Skutočnou bránou do Európy je Azerbajdžán. Cieľ: Baku

Východná brána do Európy - Azerbajdžán

S pozvaním v príručnej batožine, vízom v pase, dvomi ruksakmi a dvomi fotoaparátmi odlietam v podvečer prvej novembrovej soboty do krajiny, do ktorej sa na dovolenky necestuje. Cieľ: Baku, Azerbajdžan.

Počas letu Boeingom 737 do Istanbulu v hĺbke pod nami z času na čas bliknú svetielka ľudských sídiel, abstraktné ako hviezdy na modročiernej oblohe. Po polhodinovej prestávke v Istanbule a dôkladnej kontrole tureckými policajtmi pokračujem ďalšou 737-čkou do Baku. Napodiv je takmer plná: obchodníci, rodiny s deťmi, skupinky Nemcov a Francúzov, Arab so zahalenou dámskou suitou. Ráno o trištvrte na tri pristávame na letisku pri Baku. Odletel som v čase o tri hodiny dopredu.

Letištná budova pripomína železničnú stanicu kríženú so skladovou halou: červené plastové sedadlá z električiek zoradené ako v kine, žiadne hodiny (akoby tu na čase vôbec nezáležalo), na holých, okrovosivých stenách len smerovky, ženúce pasažierov kordónom šedivých unudených vojakov a policajtov k dvom odbavovacím halám. V studenom svetle neónových lámp a cenzúrovanom šepote pôsobí interiér letiska, letecký personál, uniformovaní komparzisti aj samotní pasažieri kafkovsky absurdne. Atmosféra oproti Schwechatu a Istanbulu bije do očí!

Moja batožina vyliezla z tunela medzi poslednými, zipsy na oboch ruksakoch sú otvorené a môj otvárací lovecký nôž dostal nohy. Neoficiálna kontrola prebehla úspešne. Nasledujúca kontrola pasu tiež, a tak opúšťam skvost soc-funkcionalistickej architektúry a vyrážam do nočného chladu. Na polceste k bielej terénnej toyote si padáme do náručia s priateľkou Grétkou – zvítanie po trojmesačnom odlúčení zaháňa únavu. S vodičom Bakirom, bývalým dôstojníkom azerbajdžanskej armády, vyrážame na sever do Sumqayitu.

Po dvadsatich minútach jazdy po "diaľnici" vchádzame cez povedomé sídlisko do spiaceho mesta a o chvíľu stojíme pred domom, ktorý aj v tme vyzerá skoro ako rómske paneláky na košickom Luníku IX. Vo vchode bez dverí leží kopa lístia a prachu, chodbovými oknami bez skiel sa preháňa vietor, lesklo - hnedočervené dvere do bytu veľmi nepozývajú – aj keď celkom slušne zariadený, má od útulnosti ďaleko. Začal sa môj 6-týždňový pobyt v krajine, ktorá je pre väčšinu Európanov terra Inkognita.

Klíma

Deväť z jedenástich klimatických pásiem narobí v celkovej klíme krajiny pekný chaos. V novembri sa často mení počasie nielen pri mori, ale aj na náhorných planinách. Denne fúka chladný vietor alebo aspoň vánok, ťažké olovené oblaky striedajú krásne slnečné dni. Cesty, polia aj lúky sú blatisté, všetko je šedohnedé, bez večne zelených ihličnatých lesov vyzerá horská príroda akási nedokončená.

Najkrajšia je vraj od mája do augusta, kedy sa všetko zelená a kvitne, no už koncom augusta sucho spáli väčšinu porastov. Kopce, lúky a polia sa následkom častých zrážok a denných teplôt okolo 18 °C znovu zazelenajú začiatkom novembra. Vysokohorské úbočia aj skalné steny už začiatkom novembra pokrýva plynulá vrstva snehu, ktorý sa rozpúšťa v máji, neraz až začiatkom júna.

Reč

Azerbajdžanci sa najlepšie dorozumejú s Turkami – asi ako Česi so Slovákmi; s Azermi sa najľahšie dorozumiete po rusky. Mladí Azerbajdžanci z miest chcú zväčša pracovať v zahraničí, lebo tak môžu najlepšie ekonomicky zabezpečiť početné rodiny, preto sa už na základných školách intenzívne a cieľavedomo učia po anglicky. S ruštinou a angličtinou nachádzajú uplatnenie paradoxne práve v Rusku, ktoré nemajú príliš v láske.

Pirguli

Šamachi, niekdajšie hlavné mesto Azerbajdžanu, leží asi 200 km od Sumqayitu, na južnom úpätí Kaukazu. Na jednodňový nedeľný výlet preto vyrážame skoro ráno; maršrutkou, prerobeným dvanásťmiestnym mikrobusom cestujeme najprv do Baku, kde prestúpime na dvadsaťmiestny bus do Šamachi. Osemdesiatkou sa ženieme pomedzi polia a pasienky, stúpame na vyprahnutú Širvánsku náhornú plošinu a po poldruhahodine, s hodinovým meškaním, prichádzame do Šamachi.

Taxíkom - žigulíkom pokračujeme ešte asi 30 kilometrov po zničenej ceste do horskej osady Pirguli. Tu, 1 500 metrov nad morom, azerbajdžanská akadémia vied s námahou udržiava v prevádzke astrofyzikálny areál s piatimi observatóriami (!). 90-tonový teleskop v jednom z nich patrí medzi päť najväčších na svete! Dávame si popoludňajšiu šálku termoskovej kávy, zhltneme pár müssli-tyčiniek a vyrážame do kopcov – chcem z juhovýchodu nafotiť bielu osamelú dominantu Kaukazu, 3 369 metrový Babadag. Obloha je od rána bez jediného mraku, nad krajinou sa vznáša jemný opar.

Kilometer nad observatóriom si s Grétkou sľubujeme, že vybehneme len na "tamten vŕšok", nafotíme horu a vrátime sa do Šamachi fotiť historické stavby – zdrží nás to tak poldruha hodiny. Nad osadou čnie polozrúcaný kamenný príbytok pastierov, zo dva kilometre od neho nachádzame opustený košiar pre ovce. V kríkoch objavujeme desiatky liahní lienok, také hniezda sme ešte nevideli – lienky do sveta určite vyrážajú z Pirguli!

Na vrchole kopca nám výhľad na Babadag skrýva vŕšok, podobný tomu, na ktorom práve stojíme; odhodlane naň vyrážame a o ďalšiu polhodinu stojíme na kopci, na ktorom sa však musíme rozhodnúť, či zdoláme aj tretí kopec. Grétka vysloví hypotézu: "čo ak aj za týmto kopcom bude ďalší?!". A má pravdu! A ani z neho "náš" Babadag fotiť nemôžem, pretože, ako inak, zacláňa ho ďalší kopec!

Čas medzičasom pokročil, tiene nás svojou dĺžkou nabádajú k návratu. No tušenie cieľa a krátky strmý výstup na určite posledný kopec ma poháňajú – lapajúc dych tvrdohlavo šliapeme snehovým jazykom na okraj 600 metrového sedla. Grétka na jeho začiatku ostáva stáť, aj odtiaľto na Babadag dovidí – nie je to nič moc…

Osamelý teda konečne stojím nad hlbokým, členitým údolím, podobným tým z amerických vojnových filmov z Afganistanu a Iraku. Na trojtisícovku nie je výhľad, po ktorom som túžil. Za 15 kilometrovým údolím tuším ďalšie, určite hlbšie a širšie údolie, než je to podo mnou. A až za ním sa vypína Babadag! Cesta na dva dni… Záber za záberom putuje panoráma horskej krajiny do digitálu a potom ešte na diafilm.

Na protiľahlom úbočí, napravo od miesta kde stojím, leží veľká dedina. Nikde žiadne polia, nikde fabrika, NIKDE NIČ, čo by vysvetľovalo jej existenciu na tomto sivom a pustom mieste sveta. Teleobjektívom pozorujem nákladiačik - gruzovik, kolísavo putujúci po hrboľatej ceste z dediny smerom do neznáma. Prečo ľudia žijú práve tu, čím sa zaoberajú, čím sa živia, kam pôjdu ich deti po základnej škole, akú majú mladí ľudia perspektívu v tejto a v stovkách podobných dedín v Azerbajdžane…?

Dychčiac a pokašľávajúc klušem ku Grétke. Nechal mi posledné jablko, zopár keksov a pár hltov kávy. Sme bez proviantu, zostup z 2 200 do 1 500 metrov asi 12 km do Pirguli v rozmáčanom teréne síce nebude trvať dlho, ale sme v časovom strese. Cudzie prostredie, mizivé možnosti dopravy (taxikár, ktorý nás mal čakať dve hodiny, je dávno preč) a slnko dva centimetre nad obzorom veštia problém…

Občas zapadáme do kaluží, ukrytých pod prvým snehom, mazľavé blato nám obliepa planiky. Dolu kopcami potácavo bežíme, na rovinkách lapáme dych, pred očami farebná geometria. V pokluse Grétka stvorí melancholický záber zalesneného vrchu Pirguli so stromom (a hrobom rovnomenného svätého muža), ba stihne aj chlapca na koni s dlhým tieňom na ceste. Do osady vpadneme o sedemnástej, keď už slnko zalieza za horský masív. Jediné auto, idúce smerom do Šamachi, naše mávanie ignoruje, je plne obsadené.

Po štvrťhodine panikárenia (zvažujeme nocľah v prírode, observatóriu aj v modernom ranči) sa spoza zákruty s rachotom vyvalí modrý gruzovik, ktorý som videl v horách. Auto staršie ako ja zastavuje, vodič je ochotný nás vziať do Šamachi. Natláčame sa do kabíny pre dvoch podvýživených kolchozníkov a kým zavriem dvere, starý šofér prískokom vyráža. Kým sa natriasame na stovkách jám, Grétka spovedá vodiča – témy: rodina, práca, peniaze a bývanie, vlastenectvo a politika…

Do Šamachi prichádzame v družnom rozhovore dávno po západe Slnka. Ešte vidíme do pokojnej tváre šoféra, keď najprv odmieta peniaze, ale napokon si za tridsaťkilometrový odvoz nechá vnútiť v prepočte 30 Sk. Za to nás ešte hodí na opačný koniec mesta a odovzdá taxikárovi, ktorý nás za necelých 200 Sk a za poldruha hodiny odvezie do Baku. Zlatý človek, prajeme mu pevné zdravie a radosť z detí.

Putujeme nocou pod neskutočne obrovským Veľkým vozom, visiacim tesne nad obzorom, mesačné svetlo mystifikuje nočnú krajinu. Sporadicky sa ňou mihnú reflektory oproti alebo spoza nás idúcich áut. Poloprázdnou maršrutkou sa z Baku vraciame do Sumqayitu a o polnoci totálne zmorení padáme do postele. V polovici pozdravu "dobrú noc" sme v bezvedomí. Vo sne vystupujem na Babadag, aby som odfotil krajinu…

Besh Barmaq

V jazyku azeri znamená Päť Prstov. Podľa povesti sa kedysi dávno zjavil rybárovi vo sne Allahov posol a radil mu, aby svojich troch synov nepúšťal na druhý deň na more, lebo príde výchrica. Synovia však výstrahu otcovho sna ignorovali, vydali sa na rybolov a v búrke na Kaspiku zahynuli. Keď sa more navečer utíšilo, na pevnine stáli otec, matka a ich traja synovia – skamenelí.

Besh Barmaq sa stal sa pútnickým miestom. Popod posvätnou horou sme diaľnicou, vedúcou z Baku do rajónu Quba cestovali asi päťkrát – vždy nás priťahovala a vábila! Hora, poskladaná zo stometrových skalných blokov a čnejúca z okolitej jednotvárnej krajiny, pôsobí monumentálne najmä v rannom červenkastom svite, keď sa vynára z prízemných hmiel.

V podmračenú a chladnú novembrovú nedeľu sme s Grétkou zhltli neskoré raňajky a hodinu pred poludním vyrazili z predmestia Sumqayitu novou medzimestskou maršrutkou k nášmu cieľu. Pol hodiny po poludní stojíme na parkovisku pod našim cieľom; ako inak – fúka vietor, viditeľnosť obmedzuje opar, vyvolávajúci dojem podvečerného šera. Parkovisko s desiatkou obchodíkov so sladkosťami, denermi (gyrosmi), praženými orieškami a nealko-nápojmi je plné osobných áut a maršrutiek.

Dávame si po porcii čerstvo upečeného, chrumkavého a šťavnatého jeseterieho šašlika, zabalené v lavaši, tenkej múčnej placke, podobnej našej lokši. Za smiešnych 40 Sk nám ich z prenosného roštu predal ušmudlaný, usmiaty mládenec. Ignorujeme absenciu hygieny a posilnení vyrážame na Päť Prstov.

Svah posvätnej hory je husto znesvätený ovcami, kozami, koňmi a kravami; za biednou trávou dobytok vystúpi aj po drobnej, zosúvajúcej sa sutine. Náš výstup by bez fotografovania a konzumácie sušeného ovocia trval hodinu, s týmito aktivitami trvá dve. Zatiahnutá obloha nad Kaspikom, čipka vĺn pri pobreží, rybári, ťahajúci na breh čln s úlovkom, lúka s čriedou koní pod skalnými zubmi – výjav ako z obrazu holandského krajinára z 18. storočia. Nad nami čneje 150 metrová skalolezecká lahôdka – drsná stena prerušovaná komínmi, platňami, špárami a prevismi, okolo nás vietor kmáše zakrslé kvietky a trsy trávy.

Derieme sa nahor medzi bezlistými suchými kriakmi s dlhými tŕňmi a napokon končíme v iluzórnom závetrí skalnej „ohrady“. Dojedáme sušené marhule, dopíjame horúci čaj, navzájom sa fotíme. Keď opäť vykročíme, spoza skalného piliera sa pred nami ako duch z minulosti vynorí torzo stredovekého strážneho hradu. S vreskotom sa na nás vyrúti sedem príšerných stríg neurčiteľného veku v pestrých šatách, s farebnými moslimskými šatkami na hlavách a s natrčenými rukami.

Ignorujeme ich gesto "daj dolár, rubel, euro" – škriekajúce bosorky nechápú, že im grant neudelíme. Keď vytiahnem fotoaparát a chcem ich fotografovať, ich zúrivosť kulminuje, hrozia mi a nadávajú. Z neďalekej sklenej plošinky vedie železné schodisko do širokej skalnej trhliny, na jej konci, asi dvanásť metrov nad plošinou sa v skalnej rozsadline modlí pustovník za tých, ktorí príšerám tamdolu zaplatili almužnu. Ako neplatiaci a navyše neverci nemáme k svätému mužovi a teda ani do moslimského raja prístup.

Schádzame teda skalným schodiskom zelenou stráňou, s pasúcimi sa koňmi, obchádzame mešitku s prístreškom pre pútnikov a turistov a začíname zostupovať pastierskym chodníkom. Nad korytom vyschnutého potoka v úžľabine míňame Rusku s dvomi deťmi a manželom z Floridy. Fotografujú sa na striedačku so skalami v pozadí, preteo im ponúkame, že ich odfotíme spolu. Nadšene prijímajú a pozývajú nás späť do prístrešku pri mešite na barbekju. Odmietame, lebo na večeru sme pozvaní v Sumqayite. Bolo by to zaujímavé – Američan, Ruska a dvaja Slováci napchávajúci sa pri azerbajdžanskej mešite…

Už zas trielime dolu, aby sme stihli nejaký spoj domov; preletíme osadou s polorozpadnutými či nedostavanými domami a o trištvrte na päť sa dotackáme k "motorestu" pred rozostavanou mešitou. Kupujeme si skvelé pražené lieskovce a vzápätí prichádza maršrutka, ktorá nás o trištvrte hodiny dovezie na predmestie Sumqayitu.

Neďaleko ropného kombinátu už takmer za tmy prestupujeme na podivnú zmes hrdzavého železa, skla, gumy, popraskanej kože a oleja, ktorá pred 50-timi rokmi vyšla z továrne pod názvom autobus. Cez špinavé okná vidno iba tiene, škripot pri radení a brzdení vyvoláva predstavu havárie.

O šiestej večer strnulo vchádzame do nášho bytu a po komplexnej očiste a zmene kostýmov o štvrť na osem sedíme stuhnutí v salóniku plážovej reštaurácie s Inou, učiteľkou angličtiny na základnej škole a Gennadijom, riaditeľom edukačného centra anglického jazyka. Mystický Besh Barmaq je minulosťou.

Ak sa rozhodnete navštíviť Azerbajdžan, zožeňte si predovšetkým kvalitného turistického sprievodcu, v prvom rade knihu a pred návštevou hôr aj miestneho znalca pomerov – odporúčam profesionálov: www.pilligrim.cenn.org., www.pilligrim.aznet.org.

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.