Hora Rosengarten, turistika v Dolomitoch

Návrat po roku

Skupina Rosengartenu je nenapodobiteľná, čarovná a príťažlivá. Súhlasila s tým aj moja manželka, ktorú som vzal so sebou do tejto časti Dolomitov. Večerné farebné divadlo pri zapadajúcom Slnku, kedy sa skalné štíty sfarbia do ružova, len umocnilo toto tvrdenie.

Vlani takmer v rovnakom období som sám navštívil túto oblasť. Dôvodom bolo netradične vo vysokohorskom prostredí osláviť životné jubileum (pozri článok Šesťdesiatka pod Ružovou záhradou). Vtedy som dal prísľub sebe aj majiteľom turistického hotela Cyprianerhof, že sa o rok vrátim.

Tu pracujúcej dcére sa medzitým výdajom zmenili pomery a tak izbičku pre hotelový personál vystriedal priestrannejší prenajatý byt. Tým bol vyriešený nocľah a k môjmu pobytu som mohol pribrať manželku. Ako "sviatočnú" turistku s dostatočným predstihom som ju duševne, ale najmä fyzicky po víkendoch pripravoval v Krivánskej Fatre na nevyhnutné turistické túry.

Odchod sme naplánovali na prvú septembrovú nedeľu, aby sme na druhý deň, práve na moje narodeniny, mohli plne vychutnávať pobyt vo vysokohorskom prostredí. U nás boli v tom čase nádherné slnečné dni, prakticky vo väčšej časti Európy, predpokladali sme ich aj v Južnom Tirolsku (Alto Adige).

Vstávanie o tretej ráno a bezproblémová cesta vlakom až s piatimi prestupmi (vrátane prepravy električkou vo Viedni zo stanice Südbahnhof do stanice Westbahnhof) nám umožnili byť v Bolzane už o šestnástej hodine. Pôvodne mala nasledovať ešte trištvrtehodinová jazda autobusom do Tiersu, mobilom sa nám však na poslednú chvíľu podarilo skontaktovať dcérinho manžela Petra, ktorý pre nás prišiel autom. Stihli sme preto prvé skromné potravinové nákupy v Tierse a večeru v podobe kvalitnej pizze od Huga v chate Tschaminschwaige.

Turista mieni, počasie mení

Zobúdzame sa do zamračeného pondelkového rána dúfajúc, že sa počasie zmení, najmä že nezačne pršať. Keďže na slnečný deň to nevyzerá, obliekame sa teplejšie. Prechádzame v trojici (dcéra si vzala kvôli nám na prvé tri dni voľno) okolo kostolíka sv. Cypriána a Justíny a stúpame k hotelu Weisslahnbad, neďaleko ktorého od parkoviska začínajú značkované turistické cesty.

Naším cieľom bola chata Schlernhaus/Rif. Bolzano (2 457 m) a vrchol Petz/M. Pez (2 563 m) v masíve Schlern/Sciliar. Keď na nás sem-tam padne nejaká ta kvapka, začíname čoraz viac hľadieť nad naše hlavy. Čierne mrákavy sa spoza skalné štíty valia priamo na nás. Ešte pred dosiahnutím parkoviska začína pršať. Odhadujeme, že prognóza na zlepšenie tu nie je a obraciame späť. Robí tak aj hŕstka turistov, ktorých sme skromne dovtedy stretli.

Medzi stenami izby chvíľu čítame, počasie však navodzuje skôr spánok. Oči poklipkávajú, tak sa nevzpierame. Popoludní zbehneme do centra k obchodom. Napriek tomu, že sa prevažne zoznamujeme s cenami, skončí zopár vecí v nákupnom košíku. Medzi nimi aj turistická mapa 1:25 000 Parco Naturale dello Sciliar. Zajtra sa nám môže zísť, aj keď trasy sú dobre značkované. Zíde sa nám aj oznam pri vchode do informačného a turistického strediska, podľa ktorého je časť chodníka, ktorým sa mienime vracať späť, pre rekonštrukciu uzatvorená. Pomôže to pri plánovaní trasy. Berieme aj zopár propagačných materiálov.

Schlern, čiže Sciliar

Ráno štíty Rosengartenu opäť nevidno. Nie sú to však zlovestné tmavé mraky, ktoré ich zakrývajú, ale z údolí sa valiaca hmla. Predzvesť pekného dňa. Trojjazyčný propagačný materiál chaty Schlernhaus ako jeden z možných prístupov uvádza: Weisslahnbad - Bärenfalle - Schlernhaus (chodník č. 2, prevýšenie 1 284 m, čas chôdze 4 h). Podľa mapy zase k najvyššiemu vrcholu to od chaty trvá asi 20 minút (chodník č. 4). K parkovisku Weisslahnbad nás vyvezie Peter (je prechladnutý, namiesto do práce ide navštíviť lekára).

Na šípkach smerovníka overíme správnosť údajov a vstupom do lesa zároveň vchádzame do národného parku. Nasledujú už mne a Denise známa jaskyňa Tschetterloch a po vyjdení z lesa aj tiahle stúpanie cez Bärenfalle. Dosiahnutím sedla nad ním završujeme necelé dve hodiny pohybu v národnom parku.

Chodníkom vľavo som vlani išiel na Hammerwand, rovno dolu klesá iný chodník k chate Sesselschwaige. My sa vydávame vpravo traverzom popod masív Tschafatsch/Cavaccio s vrcholmi od 2 070 m do 2 260 m. Občas nás prenikavým hvizdom upozorní na svoju prítomnosť aj skupina svišťov na náprotivnom svahu. V doline potoka Schlernbach sa pasú kravy, časť z nich nám neskôr prehradí chodník (rešpekt máme pred statnými býkmi). To sme však už v závere doliny.

Vystúpame na plošinovú časť, kde sa chodník skrúti vľavo a po ňom už mierne vystúpame až k chate Schlernhaus/Rif. Bolzano. Medzitým sme vľavo minuli kaplnku St. Kassian. Keďže momentálne je vrchol a okolie zahalené hmlou, pokračovanie na Petz odkladáme. Vchádzame do chaty. Praská vo švíkoch, uvoľnené miesta ihneď obsadia ďalší záujemcovia. A nájsť tri voľné stoličky pri jednom stole je nemožné. Dáme si aspoň čaj neďaleko výdajného okienka. Samozrejme v stoji.

Ešte odtlačok pečiatky do zakúpenej pohľadnice a predierame sa z chaty von. A práve včas. Hmla ustúpila, vidno aj vrchol. Z vrcholu to až také s výhľadom nebolo, ale aj tak bolo čo obdivovať. Nakoniec okolité štíty vystupujúce z hmlového oparu boli dostatočne pútavým obrazom. Ešte zopár záberov pod vrcholovým krížom a opúšťame najvyšší bod.

Pri návrate k chate s prekvapením zisťujeme, že vstup na náš plánovaný zostupový chodník (č. 3) je znemožnený zábranou, o čom informácia nikde nebola. Jeho použitím sme sa chceli vyhnúť uzávery časti chodníka č. 1 od chaty Sesselschwaige. Po chatu sa však "jednotka" dá použiť, odtiaľ uvidíme (bola tu možnosť vystúpať do sedla Bärenfalle, čo sme si overili na zakúpenej mape).

Pred nami začalo schádzať po tomto chodníku zopár turistov, ideme aj my. Uzávery chodníkov sú z dôvodov ich rozsiahlej rekonštrukcie ako aj menšiemu presmerovaniu. Tieto práce sa nevyhli ani časti, po ktorej sme schádzali. Veď uzavrieť všetko nešlo, pri vzájomnom rešpektovaní sa (čakaní) sa to dalo zvládnuť.

Bez problémov sme došli ku chate Sesselschwaige (1 940 m). Odtiaľto náš chodník č. 1 sme pre uzáveru použiť nemohli. Z výstražných tabulí sme sa dozvedeli, že materiál k obnove sa nosí vrtuľníkom, ktorý zároveň monitoruje dodržiavanie zákazu. Uvedený bol aj dôvod rekonštrukcie: značné narušenie hospodárskymi zvieratami (hovädzí dobytok), ktoré ho využívajú pri presune na pašu do vyššie položených miest.

Po občerstvení tamojšou kávou a jablkovou štrúdľou schádzame do údolia, kde objavujeme smerovú tabuľku s nápisom obchádzky (Umleitung). Vedie náprotivným svahom paralelne s pôvodnou trasou, nemusíme tak cez už absolvované Bärenfalle. Asi po polhodine sa opäť napojíme na trasu č. 1. Tá však vedie k Hofer Alpl (chata, 1 364 m), preto ju na rázcestí opustíme.

Po "sedmičke" obchádzame oblúkom Hammerwand a schádzame k Schönblicku (horský hotel, 1 280 m). Ešte záverečný úsek lesom k Völsegger Bildu a sme nad Tiersom. Zvyšok je po miestnej asfaltovej ceste. Čakanie na privolaného Petra s odvozom vyplníme nákupom v obchode. Na popísanej túre sme strávili vrátane pobytov na chatách celkom 9 hodín.

Ötzi zmenil podobu

Azda najväčším lákadlom pri návšteve Bolzana je "ľadový muž Ötzi" v Archeologickom múzeu Južného Tirolska. Pred rokom som si ho bol obzrieť, dnes to čakalo moju ženu. Aspoň čiastočne zregeneruje sily po včerajšej vysokohorskej túre.

Z Tiersu sme sa zviezli autobusom k železničnej stanici v Bolzane. Ulicou cez miestny park sme vošli na námestie Walterplatz. Pridali sme sa krátko k hŕstke divákov sledujúcich vystúpenie dvojice hudobníkov v škótskych krojoch. Cez Kornplatz a ulicu Lauben/Portici plnú obchodov zamierili sme priamo k múzeu. Pri pohľade na veľkoplošný pútač s vyobrazením podobizne ľadového muža som zneistel. Takto pred rokom určite nevyzeral, zrekonštruovaná podoba je celkom iná. Pamätám si dokonca aj detaily, vo vnútri si to overím.

Pri pokladni okrem vstupenky beriem si aj stručného sprievodcu vo forme tenkej knižky. Kým vojdeme do prvej miestnosti stihnem ju letmo prelistovať. Ajhľa! Celé múzeum, všetky štyri podlažia, sú venované Ötzimu (vlani len druhé poschodie). Ide o špeciálnu výstavu, ktorá začala 1. marca 2011 a skončí až 15. januára 2013. Áno, uplynulo už 20 rokov, kedy ľudia na celom svete s úžasom sledovali záchranu človeka z doby bronzovej, ktorého takmer neporušeného ukrýval ľadovec v Ötztalských Alpách.

Cez sklené okienko možno nahliadnuť do špeciálne chladenej miestnosti s vystaveným zakonzervovaným telom. Zrekonštruovaná postava je o poschodie vyššie. Na základe najnovších vedeckých poznatkov sa na jej podobe podieľali holandskí umelci Adrie a Alfonz Kennisovci. Rozdiel oproti pôvodnej postave je zrejmý, predtým celý zahalený a s čiapkou na hlave, teraz bez nej a do pása obnažený. Aj vzhľadom vyzeral predchádzajúci mladší. Porovnať možno napríklad pri zakúpení novšej a staršej (stále v ponuke) pohľadnice s postavou Ötziho.

Od múzea prechádzame mostom na druhú stranu rieky Talfer k víťaznému oblúku, odtiaľ po nábreží okolo dolnej stanice kabínkovej lanovky na Jenesien a ďalším mostom k zámku Runkelstein. Je prakticky na samom okraji Bolzana, postavený bol v 13. storočí. Známy je svojou výzdobou v podobe farebných kresieb zachycujúcich vtedajší život na zámku, ktoré sú po stenách miestností. Hoci sa vo vnútri nemôže fotiť, odchádzam s dostatočným množstvom zdokumentovaných aspoň vonkajších objektov.

Cestu späť volíme po ľavobrežnej aleji, ktorá je oázou ticha a príjemných prechádzok a posedení. Obdivujeme rôznorodosť vysadenej dreviny, možnosti aktívneho oddychu v priľahlých športoviskách vrátane minigolfu, očami prejdeme po neďalekom zámku Maretsch/Mareccio a ocitneme sa priamo pred dnes navštíveným múzeom. Za kruhovým objazdom neďaleko železničnej stanice nás Peter, vracajúci sa autom z práce, vyzdvihne.

Dôchodcovia na Grasleitenhütte

Ako ten čas rýchlo beží. Trojdňové voľno dcéry je preč, zostávame na turistiku sami vo dvojici. Už len vybrať si vhodnú trasu, a to priamo medzi štíty Rosengartenu. Voľba padne na chatu Grasleitenhütte/Rif. Bergamo ležiacu vo výške 2 165 m. Prístupná je od nám už známeho hotela a parkoviska Weisslahnbad a chaty Tschaminschwaige údolím Tschamintal asi za 3 hodiny.

Opäť prechádzame okolo kostolíka, hotela a parkoviska, na ktorom sú už aj zájazdové autobusy. Jeden z nich z Rakúska. Za kruhovou minikrižovatkou ešte stále po asfalte zídeme do údolia k chate a k informačnému stredisku národného parku. Na drevenom zábradlí schodišťa predvádza svoju obratnosť mačka.

Stúpame lesným chodníkom nad údolím, ktorého hučiace vody doliehajú až k nám. Občas sa vyskytnú aj vyhliadkové miesta, z ktorých obdivujeme stekajúce prítokové prúdy vody z takmer kolmej náprotivnej skalnej steny. Pri odpočinkovom mieste s krížom sa chodník napojí na širšiu štrkovitú lesnú cestu. Pár metrov za ním je upravený prameň s pitnou vodou.

Onedlho mostíkom prejdeme na druhý breh horského potoka, aby sme sa krátko zastavili pri prvom odpočinkovom mieste Schaferter Leger. Pomenovanie potok tu nie je celkom na mieste, pretože jeho vody sa strácajú pod hromadou bielobou svietiacich kameňov. Vody opäť zurčia a preskakujú kamene pod dreveným mostíkom, povyše ktorého je umelý vodopád vytekajúci z objektu zachycujúceho vodu.

Ďalšie odpočinkové miesto Rechter Leger s hospodárskou drevenicou a kresťanským krížom je opäť na pravej strane potoka. Tu je azda jeho najširšie koryto, opäť však s vodami skrytými pod skalami. Aj štíty, ku ktorým sa neustále blížime, sú detailnejšie. Blíži sa záver údolia a my z lesnej cesty prechádzame na vľavo odbočujúci a prudko stúpajúci chodník. Ten nás privedie k údoliu plných skál, pod ktorými tušíme bočný prítok potoka Tschamin. Krátke údolie Bärenloch obklopujú z troch strán mohutné skalné vrcholy.

Na druhej strane údolia sa chodníkom vyštveráme na okraj bočnej rázsochy Grasleiten Spitzen s vyhliadkou priamo nad údolie Grasleitental. Nad jeho záverom máme našu cieľovú chatu ako na dlani, sme asi 200 m nad dvojtisícovou hranicou. Zostáva už len asi desaťminútový mierny zostup. Ten však odkladáme, keďže v okolí chaty sa pohybuje značné množstvo ľudí.

Z ich správania usudzujeme, že sa chystajú chatu opustiť. Čas, kým sa tak stane, využijeme na krátke občerstvenie. To dlhšie si dáme až na chate. V údolí pod chatou identifikujeme aj zvyšky snehových polí, ktoré zrejme pretrvávajú od zimy k zime. Nášmu pohľadu neunikne ani nosné lano nákladného výťahu.

Takmer súčasne, ako sa skupina turistov odtrhla od chaty, poberáme sa aj my. V polovici cesty im uvoľňujeme chodník. Až tu vidíme, že všetci sú už v seniorskom veku, pravdepodobne na dôchodku. Zdravíme sa s nimi, sú v dobrej nálade. Muži i ženy. Chata je takmer ľudoprázdna. Odkladáme batohy, sadáme za stôl a objednávame zatiaľ polievku. Kým nám ju prinesú, som bohatší o pohľadnicu s pečiatkou chaty a o šiltovku s jej emblémom. Do knihy návštev dám pár riadkov.

Polievka by bola celkom fajn, keby cestoviny v nej boli riadne dovarené. A pritom nás každého stála 5 €. Skúsenosť, po ktorej sme si radšej ďalšie jedlo neobjednávali. Tajne som dúfal, že sa nám podarí dôjsť až k ďalšej chate, Grasleitenpass Hütte, ležiacej vo výške 2 599 m. Manželka to však odmietala a bol by časový problém s návratom.

Medzitým sa už aj dcéra vrátila z práce a zháňala o nás informácie. Mobilný signál sa však po úvodných slovách stratil, nepomohlo ani okolie chaty. Spojenie sme nadviazali až pri ceste späť na Rechter Legere. "Našich" seniorov sme našli v družnej debate na chate Tschaminschwaige. Zrejme si nevymieňali medzi sebou len zážitky z práve uskutočnenej turistickej túry…

Aj keď nás niektorí ihneď spoznali, nezastavovali sme sa. Nechceli sme ich rušiť. Keď sme prechádzali okolo rakúskeho autobusu, bol už naštartovaný. Neklamný dôkaz, že skupina turistov - seniorov a autobus patria k sebe. Naše tušenie sa potvrdilo, keď nás zakrátko obiehal po ceste k miestu nášho ubytovania.

Neskôr sme sa k téme turistov - seniorov vrátili. Možno ich v zahraničí stretnúť nielen na turistických chodníkoch, ale aj na cestách. Pohybujú sa nielen pešo, ale aj na motocykloch. Našinca prekvapí, ak sa pod prilbou objavia prešedivelé vlasy. Zrejme im výška dôchodku umožňuje užívať si ho. Ale to je už iná parketa!