Kobylinec (912 m n. m.), Biele Karpaty a horská turistika na strenom Považí

Kam nevedú turistické chodníky (3)

Obľúbeným turistickým i výletným miestom stredného Považia na pravej strane Váhu sú Vršatské bradlá. Rekreačné stredisko Vršatec so zrúcaninami hradu, Babkami a Chmeľovou, Červenokamenské bradlo a Lednické bradlo so zvyškami hradu, sú dostatočne známe a navštevované. Spája ich modro značený turistický chodník.

Súbežne s týmto podcelkom Bielych Karpát a severnejšie od neho sa od Vlárskeho priesmyku až po Zubák tiahne menej známe pohorie so zaujímavým názvom - Kobylináč. Tento podcelok je turisticky využívaný len v okolí štátnych hraníc (Sidonie, Okršlisko, Kosák, Vysočka) a na spojnici Lednica - Zubák. Zaujímavým sa javí spojenie týchto turistických trás po severnom hrebeni Kobylináča cez najvyšší vrchol pohoria Kobylinec. Táto neznačená časť hrebeňa tvorí zároveň severnú hranicu CHKO Biele Karpaty.

Východiskom je Lednica

Obec Lednica v doline rovnomenného potoka je známa predovšetkým zrúcaninami hradu (súčasťou PR Lednické bradlo) a návštevou J. Á. Komenského v roku 1650 (pamätná tabuľa na škole). Poslúži ako východisko na hrebeň Kobylináča. Možno sa tu dostať po spomínanej modrej značke z Vršatca, resp. Červeného Kameňa alebo autobusom. Najčastejšie autobusové spoje vychádzajú z okresného mesta Ilava. Niektoré linky zachádzajú až na konečnú zastávku za obcou do doliny potoka Lednica.

Od zákazu vjazdu pre motorové vozidlá pokračujeme asfaltovou cestou údolím ešte asi 2 km až po miesto, kde je potok Lednica premostený. Po prechode na druhý breh ku skládke dreva ešte ideme pár krokov pôvodným smerom k ceste vedúcej do lesa. Tá sa neskôr skrúti na juh. Až natrafíme na veľké rúbanisko vľavo, cesta po jeho hornom okraji nás privedie na začiatok hrebeňa, odkiaľ je pekný pohľad cez dolinu na protiľahlý hôľny kopec Zrnová (854 m), vľavo od neho ako kontrast zalesnenú Kýčerku. Vstup do lesa je lemovaný kríkmi ostružín.

Rúbaniskový vrchol

Lesná cesta vedie väčšinou po hrebeni, rúbanisko vpravo však podchádzame. Čochvíľa sa cesta skrúti vpravo a prichádzame k väčšiemu senníku. Má vybudované aj podkrovie, k dispozícii je rebrík, takže môže poslúžiť aj ako útulňa (zrejme to poľovníci aj využívajú). O pár metrov ďalej sú krátke výhľady na Kýčerskú hornatinu. Chodník pozvoľna stúpa a pri najbližšom zabočení cesty vpravo sa už pohybujeme v 900 metrovej výške.

Ešte necelých desať minút a sme na najvyššom bode - Kobylinec je v nadmorskej výške 911,6 m. Aj keď chýba vrcholový kameň, na mierne zvlnenom hrebeni ho predsa dokážeme nájsť, naviac takmer do kruhu je jeho okolie odlesnené. Pre pochybovačov sú tu jeho súradnice: E 18° 09,92´, N 49° 07,16´. Miesto nie príliš príťažlivé, po ťažbe dreva zostali krížom - krážom porozhadzované suché konáre. Čiastočné výhľady sú len severným smerom.

Netradičné výhľadové miesto

To čo nám neumožnil najvyšší bod pohoria nás čaká asi po desiatich minútach chôdze po hrebeňovej cestičke. Ocitáme sa mimo zajatia stromov na rozsiahlej trávnatej lúke. Vľavo pohľad na Zvonovú horu a za ňou Chotúč, skalnaté Babky, Chmeľová a Biely vrch. To všetko ako na dlani a zo strany, z ktorej ich málokto pozná.

Na horizonte v pozadí Strážovské vrchy a Považský Inovec. Na opačnej strane hrebeň Kýčerskej hornatiny od Končitej po homoľovitú Kýčeru, to všetko na pozadí Javorníkov. Poľovníci, aj keď z iných dôvodov, umiestnili tu svoj posed práve v mieste, odkiaľ sú najkrajšie a ničím nerušené pohľady. Aj keď to nie je nutné, doporučujem využiť túto stavbu.

Po opustení výhľadového miesta vstúpime krátko do lesa (kóta 891,3), z neho prídeme na podobné lúčne miesto, s podobnými výhľadmi. Samozrejme bez poľovníckeho posedu. Mierne stúpame, pred nami je zalesnený vrchol (kóta 893,5). Obchádzame ho sprava, čím nám zároveň postupne zakrýva výhľady na skupinu okolo Vršatských bradiel.

Nebrová

Doteraz zreteľný chodník - cesta sa vo vysokej tráve lúčnej stráne stráca, zrejme prestala byť lesnými mechanizmami využívaná. K okraju lesa to však je blízko, v ňom už badať prudko sa zvažujúci chodník. Vedie priamo po spádnici, jeho skalnatý povrch pripomína vyschnuté dno horského potoka. Prudké klesanie skončí pri napojení sa lesnú cestu z Trokanova (miestna časť obce Červený Kameň), čím sa cesta skrúti prudko vpravo. Chvíľu takmer kopíruje vrstevnicu, aby záverečným "esíčkom" priviedla na plošinu so skládkou dreva (E 18° 07,74´, N 49° 07,25´). Ponad stromy približne západným smerom vidno v diaľke vežu vysielača Ploštiny nad Valašskými Kloboukami.

Posledné kroky lesom a vchádzame na otvorené priestranstvo s kosenými lúkami a rozptýlenou drevinovou vegetáciou. Terén poznačený stálymi zosuvmi pôdy je zvlnený, s mnohými depresiami. Nachádzame sa v chránenom území so štvrtým stupňom ochrany. Prírodná rezervácia Nebrová s rozlohou 27,90 ha je zároveň územím európskeho významu s cieľom ochrany vzácnych a ohrozených živočíšnych a rastlinných druhov. Odborná literatúra ešte pripomína, že Nebrová a jej širšie okolie je jedným z mála území Bielych Karpát trvale obývaných medveďom hnedým (Ursus arctos).

Na štátnej hranici

Dolnú hranicu prírodnej rezervácie tvorí štátna cesta vedúca k hraničnému priechodu Červený Kameň / Nedašová Lhota. Tovarský potok na druhej strane cesty tvorí v týchto miestach štátnu hranicu. Najbližšia autobusová zastávka Zápechová-polesie je asi desať minút chôdze hore po ceste.

Odtiaľto možno pokračovať za mostom odbočením vľavo a neznačeným chodníkom cez lúku vystúpať do sedla nad Nedašovou Lhotou k smerovníku. Červená značka vedie po moravsko - slovenskom pomedzí cez Okršlisko k železničnej stanici Vlárský průsmyk a hraničnému priechodu Horné Srnie/Brumov - Bylnice, resp. pri odbočení v Brezovej (kaplnka) privedie na Vršatec.

Mapa: Turistický atlas Slovenska, 1:50 000, VKÚ Harmanec 2005, list 80 (81)