Treking > Treky, turistika > Červené vrchy a Orlia prť, skvělá avšak značně obtížná trasa v Tatrách
Červené vrchy a Orlia prť, skvělá avšak značně obtížná trasa v TatráchTri dni plné Tatier, Červené vrchy a Orlia prť22.11.2007 | Martin Renner
Mám rád chladné októbrové rána. Zhlboka vdychovať všetky elementy jesennej prírody a napĺňať sa tichou tatranskou atmosférou prvých okamihov nového dňa… Presne pred rokom som využil končiace sa babie leto a posledný októbrový víkend strávil v trochu opomenutom kúte Tatier… Míňam zatiaľ ešte prázdnu búdku, v ktorej by som mal zaplatiť pár zlotých za vstup do Tatrzanskiego parku narodowego. Takto skoro ráno však niet komu. Popri kolibe, zo strechy ktorej vystupujúci dym už prezrádza začiatok dňa, pomaly prichádzam k rázcestiu. Odbočujem na chodník smerujúci na Temniak, prvý vrchol v hrebeni nazvanom po odtieňoch jesennej tatranskej trávy: Červené vrchy. Stúpam lesom, pomaly sa otvárajú prvé výhľady: Kominiarski Wierch, špička Giewontu i celá poľská podtatranská kotlina. Zakopané sa rozťahuje a jeho okrajové časti sa pozvoľna prelínajú s okolitými obcami. Na západných svahoch Temniaku sa mi otvára prvý z očarujúcich výhľadov na Západné Tatry. Pozlátené nízkym októbrovým slnkom, také známe vo všetkých detailoch, a predsa nové. Temniak. Aj keď chodník pokračuje východným smerom, scenéria za mojim chrbtom ma neustále núti otáčať sa. Hrubá kopa, Tri kopy, Plačlivé aj Ostrý Roháč, Volovec, Klin, Bystrá… takmer celý hrebeň mám naservírovaný na zlatistom podnose z jesennej trávy s pozadím čistej modrej oblohy. Na najvyššej Kresanici sa mi odhaľujú celé Červené vrchy vo svojom najkrajšom sfarbení. Viditeľný chodník sa vinie priamo hrebeňom, iba na niekoľkých miestach traverzuje južné svahy Horičkových kôp, akoby chcel nechať aspoň niektoré partie tohto skvostného územia nedotknuté. Vchádzam do skalného mesta mužíkov, zaberajúceho takmer celý plochý vrchol Kresanice. Jeden tu hrdo dvíha hlavu do výšky, iný sa rozťahuje v tráve, ďalší spokojne sedí uprostred svojej kamennej záhradky. Každý stráži jeden príbeh, pripomína jednu ľudskú bytosť, ktorá na tomto mieste pobudla zlomok svojho života a zhmotnila svoju radosť do malej kamennej pyramídy. Na Kondratovej kope opúšťam červenú značku, aby som cez Kondratove sedlo vystúpil na Giewont. Do hladka vyleštené vápencové kamene chodníka prezrádzajú, že je to obľúbený cieľ mnohých turistov. Z vrcholu sa dívam takmer kolmo pod seba, na Zakopané, ležiace o dobrých tisíc metrov nižšie. Romantiku výhľadu však degraduje prítomnosť desiatok ľudí, pohybujúcich sa v jednom rade smerom hore a v druhom smerom dole. Preto rád opúšťam toto miesto a vraciam sa späť na hlavný hrebeň, kde vládne tichá atmosféra a vo výhľade nebránia davy ľudí. Až teraz si uvedomujem, že za tento kľud vďačím nečinnosti sedačkovej lanovky na Kasprov vrch, ktorý v letnej sezóne chŕli na hrebeň stovky a stovky vychádzkových turistov. Podo mnou leží záver Tichej doliny, kde zlaté brezy a červené jarabiny svietia na tmavozelenom pozadí smrekov a kosodreviny. Nízke popoludňajšie slnko zalieva teplými odtieňmi Svinicu, majestátne sa týčiacu na rozhraní jesenne farebných trávnatých Červených vrchov a sivomodrých žulových Vysokých Tatier. Na vrchole Kasprovho vrchu som už úplne sám, ticho neruší ani chata poľskej meteorologickej služby, ani vrcholová stanica sedačky. Sadám na studený kameň, odolávam večernému chladu a čakám na moment, keď si veľký červený slnečný kotúč potyká s niektorým z vrcholov na horizonte. Ktorý to bude dnes, v túto hodinu, na tomto mieste? Jasná purpurovomodrá obloha, poškrtaná jemnými stužkami oblakov, dokresľuje atmosféru tohto zblíženia. Plačlivé je dnes tým vyvoleným. Za šera a úplného ticha schádzam do Gąsienicowej doliny, na chate Murowaniec ochutnávam sýty kapustový bigos, oddychujem a teším sa na ďalší deň. Ráno opäť stúpam chladnou dolinou. Ešte je celá v tieni, slnko iba slabo pozlacuje hrebeň Malého a Veľkého Koscielca. Ožiarený Kasprov wierch však už naznačuje, že babie leto sa ešte nechce vzdať. O necelú trištvrte hodinu už kráčam po známej červenej značke a onedlho stojím na úpätí majestátnej Svinice. Jej západná stena, ktorá včera vystavovala svoju tvár večernému slnku, teraz pôsobí chladno. Serpentíny chodníka zdola nevidím, nechám sa teda viesť leštenými žulovými blokmi a pomaly stúpam. Krásny, aj keď strmý výstup. Chodník sa všakovako krúti, najprv šplhá hore, potom sa položí a traverzuje južné svahy, aby sa znova stočil dohora a krátkym, ešte strmším výšvihom skončil na vrchole. Výhľad z vrcholu je ozaj majestátny: Západné Tatry, Červené vrchy, Liptovské kopy, poľská časť Tatier so strapatým hrebeňom Orlej Prte, Vysoké Tatry od Kriváňa až po Ľadové štíty, Belianske Tatry, ďalej Tri Koruny, na juhozápade Nízke Tatry, Choč, Oravská priehrada, Babia hora… Je len málo miest, z ktorého sa ľudské oko môže potešiť takou tvarovou a farebnou rozmanitosťou horskej krajiny, ako tu. Zostup na východnú stranu je ešte "výdatnejší", ako západný výstup. Rozoklané skalné bloky a platne, takmer kolmé miesta, chodník kľukatiaci sa všetkými smermi, reťaze… a pod tým rozprávkovo krásna a rozľahlá Dolina Pieçu Stawow Polskich. Slnečné svetlo sa na tmavých hladinách plies rozbíja na tisícky drobných zrkadielok. Ticho zvýrazňuje pocity absolútnej pohody. Žiada sa mi len tak si ľahnúť do hnedej trávy, ostať tu a stať sa súčasťou tejto pokojnej atmosféry. Volá ma však Orlia Prť. Chodník vedie priamo po skalnatom hrebeni, preplieta sa pomedzi skalné vežičky, schádza do úzkych štrbín, aby sa opäť vyšplhal puklinami, kamennými schodmi i takmer hladkými platňami až na Kozi Wierch, najvyšší vrchol Orlej Prte. Postupujem pomaly, snažím sa ignorovať reťaze a železné stupy a radšej si užívam priamy kontakt so skalou. Ochotne sa nechávam predbiehať ostatnými, aby som na vrchole Kozieho Wierchu znovu mohol ostať sám. Obklopený len Tatrami. V nízkom popoludňajšom slnku sa predlžujú tiene a zvýrazňuje plasticita žulových velikánov. Už sa mi nechce opakovať ich mená, tak sa len kochám ich bezprostrednou blízkosťou. Zvečňujem podvečerné tatranské nálady i slnko blížiace sa k obzoru. Dnes nečakám na jeho západ tu hore, chcem si užiť príchod pani tmy dolu v doline. Pomaly zostupujem k plesám, ktorých farby nadobúdajú tmavý tajomný odtieň. Profil hrebeňov, ešte pred chvíľou hrajúci celou paletou jesenných farieb, náhle sčernel. Na hladinách sa odrážajú posledné odrazy matného denného svetla a menia plesá na svetlosivé horizontálne pruhy na tmavosivom pozadí hôr. To už sedím na terase chaty a pozorujem túto každodennú premenu videného na nevidené. Pravidelný prírodný kolobeh však ráno vracia doline jej farebný šat. Cez Opalone, odkial mám celú Dolinu Pieçu Stawow Polskich ešte raz ako na dlani, prechádzam k Morskiemu oku. Výhľady sa menia, na severovýchod otvorená dolina mi ponúka nový pohľad na Belianske Tatry. Všade okolo sa rozprestierajú do červena sfarbené porasty čučoriedok a brusníc. Ako klesá nadmorská výška, bohatne paleta októbrových farieb: pribúdajú žlté listy briez a červené plody jarabín, hnedá tráva sa strieda so zelenou kosodrevinou, miestami dvíhajú hlavy posledné jesenné kvety. Pri Morskom Oku sa farebnosť zdvojnásobuje – to sa všetky jesenné odtiene prírody odrážajú v nehybnej hladine plesa. Nad ním sa ako obrovské tmavé múry zdvíhajú severné steny Čubriny, Mengusovských štítov a Rysov. Čaká ma jedno z najvyšších tatranských stúpaní: 1 100 výškových metrov na necelých dvoch kilometroch vzdušnej vzdialenosti. Serpentíny ma popri Čiernom plese vedú stále vyššie. Ako sa zmenšuje Morskie Oko, pribúdajú výhľady do diaľky. Ešte posledný krátky hrebienok a stojím na Rysoch. Počet turistov prezrádza, že je to obľúbený vrchol a frekventovaný hraničný prechod. Fotím, kochám sa a počúvam spomienky jedného zo starších turistov na jeho výstupy v severnej stene Ganku. Kým v Sedle Váha ešte vychutnávam posledné dúšky neskorého babieho leta, severné doliny už zahaľujú oblaky. Večer na Chate pod Rysmi premietam nad chutným čajom obrázky uplynulých troch dní a teším sa na ďalšie zážitky plné farieb, vôní a ticha tatranského majestátu. Líbil se vám tento článek? Diskuse k tomuto článkupřidat názor zobrazit celou diskusi
Ahoj Martin, prekrásna tura, prekrásny text. Ako by som tam bol.
Ako Poliak som rad, že sa Ti v našich Tatrách pačilo, ale predsa obaj vieme, že Tatry sú iba jedne, veď priroda hranice nepozna.
Dúfam že sa kedysi stretneme tam na hrebeni.
Wojciech
Další související články:+ Výstup na Bystrou, nejvyšší vrchol Západních tater+ Výstup na Baranec (2 184 m), Západní Tatry + Výstup na Klin, Západní Tatry + Přechod hlavního hřebene Západních Tater + Zimní Roháčská plesa na konci léta, Západní Tatry + Turistický průvodce Západní Tatry - Roháče + Zverovka, turistická chata + Žiarska chata v Žiarské dolině, Západní Tatry + Chata Oravice, Západní Tatry + Chata Horec, Žiarská dolina + Koliba pod Klinom, Západní Tatry, Ráčkova dolina |
|