Túra na Triglav (2 864 m n. m.), nejvyšší horu v Julských Alpách a Slovinsku

Triglav, výstup na vrchol Triglavu

Nech sa rozhodnete pre ktorýkoľvek mesiac letnej, či jesennej turistickej sezóny, podrobne sledujte vývoj počasia. To je základ. Polojasno nech je pre vás najhoršia alternatíva. Inak sa výstup zredukuje len na športový výkon poslepiačky a pre bežných turistov to nemá význam. Ak prší, je hmla, alebo nízka oblačnosť, ani tam nelezte - to odporúčajú aj miestni chatári.

Vápenec je totiž vo vlhkom a mokrom počasí ako mydlo. Nehovoriac o tom, že neviete, kam idete, neurobíte jedinú fotku a hrozia naozaj vážne problémy, úraz a nedajbože aj niečo horšie. Zvoľte určite pracovné dni a dvojdňovú túru. Cez víkend je Triglav obsypaný turistami, nenájdete ubytovanie v horských chatách, výstup i zostup po feratách (zafixovaných cestách oceľovými lanami) a skobách, úzkych rímsach potom trvá nekonečne dlho.

Kvôli objednávke ubytovania telefonujte na chaty uprostred dňa, večer je tam plno, personál nevie kam skôr skočiť a hoci sú Slovinci veľmi ústretoví a milí, budete mať pocit, že sa vám nechcú venovať. Naozaj je to však len preto, lebo majú len dve ruky a chata praská vo švíkoch. Boli sme svedkami.

My sme sa vybrali do Slovinska v druhý septembrový štvrtok veľmi skoro ráno autom z Bratislavy, cez Rakúsko, smer Graz, Klagenfurt, Karawankentunnel, Dovje - Mojstrana. Potom už len hore do doliny Vrata na Aljažev dom. Za mierny poplatok necháte auto pod chatou na parkovisku a môžete vyraziť. Nástup na túru: cca 12.00 hod.

Aljažev dom - Tomiškova cesta - Triglavski dom - Triglav

Zvolili sme si cestu na vrchol, označovanú ako ťažkú, od severu. Strmšiu, na málo kilometroch s veľkým prevýšením, takzvanou Tomiškovou cestou. Keď som sa pozeral do mapy a porovnal to s mierkami a výstupom na slovenský Kriváň, bolo mi jasné, že to nebude voľná prechádzka, ale súvislé ostré stúpanie.

Kým na Kriváň to trvá napríklad z Podbanského zo tri hodinky, pri prevýšení okolo 1 500 metrov, tak z Aljažev domu (1 015 m) len na Triglavski dom na Kredarici (2 515 m) je to približne to isté, a až hore na vrchol pridajte ďalších 350 výškových metrov. Lenže v Tatrách je to celé o oveľa menších percentách stúpania, ako v Alpách. Odhadovali sme, že dosiahneme Triglavski dom za 6 hodín, pre nás, tvrdej práce.

Od názvu najvyššieho vrchu Slovinska, Triglavu (2 864 m), je odvodená aj horská skupina vrchov v Julských Alpách. Táto horská skupina je ohraničená zo severozápadu hlbokým údolím Vrata, ktoré zasahuje až po úpätie mohutnej severnej steny Triglavu. Sedlo Luknja a údolie Zadnijica (bočné údolie vychádzajúce z údolia Trenta) oddeľujú túto skupinu od susediacich horských skupín Razoru a Škrlatice.

Na východ prechádza pozvoľna do zalesnenej náhornej planiny Pokljuka, známej najmä lyžiarom - bežcom a biatlonistom. Na juh klesá najprv o niečo strmšie a prechádza do rozľahlého údolia Triglavských jazier a na juhozápade do zvlnenej náhornej planiny Komna, ktorá susedí so skupinou Krnu a Bohinjských hôr. Toľko stručne oficiálny sprievodca.

Cesta nás viedla lesom strmo hore nad pásmo ihličnanov medzi kosodrevinu a skaly. Strmo, bez oddychu, samé feraty, skoby, rímsy. Ideálne je mať cyklistické, alebo nejaké fitnes rukavice. Skala je ostrá, rukavice na oceľových fixoch aspoň trochu lepia. Fotili sme jeden výhľad za druhým, výstup sa natiahol minimálne o hodinu. Nedalo sa nepostáť a necvakať jeden záber za druhým. Boli sme nadšení.

Záver je zradný. Už nevládzete, vľavo v západe Slnka sa ukáže na horizonte Dom Valentina Staniča. To už viete, že máte pred sebou na Triglavsky dom "len" asi 200 výškových. Veľmi strmé lezenie vystrieda len voľne dvíhajúca sa plošina pripomínajúca mesačnú krajinu s trhlinami, prepadmi, rozdrobeným vápencom, hlbokými dierami. Potom opäť strmý výšvih.

Už si myslíte, že nestretnete ani jednu skobu a lano, ale to je omyl. Opäť pracujú aj paže, nie len nohy. Konečne vľavo hore nad vami sa objaví vrtuľa veternej elektrárne a strecha Triglavskeho domu na Kredarici. Ste zachránení. Slanina, klobása, pol deci niečoho tuhšieho, chlieb, skvelý čaj a pohoda. Všade samí domáci, už trošku "čapnutí" pivom, prevádzkar a jeho pani kmitajú vo vysokom tempe. Berú telefóny, ubytovávajú, roznášajú jedlo a pitie, upratujú stoly. O desiatej sa zhasína. Bez milosti.

Značenie

Pri tomto fenoméne Julských Álp sa mi nedá nepristaviť. Slovinci na smerových tabuliach uvádzajú čistý čas šliapania. A mali sme pocit, že prepočítaný ešte aj na pochod po rovine. Jednoducho 5 hodín až hore, ako píšu, je len pre tých, ktorí sú schopní ísť päť hodín bez prestávky a v nemennom tvrdom tempe. My sme si také dve hodinky veru pridali. Naopak, tesne vedľa verandy Triglavského domu majú umiestnenú jednu smerovú tabuľu, na ktorej sa píše, že na Triglavski dom je to ešte 5 minút. Zvláštne…

Značenie na skalách a stromoch je dvojfarebné (odlišné, ako sme naň zvyknutí zo slovenských a českých kopcov), o červeno-bielom terčíku sa mi snívalo ešte tri dni po návrate domov. Cesta je vyznačená aj veľmi dobre viditeľnými krátkymi červenými čiarkami. Príliš sa neodporúča uhnúť z cesty, tu naozaj hrozí úraz, alebo pád do nejakej trhliny.

Triglavski dom - Triglav - Triglavski dom - cez stenu Prag - Aljažev dom

Ráno je opäť skvostne čisté, bez mraku. Kým sa vymoceme z chaty, je desať a na vrchol na ľahko to trvá dobrú hodinku - ak je prázdna cesta. V piatok predpoludním, našťastie, bola. K vrcholu vedie takisto veľmi dôsledne zafixovaná cesta, vyhnúť sa protiidúcim skupinám na úzkych rímsach je niekedy veľmi náročné. Preto je ideálne vyjsť si na takýto výlet v týždni, cez víkend je hore neúnosne veľa ľudí. Tak teda hodinka na vrchol, fotky pri smiešnej plechovej rakete, kus slaniny a chleba a zostup.

Predsa len sme sa na Triglavskom dome zastavili ešte na dve šálky čaju, prikúpili si hrozne drahú vodu a začalo sa mučenie kolien. Celkový zostup cez Prag (rázcestie asi na úrovni Domu V. Staniča), o ktorom sme predpokladali, že nebude taký krutý, ako Tomiškova cesta, nám trval sedem hodín.

Od chaty do sedla, kde sa potom rozdeľuje cesta na Tomiškovu a na Prag, to bolo ešte v pohode, ale potom sa začali suťoviská, šmýkalo sa, išlo sa zle. (Vraj je tam niekde aj vodný prameň. My sme ho buď nenašli, alebo sme naň zabudli…) Potom feraty, skoby, laná… Kratšie, ale kolmejšie. Alebo dlhšie a kolmejšie? Už ani neviem…

Jasné, že sme opäť fotili, dolu pod Pragom už v údolí Vrata sme ešte debatovali s nejakými Talianmi, ktorí "vybehli" na Triglav a späť za jeden deň - chceli to vraj vyskúšať, či sa im to podarí - takže asi by sme zvládli zostup o chlp rýchlejšie. Aha, došla nám voda a tak sme v údolí vypili asi polovicu potoka Bistrica. Je tam ešte niekde aj vodopád Peričnik, ale na ten sme už nemali síl ani chuť. Aljažev dom bol prázdny, väčšina turistov z neho už odišla smerom k vrcholu s plánom prespať na vyššie položených chatách. Hoci aj pod stolom v spoločenskej miestnosti.

Čo do batohu

Nechajte si poradiť a nájdite čo najviac ľudí, ktorí už boli hore. Zíde sa vám každá informácia. (Až keď som bol dva týždne po slovinskej skúsenosti v Západných Tatrách uvedomil som si, že Smutné sedlo, Ostrý Roháč, Volovec a spol. je oproti Triglavu len prechádzka po skalke v našej záhrade.)

Známy slovenský polárnik Peter Valušiak sa akurát vrátil zo splavu Soče a hlásil, že hore bol už sneh. Pribalil nám mačky, sedáky a úväzy na feraty. Pre istotu. Trafili sme však teplú skalu, slnko, šliapali sme v krátkych gatiach a tričkách, takže to všetko sme mohli nechať dolu. (Ale nenechali.) V prípade hmly a klzkého terénu je takáto výbava nutná.

Voda

Vápenec, tisícročia tvarovaný vodou a vetrom, je potvora. Neudrží na povrchu ani kvapku vody. Radšej o liter viac na chrbte, ako o pol litra menej a záverečnú hodinu stúpania umierať od smädu. Voda je hore na Triglavskom dome drahá, šálka čaju takisto - 1,5 eura, ale je taký vynikajúci, že sme mu dali prednosť pred plechovkou piva. Šťastný návrat!

Triglav, turistická mapa