Túra naprieč Slovenskom (7), Veporské vrchy

Prechod Slovenska z najvýchodnejšieho bodu na najzápadnejší (7)

Po ročnej pauze spôsobenej "skoro pracovným" úrazom nohy, ktorý si spôsobil Jano R. sme sa v sobotu 28. apríla 2012 vydali na tretiu etapu "nášho" turistického pochodu naprieč Slovenskom z najvýchodnejšieho bodu na najzápadnejší.

Po 10 dňovej etape z Kremenca 1 221 m v katastri Novej Sedlice do Krompách v r. 2009 a druhej, len 5 dní trvajúcej, etape z Krompách do Brezna v roku 2010 máme v pláne prejsť počas nasledujúcich 7 dní z Brezna do Radošiny a ešte tohto roku v jeseni potom tento prechod dokončiť záverečnou etapou z Radošiny do Záhorskej Vsi. Zatiaľ je to však len plán.

1. (15.) deň / Brezno - chata pod Hrbom 28. apríla 2012 - sobota

V Turzovke nastupujem do prvého ranného vlaku, v ktorom už sedia Janko J. a Miro Č. a na železničnej stanici v Čadci sa naše kvarteto stáva kompletným, keď sa k nám pridáva aj Jano R.

Čtěte také: Naprieč Slovenskom (6), prechod Slovenska z najvýchodnejšieho bodu…

O 08.07 hod. vystupujeme z autobusu v Brezne a bez zdržiavania začíname peší presun na autobusovú zastávku na Rázusovej ulici, kde sme pred dvoma rokmi naše putovanie prerušili nastúpením do autobusu, ktorý nás odviezol do Čierneho Balogu.

Od zastávky SAD na Rázusovej naberáme kurz južným smerom a opúšťame okresné sídlo ležiace v malebnej Breznianskej kotline náležiacej do Horehronského podolia, ktoré zo severnej strany obkolesujú impozantné Nízke Tatry a z juhu ako súčasť Slovenského rudohoria Veporské vrchy, svojim podcelkom Balocké vrchy.

Katastrom Brezna pokračujeme aj po prekročení Hrona, keď zo štátnej cesty do Čierneho Balogu odbočujeme do miestnej časti Mazorníkovo. Zakrátko vychádzame zo sústredenej zástavby a ďalej stúpame miestnou komunikáciou pretínajúcou lúčnaté svahy s riedkou "kopaničiarskou" zástavbou až pod kótu Hnusné (750 m).

Počas celého výstupu máme vynikajúce výhľady nielen do Breznianskej kotliny, ale vychutnávame si najmä ničím nerušený nádherný výhľad na hrebeň Nízkych Tatier od Kráľovej hole až po Prašivú, ktorý je v najvyšších častiach ešte pokrytý takmer súvislou snehovou pokrývkou.

Počasie sa po predchádzajúcom chladnom a nestálom období zmenilo "o 180 stupňov" a ako zistíme neskôr bude nás takmer tropickými horúčavami sužovať najbližších 6 dní. Momentálne si ho ešte užívame a na ďalší úsek cesty uberáme na vrstve oblečenia.

Do Hronca, ktorý je pod nami, musíme zísť strmým svahom zaklesnutého meandra Čierneho Hrona. Schádzame strmo lesom po viac-menej náhodne objavenom a sotva znateľnom chodníčku, ktorý nás nakoniec vovedie až do dvora neobývaného domu a na ulicu sa dostávame cez poškodený chátrajúci plot. Akoby nám na uvítanie práve píska sólo mašinka na čiernohronskej úzkokoľajke, ktorá "krokovým" tempom mizne za zákrutou, kopírujúc meandrami pokrivený tok Čierneho Hrona, smerom k Čiernemu Balogu.

My sa samozrejme v tomto horúcom počasí nemôžeme vyhnúť miestnej reštaurácii Vtáčnik a osviežujeme sa dobre vychladeným pivom. Obec Hronec založil v roku 1357 strážca kráľovského poľovného revíru "Zvolenský les" Pavel. Obec od stredoveku prosperovala na spracovaní železa.

V miestnych zlievárňach bol v roku 1810 vyrobený prvý liatinový most v strednej Európe a v obci dodnes slúžia liatinové stĺpy verejného osvetlenia. Z Hronca sa riadila aj doprava na celej sieti pôvodnej lesnej železnice. Počas rokov 1908-1928 bolo vybudovaných takmer 100 km tratí (odbočiek) z neskoršej celkovej dĺžky takmer 132 km. Svojmu účelu slúžila už od roku 1909 a počas prevádzky bolo po nej prepravených 15 miliónov m³ dreva.

Ortieľ nad ňou spravila výstavba tvrdých lesných ciest. Našťastie sa vďaka niekoľkým nadšencom podarilo pred úplnou skazou zachrániť aspoň torzo tejto stavby jej zaradením do zoznamu kultúrnych a technických pamiatok a potom spustením rekonštrukčných prác.

Obec sa však môže pochváliť nielen technickými pamiatkami, ale ako sa možno dočítať, je tiež rodiskom olympionika Alojza Sokola (1871-1932), ktorý bol úspešný účastník 1. olympijských hier v Aténach v roku 1896, kde štartoval za Uhorsko v atletických súťažiach a obsadil "bronzove" miesto v behu na 100 m.

Z Hronca potom pokračujeme po štátnej ceste proti toku potoka Osrblianka do obce Osrblie, ktorá bola súčasťou Hrončianskeho železiarskeho komplexu. Od roku 1795 tu pracoval hámor na ťahanie železa, neskôr bola v prevádzke drôtovňa a tiež sa tu vyrábali železné tyče a v roku 1840 bola vybudovaná aj valcovňa na plechy. V súčasnosti je obec známa hlavne vďaka biatlonovému areálu, ktorý patrí medzi špičkové svetové štadióny tohto druhu o čom svedčí aj to, že vlastní licenciu A kategórie.

Chôdza po asfalte pri vysokej teplote vzduchu a naviac neustále na priamom slnku dáva zabrať. Presne na "pravé poludnie" prechádzame na polceste do Osrblia okolo zatvorenej reštaurácie Drotár, čo nás moc nepovzbudilo a tak do Osrblia, ale hlavne k miestnemu pohostinstvu, prichádzame takpovediac "na doraz".

"Zregenerovaní" pokračujeme ďalších 6 km po asfaltke k jednej z najstarších vysokých pecí na Slovensku so stavbou ktorej sa začalo v roku 1795 v lokalite Tri vody. Železo z nej získavalo v miestnej železiarni formu rúr, kachlí, železného riadu, ale aj delových gúľ. Železiareň po požiari v roku 1882 rozobrali. Časť vysokej pece, ktorá po požiari ostala, bola zakonzervovaná a dnes je ako súčasť Lesníckeho skanzenu vyhľadávanou turistickou atrakciou.

Aj do týchto lesných komplexov viedla trať úzkorozchodnej lesnej železničky. Na Troch vodách sa ešte vetvila. Jedna časť viedla Veľkou prostrednou dolinou popri Osrblianke až pod Hajny grúň a druhá opačným smerom do záveru doliny Jeleňovského potoka.

Týmto smerom sa po červenej značke uberáme v závere našej dnešnej etapy aj my. Za sebou zanechávame Veporské vrchy a púšťame sa do horského celku Poľana, pomenovaného podľa Poľany 1.457,8 m najvyššej a najmohutnejšej sopky Západných Karpát. Tento horský celok už patrí do Slovenského stredohoria, oblasti ku ktorej patria všetky pohoria, ktoré vznikli v priebehu neogénu v dôsledku rozsiahlej sopečnej činnosti.

Dolina stúpa najskôr mierne. Asi v jej strede sa nachádza betónový pamätník - pamätné miesto SNP, ktorý pripomína, že sa tu počas SNP vyrábali nálože a míny - od toho názov Munička. Záverečným strmším profilom doliny vychádza značka do plytkého sedielka a odtiaľ už miernejšie hrebienkom na rozsiahlu lúku pod Hrbom na ktorej stojí turistická chata.

Pretože som sa dočítal, že chata je v prevádzke celoročne tak som ju ako jediný objekt z celého nášho putovania "neobtelefonoval" a skoro sa nám to nevyplatilo. Na naše šťastie Janko J., ktorý šiel zase vpredu, zastihol chatárku ako zamyká chatu - vraj nemá hostí a tak ide domov. Rýchlo však zmenila svoj zámer a pripravila nám nielen dobrú večeru, ale aj raňajky nasledujúce ráno.

2. (16.) deň / Chata pod Hrbom - Banská Bystrica 29. apríla 2012 - nedeľa

Na takmer zalesnený, skalnatý vrchol Hrbu (1 255 m), ktorý je oficiálne považovaný za geografický stred Slovenska, je to od chaty vzdušnou čiarou asi 700 m (podľa turistickej orientácie 0:30 hod), ale ten ostáva pre "nedostatok času" mimo nášho záujmu - na rad však príde určite. No inokedy, niečo už mám v pláne.

Po raňajkách nastupujeme na modrú značku a začína dlhé nezáživné klesanie lesom. Všetko sa však rýchlo zmení po vyjdení z lesa. Na lokalite Včelinec zastavujeme a v kľude si vychutnávame nádherný, romantický kraj Povrazníckej brázdy, ktorá patrí do Zvolenskej kotliny.

Svieža jarná zeleň lúk, solitérne čerešne vtáčie plné bielych kvetov a za tým obzor uzatvárajúce hrebene hôr postupne meniace sfarbenie od najbližších v tmavých tónoch zelenej ža po jasno sivomodrú tých posledných, to je obraz, ktorý dokáže upútať a pri ktorom mimovoľne prestanete registrovať plynutie času.

Slnko z takmer jasnej oblohy nás však vracia do reality a vystríha pred nadmerne teplým dňom a tak sa po asfaltovej miestnej komunikácii poberáme smerom k Ľubietovej. Na štátnu cestu vedúcu cez Ľubietovú do obcí Strelníky a Povrazník prichádzame na vyšnom konci obce v miestnej časti Podlipa. Je to známa mineralogická oblasť z ktorej pochádzajú unikátne nálezy minerálu libethenit, ktorý bol po prvý krát opísaný práve v Ľubietovej a podľa nej bol aj pomenovaný.

Nakrátko sa uchyľujeme do tieňa autobusovej zastávky a potom popri potoku Hutná mierime do centra obce, ktorá ma bohatú banícku tradíciu - veď od roku 1487 bola jedným zo siedmich banských miest, ktoré vytvorili Zväz východoslovenských banských miest.

Potok Hutná priamo v strede obce priberá ľavostranný prítok potok Vôdka v ktorom sa údajne ešte stále dajú nájsť polodrahokamy české granáty.

Po uhasení smädu, tento krát kofolou, v malej krčmičke sa nesledujúc značku nechávame Jankom J., ktorý je zase vpredu, " zatiahnúť do kufra", ale tak nám treba keď mu veríme. Našťastie sa však skoro spamätávame a vraciame sa na zelenú značku. Tá nás po vyjdení z intravilánu vedie prevažne lúčnatými poľnohospodárskymi pozemkami s peknými spätnými výhľadmi, nie len na Ľubietovú, ale aj teraz už vzdialenejší Hrb, Ľubietovský Vepor či Poľanu, až na vrchol s trochu zvláštnym menom - Skalolam (699 m), kde si dávame prestávku na obedňajší príjem kalórii. Za ním sa vnárame do lesa a bez možnosti výhľadov schádzame opäť k toku Hrona pri obci Slovenská Ľupča.

• Pokračování článku

Další související články: