Cez Tatry a Pieniny na bicykli (1), Polsko

Tatry, Osturnianská brázda a Pieniny

V rámci našich cykloakcií Karpatiatour pravidelne brázdime slovensko - poľské pohraničie. Ostatnýkrát (v roku 2008) sme túto zaujímavú a krásnu časť karpatského oblúka prešli do značnej miery netradičnou cestou. Pretože zmena je život a je mnoho ciest, ktoré vedú do cieľa.

Etapa: Tatranská (113 km, 1 875 m), Trasa: Zuberec - Lechnica cez Oravice - Magura Witowska - Gubalowka - Osturňa - Kacwin

Skoro ráno opúšťame príjemný penzión s reštauráciou Oravská izba v centre Zuberca. V obchode na centrálnej križovatke si kupujeme potraviny a na verande pred obchodom raňajkujeme.

Deň sa opäť ukazuje v plnej modrej kráse, teplota vzduchu vzhľadom na podhorské prostredie a skorú rannú hodinu dáva tušiť ďalší horúci letný deň. Na zastávke oproti sa už zbiehajú prví peší turisti a čakajú na autobus, ktorý ich dopraví bližšie k ich dnešnej túre. V duchu si pomyslím, ako je dobre nám, ktorí nie sme odkázaní na dopravné prostriedky, ale stačia nám naši verní dvojkolesoví súputníci.

Čtěte také: Cykloakcia Karpatiatour 2007 (3)

Zo Zuberca ideme po novej asfaltke do Oravíc. Cesta je široká s výborným povrchom, auto stretneme ozaj len sporadicky. Spomínam na našu prvú Karpatiatour, keď sme do Oravíc museli ísť cez Habovku a cesta bola vtedy úzka a takmer terénna. Trochu mi je za tou starou cestou ľúto. Nuž ale čo, časy sa menia, a odľahlé kúty sa približujú každým rokom, progres zastaviť nemožno. Len aby z toho progresu nebol nakoniec degres…

Fotím Karčiho ako šliape do pedálov s vrchom Osobitá (1 637 m) v pozadí. Osobitá je veľmi zvláštny kopec, veď už samotný názov to signalizuje. Niektorí ho dokonca považujú za najkrajší či najvyhliadkovejší vrch Slovenska. Je to najsevernejší vrch Západných Tatier, ležiaci na bočnej rázsoche. Výstupiť hore však nie je dovolené, vraj pre ochranu prírody. Nuž čo, degres možno bude progres, ktovie…

Cez sedlo Borek (930 m) schádzame do Oravíc (790 m), ktoré sa za posledné roky tiež veľmi zmenili. Pribudli ubytovacie zariadenia, po príchode nám hneď udrie do očí protiľahlý prudký kopec s vyrúbaným pásom lesa, ktorý v zime slúži ako lyžiarska zjazdovka. Ja sa už dlhé roky venujem len lyžiarskej turistike a takéto pásy mi nechýbajú, nuž ale čo - progres je progres (a možno aj degres). My však v Oraviciach začíname realizovať jednoznačne progresívny plán, ktorým je prechod Západných Tatier cez Oravickú Maguru.

Tento prechod sme chceli urobiť už pred dvomi rokmi. Vtedy sme sa vrátili, keďže skutočnosť a mapa sa veľmi odlišovali a cesta po žltej značke bola strmá a divoká. Medzičasom Karči počas dovolenky preskúmal podhorie a tak sa tešíme, ako si cestu do Poľska skrátime cez tento atraktívny prechod Tatier. Výdatným zdrojom nášho optimizmu je aj poľská mapa vydavateľstva Polkart, na ktorej chodníky okolia Oravickej Magury sú prešpikované symbolmi bicykla, t.j. cyklocestami.

A tak sa vnárame do Tichej doliny, žltú odbočku vľavo hore ignorujeme a ideme ďalej po asfaltke. Odbočujeme vľavo až na najbližšej tvrdej ceste, po ktorej mierne stúpame hore. Po 2 km pretíname žltú značku, ktorá stúpa prudko doprava hore. Tu vysvitne, že Karči ďalej cestu nepozná - začína bike tlačiť strmo do kopca po značke. Mne sa takáto "jazda" vôbec nepáči, a tak vzniká mierna kríza, ako ďalej. Nakoniec ideme ďalej po žltej značke, lepšie povedané tlačíme bicykle strmým a rozbitým chodníkom. Naštastie tento úsek je pomerne krátky (asi 500 m), a tak si môžeme sadnúť na tátoše.

S menšími prerušeniami dochádzame na lúky Vyšné Diely vo výške 1 102 m (na mape ich nehľadajte), kde sú vo vzdialenosti asi 300 m dva smerovníky. Na Maguru pokračujeme dobre značeným modrým turistickým chodníkom. Cykliisticky je to zjazdné, cestou cez lúky sa nám objavujú výhľady na Vysoké Tatry, čo znásobuje celkový dojem z tejto novej karpatskej cesty.

Po 6 km z Oravíc prichádzame na vytúženú Oravickú Maguru (1 232 m), poľsky Maguru Witowsku. Sme však sklamaní, pretože okrem biednej tabule je tu len malý výsek lesa bez výhľadov. My sme očakávali (vzhľadom na mapy a popisy cyklotúr z internetu) oveľa viac, minimálne dobrú orientačnú tabuľu a jasné značky. Tie tu však nie sú žiadne, a tak pokračujeme intuitívne po rozbitej ceste. Po chvíli sa objavuje modrá značka, ktorej sa striktne držíme až po cestu, vedúcu z Witowa do Zakopaneho.

Väčšinu tejto klesajúcej cesty však musíme bicykle tlačiť, pretože je úplne vymletá od dažďov a rozrýpaná lesnými mechanizmami. Keby nebol povrch cesty tak rozbitý, bol by to ozaj parádny zjazd. Takúto devastáciu cesty som na Slovensku asi ešte nevidel, a tak sa musím slovenských lesníkom ospravedlniť za predošlé kritiky kvality slovenských lesných ciest. Ďalší dôkaz toho, že napriek členstvu v Európskej únii budeme ťažký dych komančov ešte dlho predychávať. A na kvalitu trebárs rakúskych lesných ciest si asi dlho počkáme…

Spomenutá poľská mapa sa nakoniec vykľuje ako nie wiarygodna (ako má uvedené na obale), ale ako bardzo iluzjorna… Slabou útechou je, že nielen mapy slovenských hôr sú málo spoľahlivé…

Na asfaltku sa pripájame v osade Kojsowka - názvom pripomína skratku našej obľúbenej Kojšovskej hole (1 246 m) blízko Košíc. Zásoby vody nám došli, a tak túžobne hľadáme nejaké prícestné osvieženie. Po pár kilometroch nachádzame predajňu potravín, kde si kupujeme plechovkové pivo. Chceme si ho vychutnať na lavičke pred obchodom, ale personálom sme dôrazne upozornení, že je to zakázané. Darmo argumentujem, že na Slovensku to nie je problém a že sme predsa spoločne v EÚ a pod… A tak karpatský mok musíme vypiť do dna až opodiaľ v špinavej autobusovej zastávke (tá špina ma aj vzhľadom na podtatranské prostredie dosť nepríjemne prekvapuje).

Po zažehnaní smädu ideme ešte chvíľu severným smerom cez Witow, až dochádzame na odbočku smer Dzianisz. Tu odbočujeme doprava, odtiaľto až na Gubalówku je to už naša karpatská klasika, cesta je mierne stúpajúca, premávka sporadická, okolie a výhľady veľmi pekné, štítová poľská architektúra zaujímavá a vkusná. Na Gubalówku (1 160 m) vedie zo Zakopaneho aj moderná kabínková lanovka, je tu množstvo šiatrov a čulý ruch. A to napriek tomu, že sme tu mimo hlavnej sezóny a je pondelok.

Zastavujeme na tradičnom mieste a v peknom štýlovom prostredí sa posilňujeme. Dávame si štandardnú kombináciu v podobe dobrej (a lacnej) poľskej klobásy a menej dobrého (a drahého) poľského piva. Od stola dobre vidno značnú časť poľských Tatier, dominuje známy Giewont s typickým krížom na vrchu.

Ďalej po pápežskej ceste schádzame do Zabu a odtiaľ cez Suche a Poronin prichádzame k odbočke na Ciche. Tu sa v tôni občerstvujeme, teplota sa blíži tropickým hodnotám. Po chvíli ideme ďalej - smer Ciche. Zastavujeme pri Filipczarskom potoku (presne na mieste ako na prvej Karpatiatour) a osviežujeme sa tatranskou vodou. Teraz je však potok značne scvrknutý, a na okolí vyrástlo viacero domov. Asi ďalší dôkaz globálneho otepľovania a globalizácie. Opäť ma napadá: Quo vadis, hommosapiens?!

Miesto čľapkajúcich sa detí tu tentoraz nachádzame opaľujúce sa švárne dievčiny. Že by to boli dozreté vtedajšie deti?! Túto tretiu zmenu však nevnímame, na rozdiel od tých dvoch predošlých, negatívne. V mäkkej trávičke v tieni statných smrekov si po minikúpeli vychutnávame relax, umocnený pohľadmi medzi konáre na modré nebo s baránkami.

Zrelaxovaní sadáme na biky a ideme ďalej cez Ciche, za nim asi 2 km lesnou cestou až sa napájame na asfaltku. Tu bočíme doľava a serpentínami stúpame. Po napojení sa na hlavný cestný ťah už len klesáme, až prichádzame na poľsko-slovenskú hranicu do Lysej Poľany (970 m). Colnica tu ešte stojí, po dôležitých colníkoch a frontách áut z nedávnej minulosti však už niet ani stopy. Ten pocit slobody a voľnosti prechodu je úžasný - Vivat Schengen! Napadá ma, že ľudstvo nie je až také hlúpe, že rôzne vojny a iné absurdnosti postupne pominú a zvíťazí zdravý rozum - tak, ako v prípade rušenia hraníc. Z veľkých plôch a priestorov bývalej colnice chcú vybudovať horolezecké cvičisko a iné turistické atrakcie, a to by bolo fajn.

Po prechode hraníc zastavujeme hneď pri prvej budove vľavo. Niekedy to bola vychýrená reštaurácia-koliba s dobrými jedlami, akých za komančov nebolo veľa. Teraz je môj optimizmus dobrého jedla schladený ďalšou absurdnosťou - z bývalej koliby je obchod, presnejšie povedané sklep, orientovaný na potraviny (prevažne alkohol) a poľských tiežturistov.

Spomínam si na túru ešte za študentských čias (pred 33 rokmi - "koukám, jak ten čas letí…!"). Vtedy sme po prechode hrebeňa Vysokých Tatier cez Východnú Železnú bránu, Kačaciu a Bielovodskú dolinku vysmädnutí odolávali v závere túry studničkám pri chodníku, aby sme plne vychutnali a na krv obrátili vtedy vzácne a pomerne dobré pivo Topvar v lysopoľanskej kolibe. Teraz sme radi, že vedľa bývalej koliby funguje aspoň provizórne minipohostenie, kde môžeme zažehnať bazálny hlad i smäd.

Go east! - si hovorím v duchu, keď stúpame do sedla nad Tatranskou Javorinou. Počasie je stále výborné letné, čerstvejší tatranský vzduch nás príjemne ochladzuje. Vpravo sa objavuje hrebeň Belianských Tatier s typickou siluetou Muráňa. Zastavujem sa, nasávam pekné pohľady a keď prichádza Karči, zvečňujem ho s pekným pozadím.

Prichádzame do sedla Príslop (1 081 m), kde odbočujeme doľava smerom do Osturne. Ešte stúpame 50 výškových metrov na miesto, kde je odbočka (žltá značka, aj cyklocesta) na hrebeň Spišskej Magury. Žiaľ, tento atraktívny hrebeňový úsek s peknými výhľadmi je dobre prechodný len za ideálnych suchých podmienok, čo je veľmi zriedka. Preto pokračujeme po lesnej asfaltke dlhým zjazdom do Osturne.

Sme v Zamagurí, zvláštnej, izolovanej ale peknej oblasti,, ktorá kedysi patrila Poľsku. Cestou sa z informačných tabúľ dozvedáme, že tunajšie lesy patria miestnym urbárom. Ale mohutná ťažba dreva v posledných rokoch zmenila charakter krajiny na nepoznanie. Opäť ďalšia absurdnosť, opäť dalšia hlúposť v praxi. A potom sa ľudia v dolinách čudujú, prečo sú také veľké povodne!

Osturňa je 7 km dlhá rázovitá goralská obec a je označovaná ako najdlhšia potočná dedina na Slovensku. Prevažujú v nej rekreačné domy a chalupy, vďaka čomu sa aspoň čiastočne zachováva vzácna miestna drevená architektúra. Cesta za obcou sa mierne kľukatí nadol v rozširujúcom sa údolí až prichádzame pred Veľkú Frankovú. Tu bočíme doľava na nenapádnú poľnú cestu smerom do Poľska, kde pokračuje Osturnianska brázda.

Na ceste sa nám otvárajú veľmi zaujímavé a pre nás nezvyčajné pohľady na hrebeň Vysokých Tatier. Samozrejme, že to fotím. Aj pohľad na cestu ďalej do poľského Kacwinu je veľmi fotogenický. Cez Kacwin a Niedzicu prichádzame na rázcestie pod Niedzickú priehradu. Pred rokmi na tretej Karpatii som odbočil hore na priehradnú nádrž, z ktorej je veľmi pekný pohľad na dva hrady pri priehrade (Niedzica a Czorstyn), ako aj na Tatry. Tentoraz ideme doprava a kochanie sa niedzickými pohľadmi vynechávame, pretože času nemáme nazvyš a navyše začína sa mračiť Poniže dolnej hrádze prechádzame cez Dunajec.

Tu nás chytajú prvé dažďové kvapky, ktorým však unikáme a suchí prichádzame na Pieniny pod Tri koruny do obce Sromowce Wyzne. Tu využívame na prechod na Slovensko do Červeného Kláštora novopostavený most pre turistov za pomoci EÚ. Opäť blahorečím zdravému rozumu za tento most, ktorý podstatne zlepšil turistické možnosti celých Pienín, opäť o jednu absurdnosť menej!

• Dokončení článku

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.