Trek naprieč Slovenskom (6), prechod Slovenska z východu na západ

Prechod Slovenska z najvýchodnejšieho bodu na najzápadnejší (6)

Zastavujeme sa v penzióne "RAJ" pod Skalnistou lúkou a neodolávame chutnému jeleniemu gulášu, ktorý samozrejme nemohol ostať bez piva. Po posilnení pokračujeme modro značeným chodníkom mimo hlavnú cestu do Prostredného Hámra a potom už opäť po štátnej ceste do Palcmanskej Maše. Vieme, že tu máme ubytovanie, ale nevieme kde presne. Za vcelku kurióznej situácie sa na zastávke autobusu zoznamujeme s majiteľkou turistickej ubytovne NITA, ktorá po víkende vyprevádza dcéry "na internát" - ešte, že sme boli slušní.

Ubytovanie a strava s hviezdičkou. Na nálade nám večer uberá len skutočnosť, že vonku začalo pršať. Ale uvidíme aké bude ráno.

3. (12.) deň / 3. mája 2010 - pondelok

Do rána sa toho moc nezmenilo. Krátko po našom odchode o 8-mej hodine začína mrholiť a hmla "sedí" až takmer v doline. Od ubytovne vychádzame na štátnu cestu po hrádzou vodnej nádrže Palcmanská Maša, vybudovanej prehradením horného toku Hnilca, ktorá slúži rekreácii a rybolovu, ale voda z nej je prevedená potrubím pod Dobšinským kopcom do Dobšinej, v povodí rieky Slaná, kde vyrába elektrickú energiu v prečerpávacej vodnej elektrárni uvedenej do prevádzky ešte v roku 1953.

Čtěte také: Naprieč Slovenskom (5), prechod Slovenska z najvýchodnejšieho bodu…

My na rozdiel od vody, ktorá si tečie popod kopec, stúpame naň po žltej značke. Viditeľnosť nič moc, sotva do Dobšinej pod nami, preto sa bez väčšieho zdržiavania poberáme z križovatky na Dobšinskom kopci po červenej značke ďalej. Z lúk sa nám otvára aký taký pohľad na vodnú nádrž s Dedinkami, obcou, ktorá v roku 1933 vznikla spojením dvoch pôvodných baníckych "dediniek" Štefanoviec a Imrichoviec.

Za krátko opäť prekračujeme štátnu cestu spájajúcu Dobšinú s Popradom a Horehroním a takmer bez prevýšenia prichádzame na rázcestie turistických značiek Voniarky. Tu sme už prinútení použiť aj ochranu proti dažďu a takto vystrojení obchádzame vrch Gápeľ (961 m) a popri osamelej horárni schádzame na rozľahlé lúky, ktorými vedie proti toku potoka Gápeľ lesná cesta a s ňou i červená značka do rozložitého sedla s tisícmetrovou výškou, aby na opačnej strane klesla k potoku Tiesňavy na rázcestie značiek Pod Hanesovou I.

Dážď cestou zo sedla ustal a aj keď je stále zamračené a oblačnosť sa drží vrcholov okolitých kopcov zdá sa, že sa akosi presvetľuje. Po krátkom odpočinku musíme prekonať dlhé stúpanie až pod vrchol kóty Honzovské (1 172 m) odkiaľ sa to obracia k lepšiemu - klesáme do lúčnatého sedielka Nižná záhrada.

Po krátkom odpočinku si pri odchode hneď vedľa chodníka všímame dve "kôpky" medvedieho trusu. Pohodlne prechádzame do sedielka pod Ondrejiskom (1 270 m) a rozľahlými lúkami schádzame, za k našej radosti pretrhávajúcej sa oblačnosti, k prameňu, za ktorým sa vnárame opäť do lesa a stúpame na Starú Čuntavu a potom o kúsok ďalej na rázcestí Pred Čuntavou usedáme k obedu.

Okolím sa rozlieha hluk lesnej techniky. Ako zakrátko po odchode zisťujeme vo veľkom tu prebieha ťažba dreva. A čo je najhoršie musíme pokračovať dobré dva kilometre, nákladnými autami zabezpečujúcimi odvoz vyťaženého dreva, poriadne rozblatenou cestou. Z najhoršieho sa dostávame pri kríži na okraji lesa nad sedlom Besník odkiaľ môžeme schádzať lúkami mimo zablatenej cesty.

V sedle Besník, kde sa stretávajú tri geomorfologické celky opúšťame Slovenský raj - podcelok Spišsko-gemerského krasu a schádzame do Horehronského podolia k prameňu rieky Hron, prameniacom na juhovýchodných svahoch Kráľovej hole.

Robíme malú odbočku k Telgártskemu portálu Besníckeho tunela. Zaujímavosťou je, že v tomto 848 m dlhom tuneli sa nachádza najvyššie položené miesto siete ŽSR s normálnym rozchodom na Slovensku - 955,5 m.

Z upraveného prameňa druhej najdlhšej slovenskej rieky sa napijeme čerstvej vody a ukrátime ju tým o pôžitok z 298 km dlhej cesty po sútok z Dunajom pri Kamenici nad Hronom.

Po štátnej ceste, vedie po nej turistická značka, pokračujeme smerom na Telgárt. O niečo nižšie je z cesty pekný pohľad na kamenný Chramošský viadukt, pomenovaný podľa potoka, ktorý preklenuje v dĺžke 113,6 m až 18 m nad úrovňou terénu. Viadukt má 9 otvorov o svetlosti po 10 m. Tento viadukt je súčasťou železničnej trate Červená Skala - Margecany s výstavbou ktorej sa začalo 31. mája 1931, keď minister železníc Rudolf Mlčoch slávnostným výkopom na budúcom Telgártskom tuneli osobne začal stavebné práce na tejto trati.

Pri vchádzaní do Telgártu prechádzame túto železničnú trať pri železničnej zastávke Penzión Telgárt. Zo zastávky trať vchádza rovno do špirálového tunela dlhého 1 239,4 m - Telgártskej slučky, ktorá je technicky najzložitejším úsekom na trati do Margecian a v súvislosti s jej budovaním sa medzi domácimi povráva, že "tesne pred tým, ako sa mali obe smerové štôlne spojiť, vedúci stavby si v noci ešte raz všetko prepočítal. Vyrátal, že sa nestretnú a preto sa hneď zastrelil. Na druhý deň boli chodby spojené".

Zo zastávky do centra obce trvá cesta asi 10 minút. V pondelok poobede sa nám nedarí nájsť otvorenú reštauráciu a tak to riešime po svojom - najskôr na pivo, potom ubytovať, nakúpiť suroviny v obchode s potravinami, prichystať večeru a spať.

4. (13.) deň / 4. mája 2010 - utorok

Po rannom daždi sa oblačnosť začína pretrhávať. Pred odchodom a ešte zdržíme rozhovorom s "pani domácou" - ubytovaní sme boli na súkromí a vydávame sa na cestu. Po zvážení meníme na nasledujúce dva dni pôvodne uvažovanú trasu cez Muránsku planinu s tým, že do Brezna pôjdeme popri Hrone.

Lúčime sa teda s Telgártom. Zaujímavosťou v jeho histórii je, že Starý Telgárt nebol založený na mieste dnešnej obce, ale 5 km na východ, čo dokazujú aj chotárne názvy ako "starý cintorín", "starý hostinec" a ďalšie. Kedy a prečo stará osada zanikla sa nepodarilo zistiť.

Najväčší rozvoj zaznamenala obec práve počas výstavby železničnej trate na začiatku 40-tych rokov minulého storočia. Pred koncom II. svetovej vojny ju postihla najväčšia pohroma, keď počas bojov medzi Nemcami a Slovenskou armádou spolu s partizánmi bola obec dňa 5.9.1944 vypálená a pri požiari zhorelo 263 domov.

Smerujeme po zelenej značke, ktorá to má namierené na Kráľovú hoľu vysokú 1 946 m týčiacu sa priamo pred nami. Zakrátko však značku opúšťame a južným úpätím Kráľovej hole naberáme smer na Šumiac. Z neho vedie na Kráľovú hoľu nielen modrá turistická značka, ale aj horská asfaltka, ktorá je však pre verejnosť uzavretá.

Šumiac je vraj pomenovaný podľa šumu lesov obklopujúcich obec a šumu bystrých vôd čo nimi pretekajú. Ak by to aj nebola pravda je to výstižné. V obci sa moc dlho nezdržiavame. Zájdem pre pečiatku na obecný úrad a v reštaurácii si dáme po jednom pive. Obloha je stále takmer zamračená, teraz už mohutnými kopovitými oblakmi a pohľad na ne veru nepoteší.Naša ďalšia cesta vedie mimo turistického značenia, vlastne už od posledných domov Telgártu, po úpätí nízkotatranských vrchov.

Postupne prechádzame po dobrej ceste cez tri potoky stekajúce z ich južných svahov - Skalnistý, Šumiacky aj potok Dudlavá s jeho krátkym pravostranným prítokom bez mena a potom zvoľna klesáme nádherným prostredím - lúkami s osamotenými domčekmi až do Švábolky - miestnej časti obce Valkovňa, ktorá vznikla spolu s ďalšími dvoma miestnymi časťami Zlatno a Nová Maša v roku 1954 osamostatnením od obce Šumiac.

Maša bol pôvodný názov pece na výrobu surového železa, po prvý krát spomínaný už v roku 1551. Výraz Maša sa dostal do názvov sídiel jestvujúcich pri týchto výrobných zariadeniach Ďalšie spracovanie surového železa potom prebiehalo vo vyhniach a hámroch. Prechádzame železničnú trať Brezno - Červená Skala, ktorá bola ako súčasť plánovanej stredoslovenskej transverzály - zo Zvolena do Margecian ku Košicko-bohumínskej železnici, uvedená do prevádzky 28.11.1903 a pokračujeme okolo železničnej stanice Nová Maša smerom do Pohorelskej Maše.

"Vďaka" zmeneniu trasy sa budeme odteraz na 32 km dlhom úseku pohybovať po štátnej ceste až do Brezna. Krčmu v Pohorelskej Maši otvárajú až o 14-tej hodine. Nechce sa nám tu čakať 20 minút a tak pokračujeme bez zastávky ďalej. Pri pohľade na budovu železničnej zastávky Pohorelská Maša, okolo ktorej prechádzame o chvíľu, sa derú do mysle hrôzostrašné predstavy kam dovedú tieto naše demokraticky volené vlády túto republiku, keď sa takto stavajú k majetku, ktorý je majetkom nimi spravovaného štátu.

Počas krátkeho odpočinku, ku ktorému využívame zastávku SAD pri rázcestí do Pohorelej začína pršať a tak sa cez železničné koľajnice presúvame do reštaurácie zriadenej v budove železničnej stanice a prečkávame štvrť hodiny trvajúcu "takmer" prietrž. Obec Pohorelá sa rozkladá v celej svojej dĺžke, viac ako 2,5 km, po oboch brehoch Kopanického potoka prameniaceho pod Bartkovou (1 790 m).

Pršať prestalo len toľko, aby sme prešli do ďalšej horehronskej obce - Heľpy, ktorú milovníkom folklóru netreba zvlášť predstavovať, a pre tých ostatných len krátka poznámka, že je známa jedným z najstarších folklórnych festivalov na Slovensku Horehronskými dňami spevu a tanca. Aj túto prehánku prečkávame suchí, pri pive v miestnej krčme. Potom opäť po štátnej ceste, ktorá nemá na svojom úseku do Závadky nad Hronom ani jednu zákrutu.

Pred Plavárňou v Závadke strávime chvíľu čakaním na správcu. Po ubytovaní, vybalení a hygiene zase utekáme pred prudkou prehánkou do Spoločenského domu, kde máme už vopred zajednanú teplú stravu.

5. (14.) deň / 5. mája 2010 - streda

Ráno je po nočnom daždi pochmúrne. Takmer zamračené nízkou oblačnosťou. Po raňajkách - opäť v Spoločenskom dome pokračujeme smerom do Polomky. Je to najväčšia obec, čo sa rozlohy i počtu obyvateľov týka, na Horehroní. Hneď na začiatku obce sa pristavujeme pri pamätníčku obetiam tragédie na železničnom priecestí, pri ktorej tu 21. februára 2009 po zrážke autobusu s osobným vlakom zahynulo 12 ľudí - na dohľad od lyžiarskeho strediska kam mali namierené.

Nakrátko a "len" na kofolu sa zastavujeme v miestom hostinci Šport v centre obce. Dlhšiu zastávku spojenú s posilnením z vlastných zásob robíme o niečo neskôr až na križovatke s cestou do Bacúcha. Obec leží asi kilometer severne od hlavnej cesty. Počas leta v roku 2005 sme v katastri obce na Vrchbánskom grúni za pomoci lanovky spracovávali drevnú hmotu z vetrovej kalamity, ktorá Nízke Tatry postihla 19. novembra 2004.

Hneď za obcou sa v doline Bacúšskeho potoka nachádza prameň minerálnej vody, pomenovaný pri príležitosti 100. výročia narodenia spisovateľky Boženy Němcovej, ktorá ho niekoľkokrát navštívila, jej menom. Známa spisovateľka o tomto prameni napísala: Voda je velmi dobrá, studená jako led a tak silná, že se oči zalévají, jak ji pohárik vypije, a člověk je potom v stavu klince strávit.

Ďalšiu zastávku na oddych robíme až v obci Beňuš, ale výnimočne odpočívame na lavičke v centre - z núdze cnosť. Vynahradzujeme si to v miestnej časti Beňuša Gašparove a po ďalšej hodine chôdze využívame na obed kvalitné služby reštaurácie Salmo v Bujakove - ktoré je už miestnou časťou Brezna.

Po poriadnom obede sa s faktom, že treba pokračovať ďalej vyrovnávame dosť neradi. Počasie má už dlhšiu dobu predpoklad k búrke a táto nás, našťastie len symbolická - 2 zahrmenia a 3 minúty dažďa, prinútila skryť sa v zastávke SAD v Zadných Halnách popri ktorej sme práve prechádzali.

Po ďalšej polhodine sme na breznianskom námestí. Pre informáciu o odchode autobusov do Čierneho Balogu využívame služby miestnej turisticko- informačnej kancelárie a potom prechádzame cez námestie, ktoré má úctyhodné rozmery 213 × 146 m. Jeho dominantou je 31 m vysoká zvonica z roku 1830 slúžiaca v minulosti aj ako strážna veža. Od roku 1929 je súčasťou námestia pomník gen. M. R. Štefánika, po ktorom je námestie pomenované. Kópia tohto pamätníka je od roku 1999 postavená vo francúzskom meste Meudon, kde M. R. Štefánik pôsobil.

Autobusom sa presúvame do Čierneho Balogu na ubytovanie zabezpečené v súkromí. Všetko by bolo v poriadku, keby sa večer nezačala napĺňať nepriaznivá predpoveď počasia na nasledujúce dni. Začalo to prudkou večernou búrkou na ktorú Jano len tak hneď nezabudne. Ako fajčiar práve "okupoval" otvorenú pavlač, keď neďaleko udrel blesk. Sila hromu asi bola riadne hromová, keď mu vypadla z úst aj horiaca cigareta.

Po prepršanej noci pokračoval silný vytrvalý dážď aj ráno a predpovede počasia sa oproti včerajšku v ničom nelíšili. V Brezne sa preto definitívne rozhodujeme - pre tento turnus už ďalej nepokračovať s tým, že tak učiníme opäť až o rok. A ako sa ukázalo, naše rozhodnutie bolo dobré, pretože výdatne pršalo ešte aj nasledujúce dva dni.

• Pokračování článku

Další související články:

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.