Cyprianerhof, vychádzková turistika u Tiers am Rosengarten

Šesťdesiatka pod Ružovou záhradou

S blížiacim sa septembrovým životným jubileom zaoberal som sa otázkou, ako najlepšie a kde stráviť tento vekový medzník. Všetko vyriešila dcéra Denisa, ktorá mi zariadila pobyt pod Dolomitmi v Južnom Tirolsku. Náhoda chcela, že aj hotelové stredisko Cyprianerhof na samom okraji mestečka Tiers am Rosengarten akoby mi bolo svojim názvom predurčené, blízke.

Samozrejme som počítal aj s vysokohorskými túrami, čakalo sa len na priaznivú predpoveď počasia. Tá prišla koncom narodeninového mesiaca. Cesta vlakom tradičným smerom cez Bratislavu, Viedeň, Salzburg, Innsbruck a hraničný Brenner končila v talianskom Bolzane. Záverečnú trištvrtehodinovú jazdy serpentínami do nadmorskej výšky 1 170 m zvládol taliansky vodič autobusu bravúrne.

Pochmúrne počasie, ktoré malo v noci skončiť, mi zatiaľ nedovolilo naplno vychutnať okolitú prírodu. Naviac sa rýchlo zotmievalo. Zostal čas akurát sa pohodlne ubytovať, sprchou zmyť aj únavu z celodennej cesty. Denisa, ktorá v tejto časti pracuje, už stihla naplánovať aj zajtrajšiu túru, tak ma s ňou pred spánkom ešte stručne oboznámila.

Prvá túra, prvé problémy, prvý sneh

Pohľad z okna počas raňajok bol optimistický. Slnečné lúče sa už predierali pomedzi prelievajúcu sa hmlu a osvetľovali okolité končiare. Predpoveď dobrého počasia sa začala napĺňať. V dohodnutý čas som sa stretol s dcérou a jej priateľom Petrom, aby sme sa v trojici popri chate Tschaminschwaige presunuli k východisku túr na parkovisku Weisslahnbad. Cieľom je vyhliadka Hammerwand cez Bärenfalle, návrat cez chatu Tschafonhütte. Na tomto okruhu v národnom parku (Naturpark Schlern / Parco naturale Sciliar) by sme mali stráviť okolo 6 hodín.

Kým motorizovaní turisti sa na parkovisku ešte len pripravujú, my vyrážame. Spočiatku vedie chodník zdravým ihličnatým lesom (porovnávam s tatranským, tu problémy s lykožrútom asi nemajú). Stúpanie je nepatrné, zastavujeme pri skalnej jaskyni Tschetterloch. Jaskynný systém v skalách Dolomitov je skôr výnimkou, zriedkavosťou. Keďže po zadnej stene jaskyne sa vinie prúžok vody, mohla byť vítaným úkrytom pre divo žijúcich alebo prenasledovaných ľudí. Pripúšťa to aj dvojjazyčný text bronzovej tabuľky vedľa otvoru.

V závere bočnej doliny vystúpame popri skalnej stene po drevených schodíkoch so zábradlím a ocitneme sa v širokom žľabe, ohraničenom vysokými skalnými stenami. Bärenfalle. Končí vysoko nad našimi hlavami sedielkom s rázcestím chodníkov. Najprv však treba zdolať rad serpentín. Kde to príroda neumožňuje, sú drevené schodíky lávok a mostíkov. Podľa názvu žľabu mali by sme sa stretnúť s medveďom. Preto neustále hľadíme nielen pod nohy, ale aj vôkol seba. Najskôr ho zbadala Denisa. Stál pred nami priamo na chodníku, oči vyvalené, vycerené zuby. Ešte šťastie, že celý z dreva. Šikovne bol využitý osobitný tvar kmeňa stromu, ostrie sekery a dláta len dokončilo dielo prírody.

Aj neskôr sme nachádzali zvyšky stromov, z ktorých boli dotvorené rôzne zvieratá (vtáky, hady, slimáky), z pňov zase huby a z vyvrátených stromov lavičky. Aký to rozdiel oproti našim lesom… Pri spätnom pohľade do diaľky odhalia sa chvíľami končiare Latemaru. Tesne pod sedlom sa pasú horské kozy. Na rozdiel od medveďa sú ozajstné.

Pitný režim. Dôležitý faktor aj pri turistike. Podcenil som ho ako malý chlapec, v exponovaných úsekoch sa ozvali svalové kŕče na nohách. S bolesťami som ako tak došiel do sedla. Predbehlo nás zopár dvojíc. Nevyhnutná prestávka na regeneráciu síl, doplnenie kalórií a najmä tekutín, trenie a masírovanie svalu. V minulých dňoch napadlo trochu snehu, tu hore sa pomalšie roztápa. Kĺže sa.

Veríme, že ďalej už sneh nebude, prevažne budeme zostupovať, aj väčšina svahov je obrátená na juh. Dosahujeme najvyšší bod našej trasy, Schafköpfe a výšku 2 183 m. Od hrebeňa Hammerwandu nás oddeľuje skalné údolie. Prekonávame ho s najväčšou opatrnosťou, exponované miesta sú doplnené natiahnutými oceľovými lanami. Ja prekonávam sám seba, bolesti sa opäť ozývajú.

Na hrebeni Hammerwandu sa prvýkrát stretávame s kosodrevinou, hoci sme už predtým boli vo väčšej výške. A tesne pod vrcholom: mravenisko! Na vrchole zopár jednotlivých skál, pozostatok "mužíka" a stopy po malom ohnisku. Vrcholový chodník náhle klesá k rázcestníku. K vyhliadkovému bodu s krížom a návštevnou knihou je to od neho ešte desať minút, po krátkom výšvihu už len klesanie. Panoramatický výhľad vrátane Bolzana.

K rázcestníku sa treba vrátiť a pokračovať zostupom k očakávanej chate. Chata Tschafon (1 737 m) je pod rovnomenným vrcholom (tal. M. Cavone) s výhľadom na vrcholy Rosengartenu (tal. Catinaccio). Mužská časť tria si dáva zeleninovú polievku s tirolskými knedľami - guľami, za tým pivo, resp. čaj. Denisa zostáva pri vynikajúcom bylinkovom čaji s medom. Majiteľ chaty je potešený našou prítomnosťou, jeho vďačnosť sa premietla do pozvania na drink. Dohodli sme sa, že stačí, keď nás troch zastúpi len Peter. Pri odchode ešte nevyhnutná pohľadnica, pečiatka a chatu opúšťame. Záverečná hodina je len nutným pohodlným zostupom. Po bolestivých kŕčoch ani chýru.

Pri túre sme použili turistické chodníky č.2, 9, 4 a 4A.

Ötzi, úzkorozchodná železnica, hlinené pyramídy, slávnostná večera

Ráno s nami už Peter nie je, musel do práce neďaleko Bolzana. Dnes ma v hoteli čaká slávnostná večera, preto tomu prispôsobujeme program a ideme do hlavného mesta autonómnej provincie Alto Adigo aj my. Táto oblasť do roku 1919 patrila Rakúsku, je známa ako Südtirol, Južné Tirolsko. Až 70 % obyvateľstva hovorí nemecky. Mesto Bolzano, nemecky Bozen, sa rozprestiera na strete troch údolí a tvorí bránu do Dolomitov, prekrásnych skalných vrchov. Na dvojjazyčné názvy si treba zvyknúť, vo väčšine prípadov sa úplne líšia.

Z autobusu vystupujeme neďaleko železničnej stanice a cez park mierime na námestie Piazza Walther. Dominuje na ňom socha minnesangra Walthera von der Vogelweide, hľadiaceho na mestskú katedrálu. My sa pozrieme aj do jej vnútra. Od oltára a zrekonštruovaných fresiek smerujeme k archeologickému múzeu, pozrieť si Ötziho si nemôžeme nechať ujsť.

Do cesty sa nám pripletie obchod s turistickými potrebami, akciové topánky Garmont skončia v nákupnom košíku. Muž z ľadovca je na druhom poschodí múzea. O jeho objavení i príbehu som toľko čítal a zhliadol aj televízne seriály, teraz ho vidím aj so zachovanými detailmi. Priznám sa, preniesť sa do doby pred vyše 5 300 rokmi sa mi veľmi nedarí…

Most cez rieku Talfer je na dohľad. Vedie na Piazza Vittoria, na ktorom je monumentálny pamätník. Žiaľ, veľa z neho nevidno, obkolesuje ho lešenie, je v rekonštrukcii. Vraciame sa. Na zábradlí mosta visiace zámky symbolizujúce lásku a vernosť. V diaľke na severe, proti toku rieky, sa vypína iný zámok, Rafenstein. Neďaleko neho vedie lanovka na San Genesio / Jenesien. Ďalšie lanovky vedú na Colle / Kohlern (na juhu) a na Renon / Ritten (na východe). A práve k poslednej z nich smerujeme. Stihneme ešte navštíviť neorománsky kostol Sacro Cuore a popri františkánskom kostole, prírodovednom múzeu a najznámejšom hoteli Laurin sme opäť pri železničnej stanici.

Cesta Via Renon napovedá, že ideme správne k údolnej stanici lanovky. Zakúpená plastiková karta skrýva v sebe spiatočný cestovný lístok na lanovku a úzkorozchodnú železničku pre dve osoby. Začiatok každej jazdy treba označiť v príslušnom automate. Za 12 minút sme hore v Soprabolzano, kde nás už čaká elektrický vláčik. Výhľady spoza okna modernej kabínky lanovky alebo historického vozňa železničky na časť Dolomitov prevýšili naše očakávania. Z konečnej stanice Collalbo / Klobenstein sa necháme viesť značeným chodníkom k turistickej atrakcii - hlineným pyramídam.

Autobus končí jazdu na otoči priamo pod hotelom Cyprianerhof o 18. hodine. Práve včas, aby som sa pripravil a o hodinu zasadol za slávnostne prestretý stôl. Zrejme nie náhodou objavil sa majiteľ hotela a krátko ma privítal. Pri svetle dekoračnej sviečky vrchný z ponukového listu číta najskôr nemecké, potom talianske názvy jedál. Ťažko sa v nich vyznať, nie to ešte predstaviť si. Veď všetko sú to samé špeciality. Nakoniec ponechám výber na neho a moju dcéru (pomáhala obsluhovať).

Po predjedle a polievke nasleduje hlavné jedlo. Ani mi nemuseli prezrádzať, že išlo o zverinu na víne (jeleň). So záverečným dezertom podobným našim palacinkám so všakovakou plnkou a polevou som sa podelil s dcérou. Pri odchode som sa spolumajiteľke poďakoval a sľúbil, že sa v lete vrátim.

V skalách Rosengartenu, mínusové teploty a drzé vtáky

V dvojici s dcérou ideme na autobusovú zastávku, kde sa stretáme so skupinou hostí "wanderhotela" Cyprianerhof. Vedie ich majiteľ hotela a zároveň turistický vodca. Spoločne sa necháme pravidelným spojom prepraviť cez Nigerpass na Frommeralm. Nástupným bodom je vo výške 2 331 m chata Kölnerhütte, ku ktorej sa prepravíme sedačkovou lanovkou. S narastajúcou výškou začína klesať teplota. Ešte pred vystúpením nasadzujeme čiapky a sťahujeme ich až na uši. Musíme sa však zaobísť bez rukavíc. V okolí chaty je všetko zamrznuté, zatiaľ sme v tieni skalných vrcholov Rosengartenu. Na chate mi do zbierky pribudne odtlačok pečiatky.

Rozlúčime sa so skupinou z hotela (idú opačným smerom než my) a po zahrievajúcej káve vyrážame. Traverzujeme skalné úbočia, pred sebou mierne vpravo máme dokonalý výhľad už na slnkom osvietený majestátny Latemar. Náš traverz končí v mieste, kde sa nad našimi hlavami v skalných stenách otvára priestor k priechodu na druhú stranu hrebeňa. Hoci sa slnko práve prehuplo cez končiare, serpentínový chodník do sedla Vaiolon je za rebríkom ešte v tieni a zafúkaný zľadovateným snehom. Pred nami muž so psom (nemecký vlčiak) hľadá v skalách schodnejšiu cestu, napokon to vzdáva a vracajú sa.

"Zišli by sa mačky", povzdychnem si. Dobré by boli aj palice. Musíme sa zaobísť bez obidvoch. Celé telo dostáva zabrať, napokon úspešne vstupujeme do slnkom zaliateho sedla (2 550 m). Chvíľa na odpočinok a doplnenie kalórii. Avšak s tým jedlom to nie je také jednoduché. Len čo ho vybalíme, začnú nad našimi hlavami krúžiť čierne vtáky. Sú schopné uchytiť kus jedla priamo z ruky. Uľahčíme im to a zopár omrviniek sa ujde aj im. Medzitým do sedla pribudnú ďalší turisti idúci rovnakým smerom, našla sa aj dvojica idúca opačne.

Schádzame širokým oblúkom k strmému žľabu. Dolu pod nami už vidno vinúci sa chodník a na jeho konci časť chaty Rotwande (Roda di Vael). V obkolesení skalných stien schádzame na rozsiahlu plošinu, ktorej názov Pael de Sot mi nič nehovorí. Vo výške 2 350 m sa tu stretáva náš chodník s chodníkom zo sedla Zigolade, a teda je tu aj rušnejšie. Ešte rušnejšie je však na chate a v jej okolí. Zdá sa, že je plne obsadená aj menšia chatka Baita Marino Pederiva pod ňou. Po zakúpení pohľadníc a ich opečiatkovaní volíme výstup na blízke samostatné bralo Hirzelsteig, odkiaľ máme nádherné pohľady na takmer celé Dolomity vrátane Marmolady.

Nasledujúcu časť chodníka som nazval autostrádou. Ani nie tak šírkou, ako množstvom ľudí. Spája totiž predchádzajúce chaty s chatou Paulina a vrcholovou stanicou ďalšej sedačkovej lanovky. Až na koncové úseky výšku takmer nemení, naviac vedie na samom konci skalného reťazca Rosengartenu. Umožňuje teda ničím nerušené pohľady na okolité alpské horstvá. Má charakter poloblúka, v ktorého strede sa vyníma bronzová socha skalného orla v nadživotnej veľkosti, pod ňou pamätník Th. Christomanna.

Pohodlne prídeme k chate. Vládne tu čulý ruch, lanovka neustále priváža ďalších ľudí. Využívajú pekný deň, aby sa pokochali pohľadom na v lúčoch slnka trblietajúce sa snehobiele končiare. Najbližší mohutný Latemar je úžasný. V závetrí chaty skupinka na ležadlách vychutnáva hrejivé účinky Slnka. Za stolmi vyhliadkovej terasy dojeme zvyšky jedla, dopijeme kávu z termosky. Posledné kroky vedú popod dráhu lanovky na cestu k autobusovej zastávke pri hoteli Castel Latemar. Pri túre sme použili turistické chodníky č. 549, 551, 541 a 6A.

Záverečný večer skončil pri pive v štýlovej reštaurácii v centre mestečka Tier am Rosengarten. Ráno už nasledovala cesta vlakom domov.

Zvíťazilo kráľovstvo hôr

Mnohí v mojom veku by asi v tomto čase sledovali v kráľovstve svojho bytu na Markíze práve prebiehajúci televízny seriál Ordinácia v ružovej záhrade. V domácich papučiach, v pohodlnom kresle, v teple. Priznám sa, že som doteraz nevidel ani jeden diel. Dal som radšej prednosť pobytu v horách a odkryl tak časť iného kráľovstva, mýtického, alpského škriatka Laurina v podobe Rosengartenu - Ružovej záhrady.