Jarný čunder do Pivonic

Mali sme šťastie, pretože Tonda Lahodný už tam sedel

Bolo to v roku 1966. Sedeli sme s kamarátom Fredom u piva a plánovali, že by sme sa vybrali do Bystřice nad Pernštejnem za našim kamarátom Siginom, ktorý tam chodil do školy. Vlastne so Siginom sme už boli dohovorení, len sme plánovali vlaky a pod. Sigin nám sľúbil, že budeme môcť prespať u neho na internáte, ktorý bol v bývalom skautskom zrube - klubovni na konci mesta. Napriek zaistenému nocľahu sme sa dohovorili, že spacáky berieme zo sebou, lebo boli takmer nové a my sme sa nemohli nasýtiť komfortu spania, ktorý poskytovali. Keď sme sa tak dohovárali, prisadol si ku nám kamarát Kuzdra a že on by tiež išiel s nami. A keďže sme nemali nič proti tomu, tak sme povedali že ok, a bolo rozhodnuté.

Na vlak sme nastupovali v sobotu ráno niečo po šiestej hodine, pretože ja som mal ešte nočnú zmenu a tak som išiel rovno z roboty. V Skalici bolo teplo, krásne, kvitli stromy, tráva sa už zelenala, fialky voňali, a my, naivky jedny, sme si mysleli, že je to tak všade. A prečo nie? Veď už bol koniec apríla. Lenže ako si to tak hrkoceme osobákom na sever, akosi sa začalo zaťahovať, a než sme prišli do Bystřice teplota klesla aspoň o 10 °C a veru aj zasnežilo. V podstate nám to bolo jedno. Nocľah na intráku a perové spacáky to istili. Len Kuzdra bol akýsi nervózny a stále sa pýtal, či je ten intrák istý. Nuž čo sme mu mali povedať?

Na stanici nás Sigin už čakal. Zvítali sme sa, dali si jednu desiatku v staničnej krčme a tam zo Sigina vyliezlo, že na internáte nebudeme môcť spať, pretože mali nejaký "průser" a tak majú aj zarazené odchody domov a o tom, že by sme tam spali sa nedá ani uvažovať. Fíha. Tak toto úplne zmenilo situáciu. Sigin, ktorý nás mal sprevádzať údolím riečky Bystřice, kde malo kemp niekoľko trampských osád a s ktorými sa Sigin skamarátil, nás nielenže nemohol sprevádzať, ale musel byť o 19. hodine na internáte. No čo sa dalo robiť. Museli sme vymyslieť nejaký náhradný plán. "Viete čo" hovorí Sigin, "zavezieme sa autobusom do Pivonic. Tam si vybehneme na hrad Zubštejn kde sú aj nejaké zachovalé pivničné miestnosti a tam by ste mohli aj prespať".

Bolo rozhodnuté. Našli sme si autobus, v krčme počkali na jeho príchod a za pár minút sme boli v Pivoniciach. Na hrad sme vybehli ako srnky. Lenže potom sa všetko zmenilo. Kamenné polozrúcaniny naozaj neposkytovali žiadny perspektívny nocľah. Okolo bola tak 5 centimetrová vrstva snehu a hlavné bolo to, že kamarát Kuzdra sa zrazu priznal, že on veru nemá žiadny spacák, iba takú jednu obyčajnú deku. No a bolo vymaľované. S dekou by jednoducho zmrzol. A vtedy Sigina napadla posledná možná varianta.

"Chalani", hovorí, "zbehneme dolu do Pivonic. Zájdeme do krčmy a tam sa pozrieme po jednom chlápkovi, ktorý občas necháva prespať u seba v stodole vandrákov. Volá sa Tonda Lahodný. Niektorí hovoria, že je trochu prihriaty a vraj za to aj sedel, ale on hovorí, že to bolo za špionáž pre USA. Ale ja by som povedal, že je to skôr magor. Stále sa bojí, že ho prenasleduje ŠTB a KGB. A že za ním posielajú agentov provokatérov. No a nenávidí komunistov. Ale bacha, hovorte s ním opatrne, neprovokujte a nesmejte sa mu ani za chrbtom, lebo on sa zrazu prudko otočí, a keď bude vidieť, že sa mu smejete, máte po chlebe".

A tak sme išli. Studeným večerom sme prišli do krčmy. Mali sme šťastie, pretože Tonda Lahodný už tam sedel. Jedol jednu tatranku za druhou a zapíjal to žltou, mocne bublinkovou malinovkou priamo z fľaše. Ako to vyzeralo v tej fľaši radšej nechcite vedieť. Sigin Tondu priateľsky pozdravil a predstavil nás. No a aby bolo hneď jasno, tak sa ho rovno spýtal, či by nás nenechal prespať v stodole.

Tonda dobrých päť minút nereagoval, len sa podozieravo obzeral a jedol tatranky. A potom nás začal máličko kádrovať, vraj odkiaľ sme, a čo robíme, a kde a čo študujeme, dal nám niekoľko naozaj odborných otázok, na ktoré mu odpovedal Fred, a potom máličko a opatrne zatočil do politiky. Boli sme správne informovaní a tak sme svoj odpor k režime formulovali potuteľne a opatrne, a mali sme úspech.

Po kádrovaní konečne povedal, že áno, môžeme u neho v stodole prespať. Povedal: "Gentlemani, moje stodola je vám zcela k dispozici. Vy pánové půjdete spát ke mně a soudruzi ať jdou do prdele". A je tam vraj kopec sena a tak nám tam bude teplo a príjemne. Ešte sa rafinovane spýtal, či fajčíme. Keď sme odpovedali kladne, zhabal nám všetkým zápalky a po hodine veľmi čudnej debaty sme si to s ním šliapali nocou cez Pivonice k nemu domov. Sigin odišiel posledným autobusom späť do Bystřice a tak sme sa museli spoľahnúť na toho čudáka a cvoka Tondu.

Tonda nás zaviedol do dvora, kde stála jeho veľká stodola. Otvoril vráta a baterkou nám zasvietil dnu. V stodole bolo naozaj asi tak poldruha metra sena a ja, nevyspatý po nočnej zmene som už po ničom inom netúžil, len po spánku. Rýchle sme vybalili spacáky a chudák Kuzdra tú svoju nešťastnú deku. Lenže akú deku. Mala dĺžku asi tak 160 cm a Kuzdra bol takmer dvojmetrový chlap. Čo to máš za deku, smiali sme sa mu, to si určite ukradol v kočikární keď si išiel na vlak, doberali sme si ho. Ale neváhali sme. Každý sme si vyhrabli v sene taký malý zákop, a seno z neho hádzali na celtu. Potom sme na dno rozložili spacák a celtu zo senom stiahli na seba.

Bolo nám úžasne. Ale len mne a Fredovi. Kuzdra drkotal zubami a ani za nič si nechcel v sene vyhĺbiť jamu na spanie. A tak sme sa na neho vykašlali. No čo sme mali robiť. Lenže potom Fredy zasvietil baterkou, a my sme zistili, že stodola nemá štíty a vietor ženie naprieč stodolou poriadnu snehovú fujavicu. Ale to som už takmer spal a môj spánkový dlh po nočnej zmene mi nedovolil žiadnu večernú debatu.

A spali by sme ešte dlho, keby nás hneď ráno na úsvite nezobudil kamarát Kuzdra, ktorý sa triasol od zimy. Chalani, vstávajte, ja sa musím rozhýbať lebo zmrznem, hovoril. Na sene ležali asi dva centimetre snehu, ale nám v hrobčekoch bolo teplučko. Ale aby sme kamaráta zachránili, vyliezli sme z našich brlohov a začali baliť. Kuzdra využil našu nepozornosť a okamžite sa vtiahol do môjho spacáku a prisahal, že nevylezie, pokiaľ sa nezohreje. A veru by tam zostal dlho, keby sa neotvorili vráta stodoly a náš pán domáci nás pozval na čaj. Za minútku sme boli zbalení a vo vykúrenej kuchyni pili jeho horúci, prapodivný čaj. Po polhodinke sme sa poďakovali a vyrazili do sveta.

Značkou sme zbehli do údolia riečky Bystřica a proti prúdu riečky, kopírujúc meandre, sme postupovali okolo mnohých osadných táborísk, totemov a osadných stavieb. Bol krásny kraj, ale jediní trampi sme tam boli my. Kráčali sme rýchle, aby sme sa zohriali a okolo obeda už sme boli v Bystřici na stanici.

Našli sme si spojenie domov, zjedli jednu staničnú držkovú a päť rožkov (každý) a frčali sme domov. Tentokrát vo vlaku spal Kuzdra. My sme s Fredom rozoberali Tondu, krajinu čo sme prešli, trampskú tradíciu v okolí, zimu v noci a nakoniec sme sa dostali v pohode domov. Tak skončil náš prvý čunder toho roku. Žiadna veľká sláva, ale užili sme si to a dodnes asi to pamätáme.

V roku 2008 sme robili vander do tejto oblasti, aby sme si pripomenuli náš dávny zážitok. Lenže všetko už bolo inak. V Pivoniciach žiadna krčma, dolina čiastočne zarastená a len pár stôp po aktivite trampov. Bývalú skautskú klubovňu, kde mal Sigin internát, sme nenašli vôbec. A tak nám zo spomienok utkvel v pamäti iba Tonda Lahodný a Kuzdrova kočíkova deka.

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.