Kľak (1 352 m n. m.) v zime alebo biele peklo na hrebeni Malej Fatry

Biele peklo, Malá Fatra

Aj napriek neúprosne blížiacej sa jari, zima sa ešte ani zďaleka nechystala uvoľniť nás zo svojho snehového zovretia. Pri našich pravidelných cestách z Handlovej do Žiliny a späť sme vždy pri prejazde cez Fačkovské sedlo (802 m n.m.) obdivovali monumentálny skalnatý vrchol Kľaku.

Už samotná cesta autom do tohto horského sedla, ktoré tvorí prirodzenú hranicu medzi pohoriami Malá Fatra na severovýchode a Strážovské vrchy na juhozápade, stojí za to, lebo z obidvoch strán cesta poteší hlavne skúsenejších vodičov prudkými serpentínami, v zime o to ťažšie prejazdnými vďaka každoročnej bohatej snehovej nádielke. Priamo pri ceste na juhovýchodnom úpätí sedla pramení rieka Nitra a severné stráne sú pramennou oblasťou Rajčanky.

Samotné sedlo a okolie je významným centrom turistiky v priebehu celého roka a svojimi zasnežovanými svahmi s lyžiarskymi vlekmi ponúka výborné podmienky na lyžovanie. V sedle je aj parkovisko s parádnymi výhľadmi, so zastávkou MHD a v miestnom motoreste sa dá výborne občerstviť a doplniť energiu pred turistikou, keďže sedlo je východiskovým bodom k viacerým turistickým chodníkom. Vedie odtiaľ aj najľahší výstupový turistický chodník na Kľak (1 352 m n.m.), značený žltými turistickými značkami.

Čtěte také: Fototoulky kolem vrcholu Kľak, Malá Fatra

Nevyspytateľnosť zimných podmienok nás však už po toľký krát presvedčila o relatívnosti tohto tvrdenia. Po overení si šoférskych zručností na šmykľavých zasnežených cestách sme zaparkovali vo Fačkovskom sedle. Už v tom momente bolo zrejmé, že výstup nebude vôbec prechádzka rúžovou záhradou, aký zvykne bývať v letnom období.

Vrchol Kľaku, ktorý ukončuje na juhu hlavný hrebeň Lúčanskej Malej Fatry a výrazne dominuje okolitej krajine, bol tentoraz úplne zahalený v bielom zovretí zúriacej snehovej fujavici. Prvé kroky v hlbokej snehovej mase, s páliacimi vločkami snehu v očiach nás v tom len utvrdzovali. Keďže nás ale vždy lákajú skôr obtiažne podmienky, zároveň sme sa tešili.

Po chvíli predierania sa snehovými závejmi na lúkach nad parkoviskom sme prišli na rázcestie žltej a červenej turistickej značky, po ktorej sa dá dostať až do Kremnických vrchov, no náš cieľ nás neúprosne nasmeroval do strmého stúpania po žltej značke. Ako som už spomínal, obvykle nebýva tento výstup ťažký, no tentoraz sme si pripadali ako niekde na Aljaške.

V lete bezproblémový výstup, nám teraz trval nepomerne dlhšie a asi po jeden a pol hodine stúpania príkrymi svahmi sme dorazili na Reváň (1 205 m n.m.), kde nás už doslova víchor zrážal skoro na kolená. Kvalitné oblečenie bolo nevyhnuteľnosťou, lebo aj teploty, ešte znižované prudkým vetrom, boli hlboko pod nulou.

Z Reváňa sme nemuseli prekonávať veľké prevýšenie a viac menej sme si vychutnávali už miernejšie stúpanie na vrchol v zúriacom bielom šialenstve. Samozrejme nikde sme nevideli ani človiečika, každý asi radšej dal prednosť teplu pri kozube. Silu víchrice dokumentovalo aj to, že po pár minútach bol nami prešliapaný chodník len ťažko čitateľný, strácal sa v nekonečnej bielobe.

Pred finálnym výstupom na samotný skalnatý vrchol Kľaku sme dorazili k turistickému rozcestníku Pod skalou, z ktorého mala cesta na výhľad žlto značeným chodníkom trvať už len 10 minút. Po zelenej turistickej značke to odtiaľ nie je ďaleko ku Kľackému vodopádu (990 m n.m.), z ktorého by sme v týchto podmienkach aj tak nič nemali.

Výšku snehovej prikrývky výborne dokumentovali zasypané turistické smerovníky, ktoré sme mali pri nohách. Aj napriek tomu, že sme na Kľaku boli viac krát, sme k dvojkrížu na vrchole blúdili ešte vyše pol hodinu.

Na vrcholovom nekrytom brale nás pohltilo doslova biele peklo. Víchrica vo svojom najväčšom rozmachu, viditeľnosť ledva pár metrov, zima prerážajúca až do špiku kostí, naplno preverili našu nezlomnú vieru dostať sa k cieľu. Inokedy pohodová prechádzka teraz pripomínala výpravu za polárnym kruhom.

Dvojkríž, aj turistické smerovníky, boli pokryté vrstvou ľadu a nafúkaného snehu. Po krátkom fotení v tenkých rukaviciach mi tak omrzli ruky, že ešte dobrú polhodinu mi bolesť prenikala až do končekov prstov, kým sa mi ako tak zohriali. Viditeľnosť bola stále takmer nulová a pocit chladu sa dostával na neúnosné hranice. Preto sme sa už dlhšie nevystavovali mrazivému severáku a zostúpili sme k malej jaskyni tesne pod vrcholom, kde nám blahodarné dúšky teplého šípkového čaju s medom vliali do žíl novú energiu.

Takto posilnení sme sa vydali na cestu späť. Aby sme si naplno vychutnali extrémne podmienky, išli sme po hrebeni nad chodníkom, na ktorom boli už také množstvá snehu, že sme sa brodili doslova po vrcholoch stromov. Zábavné, ale zároveň aj šokujúce bolo, keď som sa znenazdajky prepadol do brlohu, z ktorého stúpalo teplo a živočíšny zápach.

Po započutí čudných zvukov sme neváhali ani sekundu a zobrali sme nohy na plecia. Najskôr to bolo zimné ležovisko jazveca, ale kľudne to mohol byť aj medveď, ktorého výskyt je známy v týchto lokalitách. O tom sme sa presvedčili aj na inom výlete, keď sme neďaleko spomínaného miesta našli jaskyňu, z ktorej vychádzali čerstvé zablatené medvedie stopy.

Búrlivý víchor neustále bičoval všetko navôkol a tak sme sa dostatočne vybláznili ešte aj na Reváni, kde sme sa mohli nekrytý lesným porastom oprieť do vetra priam prekonávajúc fyzikálne hranice. Potom už nasledoval iba strmý zostup, teda skôr šmýkanie sa prudkými zasneženými svahmi skoro až k omrznutému autu, ktoré netrpezlivo čakalo iba na to, kým sa zohreje od tepla vlastného motora.

Aj keď je vrchol Kľaku výborný vyhliadkový bod s kruhovým výhľadom, dnes sme si na panoramatické scenérie museli nechať zájsť chuť. Ale aspoň z parkoviska sa na chvíľu odkryl pohľad na bralnato dolomitový masív Kľaku.

Celá oblasť Kľaku s rozlohou 85,7 hektárov je chránená ako národná prírodná rezervácia s rovnomenným názvom Kľak. Bola vyhlásená v roku 1966 a chráni vzácnu a zachovalú vápencovú vegetáciu na vrchole kopca a zachovalé spoločenstvá lesov okolo vrcholu, ktorým dominuje buk, ďalej jedľa, smrek, javor horský a jarabina. Najmä v letnom období možno obdivovať mnoho chránených druhov rastlín a oko milovníka prírody potešia aj pohľady na letiaceho sokola myšiara, ba dokonca na majestátneho orla skalného.

Tieto atraktívne končiny Malej Fatry nás raz zase prekvapili, ukázali nám aj svoju odlišnú drsnú tvár a zanechali v nás príjemné spomienky na prežité adrenalínové dobrodružstvo.