Večer na vandri

Stojím a nemo obdivujem ten výjav a viem, že nikdy v živote už na ten obraz nezabudnem

Capkali sme po zarastenej lesnej ceste, tváre a ramená spálené od slnka a čutory s vodou takmer prázdne. Les okolo cesty sa stále menil; raz hustý, takmer nepreniknuteľný mladý smrekový porast so zvyškom zhrdzaveného oplotenia, potom staršia šíra a rozľahlá dubina ako stvorená na úrodu hríbov, prepadliská mohutných bukov so svojimi šedomodrými kmeňmi, skupinky roztancovaných briez čo sa pretláčali s uzavretými hlúčikmi červených smrekov a nakoniec aj náš obľúbený voňavý - borovíc háj - ako z rozprávky. Hlboké vyjazdené koľaje starej lesnej cesty zarastené vysokou trávou, nám vykrúcali členky a občas sme v nich topánkami našli i prehriate kaluže vody plné pulcov. Išli sme takmer mlčky, nezhovárajúc sa, lebo sme už boli dosť unavení a potom, všetko bolo jasné, tak načo slov. Krásna trasa, úžasné počasie a perfektná pohoda. Stará, zanedbaná, ale ešte stále dobre čitelná značka nás viedla týmto lesom už vyše hodiny. Deň, ale aký krásny deň, sa začínal chýliť ku svojmu záveru. Koniec jari, či skôr začiatok leta? Ale veď je to úplne jedno.

Cez koruny stromov sme videli, že klesajúca cesta nás asi vytiahne kamsi na lúky a celkom sme sa tomu potešili, lebo čas nášho denného putovania sme už dávno prekročili a bolo treba sa niekde utáboriť.

Cesta nás naozaj vyviedla na lúky a vzápätí sa stratila v lúčnom poraste. Stáli sme tam v tieni okraja lesa pod kríkmi obkolesujúcimi lúky a hltali tú úžasnú vôňu, pokoj a nádheru a boli sme tichí, unavení a nadšení. Potom kamarát Čárly zhodil batoh, zvalil sa do trávy a ja zároveň s ním. Vytiahol z bočnej kapsy batoha ťapku s rumom, odkrútil vrchnák a podal mi ju. Dal som si poriadny a zaslúžený dúšok, vrátil som mu ju a povedal: Končíme, nie? Kamarát už mal fľašu u úst a tak len kývol, veď to bolo jasné. Mlčky sme sedeli na pokraji lesa, hľadeli na rozľahlé lúky a hľadali miesto pre náš dnešný kemp.

"Čo tak tam u toho obrovského dubu", hovorím, a kamarát zasa len kývne hlavou, že aj on si to myslí. S bolestným vzdychom si zasa nahadzujeme batohy a pomaly klesáme k mohutnému solitéru tvoriacemu na lúkach čosi ako chrám.

A nie sme prvý, kto objavil čaro jeho úkrytu. Pod dubom je pekné ohnisko, zvyšky starého dreva na oheň, ale aj pár starých zhrdzavených konzerv napchatých do diery pri jeho koreňoch. Trojitý kmeň vytvára dokonalý úkryt. Batohy zasa letia dolu z chrbta a už aj makáme tak, ako sme zvyknutí.

Kamarát berie čutory a ešusy na vodu a klesá bokom lúkami do zárezu kde by mohla byť voda. Ja zasa stúpam späť k lesu a zbieram poriadne drevo na oheň. Neberiem hocičo, len suché tvrdé nenahnité drevo, ktoré vydrží dlho a pekne horieť. Keď stiahnem prvú viazanicu, vraciam sa po druhú a dosť. To by malo stačiť na veľmi dlho. Náš oheň je vždy malý, len taký pekný, strážny oheň. Čárly už je späť aj s vodou. Poriadne sa napájam, hlcem vodu ako mach a on sa mi smeje: " Len pi", hovorí, pred zotmením tam zbehnem ešte raz. Ale už začínam byť poriadne hladný, tak čo budeš variť"? Preberám sa v zásobách a tvorím náš jedálny lístok pre dnešný večer.

Už dávno máme veci rozdelené takto: Kamarátov ešus je len na varenie čaju a kávy a môj je na všetko ostatné. "No, najprv by som uvaril gulášovku špeciál, a potom ako druhý chod by bola zemiaková kaša s hovädzinou. A nakoniec čaj a čaj a čaj". Ihneď štartujem plynový varič, do ešusu hádžem nakrájanú slaninku a po chvíli pridám cibuľu. Nakoniec zalejem vodou a po zovretí vsypem gulášovku zo sáčku, dupľovane osolím, pridám zo tri roztlačené strúčiky cesnaku, namrvím majorán, nakrájam na kolieska poriadne štipľavú zelenú papriku, povarím a je hotovo. Tak poviem vám - je to dielo. Úžasná dobrota. Sedíme v tráve oproti sebe, ešus s polievkou na kameni, v jednej ruke poriadny krajec chleba a veľkými lyžicami hlceme rozpálenú polievku. Len zakvapkané chodníčky od ešusu k ústam svedčia, že nám poriadne chutí.

S polievkou sme vysporiadaní jedna dve. A hneď je nám viditeľné lepšie. Ale hlad, tá mrcha jedna nevďačná, nám len tak ľahko neodpustí. A tak zasa slanina a tuk z hovädzej konzervy, teraz už do zababraného ešusu (no veď sa to nakoniec všetko vyvarí), poriadne dávka cibule do toho, a zalejem to vodou. Až to zovrie, zasypem to dávkou sušenej zemiakovej kaše a miešam a miešam. A ako zlatý klinec - šup tam malú konzervu hovädzieho mäsa vo vlastnej šťave, okoreniť, osoliť a zasa je hotovo.

Je toho naozaj celkom dosť. Baštíme s blaženými úsmevmi, funíme a vzdycháme a ku koncu sa už ani nepretekáme o nejaké to sústo, ba čo viac, navzájom sa núkame. No jeden by sa z toho poondial. Jednoducho - sme prežraní. Ách, aký je to len blažený pocit. Zvalím sa do trávy, krútim sa ako had a hľadám si čo najlepšiu polohu. Slnko má na zapadnutie ešte celkom dosť času a tak ani my sa nenáhlime. Len na úplne malú chvíľočku sa mi zatmie pred očami a hneď ma zobudí kamarátovo tvrdé chrápanie. No teda, ale sme dopadli? Začnem sa smiať a kamarát vyskakuje a ja s ním, a rehoceme sa na tom ako sme zaspali po jedle. Ale to už on zasa berie ešuse a čutory k vode a ja sa zasa beriem do lesa na drevo ale tentoraz ťahám za sebou silné vývrate a pníky. A viem prečo.

Večer sa prihlásil tak, ako sme čakali. Prišiel pomaly, láskavo a nežne. Vtáky stíchli, prestali spievať, len ja si čosi popiskujem a z neďalekej hory sa sem tam ozýva brechanie zvedavých srncov. V šírošírom kraji sme úplne sami a je to nádherné. Spacáky a celty už máme rozhodené u päty duba, topánky vyzuté, prezlečení do "nočného" úboru. Náš ohník už horí a ja bokom na kameňoch varím už druhý ešus výborného čaju. Hrsť repíku, jahodového lístia a malinčia, kúsok mäty a kyslička a cukor. Kamarát , ako už tradične , vybaľuje zo svojich tajných zásob akýsi "pišinger" a tak aj trošku mlsáme. Ako je nám len dobre.

A prišla noc. Sedeli sme opretí o guláče z hrčového dreva, popíjali sme čaj a trošku aj rum a rozprávali sme sa. S mojim kamarátom chodím na vandre už vyše štyridsať rokov, a nikdy sa nám nestalo, že by sme sa nemali o čom rozprávať. Spomienky sa len tak rinuli z našich hláv, chechtali sme sa na našich "prúseroch", a hlúpostiach, ktoré sa nám podarili povyvádzať na našich cestách, tešili sme sa zo spoločných radostí a nádherných zážitkov, nuž a nakoniec prišlo to, čo prísť muselo. Začali sme spomínať na kamarátov, ktorí už nie sú medzi nami . Neviem, či to spôsobil ten poondiaty genius loci, alebo ten rum, ktorý sme si prilievali do čaju, ale tentoraz naše spomienky boli veľmi, veľmi živé. Veď uznajte, ešte nie sme takí starí, a už sme prišli o vyše polovicu kamarátov z osady.

Prvý odišiel Rudla, ktorý sa zabil skokom do rieky, a potom Sigin, ktorého zabila prapodivná choroba, ktorú ani nevieme pomenovať, po ňom bratia Tonda a Šánek, ktorých zabila rakovina pľúc, a Bujza a Dušan rovnako s rakovinou, a nakoniec Lolin, ktorý to tiež akosi nezvládol. A ako tak spomíname, tak sa nás stále viac a viac zmocňuje smútok. A je nám strašne ľúto, že naši drahí kamaráti tu nemôžu byť s nami. Život je niekedy hnusná bezohľadná nespravodlivá sviňa.

Sedíme a kecáme a ja si uvedomujem, že moje vodné hospodárstvo sa konečne naplnilo a mne je treba odliať. Veď už bolo načase. Vypil som najmenej štyri litre tekutín. A tak sa zdvihnem, strčím nohy do šľapiek a vykročím na lúku. Rosa je úplne šialená a nohy mám okamžite mokré. Mesiac svieti len tak ani nie z polovice, ale hviezdy sa snažia o to viac. Ale keď sa otočím späť k nášmu dubu, zostanem stáť ako pribitý. Teraz to tam vyzerá naozaj ako nejaký lesný chrám. Oheň osvetľuje len asi päťmetrový kruh a môj kamarát Čárly, sediaci u ohňa vyzerá ako pustovník. Koruna stromu je osvetlená len zospodu a zvyšok koruny tvorí obrovský čierny rám toho obrazu. A v pozadí celého výjavu sú lúky pokryté striebornou rosou a nad nimi je ďaleký temný vesmír plný hviezd.

Stojím a nemo obdivujem ten výjav a viem, že nikdy v živote už na ten obraz nezabudnem. Je to skrátka úžasné. Nadšený krásou toho obrazu sa vraciam späť a obloha putuje so mnou ako vo filme, len náš dub stojí pevne v obraze Na môj popud kamarát vybieha na lúku. Keď sa vráti neveriacky vrtí hlavou a hovorí: "Tak to je tuším ten najkrajší kemp čo som videl počas nášho vandrovania. Tu už chýbajú len dva priviazané kone a je to ako v kovbojsku". A ja s ním súhlasím.

Už je takmer polnoc a kamarát hovorí - idem spať. Kývnem hlavou, že ok, a vravím, že ja si chcem ešte chvíľu posedieť. Kamarát sa zavŕta do svojho spacáku, prikryje sa celtou a ani nie o minútu už bezvadne chrápe. V tomto je úplný borec a svetovo neprekonateľný.

Ja si zatiaľ pekne sedím u ohňa a všetko by bolo v poriadku, keby sa mi zasa nevrátili spomienky. Smútim za mojimi kamarátmi, ktorí nás opustili a je mi to strašne ľúto. Len zvyšok rumu vo fľaši riedi môj smútok, ale zmierenie neprichádza. Najradšej by som zakričal: Kde ste, kamaráti moji, kde ste? Ale odpoveď by som asi nedostal. Len kamarát sa občas zamrví vo spacáku, vzdychne zo spánku a ja som zasa sám. Chvíľu sedím mlčky, ale potom si začnem spievať starú trampskú pieseň o tom, ako do osady prišlo dievča so slzami v čiernych očiach, len aby im oznámila smrť ich kamaráta.

Spievam tíško, pomaly a len pre seba. A zrazu si uvedomujem, že lístie starého mohutného dubu zašumelo. Iba slabučko, jedným nárazom, ako keby si starý strom len tak trošku vzdychol. Chvíľu je ticho a potom už lístie začalo trvale ševeliť. Na lúkach sa začína zdvíhať nočný vietor, najprv v korunách osamotených stromov a potom ho už začujem aj z lesa nad lúkami. Viem, že je to prirodzený vývoj následkom nočného ochladenia, ale ja si hovorím, že to sa moji mŕtvi kamaráti takto ku mne prihovárajú. A možno že naozaj.

Ovzdušie sa zrazu celkom zmení. Vzduch je razom ostrejší, akoby vyčistený a chladnejší, nie však mrazivý. Vietor zráža jazyky ohňa až k zemi a tie sa ako ohnivé hady ťahajú ohniskom popod suché hrubé pníky, ktoré som priložil. Zrazu sa cítim celkom inak. Aj môj žiaľ zo straty kamarátov je akýsi iný. Ako keby mi niekto hovoril - neboj sa, netráp sa, veď sme tu stále s tebou. Zdá sa mi, ako keby ten vietor bol hlasom mojich kamarátov, ktorí ma neopustili a tešia sa spolu so mnou z krásnej noci u ohňa. Chúlim sa bližšie k ohňu, bundu si priťahujem čo najbližšie k telu len aby som udržal aké také teplo, a je mi zasa fajn. Zasa začínam spomínať na spoločné vandre, na spoločné príbehy a potulky, ale teraz už akosi veselšie. Možno, že si u toho i občas zdriemnem, ale do pelechu spacáku sa ešte neberiem. U ohňa je mi dobre, pretože moji nežijúci kamaráti sú tu so mnou.

Ráno sa hlási nenápadne. Najprv sa mi zdá, že sa akosi náhle ochladilo a otrasie ma, a potom začujem ako nejaký vtáčik v korune dubu trošku pískol. To už dávno poznám a viem, že tak sa to začína. O chvíľu obloha zbledne a hlasy vtákov v korune duba budú stále častejšie. Vietor sa trošku utíšil a z ohniska stúpa dym z koreňov a pníkov ktoré som priložil. Kamarát spokojne spí v spacáku a tak sa teda zdá, že je najvyšší čas zaľahnúť. Natiahnem si suché a teplé ponožky a šuchnem sa do spacáčika. Ihneď ma obklopí krásne teplo a je mi úžasne. Pred sebou mám ešte najmenej štyri hodiny dobrého spánku. Vietor, čo rozšumel lístie na strome ma uspí a ja, už v polospánku, sa teším na zajtrajší deň.

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.