne udržiavanú značku. Orientačne to však zvládame aj bez značky, výstupom dnes už nepoužívanou starou strmou furmanskou cestou po ktorej sme vyšli na hrebeň vybiehajúci juhovýchodným smerom z Troch chotárov. Som presvedčený, že by po ňom mala viesť modrá turistická značka.

Ako najstarší však "poverujem" Mira, aby zašiel pozrieť 50-60 m či tam nenájde značku. Jeho negatívne tvrdenie si nejdem overiť a tak pokračujeme stále po zvážnici traverzujúc z východnej strany vrchol Troch chotárov, odkiaľ sa z holorubov otvárajú pekné výhľady na Kremnické a Štiavnické vrchy, až do sedielka pred kótou Hrebienky (1 187 m), kde nachádzame červenú hrebeňovú značku. Najskôr sme si vydýchli a potom nasledoval oddych po ktorom už vedení značkou naberáme s istotou smer na Vtáčnik.

Pri turistickej orientácii na vrchole Troch chotárov z Mira vyšlo, že na tom hrebienku čo bol obzrieť, značku síce nevidel, ale vychodený chodníček tam bol. Nuž čo, prešli sme o 1,5 kilometra viac a sme tam, kde sme chceli byť.

Zakrátko si dožičíme občerstvenie z prameňa Kaních studní, po ktorom zdolávame Malú Homôlku a po ďalšej štvrťhodine už máme pred sebou záverečný výstup na kopec Vtáčnik.

Z najvyššieho vrcholu pohoria, alebo presnejšie zo skaliska východne od najvyššieho bodu sa otvára výhľad na Hornonitriansku kotlinu ovenčenú Strážovskými vrchmi, sčasti Malou Fatrou s impozantným Kľakom a pohorím Žiar. Za nimi vrcholky Malej a Veľkej Fatry, Štiavnických aj Kremnických vrchov v popredí so Žiarskou kotlinou. Oddych spájame s vychutnávaním si výhľadov a tiež s doplnením kalórií, ktoré o 13-tej hodine môžeme pokojne nazvať obedom.

"Najhoršie" máme teda za sebou. Pre dnešok nás čaká už len cesta dole. Zostupujeme pohodlne lesom cez kótu Zraz (1 234 m) na Siahy (1 050 m) s turistickou orientáciou. V ohybe lesnej cesty naozaj len chvíľu hľadáme značku a peknými bukovým lesom smerujeme k Jaseňovej skale (913 m) z ktorej nás ešte potrápil nepríjemný strmý zostup k Hornému domu v Bystričianskej doline.

Asfaltová lesná cesta kopírujúca tok potoka Bystrica kľukatiaceho sa hlbokým, kaňonovitým, zalesneným údolím sa zdá byť nekonečnou. Spestrená je len občasnými výhľadmi na zaujímavé skalnaté útvary v masíve Veľkej skaly (820 m), no svoje čaro má aj samotný strmý kaskádovitý potok. Výhodou však je osviežujúco pôsobiaci pohyb v tieni stromov chrániacim pred páliacim slnkom.

Po vyjdení z lesa v ústí Bystričianskej doliny na poľnohospodárske pozemky musíme prejsť ešte viac ako 5 km na priamom slnku v nepríjemne teplom a dusnom počasí pokiaľ ukončíme dnešnú trasu v obci Bystričany.

Na autobusový spoj do Zemianskych Kostolian, kde budeme nocovať máme ešte čas a tak si v miestnom pohostinstve dožičíme po dve čapované - a na chvíľu je smädom zase pokoj.

Pri ubytovávaní dojednávame nocľah odrazu aj na ďalšiu noc. Rozhodla veľmi prijateľná cena a tiež to sem budeme mať z Topoľčian bližšie ako na pôvodne rezervované ubytovanie v Nitre.

6. (20.) deň Kostoľany - Topoľčany 3. mája 2012 - štvrtok

Vstávame o čosi skôr. Cestujeme autobusom o 6:35 späť do Bystričian. Včera sme zostúpili "z hôr" do Hononitrianskej kotliny. Turistické značenie tu vedie len z okrajov kotliny na okolité pohoria čo znamená, že opäť pôjdeme "bez značiek". Teraz to však už, na rozdiel od prvých dní v Bukovských vrchoch, bude jednoduchšie, pretože sa v nasledujúcich dňoch budeme pohybovať prevažne po štátnych cestách, čo však určite nie je plusom.

Z Bystričian musíme prejsť asi kilometer po hlavnej ceste s hustou dopravou a potom už odbočujeme na vedľajšiu vedúcu do Chalmovej - miestnej časti obce Bystričany, známej termálnymi kúpaliskami s vodou teplou až 40 °C. V snahe ísť po menej frekventovaných cestách pokračujeme po pravej strane rieky Nitra, ktorej tok v roku 1950 vybudovaním preložky medzi Novými Zámkami a obcou Komoča priviedli do Váhu, čím rieku "skrátili" z pôvodných 243 na súčasných 170 km, južnými výbežkami Strážovských vrchov cez Malé Kršteňany do Partizánskeho. V súkromnom obchodíku v Malých Kršteňanoch kupujeme raňajky a v tieni parčíku pri nemocnici v Partizánskom potom prichádzajú na rad.

Mestom, ktorého história sa začala písať až v rokoch 1938-39, keď v chotári obce Šimonovany vybudovala firma Baťa závod na výrobu obuvi a tiež obytné a spoločenské budovy čím vznikla osada Baťovany. V 1948 roku boli obe sídla premenované na Baťovany a 9.2.1949 bol prijatý súčasný názov Partizánske. Mesto je od svojho vzniku jedným z centier obuvníckeho priemyslu v rámci Slovenska.

Na západnom okraji mesta zase prechádzame na ľavý breh Nitry a dostávame sa na najsevernejšie upätie pohoria Tribeč. Prechádzame cez Brodzany, kde je v miestnom kaštieli, ktorého majiteľom sa stal v 19. storočí rakúsky diplomat Gustáv Vogel barón von Friesenhof, manžel Puškinovej sestry, od roku 1979 Literárne múzeum A. S. Puškina. Okrem Moldavska je to jediné múzeum venované tomuto slávnemu spisovateľovi mimo Ruskej federácie. Ani nezisťujeme či je múzeum otvorené a v miestnej krčmičke si dožičíme občerstvenie s penou.

Už v Nitrianskej pahorkatine prejdeme bez zastávky obcou Krásno a pokračujeme cez Nedanovce do Bošian, kde sa zastavujeme na obed. V miestnej časti Bošian Baštíne zamierime na Práznovce, ktoré už administratívne patria do okresu Topoľčany. Do tohto okresného sídla prichádzame cestným obchvatom dokončeným v novembri minulého roku. Úsek z Brodzian, vďaka problémom s ľavým kolenom a pravým členkom, prechádzam ani nie tak z posledných síl ako skôr nasilu.

Presne o 16.44 sme po takmer 35-tich kilometroch na železničnej stanici v Topoľčanoch a zisťujeme, že vlak na Zemianske Kostoľany odišiel podľa cestovného poriadku o 16.32 hod. Čas do odchodu nasledujúceho rýchlika "pretrpíme" pri pive v reštaurácii oproti železničnej stanice.

V Kostoľanoch vedie naša cesta najskôr na večeru do Motorestu Pereš. Po príchode na ubytovňu platíme naše ubytovanie a poberáme sa do ríše snov.

7. (21.) deň Topoľčany - Radošiná, 4. mája 2012 - piatok

Siedmy deň začína zvonením budíka o 05.00 hod. Počasie sa odvčera zmenilo a zdá sa, že sa konečne zbavíme nepríjemných horúčav. Späť do Topoľčian cestujeme rýchlikom. Hneď po vystúpení z vlaku si kupujeme lístky a miestenky na poobedňajší rýchlik z Piešťan do Vysokej.

Predpokladá sa, že Topoľčany vznikli asi v polovici 9. storočia počas najväčšieho osídľovania Ponitria. Už v priebehu 11. storočia sa stali trhovým a mýtnym miestom. Názov sídla sa odvodzuje od rozsiahlych topoľových porastov v okolí rieky Nitry.

Na konci 18. storočia mesto ničili požiare. V 1783 začala po údere blesku horieť kováčska vyhňa a následný požiar zničil 140 domov. O 14 rokov neskôr zhorelo 80 domov a 12 stodôl a po požiari v roku 1788 ostalo v meste po požiari len niekoľko neporušených domov. A aby toho nebolo málo tak po obnovení mesta vypukol v roku 1790 ďalší požiar, pri ktorom zahynulo aj veľa ľudí. V polovici 19. storočia vyčíňala 3× epidémia cholery, ktorá si vyžiadala 650 ľudských životov.

Náš dnešný plán je prejsť z Topoľčian do Radošinej. O siedmej hodine, po predchádzajúcej návšteve bankomatu, teda "s chuťou" začíname. Obloha je zamračená, ale zdá sa, že na dážď to ešte nevyzerá. Zdanie však trvá len krátko cez trištvrte hodiny. Zatiaľ sme stihli prejsť cez Tovarníky do Nemčíc. Tu na autobusovej zastávke už idú dáždniky do pohotovostnej polohy a ani nie po 5-tich minútach už na ich rozostretých strieškach bubnujú dažďové kvapky. V autobusovej zastávke na križovatke do Kuzmíc sa rozhodujeme dážď prečkať.

Aj po hodine čakania sa však zdá, že dážď neustane a dnešnú trasu tu aj skončíme, pretože pokračovať po ceste s hustou premávkou za takého počasia by znamenalo hnať sa do nešťastia. Po ďalšej štvrťhodine sa však oblačnosť začína pretrhávať a aj dážď začína ustávať. Napokon po 1,5 hodinovej prestávke pokračujeme. Až do úplného vyschnutia povrchu vozovky nás pri prechode každého nákladiaku zasiahne poriadna spŕška zvírenej vody.

Cestou do Malých Dvoran a Bojnej sa z čiastočne popretŕhanej nízkej oblačnosti po pravej strane ukazujú južné svahy Považského Inovca - presnejšie jeho podcelku Krahulčie vrchy, ktorým dominuje 748 metrov vysoký vrch Marhát. Krátko po pol jedenástej sa zastavujeme v rýchlom občerstvení v obci Bojná. Ponuka - bageta, alebo hamburger - aj rozhodnúť sa môžete rýchlo. O pol hodinu sme znova na ceste.

Obcami Lipovník a Vozokany prechádzame bez zastávky. Uhasiť smäd sa nakrátko zastavujeme až v Nitrianskej Blatnici odkiaľ je to už do Radošinej len 2 km a tak sa dlho nezdržiavame a pokračujeme v ceste - nech to už máme za sebou.

O 13.44 prichádzame na autobusovú zastávku na rázcestí k železničnej stanici v Radošinej odkiaľ nás už o 7 minút odváža autobus do Piešťan. "Taková přesnost, to je vám moc pěkná věc" - ako konštatoval Jozef Švejk - ten kamarát z Humenného.

Do Radošinej sa plánujeme vrátiťopäť niekedy začiatkom októbra tohto roku a pokračovať až "do cieľa" k najzápadnejšiemu bodu Slovenska v Záhorskej Vsi.

• Pokračování článku

Další související články:

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.