Volovec a Knola v pohorí Volovské vrchy, horská cyklotúra

Skvosty plienených Volovských vrchov na bicykli

Volovské vrchy, tvoriace najvýchodnejšiu časť rozložitého Slovenského rudohoria, sú ozaj pekné karpatské pohorie. Hlboké doliny a lesy, ticho, rozmanitá fauna a flóra. A pritom zaujímavé kopce dosiahnuteľné aj v sedle bicykla. Veľa kopcov som už takto navštívil, napríklad na túre Volovské trojvršie.

Najznámejšími (a asi aj najkrajšími) kopcami sú Skalisko, Kojšovská hoľa, Bukovec, Kloptaň, Zlatý stôl (najvyšší vrch pohoria s výškou 1 322 m) a Veľká Knola. Vzhľadom na vzácny výskyt mnohých vtákov (vrátane orla) sú Volovské vrchy navrhované na vyhlásenie Chráneneho vtáčieho územia. Vlk i rys sú tu doma, rád sa tu zatúla aj macko.

Motto: Stromy to sú z dreva básne, o tom ako treba žiť!

To všetko platilo donedávna. V ostatných rokoch sa však Volovské vrchy rapídne menia. Nie však k lepšiemu, na čo majú obrovský turistický potenciál v podobe nových chodníkov, cyklotrás, penziónov a iných turistických atrakcií. Menia sa zo sviežej zelenej farby do sivej.

Hlboké lesy miznú, pribúdajú bezútešné holiny. Ak tento trend bude pokračovať, po čase budeme môcť vo Volovských vrchoch fotiť a "obdivovať" mesačnú krajinu. A svojim potomkom budeme hovoriť: niekedy tu bol zelený les a krásna príroda. Moja ostatná cyklotúra v tomto pohorí v lokalitách, ktoré navštevujem menej často, zanechala vo mne hodne zmiešané pocity.

Športovo som sa síce dokonale vyžil, avšak oko i duša často trpeli. Príčinou bola krajina, ktorú som síce už spoznal, avšak teraz som ju nepoznával. Pretože Volovské vrchy sú doslova plienené.

Start pri pivovare Kaltenecker

Túru začínam v Rožňave pri miestnom pivovare Kaltenecker. Prechádzam ulicami okresného mesta a čochvíťa som už vo Volovských vrchoch v Rožňavskej doline. Zdenko Hochmuth, legendárny slovenský turista a autor mnohých sprievodcov, označil len dve slovenské mestá titulom horské, t.j. ležiace priamo v horách: Ružomberok a Rožňavu. Bol to ozajstný znalec hôr, a tak asi mal pravdu. Dolina sa rýchlo zužuje, v minulosti tu boli Rožňavské kúpele. Zanikli, podobne ako mnoho iných slovenských kúpeľov, ostalo len zopár budov, niektoré sú zrekonštruované. Idem horskou asfaltkou, stúpanie je mierne. Zrazu z krovia vybehnú statný jeleň s jelenicou, asi som ich vyrušil pri pití alebo rozkošiach mesiaca ruje. Je mi to úprimne ľúto.

Guľapalág (Gulyapallag)

Po 12 km prichádzam na Guľapalág (Gulyapallag) vo výške 735 metrov, tu asfaltka končí. Nachádza sa tu veľká budova, "skvost" socialistickej architektúry. V minulosti tu bolo rušné rekreačné stredisko Mladý baník, okolo boli chatky, bazén a ihriská. Teraz je tu len spustnutá prázdna budova a zarastené okolie. Guľapalág je doslova vklinený pod hrebeň Volovských vrchov, zbiehajú sa tu Zlatá a Čierna dolina a je ideálnym východiskom pre výlety. Keby bolo Slovensko Švajčiarskom, iste by tu bol vybudovaný vkusný rekreačný komplex.

Pred budovou sa pohybuje chlapík. Prichádzam k nemu a pýtam sa na prameň vody. Najbližšíí je vraj až na voloveckej chate, avšak ochotne mi ponúka vodu z hadice, čerpanej z potoka, ktorú bežne pije. Chlapík robí strážnika budovy. Je zhovorčivý a evidentne rád, že sa môže v tomto ľudoprázdne s niekým porozprávať. Líči mi, ako tu niekedy bolo živo, ako sa baníci o budovu starali, aké tu bolo upravené okolie. Pritakávam a pridávam: "Ani lesy neboli tak rúbané ako teraz!" Chlapík uprie na mňa pohľad a takmer skríkne: "Že rúbané ?! To nie je rúbanie, to je akoby kosou trávu kosili, berú to zaradom. Toto sú kosené lesy!"

Z Guľapalágu sa vydávam po dobrej ceste (žltá turistická značka) na Chatu Volovec. Po kilometri prichádzam na rúbaň, ktorá je však pomerne stará a tak ma neprekvapuje. To ešte netuším, aké "pekne" pokosené lesy dnes uvidím. Objavujú sa prvé výhľady do hlbokých dolín Volovských vrchov, ako aj na Slovenský kras. Meteorológovia predpovedali na dnes posledný pekný deň babieho leta. Je však zamračené a tak sa začínam zmierovať s tým, že hlavný cieľ dnešnej túry - nádherné vrcholové výhľady z Volovca a Veľkej Knoly - sa asi nenaplní. Nevadí, v horách je stále fajn!

Chata Volovec

Cesta vchádza do pekného ihličnatého lesa, čo mi zlepšuje náladu. Vyššie sa les mení na zmiešaný a cesta sa mení na chodník v pravom lesnom prostredí. Po 5 km od Guľapalágu sa ocitám pred Chatou Volovec (1 132 m). Chata je zatvorená, mimo sezóny funguje len cez víkendy. A tak sa občerstvujem z vlastných zásob a pri peknej chate trávim peknú chvíľu. Všímam si, že chata je dosť nahlodaná zubom času, ktorému sa necháva veľká voľnosť. Keď to tak pôjde ďalej, chata neodolá. Bola by to veľká škoda, pretože je to jedna len z dvoch zachovalých volovských chát.

Prohlédnout fotky k článku

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Chodník na chatu Volovec

Chata Volovec

Na Volovci, vzadu Skalisko

Horské lúky na Volovci

Pohľad zo Skaliska na východ

Pohľad zo Skaliska na západ

Na hrebeni Volovca

Pokosené lesy pri sedle Bartoška

Smutná cesta z Bartošky do Súľovej

Pohľad na Gemer

Pod sedlom Súľová

Hnilecká dolina a obec Hnilec

Krčma v Hnilci

Cestou do sedla Grajnár

Na vrchole Veľkej Knoly

Malý a Veľký Radzim z Knoly

Od Chaty Volovec idem ešte kusok po zvážnici a potom odbočujem vpravo hore na cestu, vedúcu na hrebeň. Cesta je strmá a vymletá, a tak bicykel len tlačím. Po asi 400 metroch prichádzam na hrebeňové volovecké lúky, predo mnou sa objavuje vrcholová skala s príznačným názvom Skalisko (1 293 m). Obchvatom po ceste prichádzam pod skalu, ktorá na starších mapách bývala označená ako Baracká skala alebo Baračka. Niekedy bolo Skalisko aj najvyšším vrchom Maďarska. Maďari si ho patrične vážili a vyjadrili to aj názvom Barát-kö, čo v preklade znamená Priateľská skala.

Skalisko (1 293 m)

Vychádzam hore na Skalisko, výhľady sú značne obmedzené, ale aj tieto potešia dušu. Najmä pohľady na celú oblasť Volovca s typickými horskými lúkami sfarbenými do hneda až oranžova so sýtozelenou kosodrevinou sú povznášajúce. Pri peknom počasí vidno zo Skaliska hodný kus Slovenska i Maďarska, možno ho zaradiť do Top Ten najvyhliadkejších kopcov Slovenska. Po chvíli vrcholovej slasti sa vydávam po hrebeni ďalej na západ. Dobrou cestou malebným prostredím prichádzam po 2,5 km do sedla Volovec (1 155 m).

Tu sa začína krajina dramaticky meniť. Hlboké koľaje od lesných mechanizmov, zničené cesty, vyrúbané stromy. Pokračujem po ceste (zároveň červená turistická značka) a o chvíľu sa ocitám na otvorenom priestore. Totálny holorub, skvele pokosené! Cestou stretám lesných robotníkov, ktorí si ma doberajú, ako sa mi ide po zničenej ceste zahádzanej konármi a že vraj koľkokrát som už spadol. "Keď tu už rúbete, aspoň cestu by ste mohli očistiť," snažím sa ich umravniť. "Keď nám zaplatia, tak to vyčistíme!" umravňujú oni mňa.

Prichádzam do sedla Bartoška

Po 4,5 km od Skaliska prichádzam do sedla Bartoška (1 085 m) pod Čertovou hoľou. Červená značka pokračuje rovno hore po hrebeni, ja sa vydávam po dobrej zvážnici vľavo. Zvážnica má viacero odbočiek, na jednom mieste schádzam zo správnej cesty do ešte "nepokoseného" lesa, pretože sa mi zdá, že tadiaľto som chodieval. Je to však len ilúzia vyplývajúca z totálne zmenenej krajiny. Po chvíli zisťujem svoj omyl a vraciam sa späť na odbočku. Zídenie z cesty do lesa mi však umožnilo nevšedné stretnutie so statnou jelenicou. Hodnú chvíľu stála na ceste niekoľko metrov oproti mne. Akoby sa chcela vyžalovať, čo sa tu deje navôkol. Až keď som vytiahol foťák, tak ušla do okypteného lesa.

Som opäť na tej správnej zvážnici s uchovaným dobrým povrchom. Z oboch strán sa ozývajú zvuky. Žiaden spev vtákov či šum lesa, je to kvílenie motorových píl. Po pár kilometroch prichádzam konečne do lesa a čochvíľa na rázcestie za Krátkym sedlom. Tu odbočujem vpravo hore na zvážnicu, vedúcu do sedla Súľová. Prechádzam slabšie pokoseným teritóriom, sem-tam sa objavuje aj les a krajina mi už začína byť povedomá. Tesne pod sedlom Súľová sa napájam na štátnu cestu. O úseku Volovec - Súľová som v reportáži Karpatiatour 2002 napísal, že je to cyklistická lahôdka, akurát treba poznať tú správnu trasu. Teraz to musím korigovať: v úseku sedlo Volovec - Bartoška je to prekážková dráha holorubom, zo sedla Bartoška pokračuje dobrá zvážnica cez mesačnú krajinu s orientačnými problémami.

Niekedy tu stála horáreň…

Sedlo Súľová (909 m) je významnou križovatkou ciest, niekedy tu stála horáreň, v ktorej sa dalo aj ubytovať. Teraz je z horárne len ruina, pred ňou je skládka dreva, turistický rázcestník je vykrivený a zhrdzavený, celé okolie vyzerá ako po leteckom nálete. A pred dreveným krížom s Kristom leží kartón s nakreslenou žltou šípkou smerujúcou doľava. Dokonalá symbolika kataklizmy ľavej cesty, ktorou išlo Slovensko dlhú dobu a z ktorej sa dosiaľ nevie vymotať.

Zo Súľovej schádzam kľukatou cetsou cez les do Hnileckej doliny. Cestou sa otvárajú výhľady na dedinu Hnilec a okolité kopce. Pohľad na pokosené hory je žalostný. Najmä výrazný kopec Peklisko je už takmer úplne holý.

Banícka osada Hnilec

Hnilec (660 m) je bývalá banícka osada, učupená pri rieke Hnilec pod horami. Vedie ním známa železničná trať Margecany - Červená Skala. Hneď na jej začiatku sa vyzvedám na krčmu. Od miestnej tetky dostávam kvalifikovanú odpoveď s presnou lokalizáciou a prevádzkovou dobou oboch obecných krčiem. Takže sa musím pobrať dole na horný koniec, kde pri kostole je otvorená krčma (je to tak! - krčma je ozaj na hornom konci, ktorý je pomenovaný podľa toku rieky, avšak je nižšie položený ako okraj obce pod Súľovou, kde sa teraz nachádzam).

Malá útulná krčma je príjemne vyhriata pieckou, teplotný rozdiel voči dosť chladnému vonkajšku je hneď zrejmý. Dávam si penivý mok a so súhlasom mladej krčmárky (keďže krčma nič k jedlu neponúka) obedujem z vlastných zásob. Popri tom debatujem s miestnymi ľuďmi. Jeden z nich je lesník, od ktorého vyzvedám, prečo tak masívne ťažia drevo na okolí. Odpovedá, že ľudia musia z niečoho žiť a takto majú aspoň nejakú prácu. A že oni všetko ihneď zalesňujú. Lebo na to je zákon a chodia na to aj kontroly. I keď som dnes dosiaľ žiadne zalesňovanie nevidel a o zmysluplnosti tej práce vážne pochybujem, vediem s ním len veľmi vlažnú polemiku.

Vonku sa zrazu objavilo slnko a tak sa rýchlo vydávam na Veľkú Knolu s nádejou na očakávané výhľady. Podľa krčmových rád idem do sedla Grajnár po dlhšej asfaltovej ceste, pôvodne som chcel ísť skratkou po zelenej značke, tá je však vraj zavalená stromami.

Sedlo Grajnár

V sedle Grajnár (1 023 m) sú pozostatky bývalej turistickej chaty Javor, ktorá nefunguje už vyše 15 rokov. Škoda, nachádzala sa na strategickom mieste a bola obľúbená. Okolie Grajnára je vyhľadávané najmä v zime, udržiavajú sa tu bežecké stopy a to najmä smerom na Pálenicu. Ja sa teraz vydávam na západ po modrej značke smerom na Knolu. Zakrátko sa ocitám na totálne vykosenom priestore, kde ma opäť prepadá zvláštny pocit úzkosti. Po hlbokých lesoch neostalo ani stopy, všade sú len zvyšky konárov na zemi a ani náznak nejakého zalesnenia.

Idem ďalej deprimujúcou krajinou, až nakoniec prichádzam na kraj lesa. Cesta je úpkne rozrytá od kolies áut. Prechádzam Knolskú poľanu a odbočujem na žltú značku. Les náhle končí a objavuje sa ďalší holorub. Asi 800 metrov od vrcholu Veľkej Knoly holorub končí. Na toto si "kosci" ešte netrúfli, pretože tu začína Chránený areál Veľká Knola. Ten bol vyhásený najmä pre hodnotné hôľne porasty, rašeliniská, pôvodné lesné spoločenstva, výskyt vzácnych rastlín (šafrán spiišský, peniažtek modratý a.i.) a vzácnych druhov tetrovitých vtákov na čele s hlucháňom obyčajným.

Konečne Veľká Knola (1 266 m)

V lese sa hneď cítim v pohode. Na Veľkú Knolu (1 266 m) prichádzam po užšom lesnom chodníku. Na vrchole sa nachádza posed a zlomený vrcholový rázcestník zo samorastu, ktorý je priviazaný k vrcholovéj tyči geodetického bodu a aspoň tak slúži svojmu účelu. Je tu aj vrcholová kniha v kvalitnej skrinke, do ktorej píšem: "15.10.2010. Prišiel som tu na bicykli z Rožňavy cez Volovec za výhľadmi na Kráľovu hoľu, Tá je však žiaľ v oblakoch. Nič to, aj tak je tu krásne, prídem zas!" Vrcholová lúka Knoly, posiata čučoriedkovými a brusnicovýmu kríčkami, je ozaj veľmi pekná. V lese sa nachádza množstvo húb zdá sa, že tunajšia príroda ozaj ešte žije. Či hlucháň neohluchol z revu motorových píl alebo či radšej neodletel inde, to netuším.

Schádzam z Veľkej Knoly naspäť tou istou cestou. Plánoval som síce pokračovať ďalej cez sedlo Pukanec do Havranej doliny v Slovenskom raji, avšak totálne rozryté a bahnité cesty týmto smerom ma od tohto zámeru odradili. Opäť prechádzam mesačnou krajinou pod Knolou uvažujúc o tom, aké nepresné sú mapy Volovských vrchov vrátane relatívne najaktuálnejšej Google mapy. Všetky mapy totiž vykosené sivé územie hôr zobrazujú ako lesy zelenou farbou. Skutočnosť je taká, že pomer zelená - sivá sa vo volovských lesoch veľmi rýchlo mení v prospech sivej.

Na západnom horizonte prebleskuje slnkou cez oblaky a osvetľuje typickú siluetu Malého a Veľkého Radzimu. Fotím tento pekný moment a utešujem sa, že slovenské kopce sú ozaj pekné. V sedle Grajnár stoja dva poľské kamióny s prívesmi, plne naložené kvalitným drevom. Takým, akým som videl dnes na viacerých skládkach dreva, žiadne hmyzom napadnuté či menejcenné drevo.

Málokedy vstupujem do rovnakej krčmy v jeden deň dvakrát…

Zo sedla Grajnár idem samospádom až pred dvere hnileckej krčmy. Málokedy vstupujem do rovnakej krčmy v jeden deň dvakrát. Aj krčmárka je prekvapená, keď ma znovu vidí vo dverách "Nejako sa vám u nás zapáčilo?!" prezvedá sa. "No keď cesta bola zarúbaná, radšej som sa vrátil," prozaicky vysvetľujem. Opätovne nasávam penivý mok, ako aj atmosféru a teplo útulnej krčmičky. A lepšie spoznávam klientelu. Všímam si, že v podstate sú dve kategórie hostí: jedni pijú kombináciu deci pálenky a deci limonády, tí druhí (mäkší) poldeci pálenky a pivo. Ja len so svojim penivým mokom som na prvý pohľad outsider. Napriek tomu hostia so mnou debatujú a reč sa čochvíľa zvrtne na hory a lesy.

Hosť prvej kategórie sa mi zdôveruje, že ani už nechodí do hory, pretože sa v nej nevyzná, všetko sa zmenilo na nepoznanie a vlastne ani už niet kam ísť na huby. "Vidím, že tu tiež lesy kosia ako kosou," utrusujem používajúc dnes objavený terminus technicus. "Kosia, nie však kosou, ale samými harvestormi," upresňuje. Nedá mi sa nespýtať: "A prečo to robia, bola taká kalamita?" Odpoveď dostávam odbornú: "Viete, povedali nám, že tieto stromy naokolo majú malé prírastky. Preto, že boli vysadené zo sadeníc od Maďarov a tie neboli vhodné pre tunajšie podmienky. Tak rozhodli, že vyrúbu celý les a zasadia lepšie stromy." A ešte dovysvetľuje: "Maďarov my voláme tých spoza kopca od Rožňavy." "Avšak ja som žiadnu výsadbu nevidlel!?" "No však ju ani nerobia!," potvrdzuje chlapík. Tak konečne som sa dozvedel pravú príčinu kosenia Volovských vrchov. Môžu za to Maďari!

K "vinníkom" do Rožňavy

Dobre sa mi sedí v krčmičke. Dni sú však už krátke a čas pokročilý, a tak sa musím pobrať južným smerom k "vinníkom" do Rožňavy. V sedle Súľová už za šera zažínam svetlá, obliekam si vetrovku a spúšťam sa serpentínami cez Dobošovu dolinu a Podsúľovú do údolia Súľovského potoka. V Gemerskej Polome sa pripájam na štátnu cestu a po ôsmich hodinách cyklojazdy končím dnešnú netradičnú cyklotúru pri pivovare Kaltenecker. V reštaurácii pivovaru si dávam výdatný fazuľový guláš a kupujem lahodný penivý mok, ktorý beriem so sebou domov.

V teple domova si ho vychutnávam, pozerám fotografie z túry a rekapitulujem dnešné zážitky. Očakávané krásne výhľady som nezažil, avšak dokonale som si prevetral hlavu a potužil telo. Duša však často pri pohľade na holé kopce trpela. Žiaľ, takýto stav je nielen vo Volovských vrchoch, ale aj v ostatných slovenských pohoriach bežný. Sajúc kvalitný mok mi prichádza na um staroslovenská pieseň Hej Slováci. V duchu si ju popevujem s mierne upraveným textom: "Hej Slováci, ešte naša slovenská zem žije - žije, žije, les slovenský, bude žiť dokedy?!

Základné údaje cyklotúry Rožňava - Volovec - Knola - Rožňava

• dĺžka 97 km (z toho: asfalt 67 km, terén 30 km), prevýšenie 2220 m, čas cca 7:40 hod.

Itinerár (km spolu, prevýšenie spolu, cca čas spolu)

• Rožňava - Guľapalág 12 km, 420 m, 1:00 hod. - Skalisko 18 km, 1035 m, 2:00 hod. - Súľová 31 km, 1 200 m, 3:30 hod. - Grajnár 46 km, 1 590 m, 4:30 hod. - Veľká Knola 50 km, 1 870 m, 5:10 hod. - Rožňava 97 km, 2 220 m, 7:40 hod.
• Mapa cyklotúry je tu: http://www.cykloserver.cz/cykloatlas

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.