Samková a náš tradičný "posledný vander"

Aspoň na jednu noc, aspoň na jeden bivak, aspoň na jeden posledný oheň

Skončila jeseň a začínala zima, a náš tradičný "posledný vander", ktorým sme sa lúčili so sezónou, skrachoval. Jednoducho, kamaráti nemohli a ja som bol z toho veľmi smutný. A tak som si povedal, že čo by sa tak stalo, keby som sa vybral sám. Aspoň na jednu noc, aspoň na jeden bivak, aspoň na jeden posledný oheň, u ktorého by som presedel do polnoci a ráno sa zasa pobral domov. Netúžil som po žiadnej dlhej a namáhavej túre, ale po peknom zážitku. Hodil som na stôl niekoľko máp a pustil som sa do plánovania. Môj cieľ bol nasledovný: Vlakom sa dostať na miesto, vyšliapať na hrebeň, prespať u ohňa a ďalší deň šupito dolu a vlakom domov. A tak sa aj stalo.

Bola polovica decembra, celkom fajné počasie a v stredných polohách ešte nebol sneh. Zbalil som teplý spacák, tlstučkú karimatku, vojenskú celtu a dobrú a chutnú poživeň ako aj pollitrovku nejakého mámivého nápoja, aby som si mohol u ohňa trošku glgnúť a máličko sa namazať. Batoh vďaka teplému spacáku vyzeral celkom impozantne, ale ťažký nebol, to vôbec nie. Takmer všetko oblečenie som mal na sebe a špeciálna strava, ktorú som si vybral a niesol, nebola až taká ťažká. Veď to bolo len na jeden deň.

Vyrazil som veľmi skoro ráno a postupným a striedaním autobusov a vlakov som bol na štartovacom mieste okolo 9. - 10. hodiny. Dolu v dedine bolo ešte celkom teplo, tak dva - tri stupne nad nulou. Obloha zamračená a vyzerala tak, že ak do nej niekto sekne, tak sa z nej vyvalí snehová perina. Ale to mi nevadilo.

Hneď zo stanice som sa vydal po značke a začal som stúpať do hôr. Značka ma viedla najprv po asfaltke až do ďalšej dediny a potom už ma čakali len lúky a lúčna cesta na zaviedla až do hory. Bol som úplne v pohode a pocit šťastia, ktorý sa ma zmocnil, ma sprevádzal po celej trase. Pri poslednom prameni som si naplnil dve petky vodou a vnoril som sa do lesa. Les už bol taký celkom smutný, žiadne lístie, iba ak pod nohami, žiadny vtáčí spev, ba ani hvízdanie vetra v korunách. Ale mne to nevadilo.

Celkom dobre som postupoval krajinou, ktorou som už párkrát prešiel, a čas ubiehal tak, ako som si želal. Niečo po 15. hodine som prišiel na miesto, kde som si plánoval nájsť nejaký ten "brloh" a vybudovať si tábor. Možno sa vám to bude zdať akosi skoro, lenže pripomínam, že bola polovica decembra a o 16. hod. bola už takmer tma. Z lesa som vyšiel na horskú lúku. Hrebeň stúpal ostrým skalnatým bralom a značkovaný chodník sa mu vyhýbal vpravo a obchádzal ho. Vedel som však, že existuje slabučký chodníček zvedavcov a lovcov výhľadov, vedúci pomedzi skalné bralá. A tiež som vedel, že sa ním dá dostať iba po určitý zlom, a potom sa treba vrátiť, pretože bralá sa ponoria do húštiny nepriechodných kríkov a krkolomných skál a prepadlísk.

Vľavo od skalnatého hrebeňa boli asi desaťmetrové skalnaté steny, spadajúce takmer kolmo až do zmiešaného lesa. No a práve na tej hranici lesa a skál som si chcel nájsť nejakú dieru, či jaskynku, kde by som si urobil bivak. A tak som opustil chodník a začal som sa okolo skál predierať pomerne strmým lesom až som to konečne našiel. Bola to len taká priehlbinka v skale, či skôr jama s previsom. Ale bola dobre ukrytá, chránená pred dažďom a naviac plná krásneho suchého lístia, čo som bral ako bonus.

Už som sa tešil na noc. Lenže do úplného zotmenia bolo ešte asi 1,5 hodiny a tak som hodil batoh do lístia a vrátil som sa na chodník len s ďalekohľadom. A vtom, ako keby z neba niekto spustil mohutnú záclonu, začalo snežiť. V úplnom bezvetrí padali vločky veľké ako cigaretové papieriky a prisahám, že som počul ako dopadajú na zem. Normálne šuchotali. Úžasné. Takmer neviditeľným chodníčkom som sa prepletal medzi skalami na hrebienku a tešil som sa na nejaký výhľad. Lenže sneženie povedalo že nie a tak som si tam len sadol do suchej trávy, vločky mi padali na kapucňu a spomínal som na ťapku rumu v batohu. A zrazu práve tak, ako náhle sneženie začalo, tak aj skončilo.

Vytiahol som ďalekohľad a začal som si obzerať okolie. Výhľad nebol bohviečo, ale to mi nevadilo. A potom som ďalekohľad odložil a začal sa obzerať len tak. A zrazu som uvidel kúsok od úšustu skál akýsi biely pravidelný štvorcový objekt v lese a keď som to potom obzrel aj ďalekohľadom, vyšlo mi z toho iba jediné. Musí to byť strecha nejakej búdy a ja to musím preskúmať. Mal som šťastie, že sneh v krátkej chvíli vytvoril súvislú vrstvu na streche, ale nestačil na to, aby zasnežil stromy a terén pod nimi. Spustil som sa chodníčkom dolu, predral sa k mojej jaskynke a vytiahol z lístia zamaskovaný batoh. No a potom som sa začal šikmo spúšťať lesom tam, kde som videl strechu. Netrvalo to ani päť minút a bol som tam.

V lese stála malá chatka, či skôr lesná búda. Mohla mať asi tak 3×4 metre. Zo zadnej steny trčala komínová rúra v dobrom stave, na boku jedno okno a vpredu vchod. Vyzeralo to veľmi sľubne. Žiadna krytá terasa, len malá strieška nad vchodom, ktorá bránila dažďu aby šľahal do dverí. Kúsok od chaty bola kadibudka a jednoduchý prístrešok na drevo. A to drevo nebolo príliš staré, tak asi dvojročné. Takže niekto do chaty chodí. Priestor pred chatou bol zarastený, v žiadnom prípade sa nedalo povedať, že by bol udupaný. Dvere boli len zahasporované a na mohutnej petlici bol namiesto visacieho zámku iba drevený kolík. A tak som vytiahol kolíček z petlice a vstúpil. A moje vďačné srdce trampa zajasalo. Asi mňa má niekto rád, keď mi podstrčil taký hotel.

Vybavenie chaty bolo nasledovné: poschodová posteľ s matracmi a s dekou, stôl s tromi stoličkami pod oknom a "kuchynský kút" povedľa piecky, kde bola panvica, malý a veľký hrniec, zo tri hrnčeky na klincoch, pár starých, trošku obitých tanierov, vedro na vodu a pár zavarovačiek zo soľou, cukrom, čajom a dokonca s vreckom akejsi polievky. No a zápalky. Ale prvou cenou bola pekná bubnová piecka, vyrobená zrejme z akejsi silnostennej oceľovej trúby s priemerom cca 50 - 60 cm. Vršok trúby bol zrezaný a na ňom bola položená stará liatinová platňa aj s kruhovými platničkami aké boli na starých sporákoch. Spodok bubna bol vysypaný drobnými kamienkami a na nich boli položené šamotové tehly. Celé to stálo na podstavci zo zvarenej jekloviny. No paráda nad parádu.

Hneď som vybehol do lesa, nalámal suché vetvičky zo smrekov a nanosil dnu zo tri náruče dreva. Keď som zapálil suché smrekové vetvičky, dym sa začal pomaly motať medzi platničkami a zdalo sa, že nemôže nájsť cestu do komína. A tak som vytiahol rúru z piecky a priamo do nej zastrčil horiacu brezovú kôru. Chvíľu dym váhal, ale potom teplý vzduch predsa len prerazil cez studený. O dvadsať minút už v piecke blkotal oheň a teplo sa šírilo po chatke. A tak, aby sa nič nepokazilo, ihneď som to oslávil poriadnym hltom rumu z plecháčika. Folklór je folklór a z toho žiadne výnimka neexistuje.

Vonku sa začalo silne stmievať a už zasa padal sneh. Vytiahol som z batohu sviečku a urobil si trochu svetla. Ešus som šupol na piecku a o chvíľu som mal uvarený čaj. Vytiahol som svoju domácu "konzervu" v ktorej som mal poriadny srnčí guláš a šup s ním na pec. Nakrájal som si chlieb, rozbalil batoh a ustlal som si na spodnej posteli. Všetko to bolo úžasné, ale jednu chybu to predsa len malo. Moji kamaráti sedeli doma a svoju radosť som nemal s kým zdieľať. Lebo ako sa vraví - zdieľaná radosť je dvojnásobná radosť. Ale čo už.

Guláš na platni pomaly začínal bublať a v chatke sa pekne otepľovalo. A ako si tak užívam svojej samoty, zrazu sa mi zazdalo, že do okna blyslo akési svetlo. Že by sa vonku blýskalo, vravím si. Ale v tom som už začul, ako si niekto obúchava vonku topánky a potom zabúchal na dvere a zakričal: "Dobrý večer vospolok, návšteva vám ide". A tak ja hneď nazad: "Všetci sú vítaní, poďte ďalej". A to už sa dvere otvorili a v nich sa objavil chalanisko, úsmev od ucha k uchu, zasnežený ako yeti, batoh na chrbte a čelovka na hlave mu žiarila ako maják. Spolu s ním sa do chatky vovalil studený, vlhký vzduch a on uškŕňajúc sa povedal: "A nevadí, že ja som "všetci?". A ja mu na to: "A nevadí, že ja som vospolok?" Obaja sme sa rozosmiali a tak som hneď vedel, že mi prišiel nejaký nový kamarát, ktorého som ešte nikdy nevidel.

Podali sme si ruky, predstavili sa a môj nový kamarát Laco hovorí: "Počúvaj, ako si našiel túto chatu? Povedal ti niekto o nej?". Tak som mu porozprával celú históriu dnešného dňa a pritom som mu nalial čaju a ponúkol ho rumom. Nuž nemôžem povedať, že by to neprijal s potešením. "Človeče", hovorí mi, "vieš že si úplne prvý človek, ktorý túto chatu našiel? Nie že by o nej nikto nevedel, pár poľovníkov a horárov od nás o nej isto vie, ale nikto sem nechodí. Okrem mňa. Lebo toto je Samková chata. A Samko bol môj dedko.

Chatku postavil niekedy v päťdesiatych rokoch, keď bol horárom v tomto revíre. Chodili sme sem ako deti, trávili sme tu časť prázdnin a aj iné dni voľna." "No dobre", vravím, "takže toto je vlastne tvoja chata, nie?" "Asi áno, ale teraz už na ňu nemám toľko času. Vieš, chodil som sem so ženou, ale manželstvo sa mi rozpadlo, deti sme nemali a teraz makám po celej Európe a času je málo. Urobil som si špedičnú firmu pre špeciálne zásielky a tak nie som pánom svojho času. Ale ako si videl, chata nie je zamknutá, je otvorená pre všetkých čo ju chcú použiť, ale takých je len zopár. A poviem ti otvorene a zároveň ťa tým chcem poprosiť, nezverejňuj jej polohu. Lebo neverím, že by prežila. Už nám jedna chata vyhorela a príčinou boli turisti čo si z nej urobili horskú krčmu."

"Neboj Laci, nechám si to pre seba a privediem sem iba mojich kamarátov, za ktorých ručím a aj to len vtedy, ak sem budeme mať cestu. A teraz ťa pozývam na špeciálny srnčí guláš "jágerek", lebo s plným žalúdkom nám bude určite lepšie." "No a ja ťa potom pozvem na čerstvé jaternice a oškvarky, pretože dnes sme zabíjali a ja som si sem vybehol z dediny len aby som trošku vytrávil." A tak sme sa pustili hodovať. Guláš bol primerane ostrý, jaternice fajné, oškvarky chrumkavé, chlebík voňavý a čaj s rumom ako liek na všetky bolesti.

A tak sme jedli a popíjali, rozprávali si úžasné príhody, a pritom sme obaja aj trošku klamali až sa hory zelenali, lebo tak je to veselšie a lepšie. Keď sa nám minul čaj, navaril so do ešusu voňavý grog, a Laco povedal, že ďalší ešus varí on, a že budeme mať hriatô. Fíha, hovoril som si, to bude veru veselé. A aj bolo. Vypili sme grog, nastúpilo hriatô, škvarky doplnila slaninka s cibuľou, k tomu nakrájaná klobása, no úžasný večer.

Moja sviečka pomaly dohorievala a tak Laco kamsi siahol a vytiahol lampáš a šup s ním na stôl. A zasa bolo svetlo a my sme , už trošku pripití a zlenivení premiérou jedla a tepla v chate, pokračovali v našom rozhovore. Už sme sedeli len v košieľkach a bolo nám úžasne. Vonku stále snežilo, v piecke to blčalo a žiara rozpálenej platne sa odrážala na strope.

Postupne na nás sadala únava a keď už sme vedeli, že obaja pomaličky zaspávame za stolom, tak Laco sa ma spýtal, kadiaľ idem domov. "No ja idem na opačnú stranu, ale keby si sa niekedy dostal ku nám do dediny, určite ma navštív. Spýtaj sa na mňa v krčme, alebo kohokoľvek v dedine. Všetci nás poznajú." "Laci, veď aj ty musíš prísť za mnou. Keď tak cestuješ, tak to nebude pre teba problém, no nie ?" A tak sme si sľúbili priateľstvo a potom sme sa rozvalili na svojich posteliach a zaspali ako dva medvede.

Ráno, ešte ani nebolo vonku bohvieaké svetlo, Laco so mnou zadrmal a vraví: "Ahoj kamarát, musím už dolu domov. Tvoju adresu mám a tak sa isto ešte uvidíme. A som rád, že sme sa stretli." "Laci, veď ja tiež", vravím. "Tak leť, a daj si na seba pozor". A Laco len buchol dverami, a už ho nebolo. Zvalil som sa na posteľ a ešte som si tak zo dve hodinky schrupol. Lebo príroda je príroda. Keď som konečne vypadol z chaty, oslepil na sneh, a slniečko a mierny mráz mi vylepšovali náladu ako sa len dalo. Domov som prišiel až večer. Predsa len tie vlaky chodili akosi čudne.

Prešlo dva a pol roka a ja som naplánoval vander do okolia Samkovej chaty a hlavne do Lacovej dediny. Chata vyzerala presne tak, ako keď som ju opustil a moji kamaráti ňou boli nadšení rovnako, ako ja. Nie som si istý, ale zdalo sa mi, že v nej od nášho stretnutia s Lacom nikto nebol. Otvoril som dvierka na piecke a suchá smreková vetvička tam stále ležala tak, ako som ju tam pri odchode položil. Znamenalo to aspoň toľko, že sa tu po dve zimy nekúrilo. Fíha, vravel som si. Čo sa stalo s Lacom?

Zišli sme do dediny a v dedinskej krčme som sa spýtal na Laca. Krčmár mi povedal, kde nájdem Lacovho strýka a tetu. A tak som tam zašiel. "Lacka už asi nestretnete", povedal mi jeho strýko. "Viete, jeho brat žije v Austrálii a predminulé leto prišiel po dvanástich rokoch pozrieť domov. A povedal Lacovi, aby išiel s ním, že tam má ďaleko lepšie šance na dobrý život a že mu pomôže a aj ženu si tam nájde. A náš Lacko to skúsil a už tam aj zostal. Oženil sa s akousi šikmoočkou a už má aj decko, pekné, okaté, čierne. Aj fotky nám poslal. A vraj je šťastný. Tak čo dodať. A vy sa s ním odkiaľ poznáte?" "Nuž zo Samkovej", hovorím. "A to je kde?", pýta sa jeho strýko. "Ále", zametám stopy, "tam hore v lesoch".

Skončilo sa jedno veľké "jednonočné" priateľstvo. Tak ako rýchle prišlo, tak aj rýchle odišlo. Nuž čo sa dá robiť. V živote sa stávajú aj divnejšie veci.

Laco sa mi už nikdy neozval a ja som naňho nemal kontakt. V "Samkovej" chate sme boli ešte dva razy a stále dobre. Až pred tromi rokmi, keď som tam s kamarátom prišiel, bol už na petlici visací zámok ako päsť, priestor pred chatou bol upravený a až ku chate viedli vyjazdené koľaje od nejakého teréniaku. No a to je asi koniec Samkovej chaty.

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.