Príbeh o dobrom skutku

Babka sa konečne začala usmievať a dedko, keď počul hrkot motora bol úplne šťastný

Je to už vyše desať rokov, čo sme spolu s Kamilom boli na túre. Bolo to niekedy okolo Vianoc a ako si tak pekne kráčame, tak tu mi Kamil hovorí: Vieš, že poznám tvoje knižky a tvoje príbehy, ale poviem ti, že aj ja som zažil niečo o čom by sa dalo napísať. Je to príbeh, na ktorý si spolu so Siginom veľmi radi spomíname, lebo sa nám prihodilo čosi, o čom sme predtým nikdy nerozmýšľali.

***

Tak hovor, čo ste to vyviedli. My, a vyviedli? Prosím ťa, veď vieš, že my len tak jemne prechádzame životom a všade rozdávame lásku a šťastie. Kto vy??? pýtam sa so smiechom. Tak teda počúvaj čo sa nám stalo. Je to už asi dvanásť rokov a my so Siginom sme sa vybrali na vander do pohoria Javorie a Ostrôžky. Neviem či to tam poznáš, ale je to prekrásna krajina, zasľúbená zem tulákov a trampov. Málo civilizácie, občas nejaká samota, lúky, lesy, no paráda. Žiadne veľké stupáky, a len sem tam nejaký obchod v dedine, a krčmy veľmi zriedka.

Ale hej, poznám to, tiež som sa tam túlal, hovorím. A poznáš dedinu Zaježová?, pýta sa Kamil. Jasné že poznám. Nejaká sekta, alebo skupina ľudí čo chcú žiť iným životom ako bežná civilizácia, tam má kúpený nejaký dom a tam si veselo žijú. My sme ich stretli pri pochode v horách, keď sa jedna "rodina" presúvala k priehrade Ružiná.

Boli sme prekvapení, pretože mali oslíka čo im niesol batožinu a tá slečna alebo pani, bola tehotná tak v 6.-7. mesiaci. Boli oblečení v úplne obyčajnom plátne z ktorého mali ušité odevy. A tiež mali doma robené šlapky. Pripadali mi ako Kristus s Máriou na púti. Ale v Záježovej, tam sme sedeli na obecnej váhe pred obchodom a pili fľaškové pivo. Chlapi privážali na traktoroch a v radliciach LKT-čok svoje ženy na nákup a zatiaľ čo baby nakupovali, oni popíjali pivo a prekladali to borovičkou v tých plastových "jogurtoch", tak tomu hovorili. Prišli sme tam, myslím že už druhý deň nášho vandru.

My sme so Siginom išli z východu na západ, a bola to naša takmer posledná zastávka. Zo Záježovej sme chceli ísť po žltej až do Zvolena a odtiaľ už len vlakom domov. Ale trochu sa nám to skomplikovalo. My sme tiež sedeli pred tým obchodom a popíjali zaslúžené pivko a veru sme si dali aj zo dvakrát tie "jogurty", lenže rumové. A keď sme si išli po ďalšie pivko, tak nás oslovila pani predavačka a hovorí: A kam teraz idete chlapci? Tak sme jej to povedali že už pomaly domov a ona že: A to kadiaľ pôjdete? Ukázali sme jej to na mape, no a ona sa trošku krútila a potom z nej vyšlo: A keby som vás pekne poprosila, nemohli by ste mi s niečím pomôcť?

Normálne nás to potešilo, že nás, neznámych trampov, ktorí už po vyše týždni v horách naozaj nevyzerali úplne civilizovane, a už vôbec sme nevoňali, niekto žiada o pomoc. Je úplne jasné, že to urobili tie naše poctivé ksichty a ten anjelský kukuč čo je v nás (no, skoro som odpadol). A že aj napriek tomu nám dôveruje.

No a pani predavačka nám povedala asi toto: Každých štrnásť dní sem jazdí ujo Janko Ž., a hoci má už 76 rokov, vozí na motorke v batohu zásoby pre seba a svoju ženu. Žijú na samote asi tak tri, štyri kilometre odtiaľto, úplne sami. Lenže mal prísť už v utorok, tak ako vždy a teraz je už štvrtok a jeho niet. A tak sa obávam, či sa im tam niečo nestalo, či sú obaja s manželkou zdraví, lebo tu naozaj nemajú nikoho, kto by sa o nich postaral. No a potom nám povedala, že by bola rada, keby sme im odniesli dva veľké chleby, ktoré si vždy brali na 14 dní. Chlapi, čo vonku na váhe strategicky párovali pivo s borovičkou, nám vysvetlili, že ich chalupa je takmer tesne u lesnej cesty a že turistický chodník práve tam cestu križuje a ide okolo ich plotu, takže ich nemôžeme minúť.

Pretože sme už aj tak mali takmer prázdne batohy, zbalili sme tie dve dvojkilové chlebiská zabalené do plátna, a ešte čosi čo nám pani predavačka nabalila do igelitky. Nakoniec sme dostali od nej telefónne číslo na ktoré sme jej mali zavolať, či je všetko o.k. a po dopití sme vyrazili.

Za hodinu a pol sme tú samotu našli. Bola naozaj len kúsok nad chodníkom po ktorom sme išli. Vyšli sme hore a vidíme, že tam sedí stará babka na lavičke pred domčekom a pozerá, že koho jej to tí čerti nesú. A tak sme už od plotu kričali: Babka, nesieme vám chlieb z obchodu. A tá babka vyskočila ako čert zo škatuľky, smiala sa a zároveň jej tiekli slzy a bola neuveriteľne šťastná, že na ňu a na jej muža ľudia nezabudli.

Vybalili sme chlieb a tú igelitku s čímsi, a babka hneď letela do chalupy a počuli sme, ako komusi hovorila o tom, že sme im priniesli chlieb. No a potom nás pozvala dnu, do chalupy. A tam ti človeče ležal na posteli chlap, no chlap, skôr taký dedko a usmieval sa na nás živými očami, a hovorí, že v utorok nemohol naštartovať motorku a tak ju dolu kopcom roztláčal a že sa mu "zasekla", pľuha jedna smradľavá, aby ju šľak trafil, a on z nej jednoducho zletel. Bol dobre poudieraný a nás prosil, či by sme mu tú motorku nevytlačili späť do dvora, lebo ju nechal tam v priekope a bude ju musieť opraviť.

Zbehli sme, možno 200 metrov po ceste ktorou jazdil, a tam ležala v priekope stará Zetka, 125-ka perák, aj s batohom. Naozaj bola zaseknutá, spadnutá retiazka zablokovala koleso a nešťastie bolo hotové. Retiazku sme uvoľnili a nahodili a nebudeš veriť, ale na druhý šup sme mašinu naštartovali a za veľkej slávy sme vybehli do dvora.

Babka sa konečne začala usmievať a dedko, keď počul hrkot motora bol úplne šťastný. A hneď hovorí: Tak vám chytila, čo?, mrcha jedna, a mne nechcela. Dedko, vravíme mu, asi ste mali zatvorený benzín. Dedko len prevrátil očami a mrkol na nás: Starkej ani muk. Tá by zasa brblala, že som starý somár čo už ani na motorke nevie jazdiť.

A tak to začalo. Sedeli sme s nimi, babka nám navarila bylinkový čaj, dedko vytiahol akúsi mocnú ovocnú pálenku, ktorú si istotne pálil sám, a my sme sa spolu s nimi rozprávali, lebo tí dvaja starí ľudia boli veľmi šťastní, že na nich svet nezabudol. A potom babka napiekla na platni sporáka také posúchy, skoro ako lokše a my sme ich jedli s fantastickým jablkovo-hruškovo-slivkovým džemom, plným jadierok a stopiek a nevedeli sme sa ich dojesť. A keď nám neskôr večer ponúkli nocľah, šupli sme sa do senníka a bolo nám fajn.

Ale ešte večer pred spaním sme rozoberali také veci, že ako to vo svete teraz chodí a zrazu sme sa od dedka dozvedeli, že veď oni to vedia, lebo majú vo svete dvoch synov, jeden žije v Prahe a druhý zasa v Paríži. No nechcelo sa nám to veriť a tak babka priniesla poštu a fotky od nich a vravela, že sú to dobrí synovia, a že ich ľúbia a že ak by bolo treba tak by im naozaj prišli pomôcť. Lenže vraj majú svoje rodiny a povinnosti a že kto by už sa trepal takú diaľavu za nimi, veď im vlastne nič nechýba.

Ale my sme videli, že to celkom tak veru nie je. Že im už toho chýba naozaj dosť. Nám to bolo okamžite jasné. Starkí to už pomaly prestávali zvládať, ale ani za nič na svete by nekomplikovali život svojim "zlatým" chlapcom. Tak som si foťákom nenápadne odfotil adresy a išli sme spať.

Ráno sme dostali praženicu z poriadnej dávky vajec (veď teraz nesú ako divé a my to s dedkom nestačíme jesť) a vyrazili ku Zvolenu. Z hotelu Kráľová, ktorý bol na ceste, sme zavolali pani predavačke do Záježovej, povedali jej ako sme dopadli a ona nám sľúbila, že sa tam cez víkend vyberie aj s manželom a všetko porieši.

Ale poviem ti, že keď sme prišli domov, tak mi to nedalo pokoj. Nemohol som sa zmieriť s tým, že tí starkí tam žijú tak opustene a že vlastne nemajú taký pekný život, aký by si zaslúžili. Chalanov majú kdesi vo svete a oni tam zabudnutí pomaly potichučky umierajú. A tak som sadol k internetu a pomocou odfotených adries sa mi podarilo nájsť ich syna v Prahe. Bol to už naozaj veľký šéf a v slušnej firme, ale musím povedať aj to, že to nebol žiadny nafúkanec.

Keď som sa odhodlal a prvý krát mu zatelefonoval, triasol sa mi hlas ako huspenina. Povedal som mu náš príbeh a počul som, ako zahriakol niekoho v miestnosti, aby teraz mlčal a on sa stále vypytoval. A tak som mu všetko povedal a on mi len riekol: Ste mojím svedomím a ja vám nekonečne ďakujem, že ste mi zavolal. Asi som trochu zabudol na to, že som niečí syn. Sľubujem vám, že už zajtra to bude s mojimi rodičmi inak. Potom som mu ešte raz musel porozprávať celú našu odyseu a mal som z toho veľmi dobrý pocit.

No a človeče, keď sa mi tak zadarilo s jedným synom, tak som nabral odvahy a pustil sa hľadať aj toho v Paríži. Bolo to ľahšie, ako som čakal. Podarilo sa mi získať jeho email vo firme a tak som mu napísal a poslal mu fotky jeho rodičov, a poviem ti, tí chalani mali asi naozaj dobrú výchovu, lebo len asi o pol hodiny som dostal od neho odpoveď, kde ma žiadal o telefónne číslo a takmer ihneď mi zavolal.

Keď sme sa potom zhovárali, povedal mi, že už pozajtra priletí na Slovensko a všetko dá do poriadku. Tak som mu povedal, že aj jeho bráška tam ide, no a on sa potešil a veľmi ďakoval. A tak som do tretice ešte zavolal tej predavačke zo Záježovej a povedal som jej, čo som urobil.

No a potom sa diali veci. Tí synovia sa asi perfektne postarali o starkých, pretože mi volala aj tá predavačka zo Záježovej a povedala, že o starkých je už postarané, že im synovia kúpili dom dolu v dedine, najali a zaplatili ženu, ktorá im denne chodí pomáhať lebo vraj do domova dôchodcov ísť nechceli ani za nič. A že dedko má novú štvorkolku (aby nepadal), ktorou vozí aj babku, a babka má krásnu kuchyňu a že takmer každý mesiac k nim synovia prichádzajú na víkend aj s manželkami a vnúčatami.

Človeče, tí dvaja mi písali takmer každý mesiaca ďakovali ako diví. Vraj za to, že som zachránil ich rodinu. Keď potom prišli Vianoce, obaja aj s rodinami ich strávili s babkou a dedkom v novej chalupe. A na štedrý večer mi zavolali domov a popriali mi všetko, čo sa tak obyčajne želá, no poviem ti že jedno oko by nezostalo suché. Veď chápeš, Vianoce.

Chvíľu sme ešte mlčky kráčali a potom som sa spamätal, a podal som Kamilovi ťapku s marhuľovicou čo som na ňu počas rozprávania zabudol a povedal som mu: Tak si glgni, ty svedomie zabúdajúcich. A Kamil na to: No veď preto.

***

Keď sme sa vrátili domov, zožrali sme všetko čo sa dalo, vypilo čo nám chutilo a na druhý deň bolo po Vianociach.

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.