Noc pod maringotkou

Dvojica bola zohraná. Dievčina si vypýtala kľúče, mladý pán posvietil hľadacím reflektorom

Môj kamarát Sigi je obchodný zástupca firmy s farbami a tak často cestuje po Slovensku. No a niekedy sa stane, že sa s ním dohovorím a ideme na cesty spolu. On ma obvykle niekde vysadí, ja si urobím nejakú túru a na druhý deň ma zasa vyzdvihne a ideme domov. Je to sranda, že keď spolu cestujeme, tak z auta pozeráme po okolí a spomíname na naše vandre. Hovoríme: Tu sme boli spolu, tam som bol s inou bandou, toto sme robili na jeseň, no a tak kecáme a kecáme a cesta nám pekne ubieha.

***

Minule sme zasa začali spomínať a našou hlavnou témou bolo, že kde všade sme sa vyspali a čo sme pri tom zažili. A tak sme spomínali na senníky, kravíny, salaše, šopy, terasky, mosty, bunkre a nakoniec Sigi hovorí: A vieš ako sme spali s Čarlykom pod maringotkou a čo sme tam zažili? Neviem, nespomínam si, asi mi to už vyšumelo z hlavy.

No to ti bola sranda, hovorí Sigi. Už to bude aspoň desať, dvanásť rokov, ba možno aj viac. Boli sme na vandri vo Volovských vrchoch a kámoši tam už boli tri dni keď sme sa vybrali za nimi. Boli sme dohovorení kde sa stretneme a tak sme sa dopravili Horehroncom do Červenej Skaly a odtiaľ osobákom do Telgártu. V krčme sme si trošku posedeli aby sme oslávili začiatok vandru, no veď to poznáš a potom sme vyrazili.

Okolo prameňa Hrona sme sa dostali do sedla Besník a potom to už bola len taká pohoda. Niekedy okolo štvrtej - piatej sme boli nad Čuntavou, a tam sme to zatočili na žltú značku a pustili sa smerom k Rejdovej, kde sme sa mali na druhý deň stretnúť s kamarátmi kdesi u Vyšnej Slanej. Trasa nebola náročná, ale my sme boli už trošku podpálení a tak keď sme prišli do krásneho širokého lúčnatého sedla Nemýtnik, tak sme si povedali, že to na dnes stačí. V sedle bola voda, boli tam nejaké opustené salaše ktoré nám mohli poskytnúť strechu nad hlavou lebo kdesi v diaľke to hrmelo a búrilo, a tak strecha by bola vítaná.

Najprv sme otestovali opustené koliby, ale poviem ti, nebola to žiadna výhra. Špina, bodrel, rozbité fľaše, nič pre nás. Ale potom sme objavili peknú maringotku, utiahnutú pod lesom, kúsok od prameňa, s ohniskom, lavičkami, stolom a kadibúdkou a to sa nám veľmi páčilo. Lenže maringotka nemala žiadnu terasu, ale mala odmontované kolesá, asi aby ju nikto neukradol a stála na vysokých podstavcoch z železničných podvalov. Okolo obvodu mala taký plôtik z briezok. Z prednej strany bolo pod maringotkou uložené drevo na kúrenie a na zadnej strane bolo natlačené suché voňavé seno. No a tým bolo rozhodnuté.

Cez okienko na dverách maringotky sme ako-tak obhliadli vnútorné vybavenie a bolo nám jasné, že asi patrí poľovníckemu združeniu, lebo bola v tom duchu zariadená. Hneď sme si pod maringotkou urobili dva pelechy, hlavou k sebe, rozostlali spacáky a navarili ešus čaju. Sedeli sme na lavičkách, popíjali čaj s rumom, zajedali slaninkou a kecali a kecali, až nás tma a zima zahnali do spacákov.

Bolo čosi po 22. hod. keď som začul zvuk motoru a bolo mi jasné, že sa nejaký džíp blíži k "našej" maringotke. Hovorím: Čarly, počuješ, ktosi sem ide. Čarly sa už tiež zobudil a hovorí: Len potichu, keby niečo rob sa, že spíš. Našťastie sme si všetky veci spratali do batohov a tak pred maringotkou nebola po nás ani stopa.

Svetlá auta sa blížili a nakoniec auto zastalo pred maringotkou. Podľa zvuku motoru som poznal, že je to starý Gazik. Šofér vypol motor a ozval sa veselý hlas nejakej dievčiny a muža. Hneď nám bolo jasné, že na opekačku neprišli a že maringotka dnes poslúži úplne inému účelu. Dvojica bola zohraná. Dievčina si vypýtala kľúče, mladý pán posvietil hľadacím reflektorom a až bola dnu a rozsvietila akési svetlo vnútri, zhasol a šup sa za ňou. Čakali sme, že si prídu po drevo a zakúria si v maringotke, ale tí dvaja nepotrebovali kúriť. Skôr chladiť.

No a potom mi Sigin podrobne porozprával, čo sa asi dialo dnu, ale pretože 50 odtieňov šedej už vyšlo, poviem len, že podľa toho popisu by sa tam ešte dajakých 10-15 slovenských odtieňov určite našlo. Ale budem rešpektovať intimitu toho popisu ktorý síce pri rozhovore medzi dvomi kamarátmi bol véééľmi zaujímavý a pikantný, ale nebol by asi namieste na týchto stránkach. A tak len spomeniem to, ako mi Sigi povedal: Maringotka robila hocaké čudné pohyby, vŕzgala a kývala sa a my sme sa len tak chichotali a potichu to komentovali.

A potom sa otvorili dvere a ten mladík hovorí dievčine: Zober si lampáš. Vieš kde je záchod. A ona: Tam nejdem ani za nič. Je to tam samý pavúk. A tak iba trošku obehla maringotku, na sebe len omotanú deku, čapla si asi meter od nás a bolo hotovo. Verte mi, naozaj to nechcem popisovať tak, ako mi to opísal kamoš Sigi. Veď viete, ako to vyzerá, keď si myslíte, že vás nikto nevidí a hlavne ani nepočuje. Keď sa dievča vrátilo dnu, začalo druhé kolo, no a potom bol koniec. Milenci nastúpili do Gazika, a pobrali sa dolu lúčnymi cestami do dediny.

Možno si poviete - ach taká banalita. Veď hádam takmer každý z nás už natrafil na lesných cestách na podivne zaparkované auto v ktorom sa konalo to, čo sa obvykle koná. Ale príbeh môjho kamoša Sigina mal pokračovanie.

Ráno sme sa usmiatí a pobavení z nočného dobrodružstva vybrali dolu lúčnou cestou do dediny, kde sme sa mali stretnúť s kamarátmi z osady. Klesali sme krásnymi lúkami a kochali sa prírodou a pritom sme sa oslovovali menami našich nočných milencov, ktoré sme v noci zachytili. A ako si tak vykračujeme, kúsok pred dedinou zrazu počujeme známe zapískanie a naši kamaráti na nás volajú z táboriska nad cestou, kde prespali tú noc.

Zvítanie bolo veľmi srdečné a hneď sa pustili do rozprávania o zážitkoch, ktoré ich stretli. A naši kamaráti hovoria: Včera sme sedeli v miestnej krčme a tešili sme sa že si posedíme, ale taký mladý krčmár je tam a aj celkom pekná čašníčka, ale vyhnali nás o deviatej, že musia robiť inventúru a tak sme nahnevaní vypadli. Ale veď poďme do dediny. V krčme je už od desiatej otvorené.

A tak sme sa celá banda zbalili a hurá do krčmy. Keď sme tam prišli, mladá, pekná a vysmiata čašníčka práve otvárala a volala nás dnu. A potom tam prifrčal na Gaziku majiteľ krčmy, oslovil menom čašníčku a ona zasa jeho, a my sme úplne bezpečne a bez pochýb poznali našich včerajších milencov z maringotky. Tak to teda bola včera poriadna hĺbková inventúra, pomysleli sme si. Ale chalanom sme radšej nič nepovedali, lebo sme si boli istí, že by začali nenápadne provokovať a to by nemuselo dopadnúť dobre.

Dali sme si zo dve pivá a vyrazili na cestu. Ale keď sme vychádzali z krčmy, tak som sa pritočil ku krčmárovi a len tak tíško povedal: To seno pod maringotkou je pekne suché a voňavé. Fakt sa tam dobre spí. Len tí nájomníci zhora tam včera robili pekný rachot. Najprv hľadel akože čo to hovorím a keď videl môj rozchechtaný pohľad, tak sa len zasmial, žmurkol na mňa a bolo všetko jasné. Veď sme chlapi, no nie?

Pokračovali sme ďalej a keď sme po asi dvoch kilometroch vyzradili našim kamarátom to, čo bolo doteraz naším tajomstvom, bolo z toho poriadne haló. Lenže príbeh sa už stal a bez ohľadu na to, kto bol jeho účastníkom, či hercom, všetko už bolo odohraté a nám zostala len spomienka.

No, hovorím Siginovi, tak takýto zážitok veru nemám. Ale zato ma vyháňali družstevníčky z kravína vidlami. A aj železničiari z čakárne a potom, keď sme sa zbratali, tak nám celú noc prikladali do kachiel. A ešte… Jój, koľko len máme tých spomienok.