Prechod naprieč Slovenskom (2), ťažký trek - prechod Slovenska z východu na západ

Trek Slovenskom z najvýchodnejšieho bodu na najzápadnejší

Po príchode do Stakčína sa najskôr občerstvujeme v reštaurácii U Huštáka. Po telefonickom dohovore s pracovníkom obecného úradu idem do budovy obecného úradu vybaviť ubytovacie formality. Dostávam dva kľúče a vzhľadom na náš skorý ranný odchod aj usmernenie, kde ich máme ráno nechať.

Po mojom opätovnom príchode "k smädným" sa sťahujeme do susednej reštaurácie Armales na večeru. Na ubytovňu odchádzame aj s "rodinnou pizzou", ktorá bude našimi zajtrajšími raňajkami. Ráno treba zavčasu vstávať a tak sa bez dlhého vysedávania premiestňujeme pod paplóny.

3. deň / 4. mája 2009 - pondelok

Nepríjemný zvuk budíka sa ozve už o 04.30. Narýchlo raňajkujeme "rodinnú pizzu" a o 05.20 už čakáme na zastávke na autobus, ktorý nás odváža "späť" na rázcestie do Jalovej. Ráno je ešte chladné, čo je spolu s takmer bezoblačnou oblohou predzvesťou pekného dňa.

Čtěte také: Naprieč Slovenskom (1), trek Slovenskom z najvýchodnejšieho bodu na…

Krátko po šiestej sme v ešte takmer spiacej Jalovej pri "novom" drevenom kostolíku. Pôvodný drevený kostol z roku 1792, upravený v roku 1831 bol vyhlásený za kultúrnu pamiatku a koncom 20. storočia prestavaný - no zdá sa, že úplne nanovo. Predvčerom sme o tom počuli "klebetu" - no len miestni vedia či je pravdivá.

Od kostolíka prechádzame obec s 88 obyvateľmi k jej západnému okraju a stúpame do sedielka za kótou 509 m z ktorého schádzame do údolia potoka Chotinka. Spevnenou lesnou cestou proti prúdu potoka ideme až na jej koniec, kde prechádzame cez potok a po necelej polhodine vychádzame na lúky za kótou Osoj (448 m).

Všetky pôvodné "furmanské" cesty sú v redších lesných porastoch a hlavne na zarastajúcich bývalých pasienkoch zarastené tŕňovými kríkovými porastmi poriadne znepríjemňujúcimi pohyb po nich. Ale už sme vonku, opäť na lúkach a po krátkom oddychu schádzame do obce Pčoliné. V miestnych potravinách dokupujeme zásoby potravín.

Ešte cestou na vyšný koniec obce prekračujeme riečku Pčolinku a z Bukovských vrchov sa tak presúvame do Laboreckej vrchoviny. Za poslednými domami postavenými popri potoku Knopnianka začíname stúpať lúkami smerom na západ. Slnko sa z jasnej oblohy realizuje až príliš teplými lúčmi a tak hneď po vstupe do lesného porastu a skrytí v príjemnom tieni sadáme k odpočinku a "desiatej".

Po odpočinku pokračujeme v stúpaní. Na južných svahoch kóty 594 sa cesta, ktorou sme išli stráca pri prameňoch Kadlubského potoka, ale po asi 300 m nachádzame na bočnom hrebienku ďalšiu s výraznými stopami po lesnej technike a po nej najskôr lesom po juhovýchodnom svahu kóty Kyčurka (477 m) vychádzame na lúčnatý hrebeň. Z neho sa pred Nemcovou horou (413 m) spúšťame lúkami na štátnu cestu medzi obcami Pichne a Nechválová Polianka po ktorej opúšťame okres Snina a smerujeme do obce Zubné administratívne patriacej do okresu Humenné, kde pre dnešok končíme.

V miestnom hostinci U Agáty si doprajeme vytúžené pivko a pretože času máme dosť do Humenného, kde máme zabezpečený nocľah, pokračujeme až ďalším autobusom.

4. deň / 5. mája 2009 - utorok

O pol siedmej odchádzame z ubytovne na autobusovú stanicu odkiaľ sa autobusom presúvame späť do Zubného. V predajni Coop Jednoty získavame pečiatku a vydávame sa na cestu. Po necelých 100 m prechádzame riečku Udavu, ktorá pramení v Bukovských vrchoch tesne pri hranici s Poľskom v nadmorskej výške 690 m a po 38 km sa južne od obce Udavské vlieva do Laborca.

Smerujeme po štátnej ceste smer Humenné z ktorej asi po 3 km, v mieste kde z ľavej strany vyúsťuje lesná cesta z Iľovnickej doliny, odbočujeme vpravo a strmo po spádnici stúpame lesom na hrebeňové lúky bočnej rázsochy vybiehajúcej z kóty Suchár 523 m z ktorých máme Zubné s najbližším okolím ako na dlani.

Po polhodine chôdze prechádzame aj kótou Suchár a na opačnej strane pokračujeme stále lesom, len s veľmi skúpymi výhľadmi, cez Ostrý vrch (514 m) z ktorého nasleduje strmšie klesanie do lúčnatého sedielka pod kótou 369 m, v ktorom sadáme na oddych a príjem potrebných kalórií.

Po obede nás čaká klesanie lesnou cestou do Dedačova a ďalej popri toku Dedačovského potoka až do Hankoviec. Presne o 12. prechádzame mostom cez rieku Laborec, ôsmu najdlhšiu slovenskú rieku prameniacu v Nízkych Beskydách v katastri obce Čertižné, ktorá preteká Zemplínom od severu na juh a severne od obce Zatín sa po 135 km vlieva v nadmorskej výške 94 m do Latorice pritekajúcej na Slovensko z Ukrajiny.

Hneď za mostom križujeme aj železničnú trať Humenné Medzilaborce. "Chvíľu" sa zdržím debatou na obecnom úrade, kde získavam pečiatku do "vanderbuchu" a potom bez ďalšieho zdržiavania sa smerujeme po štátnej ceste na nižný koniec dediny.

Odbočujeme popri cintoríne vpravo cestou popri ktorej sú postavené jednotlivé zastavenia Krížovej cesty a pravdepodobne už vchádzame do ďalšieho krajinného celku Ondavskej vrchoviny. Zastávku na obed si robíme ešte o niečo "vyššie" - pod kótou Diel (431 m), kde je pri studničke postavený prístrešok so stolom a lavicami a tiež ohnisko.

Cesta sem stúpala okrajom lesa a lúk a takýmto terénom pokračujeme aj po oddychu cez kótu Záhorie (345 m) až na štátnu cestu v doline potoka Ľubiška medzi Nižnými a Vyšnými Ladičkovcami. Do tých Vyšných to máme bližšie a tak sa poberáme tam. V obci sú na naše nemalé sklamanie zatvorené potraviny a tak skoro hodinu čakáme na autobus, ktorým cestujeme opäť do Humenného.

5. deň / 6. mája 2009 - streda

Včera večer mal Miro Č. z domu telefonát, že mu zomrel ujo a tak sa s Mirom ráno na železničnej stanici v Humennom musíme rozlúčiť.

Už len v trojici cestujeme autobusom späť do Vyšných Ladičkoviec. V obchode, ktorý bol včera poobede zavretý robíme malý nákup a štartujeme.

Počasie sa od včera poobedia rapídne zmenilo z takmer jasného na zamračené, no na dážď to zatiaľ nevyzerá. Kúsok za poslednými domami prechádzame cez potok Ľubišku a po trvalých trávnatých poľnohospodárskych pozemkoch stúpame na rozložitý chrbát, ktorý musíme prekonať pri ceste do Baškoviec. Za 25 minút, po prekonaní asi 130 m stúpania, si už vychutnávame výhľady na okolitý kraj s rozsiahlymi plochami poľnohospodársky využívanej pôdy.

Z rozložitého sedla pokračujeme severozápadným smerom. Ideme stále po lúkach traverzom Čiernej hory s výškou 454 m. Po pár minútach sme opäť v nevýraznom širokom sedle pred kótou s n.v. 351 m za ktorou vidíme Turcovce od severu ohraničené súvislou hradbou zalesnených vrchov. My máme ale namierené do Baškoviec, ktoré sú susednou dedinou po prúde potoka.

Uvažujeme ako najlepšie dole lebo po trávnatých pozemkoch, kde sa neukazuje žiadna cesta sa nám nechce. Napokon v okraji lesa nachádzame "cestu" vyjazdenú lesnými traktormi a zdá sa, že po nej by to malo byť dole do dediny aj bližšie - preto neváhame.

Lenže cesta po asi dvesto metroch prestáva jestvovať nad strmou stržou. Vracať sa nám tých pár metrov nechce, veď po kraj lesa by to nemalo byť ďaleko. Už o chvíľu zisťujeme, že sme to nemali robiť.

Dostávame sa do riedkeho náletového porastu tvoreného prevažne hrabom a vŕbou, kde spodnú etáž tvoria tŕňové kríky. Terén je silne močaristý s hlbokými ryhami, či stržami, so strmými bočnými svahmi. Asi po dvadsiatich piatich minútach sme o 300 či 400 m ďalej, ale hlavne opäť na lúkach a po prekročení potoka aj na dobrej ceste.

Po prejdení okolo schátralých stavieb bývalého družstva?, či štátneho majetku? sadáme za stoly postavené pri miestnom futbalovom ihrisku pred prvými domami Baškoviec. Čo-to zjeme, čo-to vypijeme a kráčame do dediny.

Pre pečiatku idem na obecný úrad, kde o našu cestu prejavuje záujem aj pán starosta. A že chce s nami stratiť aj pár slov, tak nás pozýva na pivo do miestneho pohostinstva, čo sme samozrejme nemohli odmietnúť. Debatujeme, po druhom pive berieme my a po hodine sa lúčime a pokračujeme ďalej.

Dedinu opúšťame po štátnej ceste smerom na dedinku Černina. Neďaleko za poslednými domami prechádzame okolo salaša, no chuť na nejaké vlastné produkty musíme potlačiť - nemajú. Zakrátko odbočujeme z cesty a samozrejme, že opäť do kopca. Na širokom chrbáte zabočíme vpravo a cez nepomenovanú kótu 311 m prechádzame pod Lazný vrch (346 m).

Pre lepšiu možnosť zorientovať sa vychádzame až na vrchol - výhľady stoja za to, zorientujeme sa v priestore, určíme ďalší smer cesty a potvrdíme to "po jednom". Lúkami a na krátkom úseku aj po mladom obilí schádzame do doliny Hladnického potoka a cestou popri ňom prichádzame na vyšný koniec Lukačoviec.

Ako však prekonať riečku Oľku - 41 km dlhý vodný tok prameniaci v Laboreckej vrchovine pod Suškovou v nadmorskej výške asi 465 m, ľavostranný prítok Ondavy pri Žalobíne, ktorá je pred nami? Na štátnej ceste zabočíme vpravo, prejdeme popri Kostole premenenia pána a mostom prejdeme do Košaroviec. Pre pečiatku zájdem do miestnych potravín a po odporúčaní personálu bez problémov nachádzame aj krčmu v budove Kultúrneho domu.

Je krátko po dvanástej a tak oddych spojený s uhasením smädu penivým mokom z pípy prichádza vhod aj keď dnešné počasie je skoro zamračené.

Nocľah máme pre tento deň zabezpečený na Domaši a ďalší priebeh našej cesty je vzhľadom na polohu Košaroviec jasný - po štátnej ceste. Naberáme južný smer, po 2,5 km prechádzame okolo sústavy 14-tich rybníkov "Košariská II" a dostávame sa na územie okresu Vranov nad Topľou.

Po 45 minútach chôdze zachádzam na obecný úrad v Gírovciach pre pečiatku. Obec so 601 ročnou históriou má evidovaných 64 stálych obyvateľov. Kúsok za obcou prechádzame Oľku po druhý krát a na lúke vedľa cesty usedáme k obedu - teda ja spím a parťáci obedujú.

Posilnení prechádzame osadou Poloma a pri prvých domoch Jasenoviec odbočujeme doprava - tretí krát prechádzame Oľku a hneď aj potok Ondalík a pri ňom ležiacu obec Holčíkovce a vychádzame na štátnu cestu č. 15 spájajúcu Vranov nad Topľou so Svidníkom. Z "výšky" pozeráme na Veľkú Domašu - viacúčelovú vodnú nádrž pomenovanú podľa už zatopenej obce Veľká Domaša. Na takmer 14-tich kilometroch jej dĺžky bolo zatopených ešte ďalších 5 obcí a vodná hladina sa rozprestiera na území dvoch okresov (VT a SP).

Z hlavnej cesty schádzame do rekreačnej oblasti Poľany - Monika a chodníčkom vychodeným po strmom ľavom brehu sa dostávame k priehradnému múru, po ktorom sa potrebujeme dostať na opačnú stranu. Všetko je vopred dohovorené a vďaka kamarátom, ktorí majú tiež kamarátov prechádzame "protekčne" zemnou sypanou hrádzou - dnes by to už nebolo potrebné, pretože cesta po hrádzi po 24 rokov trvajúcej uzávierke opäť slúži peším aj cykloturistom.

Hrádza s výškou 35 m a dĺžkou 350 m bola postavená v rokoch 1962 - 1967 a odvtedy zadržiava vodu rieky Ondavy, ktorá od svojho prameňa pri hranici s Poľskom nad obcou Ondavka preteká naprieč východným Slovenskom a po 146,5 km (7. najdlhšia slovenská rieka) priberá pri obci Zemplín ľavostranný prítok Latoricu a ich spoločné vody už pokračujú ďalej pod "novým" názvom - Bodrog.

Ochrana hrádze nám ukázala aj skratku - chodníček na štátnu cestu z ktorej potom bez problémov schádzame do rekreačného strediska Zelená lagúna, kde budeme dnes nocovať.

6. deň / 7. mája 2009 - štvrtok

Po nočnom výdatnom daždi je ráno ešte oblačné. Do tri štvrte na osem čakáme na raňajky - či na kuchárku? Majiteľ strediska nám vysvetlil cestu, ale tak, že síce ideme, no "nevieme sa pohnúť z miesta" Nakoniec prišiel za nami autom a "rozpamätal sa". Asi preto, že s poza volantu auta to vidieť inak.

• Pokračování článku

Další související články:

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.