Útek do stohu

Vyzeralo to ako v ruskej rozprávke. Ľadové kráľovstvo, či skôr sklenené peklo

V tom roku bola u nás taká nepekná zima. Už bola takmer polovica januára, ale žiadny sneh. Biele Karpaty neboli biele, ale len šedo-hnedé a iba na Veľkej Javorine bol sneh. Mráz držal krajinu pekne primrznutú, ale bez snehu to nebolo ono. Naše bežky sa nudili v pivnici a my sme sa nudili doma. No a tak sme sa rozhodli, že si urobíme aspoň takú malú, dvojdennú túru. Náš plán bol nasledovný: Vlakom sme sa chceli odviesť do stanice Velká nad Veličkou, a odtiaľ sa úplne voľne a pokojne presunúť až do osady Mlynky, kde nás prichýli kamarát Roman a kde si večer posedíme, niečo máličko zjeme a možno aj vypijeme, zaspievame pri gitare a kde zostaneme na nocľah. Odtiaľ potom na druhý deň ľahučko precválame domov.

Keď sme tak mudrovali o našej túre, tak nás napadlo, že by sme z toho mohli urobiť aj trojdňovku s tým, že si zoberieme spacáky a kalimatky a že by sme z Velkej n. V. nešli klasiku po červenej, ale že by sme si zašli aj do Vrboviec, kde máme kamaráta a kde by sme si s ním mohli trošku posedieť v krčme, no a potom by sme niekde vonku prespali a na Mlynky prišli až nasledujúci deň.

Ten plán sa nám tak veľmi zapáčil, že sme ho rýchle a absolútnou väčšinou našich dvoch hlasov schválili. A tak sme sa nasledujúci piatok zišli vo vlaku v Sudoměřicách a spolu frčali cez Veselí n. M. do Velké n. V. Mali sme pomerne veľké, ale ľahké batohy, pretože naše teplé spacáky a kalimatky boli dosť objemné. Niesli sme si vysoko koncentrovanú stravu a la oškvarky, klobásy, slaninu a nápoje vo forme litrovej termosky s čajom + pleskačky s rumom a slivovicou. A na záchranu mal každý jednu plechovku piva.

***

Keď sme vo Velké n. V. vystúpili z vlaku, tak nám staničný teplomer ukazoval -12 °C. Nebo bolo celkom zamračené a fúkal dosť silný vietor. Nuž ale čo by sme nevydržali. Po značke sme vystúpili nad stanicu a brali sa ľahkým terénom k veternému mlynu u Kuželova. Trasu sme poznali veľmi dobre, pretože sme ju prešli už najmenej dvadsať krát.

Cez zamrznuté polia sme kráčali až na kótu Tri kamene, kde sme si v závetrí trošku posedeli, odpočinuli si a to hlavne od stále silnejšieho vetra, ktorý poriadne zosilňoval účinok mrazu. Obloha bola tak zatiahnutá, že chvíľami sme mysleli, že už je večer. Z Troch kameňov sme sa začali spúšťať do Vrboviec po neznačenej poľnej ceste.

Kamarát mi hovorí: Tuším začne snehová metelica. Naozaj to tak vyzeralo. Lenže za chvíľu sme zažili neuveriteľný šok, pretože namiesto snehu sa spustil hustý lejak neuveriteľnej intenzity. A čo bolo úplne od veci bolo to, že dážď na nás a na okolitej prírode okamžite zamŕzal. Mrazivý vietor fúkal na nás zľava a zozadu a my sme boli okamžite obalený ľadom, ľad nám praskal na šatách, pod kolenami, na botách, a pod nohami sme mali sklenené peklo. Nikdy v živote som nič také nezažil.

Najhoršie bolo to, že sme boli v otvorenej krajine a vyjazdená poľná cesta sa zmenila na ľadový tobogán. Neviem ako by to dopadlo. keby sme neobjavili asi dvesto či tristo metrov od nás v poli mohutný stoh slamy. Po zoranom poli, kde sa aspoň trochu borila zem pod našimi nohami, sme upaľovali ako sa len dalo ku stohu. Záveterná strana stohu nám poskytla slušné útočisko a keď sme objavili dieru, do ktorej sme mohli zaliezť, vedeli sme že sme zachránení. Otĺkli sme si navzájom zo seba pol centimetrovú vrstvu ľadu a z batohov viac ako centimetrovú. Krajina sa stále viac a viac pokrývala ľadom a vyzeralo to ako v ruskej rozprávke. Ľadové kráľovstvo, či skôr sklenené peklo.

Kámoš mi hovorí: Už si to niekedy videl, alebo zažil? Dvanásť stupňov pod nulou a prší ako v lete. Nikdy, predstav si, že by sme boli niekde na otvorenom hrebeni. Tam by sme zamrzli ako sobie hovno.

No a keď sme videli čo sa okolo nás deje, vytrhali sme si v stohu poriadny brloh, vytiahli sme dva celé lisované balíky slamy, vybalili spacáky, vytiahli termosky a aj pleskačky s katalyzátormi. Bolo nám jasné, že zo stretnutia s kamarátom vo Vrbovciach nebude nič a že dnes je hotel Stoh našou konečnou stanicou.

Príroda bláznila ešte asi pol hodiny a my už sme v tom čase mali "rozostlané", nakrájané klobásy a slaninu, cibuľu a oškvarky a dobrý čerstvý chlieb. Nechýbalo nám vôbec nič. Oblečenie napodiv nebolo nejak veľmi mokré. Ľad sa nám podarilo takmer celý oklepať a čo bolo mokré sme roztiahli v našom brlohu.

V polovici januára sú dni ešte krátke a tak keď sa zotmelo, zatarasili sme vchod do brlohu jedným balíkom slamy vtiahli sme sa do spacákov a spali.

Spalo sa nám dobre. Brušiská plné dobrého jedla a vysokooktánového čaju, a hlavne že v stohu bolo teplo. A keď som sa v noci prebudil, tak som zistil, že vietor už asi vôbec nefúka.

Ráno sme vykopli balík slamy z nášho "vchodu" a zostali sme slepí. Vonku svietilo slnko a na poliach ležalo asi tak 15 cm snehu. A tak sme sa zasa najedli, dali si toho dobrého čaju, zbalili batohy a vyrazili na cestu. Ale Vrbovce sme už z trasy vynechali. Báli sme sa terénu, lebo ak by bol pod snehom ľad , bolo by to hrozné. Našťastie sa počasie cez noc trochu pohralo a večerný ľad bol preč. A tak sme veselo pokračovali smerom na Mlynky a tam…

Ale to už je iná kapitola.