Panenky z celty

Viete, kedy sme sa vás prestali báť? Keď ste si začali pri ohni spievať

Na ten vandr si pamätám celkom dobre. A čo si nepamätám, to mi pripomenie cancák alebo kamaráti. Bolo to v r. 1990 a my štyria sme sa po strastiplnej 18hodinovej ceste podvečer konečne dostali do Jovíc, kde sme nastúpili na našu trasu, ktorá viedla Slovenským krasom. Hneď za dedinou sme vystúpali na planinu, našli si prvé slušné miesto a zaľahli spať.

***

Ráno je krásne a tak už o pol ôsmej vyrážame po modrej značke na trasu. Na križovatke značiek meníme trasu na zelenú a po nej ideme k Dlholúckemu prameňu, kde si konečne pripravíme raňajky. Putovanie krasovou krajinou je nenáročné a krásne. Krajina je úplne iná ako v iných pohoriach a tak nám cesta pekne ubieha. Po pár kilometroch opäť meníme farbu a prechádzame na červenú značku. A veru to netrvá dlho a sme v Jablonovskom sedle. No a tu nás radostne víta motorest Soroška.

Ihneď sa trepemu dnu a samozrejme, že dobrému plzeňskému nemôžeme a ani nechceme odolať. Veď sme už dva dni na ceste a ešte sme si nedali ani jedno pivko. Lenže čerešničkou na torte v tomto motoreste je vychýrená fazuľová polievka s údeným mäsom a pretože sme ešte pri peniazoch, tak si ju dáme všetci štyria. Z jedla sme trochu zmátorený, ale aj tak vystúpame nad sedlo, kde vyťahujeme mapu a sediac v tieni obdivujeme nádheru krajiny Gemer pod nami. Krásnu Hôrku, Krásnohorské Podhradie a celú Rožňavskú kotlinu. Paráda.

Ale nemôžeme tu sedieť večne a tak sa premáhame a pomaly sa sunieme smerom na východ po červenej značke. Prechádzame okolo Mútnej studne, kde doberieme vodu, ďalej okolo vyschnutého Lúčanského jazierka a hrmenie v diaľke nám oznamuje približujúcu sa letnú búrku. Našťastie asi pol hodinky chôdze od jazierka nachádzame priamo u chodníka drevenú šopu v celkom dobrom stave. Jej veľkosť je asi 4×3 m a je predelená na dve časti. Hurááá, Hotel Kras nás vítá.

Ihneď si zaberáme časť v ktorej je asi 30 cm sena, rozbaľujeme spacáky, chystáme drevo na večerný oheň a varíme na variči čaj. Ale búrka už je nad nami. V lese sa úplne zotmelo a začína liať. Sedíme pod presahom strechy a takmer radostne pozorujeme to divadlo. A vtom ktosi hovorí: Pozerajte, toto je čo, preboha?

Po chodníku k nám prichádzajú dve postavy. Na sebe majú igelitové pláštenky, také čo sa predávali za 5,- Kčs v novinových stánkoch a dážď im šľahá do tvárí. V teniskách čľapkajú rozvodneným chodníkom a pritom sa navzájom podopierajú. Hlavy sklonené pred dažďom úplne dolu a vôbec nevidia že idú okolo nás a hlavne okolo našej šopy. "Héj, poďte sa skryť", voláme na nich a ony sa tak zľaknú, že ani nevedia odkiaľ ten hlas ide. Ale to už vyskakujeme a dve mladé cca 16-18 ročné dievčatá takmer násilne vťahujeme do sucha našej šopy.

Prekvapenie je to dokonalé. Aj pre nich a aj pre nás. Dievčatá sú vyzimené, premočené dažďom a aj od zaparenia. Vyzliekame ich z plášteniek, sťahujme z nich batohy a ony konečne začínajú rozprávať. Je úplne jasné, že sa nás boja. Ale búrky, ktorá sa teraz riadne rozbesnila, sa boja o trošku viac.

Ihneď ich pohostíme čajom, ale rum do neho zatiaľ nechcú. Veď posúďte - štyria mierne zarastení a už aj trošku spustnutí chlapi v osamelej šope, plus omámenie rumom, to je presne ako z mamičkinho varovania. A tak sa tvárime a hlavne chováme extra milo, predstavujeme sa a aj ony nám hovoria, že sa volajú obidve rovnako - Betka. "A to ako? - pýtame sa. Veď ste sestry, tá podoba je jasná". Konečne sa prvýkrát zasmejú. "Ale kdeže, každý si to myslí, ale my sme len sesternice". "Ahá ,tak preto tá podoba".

No a potom už sa rozhovorili. Vyšlo najavo, že rodičia obidvoch sú na akomsi zájazde a ony sa vybrali skúsiť si putovanie po horách. Vyrazili zo Zádielu a chceli prísť na Mútnu Studňu, tam prespať a ráno zbehnúť do Jablonovského sedla a autobusom domov. Lenže všade sa na chvíľu zastavili, každý si s nimi chcel pokecať a napokon ich búrka takto prikvačila. No a teraz sú uprostred hôr samy v starej drevenej šope zo senom a štyrmi chlapmi, v situácii pred akou boli vždy varované.

Fíha, ešte aj teraz, keď to píšem to naozaj vyzerá nebezpečne. Vonku sa už takmer zotmelo ale stále padal drobný dážď. Ihneď sme tým pekným dievčatkám ponúkli nocľah v našej šope, ale toho sa preukrutne báli. Boli sa aj pozrieť do druhej časti šopy, ale tam boli len rozbité lavice, na zemi makadam a po zemi trošku zatieklo. Nebojte sa, povedali sme im, takto to touto doskou predelíme, vy budete spať v rohu a my štyria tu.

Zapálili sme im vnútri sviečku a išli sme si posadať k ohníku zo zásob suchého dreva. Za chvíľu sa zjavili. Každá v ruke riadny krajec chleba a už sa aj s ním dusili. A tak sme ich zasa ponúkli čajom, ale teraz už aj s kvapkou rumu, a ony to vďačne prijali. Bolo vidno, že čaj ich pekne rozohrial a ako sa hovorí - postavil ich na nohy. Chvíľočku s nami ešte posedeli ale potom už im začali hlavy klipkať od únavy a tak išli spať. Šuchotaniu a svišťaniu zipsov nebolo konca. Ale nakoniec sa všetko utíšilo a bolo jasné že už zaspali.

Sedeli sme ešte aspoň dve-tri hodinky u ohňa rozprávali si veselé príhody a občas si aj zaspievali, pretože spev, to nám vždy išlo dobre, no a potom sme sa zdvihli a išli sme si aj my ľahnúť. Kamarát Štela vošiel do šopy, zasvietil si baterkou a ihneď vybehol von. Poďte sa rýchlo pozrieť, hovorí potichu, to ste ešte nevideli.

Opatrne sme sa vtiahli dnu a obdivovali obraz dvoch spiacich malých dievčat, zakutraných do spacákov, s červenými tvárami a odfukujúcich ako v perinách. Keď som ich videl, hneď som sa spýtal Sigina: "A ty si im koľko toho rumu nalial do čaju"? "Nuž koľko. Tak akurát, aby pookriali". Obidve ležali v jednom spacáku (pás cudnosti ako vyšitý), druhý spacák mali okolo seba prehodený a podložený a navrchu mali ešte prehodenú celtu. Pozerali sme na ne, usmievali sa nad tou krásou a potom Štela povedal: Panenky v celte. A bolo to.

Ešte za svitanie ma prebudil šuchot a klopkanie hrnčekov a bolo mi jasné, že dievčatá sa tíško vykrádajú von. Hovorím: "Dobré ránko Betky, to chcete zdrhnúť a ani sa nerozlúčite?" "Ale kdeže", predstierajú slušné vychovanie, "ale nechceli sme vás budiť keď sa vám tak dobre spí." A tak sa s nimi aspoň takto rozlúčime a dievčatá, celkom šťastné, opúšťajú našu šopu a miznú chodníkom v lese.

***

Príbeh by sa takto mohol aj skončiť. Ale má pokračovanie. Asi po ôsmich či deviatich rokoch, keď sme zasa vandrovali po Slovensku ,nás cesta zaviedla na istú horskú chatu, či skôr vojenskú zotavovňu, a tam sme na naše Betky zasa natrafili. Prišli sme tam tesne poobede a na recepcii (!) nás poslali do jedálne, kde vraj nás radi obslúžia. No a tak sme vyšli do jedálne, zasadli za stôl, ktorý bol čo najbližšie výčapu a dverám do kuchyne, a pozerali sa s nádejou na dve pekne babulky, ktoré sa rezko zvŕtali a robili poriadok na stoloch po stravníkoch.

"Hneď vás obslúžime, chvíľočku ešte vydržte, však Betka", povedala jedna z nich. "Pánabeka, veď to sú tuším tie malé Betky, čo s nami spali v tej šope. Verubože, sú to ony". Ale pre istotu púšťame kontrolnú otázku: "A to sa tu všetky čašníčky volajú Betka"? "Kdeže, to len my dve". Ale nám je v tom momente všetko jasné. A tak sa rovno spýtame: "A na starých kamarátov, s ktorými ste pred ôsmymi rokmi prespali v búrke v šope nad Zádielom ste už zabudli"?

Obidve prestali upratovať, otočili sa ku nám a my, rehotajúc sa sme im ponúkli otvorenú náruč. Ony nás nespoznali a tak až keď sme sa k nim prihlásili my, tak sa rozplakali, vystískali nás, ba aj jedlo a pivo sme dostali zadarmo. A potom nám rozprávali o svojom hroznom strachu z nás, ktorý vtedy prežívali a tiež o tom ako sme všetci štyria ukrutne chrápali (istotne mysleli mojich troch kámošov, lebo ja mám objektívne zistené, že vôbec nikdy nechrápem): "Viete, kedy sme sa vás prestali báť? Keď ste si začali pri ohni spievať. Spievali ste takú krásnu pesničku, ktorú sme dovtedy nepočuli a odvtedy tiež nie, zaspievajte nám ju", neodolateľne prosia.

"Lenže dievčatá," hovoríme, "my poznáme stovky piesní. Neviete ako sa volala alebo o čom sa tam spievalo?" A potom sa jedna osmelí a hovorí: "Bolo to o tom, že ste mali malého koníka ktorý sa stratil zo stáda a toho ste mali strašne radi. A že radšej by ste zahynuli vy, ako ten koník". Pozeráme na seba, šrotujeme hlavami a potom sa Milan potichu spýta -"a nebola to táto?" No a začne spievať: "Kdo ví proč to hříbě tak v lásce mám, stádo mu zbloudilo bůh ví kam.." a to už pripájame náš trojhlas. Pesnička sa tíško nesie jedálňou chaty a dievčatá ronia slzy ako hrachy. Tak že Doney Gal od Spirituál kvintetu im zostal navždy v hlavách.

Čo ešte povedať. Raz darmo, už asi nikdy nezabudneme na šopu kde s nami spali "Panenky v celte", a ani na naše opätovné stretnutie a aj lúčenie. Život je nádherný.

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.