Dovolená a Čierny Balog, pešia turistika a príroda

Čierny Balog - pár dní v Slovenskom rudohorí

Zápisky z výletov a tiež fotografie si robím pre vlastnú potrebu, aby už keď mi pamäť nebude dobre slúžiť, tak si do nich nakuknem a spomeniem si (možno) na všetko, čo sme zažili, videli a kde všade sme boli. Tentoraz sa chcem s vami podeliť o zážitky a inšpirovať vás k návšteve niekoľkých vybraných "perličiek", ktoré ležia na území Slovenského rudohoria.

Takže ideme do Čierneho Balogu, to bude naša "základňa", odkiaľ budeme podnikať výlety. Čierny Balog je obec vzdialená pár kilometrov od mesta Brezno na strednom Slovensku. Bývame v krásnej prenajatej drevenici, pri ktorej je dreváreň, veľká záhrada, miesto na opekanie, hojdačky, gule na pétanque... bolo by tu sa s čím zabaviť, aj keby sme niekedy chceli zostať "doma" a len tak leňošiť... Ale tak to vyšlo, že sme každý deň niekam vyrazili, a to do blízkych Nízkych Tatier (to je v inej časti mojich zápiskov) alebo do Čierneho Balogu a jeho blízkeho a vzdialenejšieho okolia.

Dobročský prales

Je krásne počasie ! Včera sme sa telefonicky dohodli s OZ Vydra na dnešnej návšteve Dobročského pralesa, je možné ho navštíviť len so sprievodcom, máme šťastie, pôvodne sme mali ísť až o pol jednej, ale sa nám podarilo pripojiť k jednej skupinke o deviatej, je to dobre preto, lebo dnes máme na programe ešte lesnícky skanzen…

Takže ideme z Čierneho Balogu smerom na obec Hriňová autami, dopravia nás na vrcholový bod cesty, počkáme pod prístreškom ostatných z našej skupiny a ideme asi 700 m po asfaltke (autá tu jazdia ako šialené, hoci je tu veľa zákrut, preto ideme husím pochodom), vojdeme po ľavej strane do lesa a po asi polhodine cesty je tu začiatok Dobročského pralesa.

Ide s nami sympatická sprievodkyňa a taký mladý chalan (asi sa zaúča), je to lokalita so zachovanými prastarými stromami, rastlinstvom… vidíme aj lapače kôrovcov, všade naokolo je spústa húb - aj jedlých, malín, čučoriedok… pasieme sa po ceste, lebo veď sa nikam neponáhľame. Prehliadka pralesa trvá asi dve hodiny, Vraciame sa na pôvodné miesto, kde máme zaparkované autá a ideme späť do Čierneho Balogu.

Čierny Balog - Čiernohorská železnica

Najbližší spoj Čiernohorskej železnice máme smerom do skanzenu o 14.30 hod a tak si ešte popozeráme miestne múzeum železničky, ktoré je priamo v staničnej budove. Sú tu unikátne stroje a zariadenia, dobové fotografie o výstavbe a fungovaní… a pekný výrok (neviemkoho - treba ísť kuknúť - je tam uvedený autor citátu): "Parní lokomotiva učinila pro sblížení lidstva víc, než všichni filozofové, básníci a proroci od počátku světa."

Táto železnička bola postavená v roku 1909 a pravidelne premávala do roku 1982, prevážala drevo a drevorubačov. V dobe najväčšieho odvozu dreva, t.j. období kalamít sa ročne prepravilo až 300 000 m³ dreva. Denne tu premávalo až sedem parných lokomotív rôznych konštrukcií, ku ktorým neskôr pribudli aj tri diesel-hydraulické lokomotívy.

Vozový park pozostával z oplenových, plošinových, služobných, osobných a špeciálnych vozňov. Prevádzku zabezpečovalo asi 115 zamestnancov a denne sa ňou prepravilo okolo 200 - 250 osôb. Lesná železnica sa zapísala i do dejín Slovenského národného povstania v roku 1944, keď zabezpečovala pre partizánov dovoz proviantu a munície do hôr. Významným spôsobom prispela ku skutočnosti, že Nemci Čierny Balog nikdy nedobyli.

Po roku 1982 mala byť rozhodnutím vlády (blbci) v roku 1985 zlikvidovaná. Prevádzka bola zastavená aj na zostávajúcich 36 km trate, v tej dobe už poslednej lesnej železnice na Slovensku. Všetko zariadenie - koľajnice, lokomotívy a vozne boli určené na zošrotovanie. Príčinou bol nástup motorizácie a zdokonaľovanie automobilovej dopravy a výstavba širokých asfaltových ciest. Cestovný ruch bol v tej dobe spojovaný skôr s luxusným autokarom, než s vŕzgajúcimi vagónikmi, ťahanými špinavou parnou lokomotívou.

Za záchranu tejto pamiatky možno ďakovať iba nadšeniu a osobnej odvahe tých, ktorí sa dokázali postaviť proti nezmyselnému byrokratickému rozhodnutiu vtedajšej strany a vlády, a ktorí začali dlhý boj o zachovanie železničky. Ešte v roku 1982 sa z podnetu posledného výpravcu LŽ Klementa Auxta podarilo miestnym aktivistom SZOPK v Hronci pretlačiť zápis ČHŽ do Ústredného štátneho zoznamu kultúrnych pamiatok.

Chvalabohu vznikla v roku 1983 na ČHŽ tradícia dobrovoľníckych pracovných táborov STROMU ŽIVOTA a 1.mája 1992 sa prevádzka ČHŽ obnovila a premáva z Chvatimechu (na trati Brezno - Červená Skala) do Vydrova. Po prehliadne múzea nastúpime do pekného otvoreného vagóna železničky a vezieme sa až do Vydrova, kde vystúpime.

Lesnícky skanzen Vydrovo

Pred Lesníckym skanzenom navštívime dobre vybavené I - čko, kúpime pohľadnice, turistické drevené známky, lístky do skanzenu a ideme... Ako nám povedali, prehliadka trvá tak dve hodiny, ale omyl! Celý skanzen má v súčasnosti 71 zastávok na neviemkoľkých trasách (asi na siedmich), je dlhý 2 900 m. Na informačných tabuliach vidíme rastové fázy lesa, ukážky práce lesníkov, činnosti v lese, zachované historické aj súčasné lesnícke technológie, zariadenia, lesnícke stavby, ekogalériu…

Zaujmú nás ohrada so živými diviakmi, ukážky historických a súčasných technológií manipulácie a prepravy dreva, lesné šmyky a rizne (suché šmyky na spúšťanie dreva), lanovky využívané na približovanie dreva v horských lesoch, medvedí brloh, pálenie dreveného uhlia a kadečo iné. K najzaujímavejším zastaveniam na trase patrí panel, ktorý je poctou prvým ochrancom prírody v povolaní lesníka. Najznámejším z nich je Jozef Dekret Matejovie, rodák z Čierneho Balogu - Dobroče.

Netradičným pamätníkom lesníkom sú levitujúce kamene - uprostred lesa visiace žulové okruhliaky. Popri chodníku sú aj lavičky, posedíme si a kocháme sa. Časť skanzenu je prístupná aj imobilným ľuďom a rodinám s deťmi v kočíkoch - sú tu asfaltové cestičky.

V najodľahlejšej časti skanzenu prídeme k Symbolickému lesníckemu cintorínu (jedinému svojho druhu na Slovensku), kde majú tabuľky s menami tí (a je ich spúúúúúúúúúúúúústa…), ktorí zahynuli pri práci v lesoch po celom Slovensku. Na cintoríne je aj štýlová drevená zvonička a unikátny kovový kríž, prevezený zo starého liptovského cintorína na Čiernom Váhu. Na skale pri vodopáde pri týchto tabuľkách je nápis: Večne im spievajú lesy (pekná parafráza na Gulbranssenov román Večne spievajú lesy - patrí medzi moje obľúbené).

Ak by sme chceli všetko prejsť - uvažujeme, že na to treba celý deň. Vrátime sa sem niekedy znovu… Keďže sme sa takto zdržali - je asi pol siedmej večer - do Vydrova a potom do Balogu ideme pešo. Večer si uvaríme tekvicový prívarok, opekáme slaninu a špekáčiky, poriadne sa najeme, ešte dobre, že sme si dali ako aperitív slivovice.

Marekov Dvor

Na ďalší deň si ideme splniť sen - teda sen mojej dcéry - na farmu Marekov dvor - jazdiť na koníkoch. Marekov Dvor vznikol v roku 1999, je to rodinné gazdovstvo Marekovcov, ktoré sa nachádza v lokalite Vrchy, okres Brezno. Gazdovstvo patrí pod obec Drábsko, do ktorej sa dá dôjsť alebo sa doviezť autom. My sa dovezieme autom na kraj dediny a odtiaľ už po vlastných ideme až na farmu.

Po ceste najprv "narazíme" na ohradu s koníkmi - teda to sú ozajstné veľké kone a tu si kto chce - traja z našej štvorice - za mierny poplatok urobí minikurz jazdenia - veľmi sa nám to páči. Keď bude príležitosť, tak si to zopakujeme. Potom ideme na samotnú farmu, ktorá je odtiaľto vidieť, veď je vzdialená len niekoľko desiatok metrov. Domáci nás srdečne privítajú a môžeme sa voľne pohybovať po celej farme, nie je veľká, ale je tam všetko, čo na takej farme má byť - okrem koníkov sa tu chovajú kravy - je čas dojenia, preto sa nám domáci a brigádnici momentálne nevenujú, vidíme tu hydinu, kozy, mačky, psy.

Neskôr, keď sa trochu uvoľnia, Marekovci si ku nám prisadnú a porozprávajú aj o tom, že sa starajú aj o pôdu v bezprostredne blízkom okolí. Hlavným produktom Marekovho Dvora je pobyt na gazdovstve.

Hostia majú možnosť stať sa súčasťou života na vidieku, jazdiť na koňoch, pracovať, fotiť a filmovať alebo využívať toto zariadenie ako "základný tábor" na výlety do okolia (či už peši, na bicykloch, koňoch, prípadne autom). Poskytujú ubytovanie v dvoch štvorlôžkových izbách, ktoré sú súčasťou domu - drevenice. A tiež pre štyri osoby v záhradnom domčeku s vlastným sociálnym zariadením.

Sezóna tu vzhľadom na klimatické podmienky trvá hlavne od mája do októbra. Je možné ich však navštíviť i v ostatných mesiacoch, to však po vzájomnej dohode. Poskytujú služby aj hosťom, ktorí nie sú tu ubytovaní. Veď sme to skúsili na vlastnej koži zajazdili sme si, ochutnali sme syry, aj sme si nejaké kúpili na domov, pochodili sme po gazdovstve, domáci s nami posedeli a porozprávali sa. Pri všetkých týchto prácach im bežne pomáhajú brigádnici alebo aj účastníci jazdeckých kurzov, ktorí sú tu aj ubytovaní. Vrátime sa do Čierneho Balogu a v štýlovej reštaurácii Koliba si dáme výborné bryndzové halušky so zákvasom a ďalší pekný deň e za nami.

Muráň

Ako sa teda dozvedáme, hrad postavili ako kráľovský v 13. storočí na ochranu cesty, vedúcej z Gemera do Liptova a Zvolena. Vďaka svojim neobyčajne pestrým dejinám patrí k najznámejším gemerským hradom. V roku 1271 sa nazýva Mwran a nevieme, ako v tom čase vyzeral, pretože ho v prvej polovici 15. storočia prestavali.

Keď sa Jiskrove a bratrícke vojská zmocnili Gemera, vytvorili si na Muránskom hrade veľké zhromaždisko. Približne v strede areálu stál palác s kaplnkou a ďalšími obytnými a hospodárskymi budovami. Matej Bašo, lúpežný rytier, je tiež spájaný s dejinami hradu a to v rokoch 1529 - 49, keď hrad vlastnil a so svojou družinou podnikal výpravy do širokého okolia Malohontu, Gemera a Spiša, kde prepadával a raboval panské sídla a dediny. Vypálil Levoču, Dobšinú a jeho meno je spojené aj so zničením kartuziánskeho kláštora na Kláštorisku v Slovenskom raji, ale aj s tvrdým vykorisťovaním poddaných.

Cisárske vojsko, ktoré vyslal proti nemu snem, hrad v roku 1548 dobylo a Bašu zabili pri úteku z hradu. Z ďalších majiteľov si zaslúžia pozornosť Séčiovci (Széchyovci), ktorí hrad odkúpili a po roku 1621 aj prestavali.

Po zavraždení Juraja Séčiho, sa o hrad starala jeho manželka Mária spolu so 4 dcérami. Najstaršia z nich sa po ovdovení znovu vydala za Františka Vešelényiho, známeho organizátora proticisárskeho sprisahania v roku 1666. Po jeho smrti vdova (ktorá bola nielen udatná ale aj pekná a volali ju "Muránska venuša") hrad urputne bránila a cisárske vojská ho dobyli až po troch rokoch v roku 1670. V roku 1720 predala hrad kráľovská komora Štefanovi Kohárymu. Jediná dcéra posledného Koháryho sa vydala za Coburga a tí vlastnili hrad až do roku 1945.

Hrad v 18. storočí dvakrát vyhorel a koncom 18. storočia už nebol obývaný. V súčasnosti je vlastne len zrúcaninou, vykonáva sa postupná rekonštrukcia hradu, ako vidíme, je dokonale opravená len vstupná brána, ale v areáli sú dobré info tabule - označujú, kde čo kedysi bývalo a z hradu sú prekrásne výhľady na okolie - na Muránsku planinu a vidno aj doďaleka - na okolité pohoria a dedinky tam učupené.

Pri návrate z hradu sa zastavíme na úpätí hradu na kofolu v miestnej krčmičke - obsluhuje Poliak (asi je aj majiteľom) s mladou Rómkou, zapisujeme sa tu aj do pamätnej knihy. Zídeme dolu do obce Muráň, do odchodu autobusu máme asi hodinu a tak ideme do miestnej reštaurácie KORUNA - hneď pri zastávke diaľkových autobusov na námestí. Zvonku vyzerá nevábne, ale dnu nás čaká veľmi milé prekvapenie - výborné cenovo dostupné jedlo, akurát vychladené pivo a kofola, milá pani krčmárka - asi aj majiteľka a kraaaaaaasny jedálny lístok - musím z neho citovať, lebo s takým niečím som sa ešte na jedálnom lístku nestretla - to sú pekné "povedačky" popísané okolo ponuky jedál:

"Hostia sú ako Boží poslovia,
Čo prídu pokloniť sa nášmu šťastiu,
Nuž keď Ťa menom Pána oslovia,
Treba ich poctiť pýchou letorastu.
Takto to robievali otcovia,
Počastoval brat brata, gazda gazdu,
Bo tak sa zväzky rodov obnovia,
Nuž usmej sa a povedz:
Vítam Vás tu.

Prijmite pozvanie ku stolu od nášho personálu pod vedením Márie Huťanovej za asistencie kuchárskeho umenia Márie Fabovej." A ešte: "Stvoriteľ prinútil človeka jesť, aby prežil. Chuťou ho prilákal k jedlu a odmenil ho pôžitkom." Alebo: "Záľubu v jedlách nachádzame v každom veku, dobe, národe. Táto záľuba patrí k nerestiam života, avšak nakoniec zostane len ona jediná, ako útecha, keď už sme sa vzdali všetkých ostatných."

V tejto reštaurácii sme si ešte prečítali z mojich poznámok z internetu o Ceste Márie Szeci (pani na hrade) - táto cesta spájala hrad Muráň s Fiľakovským hradom, tu sa Mária na polceste stretávala s Vesselényim z Fiľakovského hradu, mali sa radi ako priatelia (vraj) a vzali sa až potom, ako obaja ovdoveli. Mária sa zaslúžila o rozkvet Muráňa aj hradu.

Z poznámok som sa dozvedela, že je zbytočné absolvovať ju peši (trvalo by to asi týždeň), je lepšie presúvať sa dopravnými prostriedkami a na mieste sa obzerať po kultúrnych a historických pamiatkach. Toto urobíme niekedy v budúcnosti. Predvečerom po návrate z Muráňa na našu "základňu" v Čiernom Balogu vybehneme na kopec nad dedinou, je odtiaľ krásny pohľad na okolité lúky, polia, kopce a dediny… vlastne na niektoré časti Čierneho Balogu, lebo je to veľká obec s neviemkoľkými osadami.

Zajtra odchádzame, ale už teraz viem, že by sme sa sem opäť chceli vrátiť, lebo máme prečo - zostalo ešte veľa miest v okolí, po ktorých sa chceme túlať a naberať sily do ďalších dní. Takže dovidenia!

• História obce Čierny Balog, lesní železnice, turistika

Čierny Balog, turistická mapa