Gulášpartia

Nemusíte šetriť cibuľou. U nás je zvykom, že koľko mäsa, toľko cibule

Bola to taká rýchla akcia. Nič dlhodobo chystané, nič špeciálne pripravované. Len rýchle von, lebo hory volajú. V piatok sme si v práci zobrali pol dňa voľna, a šup sa na vlak. Pretože pondelok bol štátny sviatok, čakali nás bezmála štyri dni vandru po horách. Počasie nebolo príliš slávne, ale malo sa zlepšovať a tak sme to vôbec neriešili. Hlavne, že bola naša štvorka zasa "On the Road".

***

Niečo po 13. hodine sme vystupovali z vlaku a poďho rovno do hôr. Ale zastávka na jedno či dve pivká musela byť. Čo keby sme sa už nikdy nevrátili do civilizácie. To sme predsa nemohli riskovať. A tak po pivku sme prešli cez dedinu a pomaly stúpali pomerne ľahkým terénom lúčnou cestou tešiac sa z nasledovných dní. Za tri hodinky sme sa cez krásne lúky a lesy dostali do ďalšej dediny kde nás zasa uvítala krčma, nuž sme nepohrdli a zasa si jedno dali. A potom už sme zasa vyrazili k horám, lebo večer sa blížil a počasie sa akosi začalo kaziť.

Ako tak stúpame lúkami k lesu, Jarda hovorí: "Hen pod lesom je tuším akási chata. Aj cesta je tam vyjazdená. Hybajme pozrieť, či tam nie je nejaká šikovná teraska, alebo prístrešok. Nemuseli by sme stavať stany". Tak sme to poľahučky šibli doľava k lesu a ozaj. Lesácka, či poľovnícka chata, ako vo sne o dobrom deduškovi, sa na nás smiala a ponúkala nám svoje pohostinstvo. Krásna široká krytá terasa s lavicami a stolom, ohnisko s lavičkami, a ešte vonku dlhý drevený stôl s lavicami a aj pekným ohniskom na konci. No a to všetko spolu so smerovkou "voda 35 m," boli prvou cenou v našej lotérii. Verím, že srdce každého tuláka by zaplesalo rovnako, ako to naše.

A tak nebolo o čom rozmýšľať. Rozhodili sme spacáky na terase, vybalili jedlo a varič a už to išlo. Dva ešusy čaju, slaninka, klobásy, nejaké zbytočne ťažké dobroty z domu len tak, aby sme odľahčili batohu, veď to poznáte. Zrazu začalo kdesi v diaľke za kopcom hrmieť a ani sme sa nenazdali a už aj pršalo. Vleteli sme na terasu a sediac na spacákoch sme sa s úsmevom pozerali na šnúry vody visiace zo strechy. Ale my sme boli v suchu a pohode. Za hodinu či dve bolo po daždi, ale všetko bolo premočené a tak sme sa ani nesnažili urobiť oheň. Len sme sa vtiahli do spacákov a rozprávali sme si tie najneuveriteľnejšie príhody, ktoré sme si dokázali vymyslieť. A tak sme aj pospali.

Ráno bolo fantastické. Slniečko svietilo ako keby sa hanbilo za včerajšok a z trávy sa mohutne parilo. Zbalili sme si veci a len s jedlom a s čajom sme sa zasa uvelebili za stolom pred chatou. Ako si tak raňajkujeme, niekto hovorí : "Aha, asi nám ide návšteva". Od dediny sa lúčnou cestou kolísali dva gazíky a bolo jasné, že idú na "našu" chatu. Nemáme problémy z takýchto stretnutí a dá sa povedať, že si takmer vždy porozumieme s kýmkoľvek.

Ani nie za pätnásť minút boli gazíky pri chate. Z aut vyskákalo asi šesť či sedem poľovníkov v dobrej nálade a hrnuli sa k nám. Pekne sme pozdravili a spýtali sme sa, či im nevadí, ak sa tu naraňajkujeme. "Len jedzte chlapci, len si dajte. A čo, nezmokli ste včera?" " Ále kdeže, hovoríme, spali sme tu u vás na terase," hovoríme alibisticky. "A to odkiaľ ste vedeli o chate?" "Nevedeli, odnikiaľ sme to nevedeli, ale zbadali sme ju z cesty keď začalo pršať. Tak sme sa tu ukryli a potom sme tu už zostali aj spať. Nevadí?"

"Keď ste nič nepoškodili a chata nevyhorela, tak prečo by nám to malo vadiť? A čo štamperlík si s nami dáte?" Nuž takému dlhému, presvečivému a neodbytnému nátlaku sa veru nedá odolávať. A tak sme si dali a chlapi si posadali okolo nás a začali sme sa zhovárať, že odkiaľ sme a kam ideme a kde spávame a podobne. A my sme sa zasa pýtali, aký majú revír, na čo tu najviac poľujú, čo majú premnožené a pod. tak, aby videli, že nie sme tak úplne mimo.

A keď sme sa tak pekne pobratali, pričom sme ešte jeden či dva štamperlíky stihli, vyliezlo z nich, že tu dnes majú veľkú gulášpartiu a že sa sem dotrepe takých zo štyridsať ľudí, a možno aj viac. A zrazu si chlapi začali čosi šušotať a nakoniec z nich vyliezlo, že tu mali mať súťaž vo varení gulášu, ale druhá partia zo susedného revíru sa včera večer ospravedlnila, lebo im blesk zapáli senník, a tak žiadna súťaž nebude, čo je vraj náramná škoda. A potom dodali: "Iba ak by ste vedeli variť guláš aj vy, a chceli si s nami zasúťažiť. A ak sa nebojíte, že by ste pohoreli".

Fíha, hovoríme si, to je veru riadna výzva. A bola by to aj riadna zmena nášho plánu. Lenže taká gulášpartie sa nevyskytne len tak každý deň a takú srandu by sme si nemali nechať ujsť. Veď by nám na túlačku zostala ešte nedeľa a pondelok. A aj taká gulášpartia môže byť súčasťou pekného vandru. Už aj preto sme sa zhodli, že to skúsime. Kotlíkové guláše, či už bravčové, hovädzie alebo z diviny sme varili už veľa krát, takže sme sa nemali čoho báť. Tak sme povedali: "Kludne by sme do toho išli, len nemáme žiadne suroviny a ani koreniny. Skrátka vôbec nič. Naozaj nevieme z čoho by sme to uvarili". "Chlapci," hovoria poľovníci, " nebojte, sa všetkého je dosť. Len sa poďte pozrieť čo sme priviezli. Polovička všetkého mäsa bude vaša a na koreniny tiež pozrite, zoberte si čo potrebujete a ak vám niečo chýba, jeden gazík ide ešte dolu do dediny pre chlieb a privezie vám čo treba", hovorili natešene.

Páni moji, to boli zásoby. V gazíku bola červená mäsiarska debnička s namrazeným jelením a diviačím mäsom ,očisteným a nakrájaným na kocky, kus pekného prerasteného bôčiku, sieťové vrece cibule , cesnak, zemiaky a kopa korenín. A tiež aj debny s vínom, červeným i bielym, a s pivom a aj s pálenkou. To teda bola sila. Všetko sme to povynášali na stôl pred chatu a spýtali sa kde sa bude variť. "Len sa pozerajte a nič sa nestarajte" povedali poľovníci. Kolektívne vtrhli do chaty, vytiahli dve trojnožky. Jednu umiestnili na táborákové ohnisko a druhú na ohnisko u dlhého stolu.

Rovnako vytiahli aj dva cca 15litrové kotlíky, dočista vydrhnuté, aj s drevenými pokrievkami, dve velikánske dierkované varechy, naberačky a veľké dosky na krájanie. Potom sa vybrali s dvomi 25litrovými bandaskami pre vodu a mohli sme sa pustiť do diela. Ale než sme začali, prebehol ešte taký malý zoznamovací rituál. Všetci sme si navzájom potykali, pripili si a potom na znak vzájomnej úcty nám bol každému pridelený osobný štamperlík a kolektívna fľaša pálenky. No a mohlo sa začať. Milujem tieto folklórne zvyky.

Dohovorili sme si, že nesmieme priveľa piť, aby to neskončilo katastrofou. Druhá časť dohovoru bola o našej taktike, pretože sme samozrejme chceli vyhrať. Koreniny dostupné od poľovníkov boli v poriadku, ale my sme chceli urobiť niečo extra - špeciál, aby sme sa chuťove odlíšili, ale aby sme príliš nevybočili zo zaužívaných chutí. Hlavný šéfkuchár bol určený Fred. Jeho osobným pravobočkom bol Milan, ktorý mu mal byť stále po ruke a hlavne mal dávať pozor, aby sa Fred nespil, čo sa mu pri nadmerne ľahkom prístupe k alkoholu občas stávalo. Jaro a ja sme boli personál. Hoci všetko mäso už bolo nakrájané na kocky, bola tu ešte cibuľa, zemiaky a iné veci čo boli treba pripraviť. A tak sme krájali, rezali prilievali podľa inštrukcií vodu miešali ak bolo treba a pod.

Vedeli sme, že poľovníci často používajú bôčik na to, aby guláš z diviny nebol tzv. suchý, nemastný. My sme však zvolili inú taktiku. Do kotlíka sme bachli asi pol kila bravčovej masti a keď sa rozpustila, dali sme do nej na malé kocky nakrájaný bôčik. Len mäsité časti sme nakrájali na veľké kocky. Všetko sme to poriadne vyškvarili až na krásne chrumkavé škvarky. Tie veľké, mäsové sme potom vybrali dierkovanou varechou z kotlíka a odložili bokom. Do voňavej masti s malými škvarkami sme dali nakrájanú cibuľu v asi tak v polovičnom množstve v porovnaní s mäsom. A potom šup k tomu celú rascu.

Laco od poľovníkov hovorí: "Nemusíte šetriť cibuľou. U nás je zvykom, že koľko mäsa, toľko cibule." "Ale my to robíme inak," hovoríme. Otvorili sme si jednu fľašu červeného vína a keď bola cibuľa tak akurát, šupli sme do nej peknú červenú papriku, nechali pár sekúnd podusiť a bác tam nakrájané jelenie mäso. A poriadne miešať, aby sa neprichytilo a paprika neprihorela. Mäsko sme podliali červeným vínom, osolili, pridali na kocky nakrájanú zelenú papriku, čierne korenie, nové korenie, jalovčinky, bobkový list, pár zemiakov nakrájaných na úplne malé kocôčky a hrsť olúpaného nasekaného cesnaku.

Mäso si pustilo šťavu a začalo sa elegantne dusiť. Voňalo to jak šľak. Asi po pol hodine sme tam priliali asi päť litrov vody, zakryli a už len pomaly dusili. A za ďalšiu polhodinku sme tam šupli aj diviačie mäso. Potom sme ponúkli našich nových priateľov čerstvými škvarkami a veru nedali sa ponúkať. "Tak", hovorí Fred, "a teraz sa ideme aj s Milanom a Jardom pozrieť tu po lúkach, aké byliny nájdem, čo by sme tam ešte pridali. No a mrkneme aj do lesa po nejakých hríboch. A ty len pomaličky prikladaj, občas zamiešaj a nie že sa spiješ než sa vrátime". Skoro sme sa pocikali od smiechu. To bol ten pravý čo nás napomínal. Ale pravdou je, že sme sa už s poľovníkmi pekne družili. Lenže sme opustili pálenku a držali sa pivka, a to nás zachránilo.

Keď sa Fredy vrátil, priniesol za hrsť bylín, nechal ich nakrájať na drobno a poučil nás: Toto je dobromysel, alebo tiež divoké oregano, či pamajorán. To poznáte, použijeme to namiesto majoránu. Len pozor, budeme to pridávať po troškách, aby sme to neurobili príliš voňavé. A toto je zádušník brečtanovitý, medzi ľuďmi nazývaný aj popenec. Ten tam pridáme hlavne aby sme sa z toho všetkého neposrali. Ale tiež opatrne, má trochu nahorkastú chuť. No a táto vysoká bylina je kozonoha, tú nakrájame na drobno budeme dávať navrch do tanierov ako petržlenovú vňať.

Bylinky voňali nádherne. A to už sa z lesa vracali aj Jaro s Milanom a v celte niesli nejaké huby. Poľovníci sa hneď prišli pozrieť, čože to tam za jedoše chystáme. "Ej, veruže toto by ste tam chlapci nemali dávať," hovorili starostlivo. "Hádam nechcete otráviť celú dedinu." Fredy, akože náš vrchný prírodovedec, posadil sa s nimi za stôl a fundovane ich poučil o všetkých hubách čo boli na stole. Najprv ich pomenoval slovenskými názvami, potom krajovými názvami a tiež aj po latinsky. Poľovníci sedeli za stolom ako žiaci v škole a pozorne načúvali. My sme sa len usmievali, lebo už sme si zvykli na to, že Fredy huby pozná ako málokto. Veď to vyštudoval. Často nás prekvapoval svojimi hubovými polievkami čiernej farby, či inými jedlými čudami.

Po prednáške huby roztriedil a nechal len rýdziky, ktorým dôverovali aj poľovníci. Nakrájal ich a šup s nimi do kotlíka. Zvyšok vyhodil. Guláš usilovne brbotal v kotlíku, my sme ho pravidelne miešali, dolievali vodou a statočne ochutnávali. Kocky zemiakov a aj zelenej papriky sa už dávno rozvarili a tak keď začalo mäso mäknúť, pridali sme novú dávku zemiakov, pretože poľovníci povedali že v tomto kraji v guláši zemiaky byť musia. A nakoniec sme tam šupli pár žiletkových feferóniek, aby sme učinili zadosť naším chlapským chúťkam. Ale nie príliš.

A bolo hotovo. Prestali sme kúriť pod kotlom, len občas sem tam trieska do ohňa, aby sa šťava v kotlíku prevalila hore-dole a čakali sme na hostí. A tí už prichádzali. Toľko podivných samohybov som už dlho nevidel. Domáce traktory vyrobené zo starých aut, na vlečke celá rodina, občas nejaká stará motorka bez svetiel a blatníkov a pod. Poľovníci vytiahli plastové červené misky a hliníkové lyžice, nakrájali sme chlieb, pripravili naberačku a začala gulášpartia. Do každej misky sme dali poriadnu naberačku gulášu posypali ho sekanou kozonohou.

Návštevníci gulášpartie začínali najprv u domácich, lebo tam mali istotu, že dostanú to čo sa očakáva. A až potom prišli ku nám na druhú dávku. "Dajte len pol naberačky," hovorili, "len na okoštovania". Lenže my sme boli fakt dobrí. Takmer všetci si prišli ešte raz ku nám a my sme museli začať trošku zmenšovať dávky, lebo hostia stále prichádzali a pochvala na náš guláš sa rýchle rozšírila. A keď sme si s našimi konkurentmi navzájom okoštovali guláše, bolo naše víťazstvo jasné. "Dobehli ste nás," povedali poľovníci, "my sme si mysleli, že vám to budeme musieť nejako dochutiť, aby ten váš guláš bol vôbec k jedlu, ale asi sme vás podcenili".

Ale nakoniec všetko skončilo dobre. O chvíľu sa začalo spievať a harmonika ťahala jednu pesničku za druhou. Ľudia sa veselili, nálada bola úžasná. Pálenka, víno i pivo tiekli prúdom a my sme vedeli, že je čas sa pobrať. Do súmraku boli ešte štyri hodiny a preto sme sa potichučky rozlúčili s našimi novými kamarátmi, hodili batohy na chrbát a poľovníckym chodníčkom, ktorý nám ukázali, a ktorý nás mal zaviesť k skvelému senníku uprostred hôr, sme sa stratili v lese. Brušiská plné, v batohu po dve fľaše piva a politrovka pálenky, čo sme vyhrali. A v hlave nádherný zážitok a spomienky na celý život.

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.