Kdesi na Orave

A to túto, ako vy hovoríte mapu, to nakreslil kto?

Bolo to také pekné a milé leto. Slnko svietilo presne tak ako sme si želali, dážď sa objavil presne vtedy keď to bolo nutné a správne, a teploty priam rozmaznávali rekreantov na priehradách a jazerách. A rovnako aj trampov a turistov na horách. Naozaj sme si to cenili. Ale ako sa hovorí - aj toho najlepšieho jedla sa preješ keď ho budeš jesť každý deň. A tak po dňoch spokojnosti prišli dni nepokoja a akejsi nervozity a my sme zatúžili po aspoň nejakom konflikte, či skôr po niečom, kde by sme neboli až v takom kľude či pohode. Skrátka a dobre, potrebovali sme zmenu.

Štyri dni pohody a krásneho šliapania neboli už úplne tým najlepším čo nás mohlo uspokojiť a tak sme sa rozhodli, že to stočíme z vŕšku dolu do doliny, a v nejakom mestečku v doline si trošičku dáme do gebule, čosi dobré zjeme, niečo nakúpime a potom ako sokolíci bieli vyletíme na druhú stranu údolia a pôjdeme kade ľahšie hrebeňom až do úplného a konečného termínu nášho vandru. A ak by sa nám to náhodou nepáčilo, tak to jednoducho zasa zmeníme. Veď sme vandráci a trampi a nie výprava s nejakým ušľachtilým cieľom, nedajbože expedícia.

V našich najtajnejších čutorách sme už nemali ani najmenšiu kvapku alkoholu a pretože sme v tom čase boli takmer všetci ešte fajčiari, prepaľovali sme si papule poslednými riadne vytrasenými Marskami. Bolo už neskoré odpoludnie keď sme sa dostali poblíž nejakého salaša. Ovce sme síce videli až na stráni priľahlého kopca, asi tak kilometer od nás, ale miestni Dunčovia prikutí o koly zatlčené v zemi, nás hlasným brechotom uisťovali, že len čo sa im podarí tie koly vytrhnúť zo zeme, hneď nás naučia veľmi rýchlo behať a tiež nás poučia o tom, kto je pánom na salaši. Pre istotu sme sa vybavili nejakými palicami a keď slnko začalo klesať k obzoru a bača vyšiel von zo salaša a zapískal, pozorovali sme s obdivom tú symbiózu baču a psov a videli sme ako psi na protiľahlej stráni okamžite obkolesili ovečky do húfu a hneď ich hnali poriadnym cvalom k salašu. Jednoducho paráda.

Keď už bol všade na okolí pokoj a ovce boli podojené, pomaly sme sa stiahli bližšie k salašu a začali sme si takmer dôvernú komunikáciu s personálom. Lenže vtedy sa to ešte nazývalo - pokecať si so salašníkmi. Bol tam len bača Ignác a honelník Laco. Druhý honelník odfrčal na motorke za frajerkou . Bača bol celkom spokojný s našou návštevou, čo sa ale vôbec nedá povedať o honelníkovi, lebo ten bol nasratý na celý svet a asi mu bolo zle od nejakej pálenky, lebo čo pätnásť minút hádzal šabľu za nadšeného rehotu baču.

Bača sa rád ponúkol cigaretkou a jednu si hneď dal za ucho, akože na horšie časy. A tak sme sa spolu rozprávali o tom, čo je zasa v tej doline nové, čo to zasa páni vymysleli, čo by on nikdy nerobil, a na čo všetko sa on môže zvysoka - no šak viete čo. Skrátka - klasika. A potom sme spolu pili úžasnú kyslú žinčicu, krájali čerstvý syr čo vŕzgal medzi zubami a spievali pesničky, ktoré, kupodivu, ovládala rovnako ako bačovská aj obec trampská a bolo nám fajn. Nakoniec bača vytiahol litrovú fľašu "brmbulovice", čo bola ukrutná pálenka neznámeho pôvodu neuveriteľnej sily a chuti a my, odhodlaní skúsiť úplne všetko na svete, vrhli sme sa strmhlav do tejto pitky, v ktorej sme samozrejme nikdy nemohli zvíťaziť. Našťastie toho nebolo až tak veľa a tak som našiel v sebe dosť sily, aby som odmietol pozvanie od baču, aby sme nespali vonku na chlade, ale išli spať dnu do salaša. Chvalabohu, som to odmietol a naše spacáky sme si rozostlali obďaleč od búdy salaša.

Zobudil som sa na to, že ma niečo očucháva a funí mi do uší. Keď sa mi podarilo otvoriť oči, skoro som umrel. Tie obrovské čuvače, predtým uviazané reťazami na koloch, veselo behali okolo salaša a očuchávali si nás ako nič. A bača v úplne najlepšom rozpoložení na nás kričal: Nebojte sa chalani, veď oni vás len koštujú. A zasa sa rehotal ako blázon. A tie krásne biele chlpaté a divoké psiská behali okolo nás a boli tou najkrajšou súčasťou toho divého salaša na Orave.

Ovce už boli zasa podojené, malí psici ich hnali na vzdialenú stráň a my sme sa pomaly zviechali zo včerajšieho večera. A zasa sme si dali tej úžasnej žinčice, vytiahli sme mapu a špekulovali ako Baťa s drevákmi. A bača Ignác nad nami stojí a hovorí: A kamže to vy koťuhy zasa chcete ísť? A my že by sme radi zbehli do dediny dokúpiť zásoby a dať si nejaké pivko a tak, a potom zasa kamsi do hory - a huráá - ďalej. A ten Ignác si prisadol ku nám, nechal si všetko na mape pekne a zrozumiteľne vysvetliť, občas pokrútil hlavou a akoby trošku neveril, pohútal o čomsi a potom sa spýtal: A to túto, ako vy hovoríte mapu, to nakreslil kto? Nuž, vravíme, na to je špeciálny ústav a tí to kreslia. A bača: A to je tak celé Slovensko nakreslené? Veru celé, odpovedáme. Nuž to musel asi byť poriadna robota, odpovedá, ale aj tak tu majú chybu. Akú chybu, pýtame sa? No lebo tu nikde nie je naša malá dolinôčka s čičurôčkou.

Ignác, hovorím mu, lebo sme si včera potykali, tu je naozaj všetko. Veď sa pozri. Váš salaš, dolina, potoky, lesy, tak čo myslíš tou dolinôčkou? A bača sa len usmeje a vraví: Vedia prd. Tak je to, smeje sa mi do očí, ak sa chcete rýchlo a dobre dostať do dediny, tak choďte tou našou cestičkou okolo čičurôčky, tou malou dolinôčkou, ale sľúb mi jedno, že to nikomu neprezradíte kadiaľ vedie. Lebo ako si povedal, hneď to nejaký maliari namaľujú do mapy a my tu z toho budeme mať turistickú cestu.

Ignác, vravím mu, veď tu je všetko jasné, tu je čiara hrebeňa a zospodu aj doliny, tadiaľ naozaj nemožno a tu sú dve alebo tri prievaly dolín a tadiaľ idú cesty a chodníky čo sa napokon točia do hlavnej doliny. A Ignác sa smeje a škrabe sa na bruchu. No vidíš, vraví celý natešený, že ani tí páni nevedia všetko. A potom sa nám zdôverí: Zíďte dolu lúkou až k tam tej mokrine a obídete ju zľava. Ale Ignác, vravím, tam je len skala a les, tam niet kam ísť. A Ignác sa rehoce ako kôň a hovorí: Tak si choď podľa tých mapistov, tí ti ukážu cestu, alebo choď podľa mňa, tak ako ti ja ukážem. A tak v nádeji, že Ignác nekecá, načúvam ďalej: Potom sa pomknite k tej skale vpravo a tam už nájdete náš chodník do dediny. Vedie takou malou dolinôčkou, peknou, milou, chladnou a poriadnou.

A tak balíme s kamarátmi, ale aj s maličkou nedôverou, ale potom si vravíme, šľak aby to zobral, veď sme na vandrovke, a tak vyrážame. Všetko je ako povedal bača Ignác. Ba ešte lepšie. V skalnatom brale sa zrazu našiel uzučký priechod, či prielom, možno poldruha metra široký, a za ním stisnutá dolinka, občas zvuk zurčiaceho potôčika napájaného z mokriny a pretekajúceho niekde medzi skalami pod našimi nohami. A my sa najprv len držíme skalnatej a bralnatej stráne dolinky, ale stále na pohodovom chodníčku, a tak klesajúc takmer nekonečnými kratučkými serpentínkami, prenášame sa cez nádheru balvanov a v príjemnom chlade hory, plnom ozónom nabitého vzduchu a vône živice zo smrekového a borového lesa a sme úplne nadšení. Je jasné, že túto trasu nikto okrem baču a nás nepozná. V batohu nesieme asi trojkilovú dávku ovčieho syra, ktorú bača Ignác posiela svojej žene.

Asi po hodine cesty sme nad dedinou. Chodník schádza okolo latkového plota pomerne strmo dolu, a za plotom vľavo, podľa popisu nášho kamaráta baču Ignáca, je jeho chalupa. Zídeme až dolu na priedomok a kričíme: Teta bačovka, teta Julka, a čakáme, čo to za čudo sa vynorí z chalupy. A to už sa otvárajú dvere na chalupe a my očíme naše očiská. Zo dverí vychádza urastená asi tak päťdesiatnička, baba ako hrom, určite bývala za mladi krásavica v miestnom vydaní a už aj nás hreší: A čo vy cháska jedna smradľavá, čo vy máte do mňa? A my už len tak slabučko, ale s úsmevom a potešením hovoríme: Bača Ignác vás pozdravuje a posiela vám túto hrudku syra a vraj príde až pozajtra. Kurevník jeden, sviniar hnusný, lenivec smradľavý, hreší naša bačovka Julka. Ale nech je ako chce, zoberie si tú trojkilovú hrudu syra, potom sa na nás usmeje a povie: Tak čo, dobre bolo? A my všetci, šťastní z nekonfliktného vzťahu kývame hlavami ako oslici a očami prisaháme, že bolo bezva. A kto s ním je na salaši? - vyzvedá. Je tam Laco. A nie je tam aj taká baba vyparádená? Veru nik tam viac nie je - takmer prisaháme. Veď ja by som mu dala, a jej tiež, vyhráža sa.

A život ide ďalej. Krčmoobchod v dedine je otvorený a tak si dáme pár dobre mienených pív, v obchode dokúpime čerstvý chlieb a tak sa zbavíme toho nášho omrvinkového, zohrejeme si nejaké konzervy so segedínom a potom niekoho napadne, že ani nejaká fľaša čohosi silnejšieho by nám nemusela ublížiť a tak doplníme aj tieto zásoby a nakoniec po pár hodinách stúpame ku protiľahlému hrebeňu dlhými lúkami a smejeme sa našej miernej pripitosti. A je nám strašne dobre. Hore v zákutí pod lesom nachádzame studničku a táborisko, rozkladáme oheň, spievame a hrajeme dlho, dlho do noci.

A tak sa vlastne nič zvláštne či mimoriadne nestalo. Len sme prežili ďalší deň na vandri. Ale nevymenili by sme to za nič na svete.