Apuseni, horská turistika v rumunských Karpatoch - Vârf Biserica Motului, Cetatile Ponorului

Apuseni (Mun?ii Apuseni) je vhodné pre každého, Rumunsko a turistika

Kamarát Milko ma raz oslovil, či by som sa nepridal a nešiel s partiou ľudí do Rumunska na turistiku, samozrejme v letných mesiacoch. Bez váhania som súhlasil, veď v Rumunsku som ešte "neturistikoval". Do úvahy prichádzali túry v drsnejších, Západným Tatrám podobných oblastiach Fagarašu či Retezatu. Ale nakoniec sme sa rozhodli pre Apuseni - neuveriteľne krásnu krasovú oblasť v blízkosti hraníc s Maďarskom.

Našu malú "expedíciu" tvorili dve autá s obsadením Milan alias Milko ("šéf" expedície), jeho priateľka Livka, Jano, Mišo, Slavo, Dušan a ja. Cesta zo Slovenska bola veľmi zaujímavá, pretože už v Bratislave nastali problémy s Milkovým autom - brzdové platničky "žhavili" brzdový kotúč (či naopak?). S horúcimi kolesami sme prešli takmer celou Bratislavou a čuduj sa svete, nikde nám servis neurobili - vraj majú dostatok zákazníkov…

Bolo jasné, že v dopoludňajších hodinách neodídeme… dokonca, začínali obavy, že neodídeme v tento deň vôbec… Avšak tieto sa nevyplnili a jeden milý pán (nebol to žiadny komerčný servis) nám auto dal do poriadku a stálo nás to len pohľadnicu, ktorú sme mu z Rumunska poslali. Ale, aby nebolo všetkým patáliám koniec, tak Dušan sa nakoniec so zdravotných dôvodov rozhodol nezúčastniť. Po tomto všetkom sme konečne v popoludňajších hodinách vyrazili. Cesta maďarskou pustou bola veľmi horúca a najmä pre nás čo sme sedeli v Milanovom aute bez klimatizácie. Ale pohoda.

Na hranicu s Rumunskom (hraničný priechod za maďarskou Békéscsabou) sme dorazili o 20.00. Cestovať v noci do horského kempu v pohorí Apuseni sme si netrúfli (a dobre sme urobili). Hneď za hranicami sú dva veľké penzióny, jeden, kde obsluha plynule hovorí po slovensky bol úplne plný (avšak varia tu skvelé polievky), druhý, bližšie k hranici nebol síce plne obsadený, ale všetci by sme sa nepomestili.

A okrem toho, závratná suma, ktorú nám šéfka penziónu navrhla, nám myšlienku spať pod strechou automaticky z hlavy vyfúkla a hľadali sme vhodné kukuričné pole. Ale dobrosrdečnosť Rumunov (s ktorou sme sa často neskôr stretávali) nás zachránila - mladá čašníčka z penziónu nám navrhla prenocovať u nej doma. Tak sa aj stalo, miesta bolo dostatok, ale aj tak nás zopár spalo v príjemnom chlade záhrady. Vďaka za všetko Medanke a jej mame.

Ráno sme posilnení Medankinou silnou kávou vyrazili ďalej. Hovorí sa, že v Rumunsku sa kradne na každom kroku alebo takmer v každom turistickom sprievodcovi sa píše, že ovčiarske psy sú neskutočne nebezpečné - ani s jedným sme sa nestretli - či už v horách alebo menších či väčších mestách. Ale pravdou je, že cesty sú v Rumunsku vo veľmi zlom stave. Niektoré cesty druhej triedy sú na úrovni našich lesných či poľných ciest - a asfalt či betón mnohokrát chýbajú i na rušných ťahoch.

Naša cesta z hraníc smerovala na Oradeu, cestu do mestečka Beius sme si chceli skrátiť cez miestne obce - ale pozor, síce je možné uvidieť civilizáciou pomerne nedotknutý vidiecky život, ale môže sa stať - tak ako nám - že sa budete musieť vrátiť desiatky kilometrov, pretože cesta môže byť úplne neschodná.

Z mestečka Beius sme sa vydali cez dedinku Pietroasa horskou cestou až do kempu. Cesta je dostatočne široká, kamenistá, prašná, len na niekoľkých miestach blatistá či asfaltová. Prejsť po nej sa dá celkom v pohode, i keď určite treba k tomu trocha odvahy. Avšak iná cesta (kvalitnejšia) sem nevedie. V poobedňajších hodinách sme však bez akýchkoľvek problémov dorazili do neplateného kempu na plošine Padis (1 280 m n. m.).

Táto oblasť pahorkatín, slnečných lúk a pasienkov s pasúcimi sa divokými koňmi, potokov a riek, tôní a temných hvozdov, priepastí, roklín a jaskýň je súčasťou národného parku (Parcul Natural Apuseni) v pohorí Muntii Apuseni, v podcelku Muntii Bihor.

Kemping je asi honosné slovo, je to skôr miesto s niekoľkými potokmi, kde sa bez problémov môže stanovať. Toalety sú nepoužiteľné (čistota a hygiena); súčasťou kempu je aj niekoľko chatiek, dve krčmy (kde sa dá zohnať niečo pod zub) a jedna murovaná budova (chata Padis - Cabana Padis), kde sa dá za poplatok osprchovať či použiť čistú toaletu.

Kto má chuť, tak môže sa (ako sme to my praktizovali) okúpať v čistom, i v lete ľadovom potoku. Blízko kempu je aj výdatný prameň chutnej pitnej vody. Veľmi milým spestrením v kempe bolo "podomové" predávanie "palaciniek" so syrovou, marmeládovou či čokoládovou náplňou (sú to akési plnené tašky z kysnutého (?) cesta). Chutili, avšak počas našich potuliek sme objavili domček, kde sa tieto palacinky piekli. Ale pohľad na úbohosť a nehygienickosť poľnej kuchyne nám aj tak chuť do jedla nepokazil.

Priamo nad kempom je vyhliadkový vrchol s krížom (Vârf Biserica Motului, 1 466 m n.m.), ktorý bol príjemnou prechádzkou v popoludňajších hodinách, po dvoch dňoch v aute. I keď dni na prelome augusta boli horúce, večery a noci boli veľmi chladné. Preto večer dobre padli decáky (do iných nenalievajú) niekoľkých druhov pančovaných alkoholických nápojov (inak s veľmi dobrou chuťou a lacno), ktoré skladujú v 5 - 10 litrových plastových nádobách od fritovacích olejov.

Okrem chladu bola v noci nepríjemná aj vysoká vlhkosť a keďže sme ráno vyrážali na túry a vracali sa podvečer, pár ranných lúčov nám nevysušilo uteráky či spotené tričká. V kempe sme si nechávali autá plné vecí a postavené stany (a to dosť drahé), nikdy nám nič nezmizlo, čo by sa asi na Slovenku nestalo.

Túry, ktoré sme absolvovali, nie sú technicky náročné (ak vynecháme a obídeme jaskynné systémy), avšak treba rátať s niekoľkými hodinami pochodu po lúčnych či lesných cestách a samozrejme i s možnosťou náhlej zmeny počasia. Počas celého týždňa svietilo slnko, len ojedinele mierne zrážky, avšak 2× sme zažili búrku - a je veľmi nepríjemné ísť po nekonečných lúkach s bleskami nad hlavou, kde jediným vyšším miestom sme boli práve my.

Absolvovali sme dve okružné túry k najzaujímavejším prírodným pozoruhodnostiam v tejto oblasti - tzv. Ponorným hradom (Cetatile Ponorului), ľadovej jaskyni Focul Viu a tiesňave rieky Galbeny (Cheile Galbenei). Túry sú vhodné pre všetky vekové skupiny, menej zdatní turisti, či rodiny s deťmi majú veľa možností na kratšie či dlhšie prechádzky po okolitých pahorkoch či lúkach, často spestrených pasúcimi sa koňmi alebo potokmi.

Okruh z kempu Padis k tzv. Ponorným hradom (Cetatile Ponorului) a späť

V Rumunsku sú značené turistické chodníky pruhom, krížom, trojuholníkom a kruhom, ktoré môžu byť v troch farbách (žltá, modrá a červená). My sa vydávame od chaty Cabana Padis po modrom kruhu. Spolu s ním idú i ďalšie značky, ktoré sa však postupne budú odpájať k iným zaujímavým miestam. Cesta spočiatku vedie rozsiahlymi lúkami s niekoľkými závrtmi. Z lúk pokračujeme zostupom cez les k potoku. Postupujeme v smere toku a robíme si krátku značenú odbočku cez tiesňavu k vyvieračke Izbucul Ponor.

Cesta pokračuje cez lúky (Poiana Ponor) s pasúcimi sa divými koňmi a krasovými javmi (vyvieračky, závrty), neskôr opäť stúpame lesom a prichádzame na horskú cestu, ktorou sa je možné dostať do neďalekej (30 min) chaty (Cabana Cetatile Ponorului). My však pokračujeme po modrej a žltej značke (kruhy), zostupujeme lesom až k samotným vápencovým tzv. Ponorným hradom (Cetatile Ponorului).

Hneď na začiatku nás víta najvyšší vstupný portál do jaskyne v Európe (70 metrov). Ak nechcete prechádzať cez jaskynný systém, je možné pokračovať lesom po žltej značke (kruh), ktorá obchádza podzemné priestory a priepasti. Vyzbrojení čelovkami a baterkami sme si vybrali jaskyňu, vchod je na dne skalného portálu. Zostup je krátky, ale dosť nepríjemný - strmý so šmykľavou vlhkou suťou, nie práve najšťastnejšie zabezpečený kovovými pomôckami a končí v priepasti (Dolina 1).

Vstup do jaskyne je impozantný - nekonečná tma, hukot horskej riavy a nad hlavou obrovský skalný oblúk. Predtým ako vkročíte do jaskyne, vpravo od jej vstupu možno strmým výšľapom prejsť do susednej priepasti (Dolina 2) popod skalné okno a po železných schodoch pokračovať ďalej do ďalšej priepasti (Dolina 3). My sme sa však vydali cez jaskyňu s hučiacim potokom. Na začiatku je nutné dávať väčší pozor, pretože zostup k hladine rieky vedie skrytým krátkym tunelom (ostatnú časť tvorí asi 5 metrov vysoká, nepriestupná skalná stena).

Po tomto kratučkom zostupe sa ocitáme v jaskyni širokej 5 i viac metrov s obrovským potokom. Zapíname čelovky a postupujeme v smere toku. Prechod je pomerne jednoduchý - treba však preskakovať po balvanoch, ktoré sú miestami šmykľavé.

Po asi 20 minútach skackania sa objavuje križovatka - vpravo jaskyňou pokračuje potok ďalej (avšak ďalší úsek je pre obyčajného turistu nepriechodný). Preto sa vydáme rovno za nosom - za svetlom strmým suťovým výstupom a vchádzame do priepasti (Dolina 3). Tu už je množstvo turistov, ktorí vyšli z jaskyne, alebo sa ešte len chystajú vstúpiť s tejto strany.

Ďalej je postup jednoduchý (stále po modrom kruhu) - stúpaním najskôr cez suť v priepasti a potom lesom až na okraj priepasti. Tu sa je možné vrátiť ponad priepasti späť na horskú cestu po modrej alebo pri dostatku času a energie je možné sa vydať naľavo po žltom kruhu k tiesňave Cheile Galbenei.

Cheile Galbenei si nechávame na ďalší deň a vychutnávame si pohľady do priepastí a vôbec na veľkú časť skalnatej vápencovej oblasti. Krásne sú výhľady zo štyroch drevených balkónov, z ktorých je vidieť priepasti Dolina 2 a 3 - pohľad na nekonečnú hĺbku, kontrast strmých bielych skalných stien, modrej oblohy a na vrcholoch brál rastúcich tmavozelených stromov je úchvatný.

Príjemne unavení, s obrovskými zážitkami sa pomaly vraciame lesom až na horskú cestu. Tu je možné opäť pokračovať po chodníku, ktorým sme prišli alebo pokračovať po ceste do ďalšieho kempu (Canton Glavoi), kde však nie je ani chata (ale bol tu stan a akási plastová búda horskej služby). Ale pivo tu samozrejme predávajú, tak sa osviežujeme domácim chutným Ursusom. Zlatistým mokom nepohrdne samozrejme ani naša jediná zástupkyňa nežného pohlavia, Livka.

Priamo z kempu strmším výstupom najskôr cez lúčku potom cez kamenistý lesík vystupujeme na lúky, už len pár metrov a sme hore! Tento variant je kratší a ľahší ako strmý lesný výstup od vyvieračky Izbucul Ponor do kempu Padis, ktorý sme na začiatku túry absolvovali opačným smerom. Cesta potom pokračuje lúkami viac-menej po rovine, len kde-tu prerušenými lesíkom až do kempu v Padisi.

Túra je veľmi krásna, jej prechod trvá 5-8 hodín v závislosti od výberu trasy (jaskyňa) a "dĺžky kochania sa" či už v jaskyni, priepastiach, na balkónoch alebo na nekonečných lúkach. Okruh možno absolvovať i v opačnom smere, a tiež je možné sa vyhnúť jaskynným a priepastným systémom a vychutnať si pohľad zvrchu z balkónov - tento variant ľahko absolvujú i rodiny s deťmi, či menej zdatní turisti. Výhodou je samozrejme odolnosť voči závratom.

Okruh z kempu Padis k ľadovej jaskyni Focul Viu a tiesňave rieky Galbeny a späť ponad priepasti Cetatile Ponorului

Na ďalší deň vyrážame opäť od chaty Padis a pokračujeme po chodníku, ktorý sme včera absolvovali ako výstupovú cestu a prichádzame do kempu Canton Glavoi. Už si veru ani nepamätám či sme si dali pivo, ale asi hej. Z kempu ideme po žltej značke (kruh), ku ktorej sa neskôr pridáva červený pás, cez les miernym stúpaním až k voľne (zadarmo) prístupnej ľadovej jaskyni Focul Viu. V strope jaskyne je veľké okno, ku ktorému sa dá zvonku dostať a nahliadnuť zvrchu do jaskyne - je to zaujímavý pohľad ako sa z tejto obrej tlamy parí.

Od jaskyne chodník už len klesá, najskôr lesom, potom lúkami s množstvom horcov. Po dlhom (niekoľko hodinovom) a unavujúcom zostupe, bez akýchkoľvek známok osídlenia, prichádzame na plošinu Poiana Florilor, kde jeme, neuvedomujúc si, že nás čaká dlhý a namáhavý výstup späť. S plnými bruchami stúpame po žltom kruhu do kopca, prichádzame ku značke a schádzame k tiesňave Cheile Galbenei, ktorú však neprechádzame, ale len obchádzame, rýchlo obzeráme impozantnú vyvieračku Izbucul Galbenei a unavení, s blížiacou sa búrkou a pokročilou popoludňajšou hodinou stúpame lesom k tej istej značke, od ktorej sme pred pár minútami schádzali - tu si však všímame, že do Padisu je to 4 hodiny po žltom kruhu. Tak paráda.

Stúpame miestami dosť strmo do kopca, hromy sú čoraz hlasnejšie. Hurá, vychádzame na hrebienok a opäť kráčame dolu a s prvými kvapkami a nepremokavými bundami (ktoré však rýchlo vyzliekame, lebo je dusno a sparno) prichádzame k už tretí krát videným priepastiam a balkónom. Avšak tentoraz sa na balkónoch nezastavujeme a pokračujeme na horskú cestu a do kempu Canton Glavoi.

Medzitým sa prestáva blýskať a tak sme si dali v kempe pivo. Hneď po prvom dúšku sa nám zablýskalo nad hlavami, pivo vypijeme na pár dúškov a takmer behom stúpame po modrej značke, ktorou sme dnes sem prišli a včera sa vracali do Padisu. Obávame sa bleskov na vrcholových lúkach, ale našťastie búrka si to rozmyslela a hrmenie sa vzďaľuje. Mokrí od dažďa a potu z rýchlej chôdze prichádzame unavení po veľmi dlhom, ale krásnom dni šťastne k našim stanom.

Večer už je jasné, čo budeme robiť. Ešteže tu je krčmička a milé dievčatá (favoritkou bola mladá barmanka, ktorá dostala od nás prezývku Pokahontas). Po mnohých čajoch a decákoch nejakého tmavého slabého alkoholu a príjemnom rozhovore s domácimi sa pomaly odoberáme späť. Táto túra je pomerne dlhá, počas horúceho dňa veľmi unavujúca, preto treba vyraziť zavčas ráno, nie ako my o 10.00.

Ráno balíme stany a odchádzame k rodinným známym Milana, ktorý sa narodil v Rumunsku (ale žije na Slovensku a po rumunsky vie toľko čo my ostatní). Cestou cez Beius na Oradeu sa zastavujeme (v už platenej) jaskyni medveďov (Pestera Ursilor de la Chiscau) s kvapľovou výzdobou a kostenými pozostatkami medveďov. Pred jaskyňou je množstvo stánkov s rozličným tovarom - od "palaciniek", cez gorálky, turistické mapy až po rôznu keramiku a minerály. Avšak všetko je dosť drahé (i mapy) a palacinky sú raz tak drahé ako v kempe.

Po prehliadke jaskyne prechádzame Oradeou a prichádzame do slovenskej kopaničiarskej oblasti v blízkosti obce Alesd. Víta nás Milanova rodina. Sú veľmi milí, pohostinní, krásne a spisovne hovoria po slovensky. Veľa hodín s nimi strávime rozhovorom o tom akú majú krásnu a panenskú prírodu, nedotknutú rukou konzumnej a kapitalistickej spoločnosti. Rozhovor pokračuje pri opekaní slaniny na ohni v záhrade. A k tomu samozrejme domáci podáva i pálenku - pol litra slivovice, pol litra hruškovice, potom jablkovica a tak dokola.

Neskoro v noci rozprestierame nad domom karimatky a spacáky (máme kde vnútri spať, ale je príjemne, tak zostávame pod širákom). Nespali sme dlho a budí nás hrozné burácanie, my sa tých hromov a bleskov asi nezbavíme. Utekáme do blízkej stodoly a ani nevieme ako rýchlo v tom burácaní zaspávame vďaka pálenke.

Ráno hlavy nebolia - a domáci nám prezrádza, že to preto, lebo sme jedli veľa rajčín (nuž tak to je návod ako veľa piť a nemať rannú opicu). Tých rajčín sme skutočne zjedli veľa a boli vynikajúce - "rajčinové", nie ako u nás doma z obchodov s chuťou trávy. Búrka bola silná, mnohé vypínače sú vypálené, ale domácim to náladu nezhoršilo. Pomaly sa balíme a Mišo, Livka a ja odchádzame na Slovensko… pracovať. Milko, Slavo a Jano ostávajú ešte o deň dlhšie, navštíviť aj ďalších známych.

Celý výlet nebol vôbec drahý, potraviny sú v Rumunsku pomerne lacné. Obrovskou výhodou je, že vstupy do všetkých jaskýň, priepastí či iných prírodných pozoruhodností sú zadarmo. Preto to treba využiť, pretože vstup Rumunska do EÚ prinesie určite aj spoplatnenie týchto krás. Príroda a krajina sú veľmi čisté a panenské. Ľudia sú príjemní, zhovorčiví a najmä rumunskí Slováci sú veľmi priateľskí. V tejto oblasti nie je problém sa dohovoriť, pretože mladšie generácie veľmi dobre ovládajú angličtinu a mnoho starších zasa rozpráva po slovensky.

Dve dlhšie túry z pohoria Apuseni nie sú veľa, ale určite stoja za to a navštívené oblasti sú práve asi najkrajšími v celej oblasti. Ale ďalších roklín, tiesňav, jaskýň, priepastí, mýtin, lúk a pasiek je tu ešte neúrekom, preto dúfam, že sa sem určite ešte niekedy vrátim. A okrem krásnych pohľadov na prírodné zaujímavosti som si domov priniesol spomienky na zážitky a nových priateľov - veď pred cestou do Rumunska som vôbec nepoznal Livku, Jana a Miša. Po tom čo sme spolu zažili v Rumunsku, sú prví na mojom zozname, ktorých budem volať, keď sa rozhodnem plánovať nejakú ďalšiu akciu.

K opisovaným túram je vhodná turistická mapa Dimap - Erfatur - Padis 1:30 000 a vhodní sú i turistickí sprievodcovia, napr. od nakladateľstva SKY (Klimša M. a Kráčalík J., 2002, Rumunské hory I. - Fagaraš, Piatra Craiului, Apuseni, Iezer Papuša) alebo od nakladateľstva Mirago (Bulička M., 2002, Rumunské Karpaty).

Slovíčka, ktoré sa možno hodia

Líbil se vám tento článek?

Podpořte tento web, třeba peněžitým darem, který bude využit k dalšímu technickému rozvoji stránek. Učinit tak můžete bankovním převodem na účet

2502526845 / 2010

Podpořit nás můžete i dalšími způsoby, třeba objednávku některé z knih, turistických průvodců. K rychlému provedení platby můžete využít i přiložený QR kód obsahující údaje k platbě v přednastavené částce 80 Kč. Výši částky si nakonec ale určete sami.