Začíname prehliadkou Dukelského bojiska. Je 8. mája krátko pred obedom, no tu nič nepripomína štátny sviatok oslavujúci koniec Druhej svetovej vojny. Všade ticho a prázdno. Len ojedinelí návštevníci a my. Pre rekonštrukciu je zatvorené aj múzeum a vyhliadková veža. Po prehliadke areálu zachádzame na krátko aj za štátnu hranicu - do Poľska. Z obchodu so "zmiešaným tovarom" nakoniec odchádzal málokto naprázdno. Tesne na štátnej hranici upútal historický hraničný stĺp z roku 1927 - ako jediný zachovalý po celej dĺžke našej štátnej hranice.

Po prehliadke sa autobusom presúvame do obce Vápeník rozloženej v závere dolinky Vápenického potoka necelé 2,5 km od hranice s Poľskom. Postupne prechádzame obcami Kapišová, Kružlová a Svidnička, ktoré spolu s Vápeníkom a ďalšími 5-timi susediacimi obcami tvoria smutne známe Údolie smrti - miesto ťažkých bojov počas Karpatsko-duklianskej operácie v októbri roku 1944.

V teréne je vidieť ponechanú vojenskú techniku, ktorá na pomerne veľkom území vytvára múzeum vojny pod holým nebom. Pre krátkosť času a značnú rozptýlenosť exponátov sa nezastavujeme. Čaká nás ešte10 kilometrová trasa z Vápeníka cez najvyššie položenú obec v okrese Svidník - Belejovce (454 m n. m. ) s 15-timi obyvateľmi a 595 m vysoký vrch Rohuľa, s voľne prístupnou turistickou chatkou a rozhľadňou, do Nižnej Jedľovej.

Dobrý dojem z tejto z tejto krátkej túry trochu pokazila už nefunkčná rozhľadňa na Rohuli, z ktorej bývalo údajne vidieť aj Vysoké Tatry. Z Nižnej Jedľovej to je do Svidníka len pár kilometrov a tak sa krátko pred 17-ou hodinou ubytovávame na nasledujúce tri noci v študentskom domove SOU-odevného.

Nasledujúci deň je v pláne turistika. Po takmer 60-tich kilometroch rannej jazdy autobusom vystupuje polovica účastníkov na okraji dedinky Sopkovce v juhovýchodnej časti Ondavskej vrchoviny. Čaká ich 11km do obce Černina, a potom ešte 11 km po trase, na ktorú sa z tejto obce vybrala druhá časť účastníkov.

Černina, v ktorej začíname kratšiu trasu, je koncová obec v závere krátkej doliny, akými je Ondavská vrchovina doslova prešpikovaná, čítajúca 177 duší. Prítomnosť nezvyčajne veľkého počtu ľudí a v centre obce zaparkovaný autobus, ktorý ostal čakať na skupinu z dlhšej trasy, mal za následok sériu telefonátov starostke obce s otázkami, čo sú to za ľudia a prečo tam stojí cudzí autobus. Keď chcela starostka všetkých popravde informovať, tak si prišla po informácie z "prvej ruky" k vodičovi autobusu. Po vysvetlení sa vyjadrila, že je to po prvý krát, čo do ich obce prišiel niekto za turistikou.

Nachádzame sa v oblasti, kde na rozlohe takmer 50 × 40 km nenájdete turistickú značku a tak sa tomu ani moc nečudujem. Napriek tomuto handicapu vybratá trasa všetkých očarila krásou tunajšieho kraja. V takmer 95-tich percentách viedla plochými nezalesnenými chrbtami, cez katastre Vyšných a Nižných Ladičkoviec, Turcoviec, Černiny, Víťazoviec, Ohradzian a Slovenskej Volovej, umožňujúcimi neustále ďaleké výhľady.

Po príchode účastníkov z kratšej trasy do Slovenskej Volovej bolo podľa odhadu treba čakať na prvú skupinu okolo 2,5 až 3 tri hodiny a tak využívame blízkosť okresného mesta a autobusom sa vydávame na krátku návštevu do Humenného.

Tretí deň sa venujeme dreveným kostolíkom. Týchto unikátov ľudovej architektúry, pochádzajúcich prevažne z 18. storočia, sa vo Východných Karpatoch, len na území Slovenska, zachovalo viac ako 40. My ich v priebehu dňa navštevujeme v šiestich obciach (Ladomírová, Krajné Čierno, Miroľa, Bodružal, Vyšný a Nižný Komárnik) z ktorých dva, v Ladomírovej a Bodružali, sú od roku 2008 zapísané v zozname Unesco ako pamiatky svetového kultúrneho dedičstva.

Po obede máme rezervovaný čas na individuálnu prehliadku Vojenského múzea a Múzea ukrajinskej kultúry (skanzenu) vo Svidníku. Prehliadku skanzenu končíme s príchodom výdatnej dažďovej prehánky, ktorá cestou do mesta testuje našu vybavenosť proti dažďu.

Štvrtý deň ráno opúšťame ubytovacie priestory a odchádzame zo Svidníka. Necestujeme však dlho. Po dvadsiatich šiestich kilometroch jazdy zastavujeme v Zborove odkiaľ nás čaká výstup na Zborovský hrad (alebo tiež hrad Makovica).

Po výdatnom polhodinovom stúpaní nás hrad prekvapí svojou rozľahlosťou a mohutnými zvyškami. Za ďalekými výhľadmi sa treba vyštverať až do najvyšších prístupných častí hradu, no nikto kto tak urobil vynaloženú námahu neoľutoval.

Nasledujúcu zastávku máme v Bardejovských kúpeľoch, ktoré v 19. storočí patrili medzi najnavštevovanejšie a najobľúbenejšie kúpeľné strediská s bohatým spoločenským životom pulzujúcim v Uhorsku. 1. júla 1895 sa prišla do Bardejovských kúpeľov liečiť a oddýchnuť si cisárovná Alžbeta, manželka cisára Františka Jozefa, známa ako Sissi.

Ďalšia zastávka nasleduje hneď po pár kilometroch v Bardejove, ktorý je vďaka zachovanému opevnenému stredovekému centru mesta jednou z 30 slovenských kultúrnych a prírodných pamiatok zapísaných v zozname svetového dedičstva UNESCO. V centre mesta sa koná tradičný festival Švejkove pivné dni, počas ktorých ponúkajú návštevníkom 0 druhov čapovaného piva, ale ospalá atmosféra panujúca v skorých poobedňajších hodinách v centre mesta tomu vôbec nenasvedčuje. Údajne sa to naplní až podvečer.

Z Bardejova máme v pláne s jednou zastávkou, pre ktorú boli vybraté "kúpele" Ružbachy s prírodným výtvorom - travertínovým jazierkom Ružbašský Kráter, docestovať až domov a tým zavŕšiť ďalší vydarený turistický výlet.