Zimný Vtáčnik alebo putovanie za snehom, prechod slovenských hôr

Putovanie za snehom

Jeden deň striedal druhý a aj napriek nízkym teplotám tá pravá zima stále neprichádzala. Každé ráno tie isté netrpezlivé pohľady z okna a vždy o niečo skresaná viera v prvú snehovú nádielku. To bola krutá realita pre nás, milovníkov zimy, ktorá sa nie a nie rozbehnúť.

Všade len neútešná šeď nerozjasnená žiarivou belobou snehovej periny. Sviatky spojené s koncom roka na dosah ruky a zima sa stále neprebrala. Nemohli sme to nechať len tak a keďže sneh neprichádzal k nám, my sme sa rozhodli ísť mu v ústrety, užiť si jeho chladivú nádheru, pozvať ho na návštevu medzi ľudí do údolí. Bol deň pred Vianocami…

Najbližšou možnosťou na taký výlet bolo pre nás pohorie Vtáčnik s rovnomenným najvyšším vrcholom. Vtáčnik s nadmorskou výškou 1 346 m sa nachádza v najvyššej severozápadnej časti pohoria, patriaceho do oblasti sopečného Slovenského stredohoria. Je rozložený na širšej strane hlavého hrebeňa, ktorý sa výrazne zvyšuje na východ nad Žiarskou kotlinou, na severozápade a západe nad Hornonitrianskou kotlinou.

Široká vrcholová andezitová skala Vtáčnika je prevažne zarastená nízkym smrekovým porastom, krovinatou bučinou a borovicami, dramaticky ošľahanými prudkými vetrami, ktoré so zarytosťou odolávajú tunajším extrémnym prejavom počasia. Územie európskeho významu Vtáčnik je štátnou prírodnou rezerváciou, chránené územie zaberá samotný vrchol, hrebeň a priľahlé svahy.

V nižších polohách nájdeme porasty dubín, plošne najrozsiahlejšie sú bučiny a jedľobučiny, pod vrcholom Vtáčnika sa nachádzajú pôvodné smrečiny. V ťažko prístupných miestach sa zachovali pôvodné, hospodárením málo ovplyvnené prírodné lesy, ktoré sú domovom našich najväčších šeliem, medveďa a rysa. Iba okrajové časti pohoria človek v priebehu času odlesnil a zmenil na lúky a pastviny.

Vtáčnik nie je veľmi navštevované pohorie, aj napriek nespochybniteľne krásnej prírode s množstvom skál vhodných nielen na obdivovanie, ale aj lezenie a turistickými chodníkmi zívajúcimi prázdnotou. Turistov stretnete len zriedkakedy. Aj keď Vtáčnik ponúka možnosť hrebeňovky po červeno značenej Nitrianskej magistrále, pre nás optimálnou trasou cez monumentálny Veľký Grič (971 m n. m.) a Biely kameň (1 136 m n. m.), zvolili sme si tentoraz inú alternatívu.

Skoro ráno sme prišli autobusom do Podhradia (550 m n. m.), malebnej dedinky na severozápadnom úpätí pohoria, z ktorej už žiadna cesta ďalej nevedie. Za zmienku a navštívenie stojí zrúcanina hradu Sivý kameň, postaveného v druhej polovici 13. storočia, prestavaného v 16. storočí a zbúraného v 18. storočí.

Z hradu sa dochovali len roztrúsené, nesúvislé zvyšky. Výstup na nezalesnený hradný kopec je nenáročný, zaberie málo času a je z neho výborný výhľad na obec, ako aj na nádhernú okolitú prírodu.

Posilnení zásobami z miestneho obchodíku a plní dojmov zo zhliadnutia romantickej stredovekej ruiny, sme s očakávaním vyrazili po žlto značenom turistickom chodníku. Ten je neprehliadnuteľne značený priamo z centra obce. Ako chodník nezadržateľne naberal výškové metre, tak aj lúky a pasienky nad dedinou postupne viac a viac prechádzali hlavne do majestátnych bukových lesov.

Bolo síce pekné a mrazivé počasie, ale túžba po snehu zostávala stále neukojená, nikde ani vločka. A to pripomínam, že bolo 23.12., deň pred Vianocami. Ako sme stúpali po žltej značke smerom k hrebeňu, stále viac prituhovalo a len vďaka dobrej výstroji sa mráz neprebojoval až na kožu. Výstup nám spestrovali aj početné skaly a skalky, ktoré nás ako skalolezcov odjakživa prirodzene priťahovali.

Nakoniec sme prišli na Jarabú skalu (1 169 m n. m.), kde žltá značka končí a napája sa na červeno značenú trasu Nitrianskej magistrály. Ocitli sme sa na hrebeni. Z Jarabej skaly sa nám otvorili výhľady do Žiarskej kotliny a tak sme tu chvíľu pobudli, doplnili sily z vynesených potravín. Síce sme mali pred sebou ešte dve tretiny cesty, no prevýšenie k vrcholu bolo cca 200 výškových metrov, takže terén na hrebeni už bol miernejší.

Turistov sa dá v týchto končinách stretnúť naozaj len málo, potom už nič nebráni vychutnávaniu si hrejivého ticha a štebotania vtákov. A čo viac, splnil sa nám konečne náš ciel. Znenazdajky sme si uvedomili, že pod nohami nám niečo prenikavo vrždí, lesná pokrývka sa zmenila. Sneh! Spadol nám kameň zo srdca, predsa len Perinbaba nezaspala, len sa zdráha zostúpiť aj do údolí. Nebolo ho síce veľa, ale boli sme vďační aj za tú trošku snehu. Nakoniec sme aj my pocítili duch zimy.

Samotný vrchol Vtáčnika výrazne vystupuje nad úroveň okolitých lesov a svojimi zakrpatenými porastmi dáva jasne najavo krutosť podmienok, ktoré tu často panujú. O nich sme sa mohli presvedčiť už neraz, keď nás ľadový víchor nenechal dlho rozhliadať sa z vrcholu. Ale dnes bolo našťastie jasno a bezvetrie, aj keď mrazivo.

Vrchol poskytuje nádherné panoramatické výhľady všade navôkol, nie je problémom stráviť na ňom spústu času. Ponúkanú možnosť sme si aj náležite vychutnali a nasávali silu týchto scenérii, z ktorej čerpáme neskôr behom starostí všedného života. A samozrejme že ani fotoaparáty nečakali nečinne v batohoch a bez frflania zaznamenávali túto nádheru aj pre oko nezúčastneného diváka.

Ak sa už niekto ocitne na tomto krásnom mieste, bolo by pre neho hriechom nenavštíviť neďalekú Kláštorskú skalu (1 279 m n. m.). Zhruba 15 - 20 minút ďalej po červenej značke sme zhliadli toto fantastické skalné mesto so svojimi vežovitými útvarmi, vyčnievajúcimi vysoko nad okolitý terén. Je z nich tiež výborný výhľad.

Čas nás začal neúprosne tlačiť a museli sme pomaly pomýšľať na zostup opačnou stranou pohoria smerom do Žiarskej kotliny. Vrátili sme sa hrebeňovkou mierne naspäť smerom k vrcholu Vtáčnika, aby sme pred ním odbočili doprava po zelenej turistickej značke. Ako sme klesali a vnárali sa do rozsiahlych lesov, mizla aj snehová pokrývka. Chodník sa po celom dni zdal už niekedy nekonečný, ale konečne sa pre nami zjavili lúky nad dedinkou Kľak (650 m n. m.).

Nie nadarmo sa dolina nášho zostupu volá Partizánska, keďže celé okolie má bohatú vojnovú históriu. Obec Kľak bola po potlačení SNP počas represálií 21. januára 1945 vypálená. Táto dedinka, učupená v objatí hôr, ukončila naše putovanie a čakanie na autobus sme si ešte spestrili návštevou kostola s cintorínom umiestneného na kopci nad dedinou.

Pohorie Vtáčnik nás opäť raz nesklamalo a ukázalo nám dnes svoju prívetivú tvár. Vďaka nafotenému materiálu sme si mohli neskôr doma overiť, že to nebol len sen a sneh sme naozaj našli. Naša dôvera v zimu zostala zachovaná…

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.